Na záver všetkých týchto úvah o Formule Inštitútu je namieste spontánna otázka: Aká je črta, či podoba Spoločnosti Ježišovej, ktorá sa objavuje vo Formule Inštitútu? Spoločnosť Ježišova je rehoľný kňazský a apoštolský rád, zjednotený s Rímskym veľkňazom a to osobitným putom lásky a služby.
1. Kňazský rehoľný rád
Spoločnosť Ježišova je utvorená pre kňazov, ktorí v nej chcú bojovať pod zástavou Kríža, a chcú slúžiť iba Pánovi a Cirkvi jeho Neveste, pod Rímskym veľkňazom, Vikárom Krista na zemi, a ktorí robia slávnostné sľuby chudoby, čistoty a poslušnosti. Okrem toho majú pomocníkov alebo koadjútorov, v duchovných a časných veciach, ktorých sľuby (okrem výnimky) nie sú slávnostné, ale budú nimi viazaní, pokiaľ generálny predstavený bude usudzovať, aby pokračovali v Spoločnosti. Rovnako majú kolégiá pre mladých študentov, ktoré budú ako semenište pre Spoločnosť, a ktorí po skončení štúdií budú môcť byť prijatí do Spoločnosti.
Pretože Spoločnosť Ježišova je rehoľný rád, má svojho generálneho predstaveného, ktorý je vybratý z väčšiny hlasov, má úplnú autoritu a moc, ktorá je vhodná najmä pre dobrú administráciu, spravovanie a vládu. Má plné právo osobne rozkazovať a nariaďovať, osobitne to, čo sa mu bude zdať vhodné na väčšie oslávenie Boha a spoločné dobro. V jeho rukách je tiež celkové posúdenie stupňov povolania každého jedného a tiež rozlíšenie a rozdelenie funkcií a misií.
Spoločnosť Ježišova má aj svoju legislatívu. Sú to Konštitúcie, ktoré napomáhajú realizácii konkrétneho cieľa Spoločnosti. Dôležitú úlohu zohrávajú aj Generálne kongregácie, ako aj poradný zbor generálneho predstaveného, ktorý sa musí zvolať predovšetkým pre to, aby sa mohli urobiť zmeny v Konštitúciách alebo vyriešiť osobitne dôležité prípady.
2. Apoštolský rád
Spoločnosť Ježišova je predovšetkým založená na to, aby sa principiálne venovala obrane a šíreniu viery a pracovala v prospech duší. Ďalej je tu potrebná na to, aby rozvíjala kresťanské učenie prostredníctvom verejných kázní, vyučovania a každej inej služby ohlasovania Božieho slova. K tomu nepochybne patria aj Duchovné cvičenia, vyučovanie detí a nevzdelaných, poskytovanie duchovnej útechy veriacim kresťanom, počúvanie spovedí a vysluhovanie aj iných sviatostí. Spoločnosť Ježišova musí byť tiež pripravená zmierovať nepriateľov, milosrdne pomáhať ľuďom, slúžiť tým, ktorí sa nachádzajú vo väzeniach alebo v nemocniciach a cvičiť sa vo všetkých iných dielach lásky, podľa toho, ako sa bude zdať vhodné na väčšie oslávenie Boha a pre spoločné dobro všetkých.
Tento život evanjelizácie sa musí žiť v „evanjeliovej chudobe“, chudobe, ktorú Ježiš naučil svojich apoštolov, keď ich poslal kázať. V súlade s týmto je potrebné, aby sa diela robili celkom zadarmo, bez prijatia mzdy za nejakú prácu. Chudoba sa tiež musí ukázať v celom spôsobe života Spoločnosti. Ignác chcel, aby ani individuálne ani kolektívne nemohli profesi dosiahnuť civilné právo na vlastnenie, dôchodky ani znovu nadobudnúť stabilné dobrá, okrem tých, ktoré budú potrebné a vhodné pre používanie a vlastný príbytok. Každý člen Spoločnosti musí byť spokojný s tým, čo dostane z lásky pre život.
Ďalšou dôležitou skutočnosťou je, že hoci Spoločnosť pre ľahkosť štúdií má kolégiá pre študentov, ktoré môžu mať dôchodky, nájomné a vlastníctva, a hoci má istú vládu a funkciu hlavného vedúceho v menovaných kolégiách a nad menovanými študentmi, nemôže používať dobrá kolégia vo svoj vlastný prospech, ale môže ich znásobovať len pre potreby študentov.
Pre náročnosť apoštolského života tí zo Spoločnosti nie sú povinní hovoriť posvätné ofícium spoločne alebo v chóre. A čo sa týka obliekania a iných vonkajších vecí, nech tí zo Spoločnosti nasledujú príkladný život kňazov, ich bežné a schválené zvyky. Rovnako domy, ktoré Pán dá Spoločnosti sa musia vymedziť pre prácu v jeho vinici a nie pre štúdium školastikov. Pre formovanie pracovníkov vo vinici Pána môže mať Spoločnosť pod svojím vedením kolégiá pre mladých študentov.
3. Rehoľný rád zjednotený osobitným putom s pápežom
Formula Inštitútu jasne ukazuje, že celá Spoločnosť a každý jeden z tých, čo v nej robia profesiu, bojuje za Boha pod vernou poslušnosťou pápežovi. Preto okrem toho, že sú spojení spoločným putom troch rehoľných sľubov, sú to práve profesi s osobitným sľubom, ktorí sa dávajú bezprostredne, bez výhovoriek do rúk pápeža a všetko, čo im on prikáže ohľadne duchovného pokroku duší a propagácii viery verne plnia. Bezvýhradne by mali byť pripravení ísť na ktorékoľvek miesto alebo do ktoréhokoľvek regiónu.
