Najsvätejšie meno Ježiš – dar pre Spoločnosť Ježišovu

Dnes si pripomíname naše meno. Je to náš titulárny sviatok. Pripomíname si, odkiaľ pochádzame alebo aký je náš pôvod a k čomu sme volaní. Pochádzame od Ježiša a sme pozvaní ho napodobňovať. Ako hovorí sv. Ignác v Stanovách Spoločnosti Ježišovej: „Sme volaní k tomu, aby sme zo všetkých síl túžili po všetkom, v čom mal záľubu Kristus, náš Pán, a k čomu sa vinul, aby sme sa priodiali rúchom a ozdobami svojho Pána, a to z lásky a úcty k nemu“ – jednoducho nasledovať ho a priodiať sa jeho rúchom a ozdobami.

Krátko si priblížme históriu, ako sme sa dostali k tomuto pomenovaniu:   

Sv. Ignác od svojho návratu zo Svätej zeme nosil v sebe veľkú túžbu pomáhať dušiam. Po tom, ako sa v Salamanke dostal do väzenia kvôli duchovným cvičeniam a apoštolátu, ktorý robil (september 1527), rozhodol sa ísť študovať do Paríža. Vo svojej Autobiografii potom napísal o tomto svojom úmysle: „Keďže ma v Salamanke počas väzby neopúšťali tieto túžby, ktoré som mal predtým, t. j. pomáhať dušiam, a pre ten cieľ najprv študovať a združiť okolo seba niekoľko spoločníkov s tým istým úmyslom a udržať si tých, ktorých som už mal, preto som sa rozhodol odísť do Paríža.“ (A 71) Hoci tých, ktorých mal v Salamanke, si neustrážil, v Paríži dosiahol dvojitý cieľ: študoval a združil niektorých pre cieľ, ktorý mal vytýčený. Neskôr títo jeho prví spoločníci spolu s ním urobili aj sľuby na Montmartre a to 15. augusta 1534. 

V apríli 1535 sa Ignác vrátil do svojej rodnej zeme, aby si obnovil svoje poškodené zdravie. Svojmu synovcovi Beltránovi de Loyola sa zdôveril, že by chcel vytvoriť spoločnosť (list 24. september 1539). Na jar 1535 sa Ignác vrátil do Paríža a združil deväť priateľov v Pánovi, ktorých získal najmä prostredníctvom duchovných cvičení. Základom ich vzťahu bolo priateľstvo s Pánom. Mali pred sebou spoločný cieľ a špecifické prostriedky, ako tento cieľ dosiahnuť. Práve táto jednota v zmýšľaní a spôsob postupovania ich zjednotila natoľko, že sa usilovali hľadať meno pre svoje spoločenstvo. Mnohí ich začali nazývať, že sú ignaciáni – práve podľa mena Ignáca. Ignác sa však vyhýbal takémuto titulu – pomenovaniu.

V roku 1537, ešte pred príchodom do Ríma, spoločníci – už kňazi, zhromaždení vo Vicenze, uvažovali medzi sebou, ako by sa nazvali, ak by sa ich niekto opýtal, o akú kongregáciu alebo spoločenstvo ide. Toto všetko vložili do modlitby a uvažovali nad čo najvhodnejším pomenovaním svojho spoločenstva. Pri uvažovaní dospeli k tomu, že nenašli medzi sebou nijakú hlavu ani nijakého predstaveného, iba Ježiša Krista, ktorému si želali slúžiť, a preto sa im zdalo najvhodnejšie práve toto meno, ktoré prijali, a nazvali svoje spoločenstvo Spoločnosťou Ježišovou. Najdôležitejší sumár o tomto rozlišovaní podáva neskôr páter Polanco, sekretár SJ.

Sv. Ignác túto skutočnosť vložil aj do Formuly Inštitútu, ktorú schválil Pavol III. v apoštolskom liste Regimini militantis Ecclesiae z 27. septembra 1540. Hneď v jeho úvode sa píše: „Ten, kto chce v našej Spoločnosti, ktorú si želáme označiť Ježišovým menom, bojovať za Boha pod zástavou kríža a slúžiť samému Pánovi a rímskemu veľkňazovi, jeho zástupcovi na zemi, nech si po zložení slávnostného sľubu…“ To isté želanie, pomenovať spoločnosť Ježišovým menom, Ignác vyjadruje aj pri doplnení Formuly Inštitútu, ktorú schválil pápež Július III. v apoštolskom liste Exposcit debitum – „želáme si označiť Ježišovým menom“.

Páter Polanco hovorí, že Ignác mal o tomto mene Ježiš veľa mystických navštívení a potvrdení, a dosvedčil: „A takúto nehybnú istotu zvykne mať Ignác vo veciach, ktoré prichádzajú prostredníctvom vyššej cesty než ľudskej.“ Touto vyššou cestou bolo videnie pri La Storte v novembri 1537.

