V Spoločnosti Ježišovej sa robia dva sľuby poslušnosti. Jeden spoločný všetkým reholiam, ide o poslušnosť superiorom, teda predstaveným a potom špeciálny sľub pápežovi: „My sme v najvyššej miere vhodne usúdili, že každý jeden z nás a tí, ktorí budú do budúcnosti robiť rovnakú profesiu, že okrem spoločného puta troch sľubov, budeme robiť špeciálny sľub…“ V predchádzajúcej kapitole sme hovorili o tomto špeciálnom sľube. Teraz je vhodné hovoriť o tom prvom a to o sľube superiorovi Spoločnosti Ježišovej. Týmto spôsobom sa jasne naznačujú dve línie poslušnosti, ktoré sú v Spoločnosti Ježišovej: poslušnosť ohľadom misií, na ktorú poukazuje štvrtý sľub profesov a poslušnosť spoločná – komunitná, ktorej cieľom je poslušnosť superiorovi. Túto tretiu kapitolu Formuly Inštitútu môžeme rozdeliť na tri časti alebo témy: sľub poslušnosti, voľba a autorita superiora, spôsob nariaďovania a poslúchania.
Sľub poslušnosti
„Všetci budú robiť sľub toho, že vo všetkom, čo sa týka dodržiavania nášho pravidla, budú poslúchať predstaveného Spoločnosti.“ Na prvom mieste si môžeme všimnúť slovíčko „všetci“. Formula Inštitútu tejto tretej kapitoly prízvukuje, že je použiteľná na všetkých, ktorí patria do Spoločnosti, hoci vo všeobecnosti Formula mieri na profesov. Iba v štvrtej kapitole sa hovorí o školastikoch a až na konci sa spomínajú koadjútori. Cieľom alebo matériou sľubu je poslušnosť predstavenému Spoločnosti a všetkým tým, ktorí budú mať autoritu a to vo všetkom, čo sa týka dodržiavania nášho pravidla. Kapitola jasne hovorí o tom, že ide o základný zákon Spoločnosti. Sľub poslušnosti zaväzuje poslúchať iba v tom prípade, ak superior rozkazuje alebo nariaďuje „podľa Pravidla Spoločnosti“. Ak by rozkazoval v protiklade s Pravidlom alebo výslovne proti pravidlu Spoločnosti, v takomto prípade sľub neplatí. Čnosť v Spoločnosti sa chápe v omnoho v širšom zmysle: „Všetci sa majú usilovať čo možno najviac vyniknúť v zachovávaní poslušnosti, a to nielen v povinných veciach, ale aj vtedy, keď spoznajú, čo i len náznak úmyslu predstaveného bez výslovného rozkazu. Pred očami treba mať Boha, nášho stvoriteľa a Pána, kvôli ktorému poslúchame človeka. A treba postupovať v duchu lásky…“ (Konštitúcie 547, Šiesta časť, 1. Kapitola)
Voľba a autorita superiora
Dva nasledujúce odseky boli doplnené vo F50. Predtým neexistovali ani vo F39, ani vo F40. O tejto skutočnosti by nám vedel porozprávať najmä páter Polanco. Sv. Ignác akceptoval a dal súhlas, aby sa pridalo niečo, ale iba v termínoch viac všeobecných, pretože najmenšie detaily si Ignác nechal pre Konštitúcie. Možno by bolo lepšie pridať túto skutočnosť do prvej kapitoly, v ktorej sa už hovorí o týchto dvoch témach: o voľbe a o autorite.
Voľba – o voľbe sa hovorí iba to, aby sa robila s čo najväčším počtom hlasov, a aby sa pre túto misiu vybral najschopnejší. Opäť sa tu odkazuje na Konštitúcie: „ako sa to vysvetlí v Stanovách“. Konštitúcie sa zaoberajú voľbou generála v šiestej kapitole Siedmej časti (Konštitúcie 694-710) a kvalitami, ktoré musí zvolený mať. O tomto sa hovorí v druhej kapitole Deviatej časti (Konštitúcie 723-735).