Tento spôsob života prináša so sebou veľa ťažkostí a vyžaduje si ľudí pokorných a múdrych v Kristovi a tiež vyznamenaných v kresťanskom živote. A preto tí, ktorí sa usilujú vstúpiť do Spoločnosti, skôr ako prijmú na svoje plecia toto bremeno, musia starostlivo a do hĺbky meditovať, či vlastnia dostatočný kapitál, aby mohli dokončiť konštrukciu už začatej veže. A potom, tí čo vstúpia do Spoločnosti, nemajú byť pripustení skôr k profesii bez toho, aby ich život a ich intelektuálna formácia nebola preskúmaná dlhými a starostlivými skúškami. Toto isté pravidlo platí aj pre koadjútorov v duchovných a časných veciach a pre školastikov. Nemajú byť prijatí do vojska Ježiša Krista skôr, kým sa nepodrobia skúškam a kým sa neukážu byť vhodnými pre tento cieľ.
***
Formula Inštitútu nie je dokumentom čisto právnickým. Obsahuje vzácne a nádherné učenie pre duchovný život. Tu je niekoľko bodov pre duchovný život:
– Inštitút Spoločnosti Ježišovej je „cesta k Bohu“, cez ktorú je treba kráčať s horlivým nasadením, rozlišovaním duchov, s pokorou a obetavosťou (obetovaním sa).
– Horlivé nasadenie: Ten, kto chce vstúpiť do Spoločnosti Ježišovej, od začiatku je povzbudzovaný k tomu, aby sa usiloval zo všetkých svojich síl dosiahnuť cieľ, ktorý mu Boh navrhuje. V duchu evanjelia musí byť dňom i nocou opásaný a pripravený vyplniť svoj veľký záväzok.
– Rozlišovanie duchov: Ten, ktorý chce vstúpiť do Spoločnosti, musí ešte pred vstupom usilovne a do hĺbky meditovať, či ho pohýna Duch Svätý, či mu dáva toľko potrebných milostí, a či dokáže s jeho pomocou uniesť váhu svojho povolania. Po tomto sa každý jeden musí usilovať dosiahnuť cieľ Spoločnosti, a to podľa milosti, ktorú mu Duch Svätý vnukne, a tiež podľa stupňa vlastného povolania. Preto si Inštitút vyžaduje múdrych ľudí v Kristovi. Okrem toho, aby sa žiaden z jezuitov nedal viesť svojou netaktnou snaživosťou, totálne sa musí vložiť do rúk svojho superiora. On rozkazuje to, čo sa mu vidí najvhodnejšie pre realizáciu cieľa, ktorý mu ukazuje Boh a Spoločnosť. A okrem toho, jeden z dôvodov sľubu poslušnosti pápežovi je mať najistejšie vedenie Ducha Svätého.
– Pokora a obetavosť – obetovanie sa: absolútne sa treba odovzdať do Božích rúk. Jeden z dôvodov sľubu poslušnosti pápežovi je „väčšie zrieknutie sa našej vôle“. Preto sa reálne vyžaduje veľké obetovanie sa, aby sme boli vždy pripravení bezprostredne zrealizovať, bez výhovoriek to, čo nám pápež prikáže, najmä čo sa týka duchovného úžitku duší a propagácie viery, a tiež keď nám prikáže ísť do ktoréhokoľvek regiónu, bez možnosti ho odmietnuť, bez možnosti usilovať sa o nejakú misiu alebo určenie, nechajúc všetko na starosť Bohu, pápeža a generálneho predstaveného Spoločnosti. Podobným motívom poslušnosti voči superiorovi je neustále cvičenie sa v pokore. Preto sa na konci hovorí, že náš Inštitút si vyžaduje ľudí celkom pokorných. Chudoba je tiež celkom založená na oddelení sa od časných dobier. Toto odpútanie sa od hmotných dobier vedie k plnej dôvere v Boha. Pretože prví otcovia mali duchovnú skúsenosť toho, že je šťastnejší, viac čistejší a viac vhodnejší pre budovanie blížneho život toho, ktorý je čo možno najviac vzdialený od nákazy chamtivosti a čo možno najbližšie k evanjeliovej chudobe. A je to len náš Pán, ktorý zaobstará obživu a potrebné ošatenie svojim služobníkom, ktorý hľadajú iba Božie kráľovstvo. Cieľom a vodcom na tejto ceste je Kristus, Boh, od začiatku až do konca. Spoločnosť Ježišova žiada nosiť „meno Ježiš“.
– Formula postupne ukazuje cestu tomu, ktorý si „želá bojovať za Boha pod zástavou kríža a slúžiť iba Kristovi a Cirkvi“, ktorá je jeho Nevestou a je podriadená jeho vikárovi. Povzbudzuje ho k tomu, aby sa usiloval mať pred očami, pokiaľ žije, najprv Boha, a potom spôsob postupovania svojho Inštitútu. Cesta k Bohu je nielen cestou ktorou jezuita kráča k Bohu, ale tiež ktorou prichádzajú k Bohu aj ostatní. Nielen v pápežovi sa vidí Vikár Krista, totiž ten, ktorý zastupuje Krista, ale aj v superiorovi Spoločnosti musia podriadení rozpoznať a mať v úcte prítomného Krista. A sám superior ako reprezentant Krista musí pamätať vo svojom vládnutí na miernosť, trpezlivosť a lásku Krista. Všetko je napokon zakončené úprimnou modlitbou k Ježišovi Kristovi, aby On podporil krehké úmysly Spoločnosti na slávu Boha Otca, ku ktorému jedinému je napokon vždy smerovaná chvála a časť na veky vekov.
(spracované podľa Antonio M. de Aldama, La Formula del Instituto de la Compañía de Jesús, s. 121-126)