Sľub chudoby. 4. Kapitola Formuly Inštitútu Spoločnosti Ježišovej

Táto kapitola sa tiež rozdeľuje na dve jasné časti: chudoba Spoločnosti a výnimka v prospech školastikov.

1. Chudoba Spoločnosti: „Keďže sme skúsili, že život, ktorý je čo najviac vzdialený od akejkoľvek nákazy chamtivosti a je čo najpodobnejší evanjeliovej chudobe, je radostnejší, rýdzejší a na povzbudenie ľudí vhodnejší, a keďže vieme, že náš Pán Ježiš Kristus svojim služobníkom, vyhľadávajúcim jedine Božie kráľovstvo, poskytne všetko, čo budú potrebovať na živobytie a ošatenie, nech všetci, aj ako jednotlivci aj ako celok, zložia sľub takej doživotnej chudoby, že si nielen súkromne, ale ani spoločne si nebudú môcť profesi ani ich nejaký dom alebo kostol nadobudnúť nijaké zisky, dôchodky, ale ani si nebudú môcť získať nijaké občianske právo na nehnuteľnosti, okrem tých, ktoré si bude primerané ponechať na osobné použitie a bývanie, a uspokoja sa s vecami, ktoré dostanú z lásky na nevyhnutné životné potreby.“

2. Výnimka v prospech školastikov: „Domy, ktoré nám dá Pán, budú slúžiť na prácu v jeho vinici a nebudú určené pre študentov. Na druhej strane sa zdá byť veľmi vhodné, aby sa z mladíkov, ktorí majú sklon k nábožnosti a sú súci na štúdiá, pripravovali robotníci pre tú istú vinicu Pánovu, aby mohli byť ako semenisko našej Spoločnosti, dokonca aj profesnej Spoločnosti, preto bude môcť mať profesná Spoločnosť, na uľahčenie štúdií, študentské kolégiá, všade tam, kde ich niektorí, vedení nábožnosťou, vybudujú a založia. Prosíme, aby odteraz tieto kolégiá boli apoštolskou autoritou právoplatne založené alebo pokladané za také všade tam, kde budú založené a hmotne zabezpečené, okrem majetkov, ktorých prideľovanie patrí Apoštolskej Stolici. Tieto kolégia budú môcť mať príjmy, dôchodky a majetky, ktoré sa musia použiť v prospech študentov a pre ich potreby. Predstavenému  alebo Spoločnosti zostane celkom v rukách spravovanie alebo funkcia hlavného dohľadu nad menovanými kolégiami a menovanými študentmi, v tom, čo sa týka voľby rektorov alebo superiorov a výberu študentov, a ich prijatie, prepustenie, uznanie a vylúčenie; usporiadanie pravidiel, nad vyučovaním, vzdelaním, budovaním a nápravou študentov, spôsob zaobstarať im obživu a ošatenie a to ostatné, čo by im bolo potrebné a všetko to, čo sa týka riadenia, vedenia a starostlivosti. Takže, aby ani študenti nemohli zneužívať dobrodenia (majetky), ani profesná spoločnosť ich nemohla použiť vo vlastný prospech, ale investovať ich pre potreby študentov. Títo študenti budú musieť byť vybavení takými intelektuálnymi darmi a takými zvykmi, že sa oprávnene očakáva, že po skončení štúdií budú vhodní pre pôsobenie (aktivity) Spoločnosti. A tak, keď je istý ich pokrok v duchovnom živote a v humanitných vedách a keď boli dostatočne preverení, napokon budú môcť byť prijatí do našej Spoločnosti.“

Chudoba Spoločnosti

1. Motivácie

Tento prvý odsek hovorí iba o momente, v ktorom sa vysvetľuje motivácia pre život v chudobe a napokon sa definuje jej obsah, ktorý je matériou a cieľom sľubu. Základným motívom je ideál života, ktorý prijal a potom vypracoval sv. Ignác a jeho spoločníci, totiž, „život, ktorý je čo najviac vzdialený od akejkoľvek nákazy chamtivosti a je čo najpodobnejší evanjeliovej chudobe“. Chamtivosť je nákazlivý vírus. Chuť vlastniť sa neuháša, nekrotí sa, kým sa neuspokojí, naopak uspokojuje sa, keď sa zväčší alebo rozšíri. Je prvým stupňom alebo fázou Satanovej zástavy, ktorý vedie k druhému a tretiemu stupňu. Jedinou prevenciou, účinnou prevenciou je tá, ktorá sa používa pri nákazlivých chorobách: vzdialiť sa čo možno najďalej od nebezpečenstva nakaziť sa, ktoré existuje vždy pri vlastnení časných dobier. Protikladom chamtivosti je evanjeliová chudoba. Načo však poukazuje evanjeliová chudoba? Evanjelium nám hovorí o Ježišovi, ktorý si vo svojom skrytom živote zarábal na svoje živobytie tak, že pracoval ako chudobný remeselník. Evanjelim nám tiež hovorí o Ježišovi, ktorý počas svojho verejného života nemal kde hlavu skloniť („Líšky majú svoje skrýše a nebeské vtáky svoje hniezda, ale Syn človeka nemá kde hlavu skloniť.“ Mt 8, 20) a žil z čistej almužny. (por. Lk 8, 1-3) Táto druhá chudoba je tá, ktorú podľa evanjelia sv. Matúša dal Ježiš ako normu pre svojich apoštolov, keď ich poslal na apoštolskú misiu: „Zadarmo ste dostali, zadarmo dávajte. Neberte si do opaskov ani zlato ani striebro ani peniaze; ani kapsu na cestu si neberte ani dvoje šiat, ani obuv, ani palicu, lebo robotník si zaslúži svoj pokrm.“ (Mt 10, 8-10) Rovnako v Novom Zákone nájdeme, mimo evanjelia, tretí druh chudoby, ktorý sa tiež môže volať evanjeliový, ktorý je dôsledkom evanjeliového kázania: „všetci, čo uverili, boli pospolu a všetko mali spoločné. Predávali pozemky a majetky a rozdeľovali ich všetkým, podľa toho, ako kto potreboval.“ (por. Sk 2, 44-45; 4, 32; 4, 36-37)

