Osoba lídra – Sloboda

Vnútorná sloboda je jedno z ovocí Duchovných cvičení. Nadobúda sa počas modlitieb a spytovania svedomia, majúc na zreteli vlastné pocity (afekty), usporiadané alebo nie, a prosiac Pána, aby nás napravil v neusporiadaných túžbach tým, že sa usilujeme o vyváženie prirodzených nekonštruktívnych sklonov s túžbami a situáciami, ktoré ich napravia.

Táto vnútorná sloboda má odozvy v tom, čo jednotlivec cíti, čo si želá, myslí, navrhuje, hovorí alebo robí. Toto všetko môže byť usporiadané vzhľadom na poslanie, prežívané zdravo a  integrujúcim  a šťastným spôsobom. Alebo môže sa vyskytnúť citový chaos, ktorý spôsobí utrpenie v samotnom človeku alebo u iných. Sloboda je úloha, o ktorej treba uvažovať, a na ktorej treba pracovať celý život.

V ľudskom správaní sa, sloboda k osobám znamená štýl. To, čo jednotlivec prežíva vo vnútri –táto vnútorná sloboda alebo citové väzby – poznačuje náš vzťah s inými i náš štýl vodcovstva. Slobodná osoba, v plnom zmysle slova, je referent (rečníkom). „Byť vzorom pre blížneho“, bez upadnutia do farizejizmu alebo do pestovania falošných obrazov, je zodpovednosť pre tých, ktorí hľadajú dobré a oslobodzujúce príklady. To, čím človek je a čo cíti, môže byť pomoc pre ostatných. Všetci potrebujeme vierohodné vzory.

„Má byť aj slobodný od všetkých nezriadených vášní, ktoré má s milosťou Božou ovládať a mať ich umŕtvené, aby mu vnútorne neovplyvňovali úsudok rozumu. Navonok sa má tak ovládať, a osobitne v reči má byť taký obozretný, aby sa na ňom nič, ani len slovíčko nespozorovalo, čo by nebolo na povzbudenie tak pre členov Spoločnosti (pre ktorých má byť akoby zrkadlom a vzorom), ako aj pre vonkajších ľudí“ (Konštitúcie 726).

„Prípravná modlitba je prosiť o milosť od Boha, nášho Pána, aby všetky moje úmysly, činy a skutky smerovali čisto na službu a chválu jeho božskej Velebnosti“ (DC 46).

Spracované podľa Diccionario de liderazgo ignaciano