História a analýza DC sv. Ignáca z Loyoly

Prvá redakčná etapa pred začiatkom jeho štúdií.

O vývoji vzniku Duchovných cvičení sv. Ignáca sa môžeme dozvedieť z viacerých prameňov. Ide najmä o Ignácovu Autobiografiu a rôzne svedectvá prvých spoločníkov. Na prvom mieste môžeme hovoriť o počiatočnej epoche, ktorá začína v Loyole a Manrese.

Časové obdobie: Loyola – Manresa (1521-1522)

Pôvodné základné prvky v DC nachádzame už v období jeho choroby, teda počas zranenia Ignáca a jeho rekonvalescencie v Loyole (1521-1522). Prvým prameňom z tohto obdobia je bezpochyby jeho Autobiografia. Ona je prameňom informácií o prvej fáze. Podľa vyjadrenia samého sv. Ignáca, do tohto obdobia môžeme zaradiť viaceré skutočnosti:

–         Skúsenosť z rôznymi duchmi počas jeho rekonvalescencie: „Bol v tom však istý rozdiel: keď som myslieval na svetácke veci, pociťoval som síce veľkú útechu, ale keď som ich pre únavu zanechal, cítil som sa suchý a nespokojný. No keď som myslel na to, ako pôjdem bosý do Jeruzalema a budem jedávať iba zeleninu a konať všetky prísnosti, ktoré robievali svätí, vtedy nielen že som pociťoval útechu, keď som bol pohrúžený do tých myšlienok, ale aj potom, keď som ich zanechal, ostával som spokojný a veselý. Vtedy som si to však nevšímal, ani som sa nezastavoval,­ aby som uvažoval o tomto rozdiele, kým sa mi raz neotvorili trošku oči a nezačal som sa diviť tomuto rozdielu a premýšľať o ňom. Z vlastnej skúsenosti som totiž vedel, že z prvých myšlienok som bol smutný, z druhých zasa veselý. Takto postupne som začal rozpoznávať rôznych duchov, ktorí mnou hýbali: ducha diablovho a ducha Božieho.“ (Autobiografia 8 ) Tieto rozličné hnutia, ktoré Ignác v čase zotavovania skusoval, boli pre neho dobrou školou. V nej sa naučil umeniu rozoznávať duchov. „Pravidlá“, ktoré zostavil, umiestnil na konci knižočky Duchovných cvičení. (por. DC 314, 315, 316). Napr: „Osobách, ktoré kráčajú z ťažkého hriechu do ťažkého hriechu, nepriateľ má obyčajne vo zvyku navrhovať im zdanlivé rozkoše, aby si navykli predstavovať si zmyselné slasti a rozkoše, a navyše ich uchovať a rozšíriť vo svojich zlozvykoch a hriechoch. V týchto osobách dobrý duch používa opačný spôsob tým, že im zraňuje a hryzie svedomie cez priamy úsudok rozumu“ (DC 314).

–         Skúsenosť Božieho volania, aby nasledoval Ježiša Krista, spojené z dvoma stratégiami, ktoré sa mu v tom čase ponúkali. Na jednej strane ideál rytierstva a na druhej strane príkladné hrdinské činy svätých, ktorých životopisy čítal. Správy o tomto vnútornom boji alebo zápase nám opäť podáva Autobiografia: „Pretože som sa veľmi náruživo oddával čítaniu svetských a ľahtikárskych kníh, ktoré sa všeobecne volali rytierske romány, len čo som sa dobre cítil, žiadal som, aby mi dali niečo také na skrátenie času. V tom dome však nenašli nijakú zo spomenutých kníh, ktoré som rád čítaval; preto mi ponúkli Vita Christi, (Život Krista) a knihu o živote svätých v ľudovej reči.“ (Autobiografia 5) Ignác sa koncom augusta dobre zotavoval po operáciách. Vtedy si pýtal od švagrinej niečo na čítanie. V tej dobre obľúbením čítaním boli rytierske romány. Jedným z najslávnejších bol Amadís de Gaula. Ignác sa priznal, že tieto romány čítal. Švagriná Magdaléna našla však v domácnosti len dve knihy: Život Ježiša Krista od Ludolfa Saského, kartuziánskeho mnícha a Flos sanctorum, zbierku najkrajších životopisov svätých od dominikána Jakuba de Voragine. Úvod do tejto knihy napísal cistercián Vagad, ktorý prirovnáva svätých k zoradeným šíkom „Božích rytierov“, bojujúcich za záujmy „večného kniežaťa Ježiša Krista“. Ignác ďalej píše: „Pri čítaní života nášho Pána a svätých zvyčajne som zastal a zamyslel som sa, uvažujúc sám so sebou: „Čo by sa stalo, keby som aj ja urobil to, čo urobil svätý František, alebo čo urobil svätý Dominik?“ Takto som uvažoval o mnohých veciach, ktoré sa mi zdali dobré. Vždy som si predkladal veľké a ťažké veci; a keď som si ich takto predkladal, zdalo sa mi, že ich ľahko budem môcť vykonať. Vo svojich úvahách som si opakoval: „Svätý Dominik urobil toto, aj ja to musím urobiť. Svätý František zas toto, aj ja to musím urobiť!“ Tieto moje myšlienky trvali dlho, ale keď sa do toho zamiešali iné veci, znova sa mi vrátili už spomenuté svetácke myšlienky, v ktorých som sa takisto dlho zdržoval. Toto striedanie rozličných myšlienok trvalo dosť dlho, lebo som sa rád zdržal pri myšlienke, ktorá sa mi vracala — či to už bola myšlienka na spomenuté svetácke hrdinstvá, ktoré som túžil vykonať, alebo na tie druhé činy v Božej službe, až ma to nakoniec unavilo; preto som sa ich striasol a venoval som pozornosť iným veciam.“ (Autobiografia 7) Práve z tejto jeho vnútornej diskusie sa zrodili prvé zárodky alebo počiatky základných meditácií v jeho Duchovných cvičeniach: Meditácia o dočasnom Kráľovi a meditácia O dvoch zástavách.