Z kontextu vyplýva, že chudoba, ktorej sa tu dáva meno „evanjeliová“, je chudoba Ježišovho verejného života a misionárskeho života apoštolov. Potvrdzuje nám to tzv. „Rozvažovanie o chudobe“, v ktorom jedným z dôvodov, uvedených Ignácom, aby sme objali vlastnú chudobu Spoločnosti je, že „náš spoločný Pán Ježiš si pre seba zvolil takúto chudobu; tú samú ukázal svojim milovaným apoštolom a učeníkom, keď ich poslal kázať“. (MI Const I, 80, č. 12) Ide o jasný odkaz na desiatu kapitolu evanjelia podľa Matúša.

Tento ideál života, čo možno najviac vzdialený od chamtivosti a čo možno najviac podobný evanjeliovej chudobe, nebol prijatý Ignácom a jeho spoločníkmi abstraktným spôsobom: je ovocím ich skúsenosti – potom čo už niečo zakúsil, bezpochyby ovocím duchovnej skúsenosti „pred Bohom naším Pánom“, ako to mnohokrát opakujú Konštitúcie. Skúsenosť, ktorá im dala pocítiť, že takto chudobný život „je radostnejší, rýdzejší a na povzbudenie ľudí vhodnejší“.

Proti tomu, čo veria svetskí, že život je tým šťastnejší, čím viac oplýva bohatstvom, skúsenosť,  a nie len skúsenosť prvých otcov, ukazuje úplne niečo iné. Pretože chudoba oslobodzuje dušu od starostí z pozemských obchodov a prichystáva ju na život v odovzdanosti Božej prozreteľnosťou. Je tiež viacej rýdzejšia, čistejšia, pretože je viac odolnejšia voči nakazeniu sa chamtivosti. „Žije“, ako hovorí Ignác v citovanom Rozlišovaní o chudobe, „viac zabúdaním na akúkoľvek svetskú útechu“ (MI Const I, 80, č. 4). Napokon je vhodnejšia na povzbudenie blížneho tým, že sa žije s väčšou slobodou ducha a s väčšou účinnosťou sa hovorí o duchovných veciach, a to na väčší úžitok duší.“ (MI Const I, 80, č. 7) Čo sa týka účinnosti – ignaciánske spisy hovoria o budovaní duchovnej stavby v dušiach, ich spáse a ich dokonalosti.

Okrem tejto duchovnej skúsenosti, sa nachádza v tomto evanjeliovo chudobnom živote, prijatom Ignácom a jeho spoločníkmi, aj zážitok viery v Božie slovo: „A keďže vieme, že náš Pán Ježiš Kristus svojím služobníkom, vyhľadávajúcim jedine Božie kráľovstvo, poskytne všetko, čo budú potrebovať na živobytie a ošatenie“. Nachádzame to v evanjeliu podľa Matúša: „Preto vám hovorím: Nebuďte ustarostení o svoj život, čo budete jesť, ani o svoje telo, čím sa zaodejete. Či život nie je viac ako jedlo a telo viac ako odev? Pozrite sa na nebeské vtáky: nesejú, ani nežnú, ani do stodôl nezhromažďujú, a váš nebeský Otec ich živí. Nie ste vy oveľa viac ako ony? A kto z vás si môže starosťami pridať čo len lakeť k svojmu životu? A čo sa tak staráte o svoj odev? Pozrite sa na poľné ľalie, ako rastú: nepracujú, nepradú; a hovorím vám, že ani Šalamún v celej svojej sláve nebol oblečený tak ako jediná z nich. Keď teda Boh takto oblieka poľnú bylinu, ktorá dnes je tu a zajtra ju hodia do pece, o čo skôr vás, vy maloverní?! Nebuďte teda ustarostení a nehovorte: »Čo budeme jesť?« alebo: »Čo budeme piť?« alebo: »Čo si oblečieme?«! Veď po tomto všetkom sa zháňajú pohania. Váš nebeský Otec predsa vie, že toto všetko potrebujete. Hľadajte teda najprv Božie kráľovstvo a jeho spravodlivosť a toto všetko dostanete navyše. Preto nebuďte ustarostení o zajtrajšok; zajtrajší deň sa postará sám o seba. Každý deň má dosť svojho trápenia.“ (Mt 6, 25-34)

