V predchádzajúcom článku o zbožnosti sme povedali, že zbožnosť podľa sv. Ignáca je prirovnaná k ľahkosti nájsť Boha, a že v jeho mysli sa predpokladalo osobné úsilie hľadať ho. To znamená, že prebieha istý dialóg medzi človekom, ktorý hľadá a Bohom, ktorý sa dáva nájsť. V tomto dialógu zbožnosti je veľmi dôležité vedieť identifikovať alebo rozpoznať Boha, pretože nepriateľ ľudskej prirodzenosti nestráca príležitosť intervenovať tým, že nám spôsobuje alebo v nás vyvoláva dojem veriť, že jeho hlas je hlas Boha alebo prinajmenšom hlas dobrého anjela.
V tomto zmysle sv. Ignác prezentuje na základe svojich skúseností „Pravidlá, aby sme cítili a rozpoznali rôzne vnútorné hnutia“, ktoré sa v duši vyvolávajú. Tieto „Pravidlá“ Ignác zaradil do Duchovných cvičení (DC 313-336). Tieto ako celok sú excelentnými kritériami, aby sme identifikovali pravú zbožnosť.
Preto je dôležité mať jasnú ideu o tom, čo je útecha, jedna z ktorých foriem je zbožnosť. Práve v deviatom pravidle sv. Ignác hovorí o zbožnosti alebo o iných častiach alebo formách duchovnej útechy. (por. DC 322) Tak isto je dôležité vedieť, čo je neútecha. Rovnako on sám prezentuje nejaké definície, ktoré dávajú charakter alebo istú črtu knižočke Duchovných cvičení, v ktorej sa nachádzajú. Cieľom, o ktorý sa Ignác usiloval, nebolo dať pravé filozofické definície, ale sériu konkrétnych príkladov, ktoré v prostredí jeho zvyčajného a rodinného jazyka ponúkajú opis stavu nadprirodzeného uspokojenia, upriameného na Boha a jeho službu alebo jeho protiklady a okrem toho ponúkajú jasnú ideu toho, čo je útecha a čo je neútecha.
„Volám útechou stav, ktorým sa v duši vzbudí nejaké vnútorné hnutie a ním sa duša rozpáli láskou k svojmu Stvoriteľovi a Pánovi, ako aj vtedy, keď nemôžeme milovať nijakú vec na zemi pre ňu samu, ale len vo vzťahu k Stvoriteľovi všetkých vecí. A podobne aj vtedy, keď osoba roní slzy, ktoré ju podnecujú k láske k Pánovi, či už z bolesti nad svojimi hriechmi alebo nad umučením Krista, nášho Pána, alebo nad inými vecami rovnako smerujúcimi k jeho službe a chvále. A konečne útechou volám každé rozmnoženie nádeje, viery a lásky a každú vnútornú radosť, ktorá vyzýva a priťahuje človeka k nebeským veciam a k spáse svojej vlastnej duše, utišujúc a uspokojujúc ju v jej Stvoriteľovi a Pánovi.“ (DC 316)
Podľa tohto, zbožnosť je jedna z foriem útechy, ktorá je zároveň „darom a milosťou Boha“ (DC 322), cez ktorý človek odkrýva spôsob, viac menej pokusný, pôsobenia Boha a v ňom rovnako Boha, ktorý ho pozýva alebo pohýna k pokornému postoju verného sluhu a milovníka, ktorý hľadá „službu a chválu“ Pána. Nemusí sa nám zdať zvláštne, že volá „zbožná duša“ toho, ktorý tým, že hľadá jeho najsvätejšiu vôľu, je takým spôsobom pohýnaný, že bezpochyby pokračuje v tom, čo mu je ukázané alebo prejavené. (por. DC 175).
„Volám neútechou, pridáva sv. Ignác v štvrtom Pravidle, všetko, čo sa protiví tretiemu pravidlu, napr. zatemnenie duše, jej znepokojovanie, náklonnosť k nízkym a zemským veciam, nepokoj pochádzajúci z rozličných poburovaní a pokušení, pohýnajúci k nedôvere, bez nádeje, bez lásky, keď sa duša cíti lenivou, vlažnou, zarmútenou a akoby odlúčenou od Stvoriteľa a Pána.“ (DC 317)
Ak teda Ignác nazýval zbožnosť „ľahkosť, aby sme našli Boha (Autobiografia 99), teraz volá neútechou oddelenie od svojho Stvoriteľa a Pána.