–         K tomuto bloku musíme ešte pridať niektoré zhrnutia zo života Pána Ježiša, ktoré si Ignác vytiahol zo „Života Krista“, ktoré sa neskôr stali originálnym počiatok neskoršieho doplnenia a prepracovania „Tajomstiev zo života Krista a svätých“. Ignác takto píše vo svojej Autobiografii: „Ja som sa však o nič nestaral a zotrvával som vo svojom čítaní a vo svojich dobrých predsavzatiach. Všetok čas, ktorý som strávil v rozhovoroch s domácimi, sústreďoval som na Božie veci, čím som bol na úžitok ich dušiam. Tie knihy sa mi veľmi páčili, takže mi prišlo na um, aby som si vybral krátko zo života Krista a svätých niektoré podstatnejšie veci; takto som sa pustil s veľkou usilovnosťou — lebo som už začal trošku chodiť po dome — do písania knihy: Kristove slová červeným atramentom, slová Panny Márie belasým atramentom, a to na hladkom a linkovanom papieri a pekným písmom, lebo som bol veľmi dobrým pisárom.“ (Autobiografia 11) Ignácove výpisky mali takmer 300 strán. Inšpiráciu písať Kristove slová červeným atramentom dostal pri čítaní Kristovho života, v ktorom sa tiež užíval takýto spôsob. Belasý alebo modrý atrament pre slová Panny Márie bol jeho výmysel. Tento Ignácov zošit sa potom musel stratiť, lebo prví spoločníci ho už nespomínajú. Vedeli iba o jeho veľkosti a stranách.

–         Napokon môžeme vidieť v tejto prvej etape želanie alebo túžbu robiť veľké veci na Božiu slávu, s túžbou začať púť do Svätej zeme a najmä do Jeruzalema. Ignác píše: „Z tejto lekcie som si nadobudol nemálo svetla a potom som začal vážnejšie rozmýšľať o svojom minulom živote a o potrebe konať zaň pokánie. V tejto dobe sa mi vzbudzovali v srdci túžby nasledovať svätých, pričom som nehľadel na okolnosti, ale som si len sľuboval, že s Božou milosťou urobím aj ja to, čo urobili oni. Najviac som však túžil po tom, aby som hneď po uzdravení mohol ísť do Jeruzalema, ako som už spomenul a aby som mohol zachovávať pôsty a robiť pokánie, aké zvyčajne vnuká šľachetné srdce, roznietené láskou k Bohu.“ (Autobiografia 9)

Redakčná práca: Manresa – Salamanka (1522 – 1527)

Aj v tomto období nám pre lepšie vymedzenie obsahu tejto fázy môžu poslúžiť dve kritériá alebo meradlá: Autobiografia sv. Ignáca a externé svedectvá jeho vlastných spoločníkov. Externé svedectvá sú rôzne: Na prvom mieste sú to tí, ktorí žili s ním alebo veľa neho. Potom sú to rôzne spisy a dokumenty, ktoré sa nám zanechali z tohto obdobia. Taktiež veľmi dôležité rozlíšenie jednotlivých momentov, počas ktorých mal Ignác duchovnú skúsenosť  a čas redakcie textu, ktoré môžu zodpovedať rôznemu časovému postupu. Napríklad: Škrupule sú z Manresy redakcia poznámok, ktoré z časti poznáme z listu Tereze Rejadell, sú z neskoršieho obdobia, z roku 1539. Je však pravdou, že tieto svedectvá nedávajú dostatočnú garanciu k presnej, či podrobnej výstižnosti detailov.