Dve podrobnosti alebo dva detaily je vhodné všimnúť si v tomto slove Formuly: 1) hovorí, „že Pán poskytne všetko, čo budú potrebovať na živobytie a ošatenie“, teda nie to nadbytočné; 2) že to poskytne iba tým, čo hľadajú Božie kráľovstvo. Pokiaľ sa týka jezuitov, nemôže sa to redukovať iba na to, aby Boh kraľoval v ich vlastných dušiach. Musí sa rozšíriť na snaženie, aby kraľoval  tiež v dušiach blížnych a na namáhanie sa pri obrane a šírení viery a duchovný pokrok ľudí v kresťanskom živote.

Sv. Ignác bol presvedčený o tom, že tomu, kto pracuje v pomáhaní dušiam (v práci pre duše), nebude chýbať nič potrebné, aby žil. Takýto je aj jeden z dôvodov, o ktorých sa píše v Rozvažovaní o chudobe: „Spoločnosť je viac povzbudzovaná a prebúdzaná k tomu, aby duchovne pomáhala dušiam.“ (MI Const I, 80, č. 8 )

2. Chudoba Spoločnosti vo F39 a F40

Chudoba opísaná v odseku, ktorý pokračuje prešla mnohými zmenami, preto je vhodné, aby sme ju preštudovali v jej historickom vývoji.

Vo F39 sa hovorilo: „všetci a každý jeden budú robiť sľub večnej chudoby, dávajúc najavo, že ani individuálne ani kolektívne nebudú nadobúdať nejakým civilným právom žiadne stále (stabilné) majetky ani nijaké dôchodky alebo príjmy pre obživu alebo používanie Spoločnosti; ale že budú spokojní, majúc pôžitok iba z použitia potrebných vecí, s dovolením vlastníkov a s prijatím peňazí a s cenou vecí, ktoré im dajú, aby si kúpili to potrebné.“  V tomto odseku sa vyjadruje, s najväčšou presnosťou, rozhodnutie, ktoré urobil sv. Ignác a jeho spoločníci 11. júna 1539: „budú sa prijímať domy s kostolmi na bývanie, ale bez toho mať v nich vlastnícke právo; aby tí, ktorí ich dajú na používanie, mohli si ich opäť slobodne vziať, keď by chceli, bez nejakého protirečenia; a okrem toto, nebudeme mať právo viesť absolútne spor ohľadom nich proti nikomu, napriek tomu, že by si to žiadala nespravodlivosť.“ (MI Const I, 13, č. 15)

Civilným právom sa rozumie právo žalovať.  Ale ako tiež vyplýva z rozhodnutia, ktoré sme práve opísali, predpokladá „právo vlastníctva“. Nevlastnenie stabilných majetkov ani pevných dôchodkov „ani individuálne ani kolektívne“ je to charakteristické pre chudobu žobravých rádov. (dominikáni, františkáni) Mnísi k imitácii (napodobňovaniu) prvotnej kresťanskej komunity v Jeruzaleme, nevlastnili nič individuálne, ale iba kolektívne. Vlastníkom stabilných majetkov (dobier) a dôchodkov bol kláštor. V stredoveku tak niektoré z týchto kláštorov dospeli až k tomu, že boli bohaté. Sv. Dominik a sv. František sa rozhodli vzdať sa ešte aj tohto kolektívneho vlastníctva alebo spoločného dobra. Avšak niektoré majetky, či dobrá, tak stabilné (domy, kde sa žije a kostoly) ako aj hnuteľný majetok (zariadenie, oblečenie, atď.), sú potrebné pre život. U dominikánov, rád (komunita, konvent) má tieto majetky, či dobrá nie iba na používanie, ale tiež vo vlastníctve. U františkánov, bratia nemajú viac než jednoduché používanie týchto dobier. Subjektom vlastnenia je Svätá Stolica.

Sv. Ignác a jeho spoločníci rozhodli, aby sa tí zo Spoločnosti uspokojili iba používaním potrebných vecí. Pôvodcami vlastníctva týchto vecí sú naďalej vlastníci, či majitelia, ktorí ich dávajú iba na používanie. „Potrebné veci“: nerozlišuje sa tu. Z čoho vyplýva, že je to treba rozumieť tak z hnuteľných majetkov ako aj nehnuteľných. Možno sa inšpirovali prvotnou chudobou kapucínov.

Na rozdiel od františkánskej chudoby, sa výslovne dovoľuje, aby sa mohli prijímať peniaze. Sv. František to prísne zakázal vo svojej regule. (sv. František, Regula, č. 4) F39 nielenže dovoľuje prijímať peniaze, ale tiež veci, ktoré im dajú. To tiež znamená, že sa môžu predávať prijaté veci z almužien, pre potreby života. Nie je jasné, kto je subjektom vlastníctva týchto peňazí, ani týchto vecí. Rozdiel medzi „využívať potrebné veci“ a „prijať peniaze a veci, ktoré im dajú, aby si kúpili to potrebné“, sa nezdá byť naznačené, že vlastníkom je Spoločnosť Ako by sa mohli predávať tieto prijaté veci z milodaru, ak mu nepatria vo vlastníctve? F40 opísala tento odsek bez úprav. Len v jednom slovo odpisovač urobil chybu v texte.