Pravidlá rozlišovania duchov
Tým, že poznáme, čo je útecha a neútecha, v ich rozsahu to, čo je zbožnosť, bude treba objaviť alebo odkryť ich príčiny a ich vnútorné pohnútky, ku ktorým vedú. Svätý Ignác navrhuje dve série pravidiel: prvé, ktoré sú viac vhodné pre Prvý týždeň (por. DC 313-327), totiž pre tých, ktorí začínajú a druhé, ktoré sú viac vhodné pre Druhý týždeň (por. DC 328-336), teda pre tých, ktorí viac pokročili v duchovnom živote. Medzi nimi nachádzame istý stupeň gradácie, istý stupeň vystupňovania, a preto by bolo vhodné porovnať niektoré z ich charakteristických znakov alebo rysov. Všetky sú v úlohe, väčšej, či menšej, aby sa s ľahkosťou našiel Boh náš Pán.
Na prvom mieste, rozdiel nachádzame v samotnom titule „Pravidiel“. Pravidlá Prvého týždňa majú sklon byť viac všeobecné: „Pravidlá, aby sme nejakým spôsobom poznali…“. (por. DC 313) Naopak pravidlá Druhého týždňa sú venované väčšiemu rozoznávaniu: „Pravidlá týkajúce sa toho istého cieľa s väčším rozoznávaním duchov…“ (con mayor discreción). (por. DC 328) Prvé pravidlá sú určené tým, ktorí ešte „kráčajú z jedného smrteľného hriechu do druhého“ (DC 314) a tým, ktorí „sa usilujú očistiť sa od svojich hriechov“ (DC 315) a tiež osobám, ktoré nie sú šikovné v duchovných veciach (DC 9). Navyše prvé pravidlá sa zameriavajú na hrubé až vnútorné pohyby ako „sú zdanlivé rozkoše (potešenia), podnecujúc ich k tomu, aby si predstavovali zmyselné radosti a rozkoše“. (DC 314) Druhé pravidlá sa zase zaoberajú „zdanlivými dôvodmi, jemnosťou a pravidelnosťou ustavičných lží“ (DC 329), aby exercitanti, ktorí nemohli byť porazení s jasnými pokušeniami, boli „pokúšaní pod zámienkou dobra“ (DC 10). Preto sv. Ignác vhodne naznačuje, že ak ide o osobu, ktorá by v duchovných veciach nebola šikovná, a ak je hrubo a otvorene, či jasne pokúšaná, aby sa jej nedávali pravidlá s väčším rozoznávaním duchov, ktoré sú vhodné pre Druhý týždeň, pretože pokiaľ mu budú môcť byť užitočné tie z Prvého týždňa, budú mu škodiť tie z Druhého týždňa, pretože matéria tohto týždňa je viac jemnejšia a detailnejšia, než aby ju mohol porozumieť. (por. DC 9) Na druhej strane teda vidíme, že matéria Druhého týždňa je pre ľudí, ktorí takúto matériu môžu porozumieť. Pravidlá Prvého týždňa sa okrem toho ešte zaoberajú hrubými alebo drsnými vnútornými pohybmi ako sú návrhy alebo podnety zdanlivých rozkoší, ktoré v nich vyvolávajú zmyselné a rozkošné predstavy. (por. DC 314) Pravidlá Druhého týždňa sa zase zaoberajú zdanlivými dôvodmi, bezvýznamnými malichernosťami a ustavičnými lžami. (por. DC 329) Ide o exercitantov, ktorí nemohli byť porazený otvorenými a priamymi pokušeniami a sú tak napádaní a pokúšaní pod zámienkou dobra. Práve týmto je dobré vysvetliť pravidlá Druhého týždňa. Preto Ignác vhodne naznačuje, že ak sa jedná o osobu, ktorá nebola v duchovných veciach šikovná a najmä, keď je hrubo a otvorene pokúšaná, aby sa jej nevysvetľovali pravidlá o rozoznávaní rozličných duchov z Druhého týždňa, lebo nakoľko by jej pomáhali pravidlá Prvého týždňa, natoľko by jej uškodili pravidlá Druhého týždňa, pretože ide o jemnejšiu a vyššiu látku, než by ju mohla porozumieť. (por. DC 9)
Motívy a podnety zbožnosti
V týchto pravidlách sv. Ignáca nachádzame vzácne a najmä vynikajúce normy, aby sme rozpoznali motívy a podnety zbožnosti a tak, aby sme vedeli, či je to reálne Boh, ktorého nachádzame v zbožnosti. Ignác rozdeľuje útechy na dva druhy: bez predchádzajúcej príčiny a s predchádzajúcou príčinou. Prvý druh útechy pochádza vždy od Boha, pretože „iba Boh náš Pán môže dať útechu duši bez predchádzajúcej príčiny, lebo je vlastnosťou Stvoriteľa vstúpiť do nej, vyjsť z nej a pôsobiť v nej hnutia tým, že ju celú pritiahne k láske svojho Božského majestátu. Hovorím, bez žiadnej predchádzajúcej predtuchy alebo poznania nejakého predmetu, skrze ktorý by mohla prísť taká útecha duše pomocou jej úkonov rozumu a vôle“. (DC 330)
Páter Suárez, keď sa vyjadroval o príčine týchto zbožností, ktoré predchádzajú každý slobodný akt, hovorí: „Stadiaľto je zjavné, že príčinou takejto zbožnosti je Duch Svätý, pretože tento efekt alebo účinok patrí podnecujúcej milosti, z ktorej, nakoľko je taká, jediná vlastná príčina je Duch Svätý.“ Ignác však zámerne hovorí, že útecha bez predchádzajúcej príčiny je tá, ktorá nemá nijaké predchádzajúce poznanie alebo cítenie, či predtuchu.
