Ďalším spoločným aspektom, ktorý sme našli u spoločníkov na Montmartre, prijatého tiež od sv. Ignáca ako časť jeho duchovného zážitku odovzdaného svojim učeníkom a nasledovníkom, je otvorenosť vzhľadom na budúcnosť, ktorú Božia prozreteľnosť bude postupne zjavovať cez vnútorné pohyby Božieho ducha a udalosti. Znamená to intenzívny duchovný život v postoji rozlišovania a princíp rozlišovania vložený do Božej vôle, zjavenej cez jeho reprezentantov na zemi.
Cesta, ku ktorej sa zaviazali – cesta do Jeruzalema musela prejsť cez požehnanie a dovolenie pápeža. Od Rímskeho Pontifika záviselo aj zotrvanie alebo nezotrvanie na týchto svätých miestach. Skutočne, v dovolení, ktoré spoločníci získali od pápeža, sa špecifikovalo aj povolanie na návštevu svätého hrobu Pána Ježiša v Jeruzaleme a iných svätých miest a tiež dovolenie, aby sa tam mohli na nejakom mieste zdržať.
Vo Svätej zemi sa chceli ešte raz stretnúť a porozlišovať o tom, čo ešte nevideli jasno: medzi aký typ ľudí a v akom regióne chceli uplatňovať svoj apoštolát. Ich viera ich viedla, ako každého kresťana k tomu, aby sa podrobili autorite najvyššieho Pontifika, vo všetkom tom, čo sa týka vedenia Cirkvi, ale ešte väčšia nábožnosť ich viedla k tomu, aby mu dali priamo k dispozícii svoje osoby, čo sa týka misií, ktoré mali zrealizovať, a to na väčšie zrieknutie svojich vôlí, a aby si boli istí, že nasledujú vedenie Ducha Svätého.
Stojac pred novou situáciou uskutočnili prví spoločníci rozlišovanie (1539) o založení náboženského rádu, počas ktorého sa rozhodlo, aby ten, ktorý doňho vstúpi, pre väčšiu nábožnosť k Apoštolskej Stolici, urobil sľub ísť tam, kam ho pošle pápež; pretože všetci musia vedieť a zapamätať si, že celá Spoločnosť a každý jeden z nich, ktorí v nej robia profesiu, bojujú za Boha pod vernou poslušnosťou Rímskeho pontifika.
Princíp rozlišovania prijatý od sv. Ignáca a „pravý zmysel, ktorý v Cirkvi musíme mať“ (DC 352), naučený cez Exercície a prijatý všetkými spoločníkmi, ich priviedol k tomuto osobitnému sľubu, ktorý si vždy vyslúžil, ako komentuje páter Aldama, „útoky nepriateľov Cirkvi a chválenie jej najvernejších veriacich“. (porov. Aldama, Notas para un comentario a la Fórmula del Instituto de la Compañía de Jesús, CIC, Roma 1981, 70)
V každom prípade tento sľub prispel k vytvoreniu jednej z najtypickejších čŕt Spoločnosti a jej spirituality. Nebude môcť byť dobrý syn Spoločnosti, ktorý sa nestotožní s touto „najväčšou úctou“ k Svätej Stolci a k vernej poslušnosti Rímskemu Pontifikovi, Vikárovi Krista na zemi, pod ktorého autoritou a priamou podriadenosťou má Spoločnosť na pamäti „jedinečný benefit Boha“ slúžiť Cirkvi. S tým istým cirkevným duchom a princípom rozlišovania musí žiť Spoločnosť v okolnostiach každej doby.
(spracované podľa Manuel Ruiz Jurado SJ: A la luz del carisma ignaciano, s. 167-169)