3. Váhania ohľadom tejto chudoby (1541-1544)

Krátko po tom ako bola schválená F40 bulou „Regimini militantis“ z 27. septembra 1540, sa stretáme s dvoma dokumentmi, ktoré zdá sa, že navrhujú isté uvoľnenie v tejto chudobe. Prvý dokument bol nazvaný Fundación de casa (MI Const I, 61-64). Druhému dokumentu sa zvykne dať pomenovanie Constituciones de 1541 (MI Const I, 34-38) a sú to rozhodnutia prvých šiestych otcov, ktorí sa na jar toho roku mohli zhromaždiť v Ríme, aby vybrali prvého generálneho predstaveného a urobili profesiu rehoľných sľubov. Právnický charakter prvého dokumentu nepoznáme. Mohli by sme povedať, že ide o druh pracovného alebo základného dokumentu, pripravovaného na videnie do najbližšieho stretnutia otcov. Čo sa týka chudoby, tento dokument a Constituciones de 1541 sa podstatne zhodujú.

V týchto dvoch spisoch sa prijíma, že ako Spoločnosť (v prvom) alebo sakristia alebo kostol (v druhom) by mohli mať dôchodky, a to nie na obživu profesov (oblečenie, strava), ale pre iné potreby ako napríklad liturgiu v kostole, jeho vybavenie, knižnicu, lieky, poštovné, cestovné…  Tieto prostriedky by spravovalo obecné zastupiteľstvo alebo nejaká hlavná osoba (podľa prvého dokumentu) a osoba, ktorá nie je profesom, ustanovená zakladateľom (podľa druhého dokumentu). Uvedené dôvody, aby sa mohli vlastniť dôchodky (príjmy, renty) sú: aby sa lepšie udržala Spoločnosť; aby sa menej obťažovali dobrodinci; aby pátri nemali takú potrebu žiadať almužnu a viac času by mohli venovať duchovným veciam (apoštolským ministériám, modlitbe, štúdiu…)….

Hľadal sa spôsob zachrániť toto zdanlivé uvoľnenie, dodávajúc aj isté interpretácie (vysvetlenia) „žobravej“ chudoby,  ktoré vtedy predkladali odborníci na kanonické právo. Ale dokument Fundación de casa výslovne hovorí, že pátri sa inšpirovali tak v chudobe žobravých rádov ako aj v chudobe mníšskych rádov tým, že si zobrali časť z jednej a časť z druhej. Ak porovnáme tento systém chudoby s tým, čo je zavedené vo F39 a F40, vidíme nasledujúce skutočnosti: Profesi bez toho, aby mali „civilné právo“ na nejaké dôchodky, individuálne a kolektívne. Tu ako tam, nemôžu byť renty – dôchodky na obživu (stravu a oblečenie). Pripúšťajú sa však dôchodky na iné ciele: ale tieto renty v skutočnosti nepatria Spoločnosti. Ustanovuje sa právnická osoba, odlišná od Spoločnosti (z domu alebo zo sakristie), ktorá je subjektom vlastnenia dôchodkov. Vo Fundación de casa sa ustanovil, či pripustil príklad nemocnice alebo útulku pre pocestných, ktorý vlastní všetko to potrebné, aby ich prijal, zatiaľ čo oni, pútnici, nevlastnia nič.

Sv. Ignác však zostal z toho nepokojný. Keď sa v roku 1544 pustil do písania definitívnych Konštitúcií, prvou témou, o ktorej uvažoval, bola chudoba. Zachovali sa dva jeho spisy k tejto téme: Rozvažovanie o chudobe (Deliberaciónes sobre la pobreza (MI Const I, 78-81) a Duchovný denník (Diario espiritual (MI Const I, 86-158) V prvom aplikuje metódu tretej doby voľby v Exercíciách, dôvodmi za a proti (DC 178-183). Začína zozbieraním a rozšírením dôvodov dokumentu  Fundación de casa, ku ktorým stavia protiklad „aby nijaká vec nemala dôchodok“. Môžeme postrehnúť, že prvé sú skôr dôvodmi ľudskej múdrosti, zatiaľ čo druhé sú duchovné, preniknuté evanjeliom. V prvých štyridsiatich dňoch Denníka aplikuje metódu tzv. druhej doby Exercícií, a to na základe útech a neútech (DC 176). Sú to strany, ktoré nám nádherne ukázali mystický život sv. Ignáca. Mnohé videnia a Božia komunikácia v týchto dňoch bola tá, ktorá mu pomohla rozhodnúť sa, aby sa vrátil k prvotnej chudobe, zanechajúc všetky druhy dôchodkov. Celý proces dovŕšil 12. marca s plným Božím potvrdením.

