Najvýznamnejšiu skúsenosť pre založenie Spoločnosti Ježišovej mal svätý Ignác v malej kaplnke La Storta na svojej ceste do Ríma. V tejto mystickej milosti jasne videl, „že Otec ho pridružil ku Kristovi, svojmu Synovi“. (Autobiografia 96) V La Storte Otec pridružil Ignáca ku svojmu Synovi, nesúcemu svoj kríž, a Ježiš ho prijal, povediac mu: „Chcem, aby si nám slúžil.“ Ignác sa cítil osobne prijatý a rozhodol sa plne sa dať do služby Ježiša Krista. Od tohto stretnutia s Pánom s La Storte sa odvíjajú charakteristické obrysy budúceho života a poslania prvých jezuitov: nasledovanie Krista nesúceho svoj kríž; vernosť Cirkvi a Kristovmu zástupcovi na zemi; a žiť ako priatelia v Pánovi, v jednom apoštolskom tele.
Nasledovanie Krista nesúceho svoj kríž znamená pre jezuitov otvoriť sa spolu s Ním smädu, ktorý sužuje ľudstvo dneška. Ježišova služba presahovala všetky hranice. Pozýval svojich učeníkov, aby boli vnímaví na Božie účinkovanie na miestach a v ľuďoch, ktorým sa obyčajne iní vyhýbali. Sú to chudobní na rôznych ľudských perifériách, na okraji spoločnosti, hriešnici, chorí, utrápení, smädní, hladní, nahí, utečenci a iní. V Evanjeliách vidíme Ježiša ako sa približuje ku všetkým týmto skupinám, ako im prináša útechu, život, ako sa zaujíma o ich osud, ako všetkým, ktorí sú bez života ponúka živú vodu. Ježiš si vo svojom srdci nosí všetkých marginalizovaných, chudobných a všetkým jeho nasledovníkom súčasne ponúka nový model, ako majú účinkovať v službe jeho poslania.
Ako jezuiti si uvedomujeme, že pracovať pre Božie kráľovstvo, bude v prvom rade pozorne počúvať potreby ľudí, ktorým chceme slúžiť. Je to pre nás výzva, aby sme vo svojom okolí s veľkou pozornosťou počúvali výkrik týchto okrajových skupín, ktoré nás obklopujú. Je inšpirujúce vidieť Ježiša ako je jeho poslanie nasmerované práve k nim. Počas svojho verejného účinkovania, v synagóge Ježiš číta aj túto stať: „Duch Pána je nado mnou, lebo ma pomazal, aby som hlásal evanjelium chudobným. Poslal ma oznámiť zajatým, že budú prepustení, a slepým, že budú vidieť; utláčaných prepustiť na slobodu a ohlásiť Pánov milostivý rok.“ (Lk 4, 18-19)
Ježiš ohlasuje budúcnosť pre všetkých týchto ľudí, ohlasuje to najdôležitejšie, čo potrebujú pre svoj život: slobodu, lásku, pravdu, potravu, príbytok, nádej a iné.
My sa nechávame inšpirovať touto Ježišovou službou, tým ako pri ohlasovaní Božieho posolstva lásky a milosrdenstva Ježiš prekročil fyzické a sociálno-náboženské hranice. Nechávame sa inšpirovať ako Ježiš osobitným spôsobom preukazuje svoju lásku k hriešnikom, k chudobnej vdove, ako hľadá stratenú ovečku.
Máme za sebou bohatú tradíciu v osobe sv. Ignáca z Loyoly a toľkých jeho nasledovníkov a overené prostriedky akými sú napríklad duchovné cvičenia, duchovné rozhovory, spytovanie svedomia alebo osobné, či komunitné rozlišovanie. Všetky tieto prostriedky nám neustále pripomínajú, že na jednej strane sme hriešnikmi, ktorým bolo odpustené a na druhej strane sme hriešnikmi, ktorých povolal Pána Ježiš, aby sme sa stali jeho spoločníkmi, aby sme spolu s Ním a ako On pokračovali v jeho misii.
Blízkosť k chudobným a marginalizovaným nie je pre nás výber alebo alternatíva, ale je to základná črta Spoločnosti Ježišovej. V každom momente a na každom mieste rozlišujeme o tomto Ježišovom poslaní, o tom ako byť blízko a byť solidárni s chudobnými, marginalizovanými a zranenými, podľa vzoru Ježiša Krista. Potrebujeme však neustále osobné a komunitné obrátenie, vnútornú obnovu, aby sme boli vnímaví na pôsobenie Božieho Ducha. Preto prosíme v modlitbe, aby Pán spôsobil naše obrátenie.