Útechy s predchádzajúcou príčinou môžu prichádzať od Boha alebo od dobrého anjela alebo dokonca aj od zlého, (por. DC 331; Autobiografia 19, 31; vízia hada, ktorý vyvolával v Ignácovi toľkú útechu) čo v istom prípade nevylučuje absolútnu potrebu milosti, čo v prípade Boha alebo dobrého anjela znamená, že ide o nadprirodzené konanie a pôsobenie. Konkrétne sa však Ignác snaží ukázať to, že vonkajšia príčina útechy alebo zbožnosti je od dobrého alebo od zlého a to, že pôsobenie dobrého ducha je súčasťou Božieho pôsobenia. Prostredníctvom tohto rozoznávania Ignác vyučuje spôsob ako ísť k Bohu a ako ho rozpoznať.
Kritériá, aby sme rozpoznali príčiny zbožnosti
Ignác rozlišuje podľa toho, čo navrhuje a podľa stavu duše, pretože v „osobách, ktoré kráčajú z ťažkého hriechu do ťažkého hriechu, nepriateľ má obyčajne vo zvyku navrhovať im zdanlivé rozkoše, aby si navykli predstavovať si zmyselné slasti a rozkoše, a navyše ich uchovať a rozšíriť vo svojich zlozvykoch a hriechoch. V týchto osobách dobrý duch používa opačný spôsob tým, že im zraňuje a hryzie svedomie cez priamy úsudok rozumu“ (DC 314). Naopak Ignác hovorí, že v „osobách, ktoré sa intenzívne očisťujú od svojich hriechov a v službe Boha, nášho Pána, postupujú od dobrého k lepšiemu, je opačný spôsob než v prvom pravidle“ (DC 315). Preto netreba hneď na prvý pohľad považovať každý cit jemnosti alebo vľúdnosti a spokojnosť alebo radosť ako Božiu zbožnosť.
Ďalej Ignác rozlišuje podľa spôsobu pôsobenia. Totiž od spôsobu ako pohýnajú dušu rôzni duchovia, závisí stav duše. Ignác hovorí: „U tých, ktorí postupujú od dobrého k lepšiemu, dobrý anjel sa takejto duše dotýka láskavo, ľahko a jemne ako kvapka vody, ktorá vniká do špongie. Zlý anjel sa dotýka prudko a s hrmotom a nepokojom, ako keď kvapka vody padá na skalu. Tých však, ktorí postupujú od zlého k horšiemu, sa spomenutí duchovia dotýkajú opačným spôsobom. Príčina tohto je, že stav duše je opačný alebo podobný stavu spomenutých anjelov.“ (DC 335)
Predsa však sú prípady, v ktorých túto normu nie je ľahké aplikovať a vyžadujú si viac pozornosti a sústredenosti. Je to najmä vtedy, keď zlý anjel sa pretvára na anjela svetla, aby vstúpil s tým, čo sa páči nábožnej duši a vyšiel so svojím (so zlom, o ktoré sa snaží), totiž priniesť dobré a sväté myšlienky, ktoré by uspokojili takúto spravodlivú dušu a potom sa pomaly usiluje vyjsť z duše tým, že jej prináša svoje skryté a zvrhlé úmysly (plány). (por. DC 332) Preto nie každá zbožnosť, ktorá dobre začína je vždy od Boha. Zlý anjel veľmi dobre vie simulovať Boží hlas, len čo je nadviazaný dialóg a zapálená duša si robí svoju prácu, či povinnosti. Sám sv. Ignác nám túto skúsenosť opisuje vo svojej Autobiografii, ako ho chcel diabol oklamať v tejto forme, keď sa venoval štúdiu: „Keď som prišiel do Barcelony, zdôveril som sa s túžbou študovať Izabele Roserovej a magistrovi Ardévolovi, ktorý vyučoval gramatiku. Obom sa to videlo veľmi dobré; tento sa mi ponúkol, že ma bude zadarmo učiť a ona zasa, že mi zaobstará, čo bude potrebné k živobytiu. V Manrese som poznal istého rehoľníka, myslím, že bol z rehole svätého Bernarda; bol veľmi duchovným