4. Chudoba Spoločnosti vo F50

Tento proces vysvetľuje niektoré odlišnosti medzi F50 a dvoma predchádzajúcimi redakciami Formuly Inštitútu. Vyjadrujú sa v nej lepšie formy, či spôsoby sľubu. Nie iba profesi nebudú môcť mať alebo nadobudnúť civilné právo k nejakému druhu dôchodkov, ani individuálne, ani kolektívne, ale tiež žiadny z ich domov alebo kostolov. Vylučuje sa tak iná právnická osoba (dom alebo kostol), ktorá v roku 1541 bola navrhnutá ako možná vlastníčka, či majiteľka dôchodkov. Tiež sa lepšie definujú časné dobrá, na ktoré sa nevzťahuje civilné právo: namiesto „výnosov alebo príjmov“ sa hovorí: „výnosy, dôchodky, vlastníctvo (majetky)“. „Ani dôchodky, ani majetky“ – bolo presné vyjadrenie žobravej chudoby, vytvorenej dominikánmi na generálnej kapitule v Bologni 1220, ktorej predsedal svätý zakladateľ, a ktorý potom využil druhý Lyonský koncil, keď túto chudobu definoval.

Čo sa týka stabilných teda pevných dobier, či majetkov, pozorujeme iné dve dôležité zmeny. Prvá,  vylučuje sa civilné právo iba na ich podržanie. Druhá, robí sa jedna výnimka: „okrem tých, ktoré si bude primerané ponechať na osobné použitie a bývanie“.

Už vidíme, že vo F39 bolo jasné, že podľa rozhodnutia, ktoré prijali prví otcovia 11. júna 1539, subjektom vlastníctva majetkov prijatých prostredníctvom almužny, budú naďalej tí istí dobrodinci, ktorí ich darovali Spoločnosti na používanie. Ale tiež vidíme, že vo F40, pre chybu odpisovateľa, sa toto vynechalo, a tak otázka zostala nejasná, či neurčitá. Preto, keď sa pripravovala F50, páter Polanco mal isté pochybnosti: Má Spoločnosť právo na domy, v ktorých býva, spolu s ich záhradou a na kostoly? Polanco si neskôr uvedomil, že ak Spoločnosť nemá vlastníctvo z týchto dobier (a to isté by sa mohlo povedať o iných prijatých dobrách prostredníctvom almužny), nemala by ich predávať a prevádzať vlastníctvo na iných. Spoločnosť sa v tom čase radila s dvoma rímskymi právnikmi: Kto je subjektom vlastníctva domov na bývanie a kostolov a dobier prijatých prostredníctvom almužny? Ak nie Spoločnosť, môže ich brániť, či udržiavať? Môže ich predať? Vo svojich odpovediach títo dvaja rímski právnici sledovali alebo zobrali si za vzor františkánsku chudobu: Subjektom vlastníctva je Svätá Stolica alebo Cirkev. Spoločnosť môže teda užívať tieto dobrá spôsobom, ako to robia menší bratia františkáni. Môže predať dom na obývanie v mene Cirkvi. Môže tiež predať ostatné prijaté dobrá prostredníctvom almužny, ak ich dobrodinec nedáva, aby si ich podržala, ale aby si pomohla s ich cenou na podporu a udržanie Spoločnosti. (por. MI Const I, 351-352)

Ale ako si všimol Polanco, tieto normy neboli občianskym právom, ale osobitným právom menších bratov. Pokiaľ by sa museli uplatniť tiež pre Spoločnosť, bolo potrebné, aby sa to výslovne povedalo. Napísané dokumenty, ktoré sa nám zachovali, nám nehovoria viac. Sv. Ignác musel prerokovávať túto otázku so svojimi spoločníkmi alebo aspoň s niektorými z nich. Až sa napokon prišlo k riešeniu, ktoré čítame vo F50. V nej sa Spoločnosť skôr približuje k chudobe dominikánov.

Hoci vyjadrenie „občianske právo…na ponechanie“ nie je veľmi šťastné, idea je jasná. Spoločnosť, okrem toho, čo by bolo potrebné alebo vhodné na jej vlastné používanie a ubytovanie, si nemôže ponechať iné stabilné alebo trvalé dobrodenia. Ale môže ich prijať, aby ich predala, a z ich výnosu vypomáhať potrebám chudobných zo spoločnosti alebo mimo nej. (Konštitúcie, VI. Časť, 562) Takto nie je jasné, kto je subjektom vlastnenia týchto dobier. Mohlo by sa teda povedať, že ak to nie je Spoločnosť, musia to byť jej darcovia. Naopak, Spoločnosť má občianske právo zachovať si stabilné dobrodenia, majetky, ktoré by boli vhodné na vlastné používanie alebo ubytovanie. Rozsah tohto práva sa určuje v Konštitúciách. (Konštitúcie, VI. Časť, 561-563)

Tiež posledné slová odseku predstavovali istú ťažkosť, pre chybu odpisovača, ktorú sme už viackrát spomenuli. V F40 zostala veta takto: „Nech sa uspokoja s prijatím používania vecí, ktoré im dajú, aby si kúpili to potrebné“. Túto skutočnosť redaktor F50 formuloval rozdielnym spôsobom: „spokojní s tým, čo sa im dá pre lásku, pre potreby života“. „Pre lásku“ alebo ako čistá almužna, nie ako odmena, či náhrada za prácu v apoštolských ministériách. Potvrdzuje sa tak norma toho, že profesi musia žiť z almužny. (Konštitúcie, VI. Časť, 557)

Nehovorí sa, či tieto veci, darované pre potreby života, nadobúda Spoločnosť, nielen na používanie, ale tiež do vlastníctva: ale táto interpretácia sa zdá byť jasnejšia.

