Spiritualita Spoločnosti Ježišovej a Montmartre (2) – V chudobe a pokore

Druhou črtou spirituality na Montmartre, na ktorej sa dohodli všetci spoločníci, a ktorá sa udržala a zostala definitívna, bola črta ich životného štýlu. Vybraný štýl v sebe zahŕňal apoštolskú službu
v chudobe a pokore.

Jeden po druhom, pred alebo po urobení kompletných duchovných cvičení pod vedením sv. Ignáca a vedení jeho nadšením, usilovnosťou a príkladom, sa rozhodli celkom zanechať svet a vstúpiť na cestu chudoby a kríža. Takto to raz vyjadril páter Laínez v jednom zo svojich listov. Všetci videli tento štýl zahrnutý v Ignácovom institutum vitae, ktorý si želali nasledovať: venovať sa službe Bohu, nášmu Pánovi a prospechu blížneho tým, že kázali a slúžili v nemocniciach, atď. V rovnakom duchu, podobne ako Laínez, hovorí aj páter Rodrígues: „Venovať celý čas svojho života spáse blížneho“, bez toho, aby si žiadali nejaké štipendium za omše alebo vysluhovanie sviatostí. Sv. Ignác to neskôr zhrnul takto: „Kráčať pod jeho zástavou (zástavou Krista, čo je chudoba a pokora), aby sme kázali a povzbudzovali, to je naše povolanie.“ Chceli dať evanjeliovo zadarmo to, čo zadarmo dostali. (porov. Stanovy 565; Mt 10, 8)

Môžeme sa pýtať, čo dnes znamená tento základný konštitutívny element v ignaciánskej spiritualite, ktorý sa nám tak evidentne predstavuje od Montmartre? Znamená, že jezuita aj dnes musí mať na vedomí, že je povolaný zanechať všetko vo svete, aby jedine nasledoval Krista, nášho Pána. Stanovy k tomu hovoria: „Každý, kto vstupuje do Spoločnosti, má byť presvedčený, že mu treba kráčať podľa Kristovej rady: „Každý, kto opustí otca“ atď., opustiť otca, matku, bratov, sestry a všetko, čo mal vo svete, ba nech je presvedčený, že práve jemu sa hovorí: „Kto nemá v nenávisti svojho otca a matku, …ba aj svoj život, nemôže byť mojím učeníkom.“ Musí sa usilovať, aby celú prirodzenú náklonnosť voči pokrvným pretvoril na duchovnú a miloval ich iba usporiadanou láskou, ako človek, čo odumrel svetu a sebaláske a žije iba pre Krista, nášho Pána, a jeho má namiesto rodičov, bratov a všetkého.“ (Stanovy 61)

Jedinou odplatou alebo odmenou má tak byť Ježiš Kristus. Stanovy hovoria: „Rektor takisto bude bedliť a nedovolí, aby učitelia alebo ktokoľvek zo Spoločnosti prijímali pre seba alebo pre kolégium od kohokoľvek peniaze alebo akékoľvek dary za akúkoľvek poskytnutú vec, pretože podľa nášho rehoľného zriadenia našou odplatou má byť jedine Kristus Pán, ktorý je našou preveľkou odmenou.“ (Stanovy 478) Znamená to teda, aby sa v ich konaní hľadala iba Božia sláva a večná spása blížneho. Jezuitská chudoba tak okrem iného znamená rozhodné evanjeliové uprednostnenie služieb s chudobnými.

Peter-Hans Kolbenbach, bývalý jezuitský generál, narážajúc na tento aspekt sľubu na Montmartre, hovorí, že zdôrazňovanie prvých spoločníkov o bezplatnosti (gratuidad) znamená, dokonca aj dnes, dar toho najlepšieho zo seba samého, ktorý musí dať jezuita vo svojej apoštolskej práci, a ide to ešte ďalej ako striktné profesionálne povinnosti; znamená uprednostňovanie nevďačných alebo menej ocenených ministérií v prospech druhých; podelenie života a dobier s chudobnými, nielen z toho čo nám zvyšuje, ale aj z toho, čo máme na živobytie. A toto všetko s napätím, ktoré naznačuje evanjeliové rozhodnutie pomáhať predovšetkým tomu, ktorý je chudobný, s cieľom, aby ľudia nežili iba z chleba, ale aj z Chleba Života.

(spravované podľa Manuel Ruiz Jurado SJ: A la luz del carisma ignaciano, s. 165-167)