človekom. Chcel som bývať u neho, aby som študoval a mohol sa ľahšie venovať duchovným veciam a tak pomáhať dušiam. Povedal som, že by som prijal ponuku, ak by som nenašiel v Manrese vhodnú príležitosť, na ktorú som sa nádejal. Keď som tam však prišiel, dozvedel som sa, že ten rehoľník už zomrel. Vrátil som sa teda do Barcelony a s veľkou usilovnosťou som začal študovať. Ale jedna vec mi robila ťažkosti: keď som sa začal učiť naspamäť, ako je to pri začiatkoch gramatiky nevyhnutné, prichádzali mi na myseľ nové poznatky o duchovných veciach a nové útechy, a to až natoľko, že som sa nemohol učiť naspamäť. Hoci som sa im všemožne bránil, nemohol som sa ich striasť. Často som o tom premýšľal a hovoril som si: „Také živé poznatky mi neprichádzajú na um ani vtedy, keď sa modlím a keď som prítomný na sv. omši. Takto som sa postupne presvedčil, že toto bolo pokušenie. Po modlitbe som odišiel do kostola Panny Márie pri mori neďaleko domu môjho učiteľa; požiadal som ho, aby ma vypočul trošku v tom kostole. Tam sme si spolu sadli a ja som mu úprimne vyložil všetko, čo sa mi dialo v duši a ako málo som pokročil až do tej doby pre zmienenú príčinu. Spomenutému učiteľovi som sľúbil: „Sľubujem vám, že za tieto dva roky nikdy nevynechám vaše vyučovanie, kým sa mi podarí zohnať v Barcelone chlieb a vodu pre svoje živobytie.“ Keďže som urobil tento sľub s veľkou úprimnosťou, už nikdy viac som nemal tie pokušenia.“ (Autobiografia 54-55) Vidíme, že v prípade sv. Ignáca to nemôže byť viac jasnejšie. Príznaky zbožnosti a prianie, záujem, či chuť, ktorú prijímala jeho nábožná duša sa zdali dobré a od Boha, ale napokon bol odkrytý hlas nepriateľa, ako ho nazýva sám sv. Ignác.
Ignác sa ďalej všíma zbožnosť podľa vývoja udalostí. Vo svojich pravidlách avizuje, že musíme byť veľmi opatrní alebo obozretní v skúmaní deja. Ignác hovorí: „Musíme upozorniť na priebeh alebo vývoj myšlienok. Ak začiatok, stred a koniec je všetok dobrý, smerujúc k celkovému dobru, je to znak dobrého anjela (alebo Boha); ale ak priebeh myšlienok, ktoré mu navrhuje, končí v nejakej zlej alebo márnej veci alebo menej dobrej, ktorú duša mala predtým navrhnutú urobiť alebo ju oslabuje (zastrašuje) alebo znepokojuje alebo ju vyvádza z rovnováhy tým, že jej berie jej pokoj, vyrovnanosť a ticho, ktoré mala predtým, je to jasný znak toho, že to pochádza od zlého ducha, nepriateľa nášho úspechu a večnej spásy.“ (DC 333) Nachádzame tak praktickú aplikáciu tejto normy pre osoby, ktoré sú priťahované pre sladkosť alebo jemnosť k nábožnosti, avšak na druhej strane opúšťajú svoje úlohy svojho stavu alebo prinajmenšom diela, ktoré sú na väčšiu slávu Božiu. Sv. Františkovi de Borja, ktorý mal veľký sklon k dlhým hodinám modlitieb, Ignác napísal nasledujúce riadky, podľa ducha tejto naznačenej normy: „Nie sú potrebné toľké zbrane, aby sme zvíťazili nad nepriateľmi, skrze to, čo môžem predvídať u vášho blahorodia v našom Pánovi. Bolo by lepšie, aby ste polovicu času venovali štúdiu, vládnutiu svojej krajine a duchovným konverzáciám, snažiac sa vždy o to, aby bola vaša duša mierna, pokojná a pripravená pre to, keď náš Pán by chcel v nej pôsobiť.“
