Táto kapitola F50 sa zmieňuje predovšetkým o dvoch témach: chóru – spoločnej modlitby a spoločného života navonok.
Chórová modlitba
Vo F39 sa hovorilo toto: „Všetci spoločníci, ktorí dosiahnu posvätný rád, hoci nebudú môcť nadobudnúť nijaké právo na benefíciá alebo dôchodky, predsa však budú zaviazaní hovoriť posvätné ofícium podľa rítu Cirkvi, ale nie v chóre.“ Vo F40 sa upravili niektoré vyjadrenia, ale odsek zostal podstatne rovnaký. Žasneme nad spôsobom vyjadrenia: „Spoločníci, ktorí budú mať posvätný rád.“ Možno v tom čase, ešte nebolo definitívne jasné, že všetci ho musia mať. Polancovi, ktorý sa pýtal, „či všetci profesi musia byť kňazmi“, sv. Ignác odpovedal taxatívne (menovite), že áno. Polanco tiež spozoroval, že „hoci nebudú mať benefíciá“ bolo zbytočné, pretože je zvyčajným právom, že všetci kňazi budú hovoriť posvätné ofícium. Z tohto vznikla nová redakcia: „Keďže všetci spoločníci musia byť kňazi, budú povinní hovoriť posvätné ofícium podľa zvyčajného rítu Cirkvi, avšak len súkromne, nie spoločne alebo v chóre.“
Je to jeden z bodov Inštitútu Spoločnosti, ktorý bol najviac kritizovaný, akoby v ňom chýbalo niečo charakteristické a podstatné pre rehoľný život. Istý karmelitán (Vogue) dal najavo, že posvätné ofícium prináležalo ku kultu každého kostola. Boli to najmä kanonici, laickí kňazi a iní, ktorí slúžili pri kostole. Pre mníchov bolo posvätné ofícium skôr silným okamihom modlitby, pretože vnímali, že každý mních musí byť vždy ponorený do modlitby.
Napokon, úmyslom Ignáca nebolo zakázať chór v Spoločnosti, ale odstrániť povinnosť od neho, „zostávajúc tak v slobode, kde by sa viac ukázala väčšia služba Božia“. Tak odpovedal pátrovi Polancovi. F39 pripojila nasledujúci motív odstránenia povinnosti chórovej modlitby: „aby otcovia, „neboli odtiahnutí/vzdialení od povolania lásky, ktorej sa musíme neustále venovať“. A pripojila: „Preto nebudú tiež používať hudbu alebo spev na svojich omšiach a ostatné liturgické veci. Sú spôsoby, s ktorými chvályhodne iní klerici a rehoľníci skrášľujú Boží kult a vymysleli si ich, aby podnietili a dojali duchov v súlade z ich hymnami a tajomstvami. Ale my sme vyskúšali, že nám sú na prekážku; pretože podľa spôsobu nášho povolania a postupovania, okrem iných potrebných služieb, musíme využiť často veľkú časť dňa a dokonca aj noci v utešovaní tých, ktorí sú telesne a duchovne chorí.“
Vypovedal sa tak špecifický charakter povolania každého jezuitu, že jeho cieľom nie je predovšetkým Boží kult, ale evanjelizácia. Toto všetko sa odstránilo vo F40, najmä pre ťažkosti a vyjadrený nesúhlas kardinála Ghinucciho. On sa bál, že by sa mohla dať príležitosť luteránom, utvrdiť sa v ich ideách proti katolíckemu kultu.
Spoločný život navonok
F39 pripojila nižšie ďalší odsek, taktiež vynechaný v F40, pre podobný motív. V ňom pripravovala budúcich jezuitov, aby podnecovaní pre vonkajšie zdanie dobra, „nenariaďovali s putom smrteľného hriechu žiadne pôsty, disciplíny, bosé nohy, zakrytú hlavu, oblečenie takej farby, určené pokrmy, pokánia, cilíciá, ani iné telesné umŕtvovania“. „Zakazujeme to – pripojila – nie pretože to odsudzujeme (pretože tých, ktorí to praktizujú, tých chválime a obdivujeme), ale výhradne preto, že nechceme, aby tí naši zostali ubití pod ťarchou toľkých prác alebo, aby sa usilovali istým spôsobom hľadať výhovorku, ak neplnia to, čo sme im navrhli. Predsa však bude môcť každý jeden, so súhlasom predstaveného, nábožne sa cvičiť v tom, čo by videl, žeby mu bolo potrebné a užitočné.“ Tieto myšlienky neskôr prešli do Examenu Konštitúcií.
Keď sa pripravovala F50, pýtal sa Polanco, či by bolo dobré vyjadriť v nej niečo ohľadom oblečenia a iných vonkajších vecí. Odpoveď svätého zakladateľa bola, že vo všeobecnosti by sa mohlo vzťahovať, že stravovanie a oblečenie by bolo spoločné počestným kňazom. Realizácia tohto príkazu je to, čo čítame v týchto riadkoch, v ktorých sa na prvom mieste vyjadruje samotná norma a potom sa všímajú jej výhody.
Norma je, že „v tom, čo sa týka stravovania, obliekania a iných vonkajších vecí, budú nasledovať spoločný zvyk a schválený pre príkladných/počestných kňazov.“ Ide o kňazov, ktorí svoj život usporiadali podľa kanonických predpisov a nariadení.
„To, čo sa týka stravovania, obliekania a iných vonkajších vecí“, je to, čo sa vzťahuje aj na habit alebo spôsob obliekania, na pôsty a striedmosť, či zdržanlivosť a iné pokánia alebo prísnosti, o ktorých sa zmienil citovaný odsek z F39.
V tomto všetkom tí zo Spoločnosti, nemusia mať špeciálny spôsob, ako mnísi, ale majú pokračovať v uznávanom, spoločnom a bežnom zvyku. Avšak nie spoločným so svetskými laikmi, pretože sme zasvätení Bohu, ale spoločnom svetským, počestným a príkladným kňazom. Aj tam treba mať na pamäti, „zvykom schváleným“ kompetentnými autoritami Cirkvi.
Výhodou tejto normy je, že „tak každý jeden, pokiaľ ide o jeho osobnú potrebu alebo pre svoj vlastný duchovný prospech, z toho, čo by si zakázal (v pôstoch, vigíliách alebo v pokániach), nech to ponúkne Bohu spôsobom, ktorý sa hodí, zo zbožnosti, nie z povinnosti, ako rozumnú podriadenosť tela“. V posledných slovách je jedna zmienka na sv. Pavla: „Bratia, pre Božie milosrdenstvo vás prosím, aby ste svoje telá prinášali ako živú, svätú, Bohu milú obetu, ako svoju duchovnú bohoslužbu.“ (Rim 12, 1)
Z tohto povedaného sa dedukuje, že norma „spoločný zvyk a schválený pre príkladných/počestných kňazov“, nie je norma chudoby ako sa to niekedy domnievalo, ale norma striedmosti života.
(spracované podľa Antonio M. de Aldama, La Formula del Instituto de la Compañía de Jesús, s. 107-110)