Výnimka v prospech školastikov

V tejto druhej časti kapitoly môžeme tiež rozlíšiť tri idey alebo časti: 1) dôvod jestvovania kolégií; 2) časový poriadok kolégií; 3) školastici, prijatí do kolégií.

1. Dôvod jestvovania kolégií

Tento odsek neexistoval ani vo F39, ani vo F40. Bol pridaný vo F50, hoci predstavy, či idey, ako budeme vidieť, sú omnoho staršie. Tento odsek začína so slovami „predsa však“, akoby vsunul, či uviedol výnimku. Veľmi často sa hovorilo, že v Spoločnosti sú dva poriadky chudoby: poriadok chudoby pre profesné domy a poriadok chudoby pre kolégiá. Avšak nezdá sa, že by sa tento spôsob hovorenia alebo zmýšľania zhodoval s mentalitou sv. Ignáca.

Sv. Ignác nikdy nehovorí o „chudobe kolégií“, ani sa nemôže nikdy povedať „chudobné“ kolégiá obdarované dôchodkami (rentami), hoci by to boli školastici, ktorý prebývajú v nich z dôvodu ich sľubu. Tak tu ako aj v Examene Konštitúcií (por. Examen 1, 1. Kapitola 4-5) sa prezentujú renty, či dôchodky kolégií ako výnimka v chudobe Spoločnosti a v Šiestej časti Konštitúcií, pokiaľ ide o to, čo sa týka chudoby (kapitola II), sa nespomínajú kolégiá, ale sa pripomína, že profesi a koadjútori nesmú v nich bežne žiť. (Konštitúcie 557, 560)

Myšlienka odseku je jednoduchá: Je vhodné formovať mladých pre Spoločnosť. Keď sa nemôžu formovať v domoch, bude možné mať kolégiá. Táto vec bola už v Konštitúciách z roku 1541, hoci len vo forme zárodku: „Urobiť kolégiá na univerzitách; nie štúdiá, ani hodiny v Spoločnosti.“ (MI Const I, 47)

Na prvom mieste sa hovorí o „domoch, ktoré by nám Pán dal“. Neskôr sa volali „profesné domy“. Ale tak tu ako aj v Konštitúciách sa jednoducho nazývajú „domy“. Sú to domy Spoločnosti Ježišovej, pretože kolégiá sa považovali iba za inštitúcie závislé od Spoločnosti. Dá nám ich Pán, pretože dobrodincov Ignác považoval za nástroje alebo vyslancov Božej dobroty. (por. Konštitúcie 309) Tieto domy Spoločnosti sa budú musieť vymedziť pre prácu v jeho vinici, a nie pre štúdiá školastikov. Spôsob hovorenia nám pripomína myšlienku toho, že Pán nám dá domy, aby sme pracovali v jeho vinici (ide o narážku na podobenstvo o robotníkoch v Pánovej vinici; Mt 20, 1-16), a nie preto, aby sme v nich mali školastické štúdiá. Tieto štúdiá sa preto nepovažujú za prácu vo vinici Pána, ako prostriedok formovanie robotníkov pre tú istú vinicu.

Práve táto posledná myšlienka nám podáva cieľ a dôvod bytia kolégií: „zdá sa byť veľmi vhodné, aby mladí majúci sklon k zbožnosti a vhodní pre štúdiá sa formovali na robotníkov, pre tú istú vinicu Pána, ktorí by boli súci byť ako semenisko našej Spoločnosti, dokonca aj profesnej Spoločnosti“. Myšlienka bola rozvinutá v dokumente na konci roku 1540 alebo v začiatkoch roku 1541, nazvaná Fundación de colegio (por. MI Const I, 49-50), odkiaľ sa potom presunula do Konštitúcií (Konštitúcie 308): Spoločnosť sa totiž nemôže zachovať prijímajúc iba už formovaných ľudí. Preto je vhodné formovať mladých nádeje a pre nich mať kolégiá.

Je pozoruhodné, že tieto riadky sa napísali nie pre F39, ani pre F40, ale pre F50, keď úprimne povedané Spoločnosť vlastnila jediný dom, a viac než 13 kolégií, v ktorých sa vo veľkej časti začalo vyučovať a prijímať študentov zvonku.

2. Poriadok kolégií

Najväčší rozdiel nie je medzi F40 a F50, ale medzi F39 a F40. Vo F39 sa ani len nespomínajú kolégiá: „a jednako, aby sme prijali nejakých dobre vhodných študentov a vyškolili ich na univerzitách, predovšetkým v posvätných vedách, budú môcť (profesi) nadobudnúť občianske právo stabilných dobier a dôchodkov, s cieľom, aby udržali týchto študentov.“ To jest, že profesi nebudú môcť vlastniť stabilné dobrá ani dôchodky pre živobytie a používanie Spoločnosti. Budú ich mať preto, aby udržali študentov na univerzitách.