Autorita – „Nad Spoločnosťou nech bude mať úplnú autoritu a moc, ktorá bude vhodná pre dobré spravovanie, naprávanie a vedenie tej istej Spoločnosti.“ (F50) V samotných Konštitúciách je táto skutočnosť rozvinutá. Ide o tretiu kapitolu Deviatej časti, v ktorej sa hovorí: „Pre dobré vedenie Spoločnosti sa usudzuje byť veľmi vhodné, aby generálny predstavený mal úplnú autoritu nad Spoločnosťou, na jej rozvoj.“ (Konštitúcie 736) Táto jeho autorita sa opisuje potom ďalej v ďalších bodoch (Konštitúcie 736-765). Zaujímavé je tiež rozlíšenie medzi dvoma slovami, ktoré používa sv. Ignác: „spravovanie“ a „vedenie“. Spravovanie sa týka skôr vecí a rôznych prípadov a vládnutie, či vedenie sa vzťahuje na osoby, hoci môže mať tiež všeobecný význam. Okrem tohto, čo sme vysvetlili, sa páter Polanco pýtal Ignáca, či by vo Formule Inštitútu povedal niečo o trestoch. Sv. Ignác usúdil, že toto je vlastnejšie viac Konštitúciám: „ Do jeho kompetencie bude patriť aj používanie trestov a ukladanie pokánia, ktoré bude považovať za vhodné na zadosťučinenie za akékoľvek previnenie, berúc pritom ohľad na osoby a iné okolnosti. Ich zhodnotenie bude ponechané na jeho uvážlivú lásku, ktorú bude používať na oslávenie Boha.“ (Konštitúcie 754) V skutočnosti však môžeme vidieť, že ani v Konštitúciách nie je to, čo by sa mohlo nazývať trestným právnym poriadkom. Potrestanie alebo náprava a pokánie za chyby sa ponechávajú na rozvážnu lásku superiora. Ignác o tom píše v Tretej časti Konštitúcií: „Spôsob, ako karhať a ukladať pokánie, sa ponecháva na múdru lásku predstaveného a jeho zástupcov. Pritom tí majú dbať na situáciu jednotlivcov, na všeobecné a ich osobitné povzbudenie na Božie oslávenie. Takéto pokánie má každý ochotne prijímať s túžbou po polepšení a duchovnom pokroku, aj keby bolo uložené pre neúmyselné previnenie.“ (Konštitúcie 269; por. 270 – ako doplnok a vysvetlenie predchádzajúceho bodu)
Spôsob nariaďovania a poslúchania
Nariaďovať – prikazovať – Najprv sa hovorí o tom, čo musí predstavený nariaďovať alebo prikazovať a až potom o spôsobe, akým to má uskutočniť. „Nech však rozkazuje to, čo pokladá za vhodné na dosiahnutie cieľa, ktorý mu ukázal Boh a Spoločnosť a vo svojom vládnutí nech stále pamätá na Kristovu miernosť, trpezlivosť a lásku, na vzor sv. Petra a sv. Pavla…“ V slovách Ignáca jasne vidíme, čo musí predstavený prikazovať – to, čo by sa mu videlo vhodné na dosiahnutie , či realizáciu cieľa, ktorý mu ukázal Boh a Spoločnosť. Aký je tento cieľ? Nachádzame ho vyznačený v Konštitúciách: „dobré riadenie, zachovanie a rozvoj celého organizmu Spoločnosti“ (Konštitúcie 719); „spravovať celú Spoločnosť, takým spôsobom, aby sa zachovala a vzrastala, s Božou milosťou, v dobrom stave a v spôsobe postupovania na oslávenie Boha, nášho Pána“ (Konštitúcie 789). Všimnime si, že stručným obsahom Desiatej časti Konštitúcií je práve „ako sa bude môcť zachovať a zveľadiť organizmus spoločnosti v dobrom stave“. Osobitne v tejto časti budeme môcť nájsť opísané to najvhodnejšie, čo musí robiť predstavený, aby sa zrealizoval cieľ, ktorý mu Spoločnosť ukázala alebo naznačila.