Čo sa tam udialo? Ignác tam dostal osobitnú milosť. Pozostávala z dvoch vecí: dostal zjavenie dvoch prvých božských osôb a prisľúbenie osobitnej ochrany Božieho Syna, ktorého videl s krížom na pleciach. A vedľa neho Boha Otca, ktorý mu hovoril: „Chcem, aby si tohto prijal za svojho služobníka.“ A Ježiš ho prijal a povedal: „Chcem, aby si nám slúžil.“ A páter Laínez, ktorému Ignác vyrozprával, čo sa udialo v La Storte, povedal: „A pretože Ignác mal veľkú nábožnosť k tomuto najsvätejšiemu menu, chcel nazvať kongregáciu Spoločnosť Ježišova.“

Boh Otec pozval Ignáca k tomu, aby nasledoval Ježiša Krista, ktorý nesie kríž: ako služobník a ako spoločník. Ignác a všetci jezuiti, individuálne aj ako telo SJ, sme prijali túto istú milosť: všetci sme boli daní Bohom Otcom Kristovi, ktorý nesie kríž, ako služobníci a spoločníci. Dnes tento Ježiš Kristus nesie kríž vo svojej Cirkvi.

Sme spoločníkmi Ježiša Krista. Pápež František na túto tému povedal: „My jezuiti chceme byť charakterizovaní menom Ježiš, bojovať pod zástavou jeho Kríža, a to znamená: mať rovnaké cítenie ako Kristus. Znamená myslieť ako on, milovať ako on, vidieť ako on, kráčať ako on. Znamená robiť to, čo robil on, a s rovnakou citlivosťou jeho Srdca. My sme mužmi napätia, tiež sme mužmi protikladnými a nesúdržnými, všetci sme hriešnici. Ale mužmi, ktorí chcú kráčať pod Ježišovým pohľadom. Sme malí, hriešni, ale chceme bojovať pod zástavou Kríža v Spoločnosti, ktorá je označená menom Ježiš. My, ktorí sme sebeckí, napriek tomu chceme žiť život zapálený veľkými túžbami. Ako napísal sv. Peter Faber: „Nehľadajme v tomto živote žiadne iné meno, iba Ježišovo, to znamená Spasiteľ.“ (Memorial 205)  Preto nikdy v tomto živote nehľadajme meno, ktoré sa nespája s Ježišovým menom. Toto by malo byť naším snom.

Ježišovo meno otvára cestu k hlbokej spiritualite Spoločnosti Ježišovej. Exercície sa stali pre nás cestou, ktorú si zvolili nielen prví spoločníci, ale aj my. Zvolili sme si nasledovať volanie večného Kráľa, aby sme sa zhromaždili pod jeho zástavu a boli poslaní do celého sveta. Aj výber životného štýlu, ktorý je naznačený v celých DC, je spojený s Ježišovým menom. Ignác vo svojom Denníku píše: „Pri úprave oltára som myslel na Ježiša a zdalo sa mi, že sa s ním musím spojiť, lebo on je hlavou Spoločnosti a nejako ma to pohýnalo, aby som ho nasledoval. Vnútorne sa mi zdalo, že to, že on je hlava (alebo vodca) Spoločnosti, je silnejší dôvod než všetky ostatné dôvody pre úplnú chudobu, i keď sa mi zdalo, že všetky ostatné dôvody, ktoré som pri voľbe prešiel, tiež hovorili pre to isté.“ (D 66) Aj prosba, ktorú Ignác zahrnul do druhého týždňa DC, vychádza z hlbokej nábožnosti k menu Ježiš: „Prosím o prenikavé poznanie Pána, ktorý sa pre mňa stal človekom, aby som ho viac miloval a nasledoval.“ (DC 104)

Meno Ježiš znamená „Jahve spasí“. Pre nás jezuitov je to teda to, čo definuje našu misiu. Hlavnou misiou Spoločnosti Ježišovej je priniesť všetkým ľuďom spásu, ktorú Boh dáva prostredníctvom Ježiša Krista. Iste, toto poslanie je zverené celej Cirkvi, ale mali by sme sa cítiť viac vyzvaní prehĺbiť osobný vzťah s Ježišom, aby sme mohli plniť svoju misiu. Pripomeňme si, že Spoločnosť Ježišova je založená na to, aby slúžila Cirkvi.

Kiežby táto skutočnosť, ako bola pre Ignáca La Storta, bola aj pre nás prameňom kreatívnej vernosti. Pane, pomôž nám byť dobrými spoločníkmi Ježiša Krista. 

P. Ján Benkovský, SJ