Vo F40 sa už objavujú kolégiá. Tiež nebudú to profesi, ktorí budú vlastniť tieto stabilné dôchodky a dobrá. Budú to kolégiá na univerzitách, ktoré budú môcť vlastniť dôchodky a majetky, aby zachovali a udržali študentov.

Nemáme historické dokumenty, ktoré by nás informovali, ako a prečo sa vložila táto zmena. Sv. Ignác jeden raz povedal pátrovi Gonçalvesovi da Cámara, že „Laínez bol prvý, ktorý sa dotkol tejto témy o kolégiách. Ale nie je ľahké sa dozvedieť, či sv. Ignác narážal na inštitúciu kolégií alebo v širšom zmysle na formáciu mladých na univerzitách. Určite v roku, v ktorom sa pripravovala F40 (september 1539 až september 1540) Laínez nebol prítomný v Ríme.

Jediný dôležitý rozdiel medzi F40 a F50 sa týka miesta, kde možno mať tieto kolégiá: nie iba na univerzitách, ale tiež na iných miestach. Okrem iného môžeme rozpoznať tieto predstavy alebo myšlienky: a) inštitúcia kolégií; b) funkciu hlavného vedúceho Spoločnosti; c) výhody toho systému.

a) Inštitúcia kolégií – kolégiá študentov sú na to, aby uľahčili štúdiá, podobné kolégiám na univerzite v Paríži a na iných univerzitách v tej doby, ktoré boli láskavo založené v prospech chudobných študentov, aby sa mohli venovať štúdiám na univerzitách. Ale rozdiel tamtých z F50, a tých kolégií z F40, je že tie z F50 môžu byť vybudované, nielen tam, kde sa nachádzajú univerzity, ale „kdekoľvek, kde niekto vedený nábožnosťou, ich vybuduje a založí“. Žiada sa tiež, aby kolégiá boli apoštolskou autoritou potvrdené. Oslobodzuje sa prípad, v ktorom sa dotácia alebo príjem financií uskutočňuje s dobrami, ktorých hodnota korešponduje s Apoštolskou Stolicou, pretože je jasné, že vtedy sa táto musí zapojiť osobne.

„Profesná Spoločnosť bude môcť mať“ tieto kolégiá, ktoré „budú môcť mať“ dôchodky, atď. nehovorí ako F40 „profesi“, ale „profesná Spoločnosť“. Možno, aby naznačila, že ide o profesov, považovaných za nie individuálnych, ale kolektívne. Nadal má na mysli ešte viac, že sú to profesi spolu s ich koadjútormi.

Slovíčko „mať“ sa tu používa s dvoch rôznych významoch. Kolégiá „budú môcť mať dôchodky, nájomné a majetky“, totiž budú ich môcť vlastniť vo vlastníctve. Toto bol názor sv. Ignáca. V citovanom dokumente Fundación de colegio ustanovil, aby zakladateľ pripravil, aby kolégium malo právnu moc nad ich pozemkami a majetkami, aby uživilo študentov tak, aby kolégium mohlo prijímať peniaze, vlastníctva a dôchodky a vykonávať súdne spory, pokiaľ by to bolo potrebné pre zachovanie toho, čo mu patrí. (MI Const I, 92) A neskôr, k tejto otázke Polanca vyhlásil: „čo sa týka kolégií, vlastníkom nech je rektor a študenti“. Preto, keď sa predtým hovorí, že profesná Spoločnosť môže mať kolégiá, toto mať nemôže znamenať vlastníctvo, ale vzťah závislosti a užitočnosti. Otázku Ignác formálne predložil dvom rímskym právnikom v nasledujúcich bodoch: „Bula hovorí, že naša Spoločnosť môže mať kolégiá, ktoré budú mať dôchodky. Mám pochybnosti, či vlastnenie zahŕňa nadvládu alebo vlastníctvo kolégií (hoci používanie dôchodkov sa ohraničuje na študentov) alebo iba funkciu hlavného vedúceho a v tomto prípade sa pýtam, kto bude musieť mať vlastníctvo domu a dôchodkov.“ Odpoveď jedného z dvoch právnikov je nejasná, nezrozumiteľná. Druhý odpovedal: „kolégium má dôchodky spoločné. Administrácia patrí generálnemu predstavenému a vlastnícke právo má kolégium.“ (por. MI Const I, 353)

Dôchodky a vlastníctva „sa musia aplikovať na použitie pre študentov a pre ich potreby“. Práve pre nich sa trpia kolégiá, aby sa vyformovali za dobrých robotníkov v Pánovej vinici, aby s ľahkosťou mohli študovať. Sú kolégiami študentov. Nižšie opäť trvá na rovnakej myšlienke, vyjadrujúc ju negatívnym spôsobom.