Ignác sa ďalej vo Formule zameriava na to, akým spôsobom musí predstavený nariaďovať veci: „…nech stále pamätá na Kristovu miernosť, trpezlivosť a lásku, na vzor sv. Petra a sv. Pavla a tak on ako aj poradný zbor, nech neustále hľadia na túto normu.“ O Kristovej miernosti, trpezlivosti a láske, by bolo dobré citovať kompletné časti Evanjelií, to najviac dojímavé o osobe Krista, čo nám Evanjeliá prezentujú. Spomeňme si napríklad na reč pri večeri. Alebo stačí citovať zhrnutie, ktoré robí sv. Peter, keď hovorí o Ježišovi, že „chodil, dobre robil a uzdravoval všetkých posadnutých diablom, lebo bol s ním Boh“ (Sk 10, 38). Ďalej, keď ho hanili, nevracal potupu a urážky, počas svojho utrpenia nevyslovoval hrozby, či vyhrážky, naopak, úplne sa vložil do rúk toho, ktorý súdi spravodlivo…a jeho rany nás uzdravili: „Keď mu zlorečili, on nezlorečil, keď trpel, nevyhrážal sa, to postúpil tomu, ktorý súdi spravodlivo. Sám niesol naše hriechy na svojom tele na drevo, aby sme zomreli hriechu a žili pre spravodlivosť. Jeho rany vás uzdravili.“ (1Pt 2, 23-24) Taktiež môžeme vidieť prvú pieseň sluhu Jahveho: „Hľa, môj služobník, priviniem si ho, vyvolený môj, mám v ňom zaľúbenie. Svojho ducha som vložil na neho, prinesie právo národom. Nebude kričať, ani hlučne volať, nedá na ulici počuť svoj hlas. Nalomenú trsť nedolomí, hasnúci knôtik nedohasí, podľa pravdy bude vynášať právo. Neomdlie a nepodlomí sa, kým nezaloží na zemi právo, na jeho náuku čakajú ostrovy.“ (Iz 42, 1-4)
Čo sa týka vzoru sv. Petra a sv. Pavla, sv. Gregor Veľký vo svojej slávnej Pastorálnej regule nám tiež navrhuje ako modely, či vzory pastierov Cirkvi. Stojí za to, všimnúť si, že medzi kvalitami, či vlastnosťami dobrého prikazovania alebo nariaďovania, nám Formula Inštitútu neukazuje viac než miernosť, trpezlivosť a lásku. To isté vidíme aj v Konštitúciách: „Pre predstaveného bude užitočné, keď budú jeho nariadenia premyslené a usporiadané, a podriadených bude udržovať v poslušnosti tak, že bude v Pánovi postupovať s čo najväčšou láskavosťou, skromnosťou a láskou. Tak budú môcť podriadení zaujímať voči svojim predstaveným skôr postoj väčšej lásky ako strachu, hoci niekedy je osožné i jedno i druhé. Predstavení majú podriadeným nechať určité veci na ich vlastné rozhodnutie, keď sa bude vidieť, že im to bude pravdepodobne pomáhať. Niekedy im zas prejavia zhovievavosť a súcit, keby sa im videlo, že by to mohlo byť viac osožnejšie.“ (Konštitúcie 667) Najmä posledné frázy tohto textu sú z ruky Ignáca. Láska, skromnosť a súcit nie sú synonymom ústupčivosti. Predstavený teda musí vedieť zmiešať priamosť s miernosťou („predsa však má vedieť spájať priamosť a potrebnú prísnosť s láskavosťou a miernosťou“; Konštitúcie 727) a tiež musí vedieť správne používať nápravu. Toto naprávanie sa musí robiť vždy s láskou – „ponajprv treba previnilcov pokarhať s láskou a jemne; po druhé s láskou, ale tak, aby prišli do pomykova a zahanbili sa; po tretie s láskou, ale vzbudiac u nich bázeň“ (Konštitúcie 270).
Odporúčanie vyučovať katechizmus
F39 a F40 vsunuli nasledujúci odsek: „Osobitne sa im odporúča (predstavenému a jeho poradnému zboru) vyučovanie detí a nevzdelaných v Desiatich prikázaniach a iných podobných základoch kresťanskej náuky, ktorá by sa im zdala vhodná podľa okolností osôb, miest a času. Je skutočne veľmi potrebné, aby sa predstavený a poradný zbor dôkladne venovali a starali o tieto veci. Pretože pokiaľ ide o blížnych, stavba viery sa nemôže postaviť na nich bez základu a pokiaľ ide o našich, nehovoriac o tom, nech by boli učení, viac nebezpečnejšie bude odmietnuť túto povinnosť, ktorá sa bude zdať na prvý pohľad menej lákavá, predsa však nie je žiadna tak plodnejšia toľko k blížnym, pre ktorých sa stavia, ako k našim, ktorí nech sa súčasne cvičia v pokore a láske.