Nakoniec Ignác rozlišuje vplyv vlastného ja na nábožnosť. Jasne sa musí rozlíšiť to, čo prichádza zo strany duchov a to, čo pochádza z nás samých. Pretože by sa mohlo stať, že si myslíme, že diskutujeme s Bohom, v skutočnosti by sa však jednalo o našu samovravu, t. j. hovorenie sám so sebou. Taktiež by mohlo ísť o prípad pravého dialógu s Bohom, avšak premiešaného z osobnými prvkami, napríklad náš spôsob rozvažovania, náklonností a zvyčajných návykov, viac menej oplývaných cez emócie alebo stavy duše. Sv. Ignác nás takto chráni, špeciálne, keď hovoríme o útechách bez predchádzajúcej príčiny: „Predsa však musí duchovná osoba, ktorej Boh dáva takúto útechu, s veľkou ostražitosťou a pozornosťou pozerať a rozlišovať vlastný čas práve aktuálnej útechy (bez príčiny) od ďalšej doby, v ktorej duša zostáva horlivá a obdarená s oduševnenosťou a dojmami z predchádzajúcej útechy. Pretože mnoho krát v tejto druhej dobe, skrze svoje vlastné rozvažovanie, ako ovocie svojich zvyčajných nadobudnutí a výsledok svojich vlastných kritérií a úsudkov, alebo skrze dobrého ducha alebo skrze zlého sa určujú rozdielne úmysly a mienky, ktoré bezprostredne nepochádzajú od Boha nášho Pána.“ (DC 336) Tým sa nechce povedať, aby sme odmietli to, čo pochádza z nás samých, ale aby sme rozpoznali mylné aspekty, na ktoré nás upozorňuje sv. Ignác. Ignác hovorí: „Je dobré byť veľmi dobre preskúšaný, skôr než by sa im dal úplný súhlas alebo než by sa vložili do skutočnosti.“ (DC 336)
Okrem týchto jednotlivých vplyvov na nábožnosť môžeme vidieť aj istú zmes alebo mix príčin, či dôvodov. Pôsobenia dobrého a zlého ducha nie vždy idú izolované a nezávislé od vplyvu opačného ducha. Sv. Ignác to veľmi jasne vyjadruje v piatom pravidle pre Prvý týždeň: „…lebo tak ako nás v úteche vedie a nám radí viac dobrý duch, tak v neúteche zlý…“ (DC 318 ) Toto „viac“ nám dáva porozumieť, že existuje istá nadvláda jedného alebo druhého, a tiež nás vedie k tomu, aby sme boli v strehu, keď pôsobí opačný duch, ktorý môže byť veľmi nebezpečný.
Je zrejmé, že keď sa zaoberáme touto zbožnosťou, ktorá je časťou z duchovnej útechy, a že nie je v našich rukách, pretože je darom a milosťou od Boha, Ignác nepojednáva o takej zbožnosti, ktorú páter Suárez nazýva podstatnou a sv. Tomáš Akvinský vôľou pohotovo sa odovzdať službe Bohu. Ignác sa viac odvoláva na skúsenosťou Boha v citovo-duchovnom prežívaní a niekedy až v citovo-emotívnom prežívaní, čo páter Suárez volá nepodstatnou alebo vedľajšou zbožnosťou a sv. Tomáš Akvinský o tejto slasti, či o tomto prežívaní hovorí, že je budúcou príčinou zbožnosti alebo ju doprevádza.
Podľa Suáreza tri elementy pôsobia na pravú zbožnosť: chcieť sa venovať službe a Božiemu kultu; chcieť to pohotovo a chcieť to s potešením a radosťou. Podľa toho, čo sme povedali doteraz, zbožnosť, na ktorú poukazuje sv. Ignác, keď hovorí, že je ľahkosť, aby sme našli Boha, korešponduje nie tak s prvým, ako s dvoma druhými, ktoré sú darom a Božou milosťou a predpokladajú vždy prvé. Takúto zbožnosť tiež nazývam: časť z duchovnej útechy.
(spracované podľa Alfonso de la Mora, La devoción en el espíritu de san Ignacio, s. 31-40)