b) Funkcia hlavného vedúceho Spoločnosti – potvrdzuje sa funkcia hlavného vedúceho a vyjadruje sa jej rozsah. „Predstavenému  alebo Spoločnosti zostane celkom v rukách spravovanie alebo funkcia hlavného dohľadu nad menovanými kolégiami a menovanými študentmi.“ Táto funkcia hlavného vedúceho nie je len čistým dozorom. Zahŕňa tiež spravovanie, riadenie a udržiavanie časných dobier. (por. Konštitúcie 327) Rozširuje sa na vymedzenie toho, čo týka: 1) zriadenia, či ustanovenia kolégia samotného: „voľbu rektorov alebo superiorov a študentov, ich prijímanie, rozlúčenie sa, uznanie a vylúčenie“; 2) noriem, s ktorými sa musí riadiť kolégium: „ustanovenie stanov a poriadku“; 3) formácie študentov: „usporiadanie pravidiel, pre vyučovanie, vzdelanie, budovanie a nápravu študentov“; 4) starostlivosti o nich: „spôsob zaobstarať im obživu a ošatenie a to ostatné, čo by im bolo potrebné“. Jednoducho povedané, všetko čo sa týka vládnutia, vedenia a starostlivosti.

c) výhody tohto systému – na jednej strane výhodou je, že študenti „nemôžu zneužívať dobrodenia“. Pretože hoci by mali vlastníctvo, použitie a úžitok z nich, nemajú správu a riadenie. Na druhej strane profesná Spoločnosť, ktorá má správu a riadenie dobier, nemá ani vlastníctvo, ani použitie alebo úžitok: a tak „nemôže ich používať na vlastný prospech, ale na investovanie pre potreby študentov.

Želaním Ignáca bolo, aby sa toto rozumelo úprimne, bez škrupúľ. V jednej odpovedi pátrovi Polancovi, naznačil predstavu alebo myšlienku toho, aby rektori a študenti, pri vstupe do kolégia sľúbili, že neprevedú na Spoločnosť vlastníctvo žiadnych stabilných dobier ani dôchodkov. On sám požadoval podobnú prísahu od rektora Rímskeho kolégia a Germánskeho kolégia a nariadil, aby bez osobitného povolenia, žiadny z domov Ríma nemal možnosť od nich prijímať stravu, s cieľom, aby rektori mohli sľúbiť s najväčším pokojom, že „dom ich nezneužíval“. Aby zabránil škrupuliam v malých domoch, Polanco navrhol, aby sa odstránila z Formuly negatívna fráza: „ani profesná Spoločnosť ich nemôže používať vo vlastný prospech“; nechajú iba ustanovenie toho, že dobrá by sa mali použiť v prospech študentov. Sv. Ignác to neprijal. Dal prednosť tomu, aby sa to v Konštitúciách vyjasnilo a nemuselo sa to úzkostlivo interpretovať. Napriek tomu chcel, aby sa opýtalo cirkevných právnikov o zákonnosti, či legálnosti takejto interpretácie. Vznikol preto návrh spýtať sa  dvoch rímskych právnikov: „Bula hovorí, že Spoločnosť nemôže používať dôchodky kolégií na vlastný prospech. Je preto pochybnosť, či sa vylučuje tiež nejaká malá suma peňazí, ktorá by sa mohla utratiť (spotrebovať ) profesormi Spoločnosti, keď  by sa na niekoľko dní zdržali v kolégiu alebo či by sa im pomohlo s nejakou províziou na cestu alebo ak žijú v kolégiu z dôvodu dôležitej záležitosti alebo keď sa niekto prijíma na nejaký čas, nasledujúc zmýšľanie zakladateľa Spoločnosti, že sa nepripúšťa táto malá suma.“ Konzultanti, hoci rôznym spôsobom, odpovedali súhlasne. Napokon definitívne vyhlásenie sa urobilo efektívne v Konštitúciách. (por. Konštitúcie 330, 558)

d) študenti kolégií – kolégiá sú kolégiami študentov, ustanovené na to, aby sa uľahčilo štúdiám. Preto je na mieste otázka, kto sú títo študenti. F39 upriamila pozornosť iba na úmysel bytia Spoločnosti: „tí, ktorí si želajú robiť pokroky na duchu a v humanitných vedách, tým že na konci štúdií, po skúške, môžu byť napokon prijatí do našej Spoločnosti“. F40 predpokladá tento ich úmysel, kládla dôraz na podmienky zo strany Spoločnosti, aby mohli byť prijatí: musí poznať ich pokrok a dostatočne ich vyskúšať. F50 pridala na začiatku niekoľko viet o kvalitách týchto študentov. „Títo študenti budú musieť byť takých intelektuálnych schopností a takých zvykov, že sa odôvodnene očakáva, že po skončení štúdií, budú vhodní pre aktivity Spoločnosti.“ (por. Konštitúcie 334)

V Konštitúciách potom Ignác dodáva: „Podľa týchto spôsobov sa smie prijať iba taký, čo bol v Pánovi uznaný za súceho. Za súcich na profesiu treba považovať tých, ktorých správanie, v dlhom a starostlivom preverovaní, generálny predstavený uzná za spoľahlivo spoznané a dokázané. Tým, čo boli na štúdiách, bude po dôkladnom intelektuálnom vyškolení užitočné, keď sa budú v poslednej probácii horlivo cvičiť v škole vôle a srdca.“ (por. Konštitúcie 516-518)

(spracované podľa Antonio M. de Aldama, La Formula del Instituto de la Compañía de Jesús, s. 89-105)