Kráčať…

Putovanie je pre akúkoľvek osobu, ktorá ho podnikne, nech sú akékoľvek počiatočné úmysly, príležitosťou na osobnú premenu. Sú mnohí, ktorí to na konci cesty vyjadrujú, hovoriac, že sa dali na cestu ako cestovatelia a dokončili ju ako pútnici.

Úsilie, vyčerpanosť, prach, mlčanie a stretnutia budú postupne spriadať našu formu spomienok cesty, ktorú pomaly prechádzame a osvietia našu budúcnosť istou metaforou života.

Kráčanie sa tak stáva určitým nástrojom sebapozorovania, duchovej obnovy a rastu vo viere. Nie žeby bolo potrebné ísť hľadať Boha na miesta, ktoré nás odďaľujú od nášho každodenného života, ale preto, že na týchto cestách, ktoré spájajú tradíciu, spiritualitu a obdiv tvorstva, môžeme vstúpiť do vzťahu toho najhlbšieho, čím sme, a vnímať alebo snáď objaviť Boha, ktorý už sníval o smerovaní našich krokov.

Nie je to obyčajný príbeh, v ktorom sa Ignác zmieňuje o sebe samom vo svojej Autobiografii, kde sa definuje ako „pútnik“. A nie je to ani tak, žeby absolútne jedinečným zvratom vo formácii novicov ich inštruoval, aby putovali mesiac bez peňazí, ba občas aj žobrajúc z domu do domu, pre lásku k Bohu, nášmu Pánovi, aby si zvykli na nepohodlie v stravovaní a nocovaní. A tiež preto, aby sa vzdali akékoľvek nádeje, ktorú by mohli mať zo získania peňazí, alebo z iných stvorených vecí, a vložili ju naplno, s opravdivou vierou a vrúcnou láskou do svojho Stvoriteľa a Pána (Stanovy 67). Pre Ignáca putovanie utvára podstatu jeho identity a z toho dôvodu si želá dať ten odtlačok aj všetkým, ktorí sa rozhodnú nasledovať jeho voľbu.

 V posledných desaťročiach sa púte stali dôležitým prvkom pastoračnej práce s mládežou, ktoré Spoločnosť Ježišova robila na Slovensku. Napríklad púť do Levoče, Litmanovej alebo Šaštína. Počas nich bol v ponuke ignaciánsky program, ktorého cieľom bolo oboznámiť pútnikov so spôsobom putovania sv. Ignáca a s jeho duchovnými cvičeniami.

Ignác je predovšetkým pútnikom k Bohu. Poučí sa z neúspechov, prehier a zranení a nakoniec sa nechá viesť Bohom, ktorý ho takmer vždy vedie, kadiaľ by to neočakával. Táto milosť, že sme absolútne v rukách nášho Stvoriteľa, je niečo, čo môžeme žiť a obnovovať každý deň, a tak si uvedomovať naše každodenné putovanie.

Skúsenosť mnohých ľudí súčasnosti, so svetskou tradíciou, – ktorá zásadne prechádza kultúrami a náboženstvami –, náš učí, že niekedy potrebujeme kráčať k miestu, odísť a rozísť sa, aby sme ho pochopili.

Pozvanie kráčať je pozvaním objavovať, že kráčame už dlho, celý život, a že plnosť cesty, ktorú budujeme, je poznačená dôverou, ktorú vkladáme do Toho, ktorý sa nám v nej sprítomňuje.    

Pripravil P. Peter Sabol SJ