“ Tento odsek sa vytratil vo F50. Bolo to po dialógu medzi sv. Ignácom a pátrom Polancom, ktorý viedli o tom, či sa musí osobitne odporúčať vyučovanie kresťanskej náuky viac než iné ministériá, ako napríklad kázanie alebo spovedania. Ignác na tento problém alebo otázku odpovedal, že predstavený nech rozhoduje podľa toho, čo pokladá za vhodné na dosiahnutie stanoveného cieľa. Skutočnosť vyučovať katechizmus alebo kresťanskú náuku Ignác spomína už na začiatku F50. Sám nechcel umenšiť alebo oslabiť vážnosť tohto ministéria, tejto služby. Sám bol celý život katechétom a tiež chcel, aby v rehoľnom sľube – slávnostnej profesii zostala spomienka na vyučovanie katechizmu, či kresťanskej náuky. Vysvetľuje to v deklarácii v Konštitúciách, v ktorej sa vrátil k tomuto odseku a vyjadril svoje motívy pre zachovanie tohto postupovania: „Prísľub vyučovať deti a nevzdelaných ľudí podľa apoštolských listov a Stanov nezaväzuje viac ako iné duchovné úkony, ktorými sa pomáha blížnemu, akými sú spovedanie a kázanie atď., ktorým sa musí každý venovať v zmysle poslušnosti svojim predstaveným. A že v sľube uvádza vyučovanie detí, je to preto, že sa táto posvätná činnosť odporúča osobitne a má sa praktizovať nábožnejšie v dôsledku toho, že je to osobitná služba, ktorá sa preukazuje Bohu pri pomáhaní dušiam. A aj preto, že by sa na túto činnosť ľahšie mohlo zabudnúť a skôr si od nej odvyknúť ako od iných, skvelých činností, akou je kázanie atď.“ (Konštitúcie 528)
Poslúchať
O spôsobe poslúchania sa naznačujú alebo odporúčajú dve myšlienky: dôvod poslúchať superiora a duch, ktorý by mal viesť túto poslušnosť. Sú dva dôvody pre poslušnosť. Prvým dôvodom je „ohromná výhoda poriadku“ (F50). Hovorí sa tu o poslušnosti vzhľadom na celom a nie vzhľadom na poslanie. V každom združení alebo v každej spoločnosti je forma, ktorá jej dáva bytie a tou formou je autorita. Bez autority nie je viac než dezorganizovaným a rozptýleným množstvom ľudí. Rovnako je to aj vtedy, ak niet autority, alebo ak autorita nefunguje, nepôsobí účinne alebo ak sa jej podriadení nepodrobujú, či nepodriaďujú.
Druhým dôvodom je „nepretržité cvičenie sa v pokore, ktoré nikdy nemožno dostatočne vynachváliť“ (F50). Neexistuje poslušnosť bez poníženosti. Podriadenie sa poslušnosti vyžaduje skloniť sa, aby sme sa podriadili (podriadiť sa – vložiť sa pod). Ten, kto je skrze poslušnosť ustavične podriadený, neustále sa cvičí v pokore. Ako píše sv. Ignác, je to cvičenie, ktoré nikdy nemožno dostatočne vynachváliť, pretože od hriechu Adama, tendenciou človeka je neustále vyvyšovanie seba: od lásky k sebe až k zabudnutiu na Boha. A iba cvičením poníženosti a podriadenosti, sa príde k láske k Bohu, až po zabudnutie na seba.
Videli sme vyššie, aký je predmet alebo cieľ poslušnosti. Tu sa opakuje podobný spôsob: „Nech sú všetci vždy zaviazaní poslúchať najvyššieho predstaveného, vo všetkom, čo sa dotýka inštitútu Spoločnosti, „obsiahnutého v tejto Formule“. Opakuje sa myšlienka, ale s cieľom pridať, že nestačí poslúchať generála, je nutné osvetliť túto poslušnosť nadprirodzeným svetlom tým, že sa rozpozná v generálovi Kristus prítomný určitým spôsobom. A že sa mu vzdá náležitá úcta. Kristus po svojom zmŕtvychvstaní je prítomný vo svete rozličnými spôsobmi, nehovoriac o jeho skutočnej prítomnosti v Eucharistii. Je prítomný vždy, keď sa jeho učeníci schádzajú v jeho mene. Je prítomný v sviatostnej službe. (Krstí Peter? Je to Kristus, kto krstí.) Je prítomný v slove svojich apoštolov: „Kto vás počúva, mňa počúva.“ Je prítomný v chorých, hladných, smädných, v uväznených, v núdznych. Mníšska tradícia považovala superiora za reprezentanta Krista, od ktorého prijala autoritu. Sv. Benedikt píše vo svojej regule: „Veríme, že opát nahrádza Krista v kláštore.“ Kde „veríme“ (lat. creditur), to neznamená jednoducho: myslíme a predstavujeme si. Je to silnejšie vyjadrenie. Skoro by sme to mohli povedať: vyznávame. Je to snáď najviac opakovaná myšlienka v ignaciánskych Konštitúciách: superior je na Kristovom mieste. Ale Formula sa neuspokojuje s chladným uznaním mysle, chce aby bolo doprevádzané náležitou úctou voči prítomnému Kristovi. Uctievame si Krista prítomného v Eucharistii. Spôsob prítomnosti je určite odlišný, ale Kristus, ku ktorému smeruje naša úcta, je ten istý v jednom i v druhom prípade.
(spracované podľa Antonio M. de Aldama, La Formula del Instituto de la Compañía de Jesús, s. 79-85)