Sv. Ignác prišiel do Montserratu pred 24-25. marcom 1522: „V predvečer sviatku Zvestovania Panny Márie v marci roku 1522 v noci, a to v najväčšej skrytosti, ako len bolo možné, zašiel som k istému žobrákovi, vyzliekol som sa zo svojich šiat, daroval som ich chudákovi a obliekol som sa do obleku, po ktorom som tak veľmi túžil. Potom som si išiel kľaknúť pred oltár Panny Márie. Celú noc som prebdel raz v tejto polohe, potom zas postojačky, so svojou pútnickou palicou v rukách. Odišiel som odtiaľ ešte za svitania, aby ma nikto nepoznal a znova som sa vydal na cestu; nie však priamo do Barcelony, kde by som sa musel stretnúť s mnohými ľuďmi, ktorí by ma boli spoznali a preukázali mi úctu, ale odbočil som do istej dediny, ktorá sa volá Manresa. Tam som zamýšľal ostať v nemocnici na niekoľko dní a zaznamenať si tiež niektoré veci do svojej knihy, ktorú som si starostlivo opatroval a z ktorej som čerpal veľa útechy. Keď som bol asi míľu od Montserratu, dohonil ma istý muž. Pribehol ku mne s veľkým chvatom a spýtal sa ma, či som to ja daroval šaty chudobnému, ako to ten tvrdil. Keď som povedal, že hej, vyhŕkli mi slzy z očí z útrpnosti nad chudákom, ktorému som daroval šaty. Boli to slzy z útrpnosti, lebo som sa dozvedel, že s ním zle zaobchádzali, keďže si mysleli, že ich ukradol. Hoci som sa veľmi vyhýbal verejnej úcte, predsa po krátkom pobyte v Manrese ľudia začali rozprávať o mne veľké veci, a to preto, čo sa stalo v Montserrate. Táto povesť ihneď natoľko vzrástla, že sa o mne hovorilo dokonca viac, než bolo na tom pravdy: že som sa vraj zriekol veľkého dedičstva atď.“ (Autobiografia 18)

Iñigov pobyt v Montserrate bol krátky. Sviatok Zvestovania Panny Márie sa slávil 25. marca. Cesta z Montserratu do Manresy je 17 km dlhá. Iñigo sa stretol s viacerými skupinami pútnikov. 16-ročný Juan Pascual o 60 rokov neskoršie pri beatifikačnom procese rozprával o svojom stretnutí s Iñigom. Opísal ho ako mladého muža strednej postavy, v drsnom rúchu a s mierne červenou tvárou; vyzeral unavený; spýtal sa jeho matky, či je nablízku nejaká nemocnica. Pani Pascualová, pochádzajúca z Barcelony, sľúbila mu pomoc v Manrese, lebo tam mala dom. Ignác podľa príkladu svätých, ktorých životopisy si prečítal v Loyole, odložil skvostné rúcho a obliekol sa do rúcha pokánia, ktoré svätí volali „Kristove zbrane“. To je symbolicky jedna z čŕt jeho špirituality. V povestnom 11. pravidle Konštitúcií Spoločnosti sa hovorí: „Nech si všetci vštepia do srdca ako vec veľkej ceny a nesmiernej dôležitosti pred tvárou nášho Pána a Stvoriteľa, že veľa osoží a pomáha pre pokrok v duchovnom živote celkom a nielen čiastočne pohŕdať všetkým, čo svet miluje a objíma; a naopak, celým srdcom prijímať, ba túžiť po tom, čo Kristus Pán miloval a objímal. Lebo ako svetácki ľudia, ktorí idú za tým, čo je svetské, milujú a s veľkou horlivosťou sa zháňajú za hodnosťami, cťou a slávnym menom tu na zemi, ako ich svet vyúča; tak zasa tí, ktorí v duchu pokračujú a opravdivo nasledujú Krista, nášho Pána, milujú a vrúcne si žiadajú to, čo je tamtým veciam protichodné, t. j. priodiať sa z lásky a úcty k nemu rúchom a odznakmi svojho Pána natoľko, že keby to bolo možné bez akejkoľvek urážky Božskej Velebnosti a bez hriechu blížneho, boli by ochotní utrpieť pohanenie, krivé svedectvá a krivdy a za hlúpych byť považovaní. Zo svojej stránky by tomu nedali nijakú príležitosť, jedine preto, lebo si žiadajú podobať sa nášmu Stvoriteľovi a Pánovi Ježišovi Kristovi, nasledovať ho a zaodiať sa jeho rúchom a odznakmi. Veď i on sa nimi priodial pre náš väčší duchovný pokrok a dal nám príklad, aby sme ho vo všetkom, nakoľko len s Božou milosťou možno, napodobnili a nasledovali, lebo je pravou cestou, ktorá vedie ľudí do života.“

Ignác teda zotrval v Manrese od apríla 1522 až do polovice februára 1523. Potom sa vydal na cestu do Barcelony (por. Autobiografia 35), neskoršie do Salamanky a Paríža. (por. Autobiografia 64-73)

Manresa Ignácovi poskytla príležitosť k tomu, aby začal písať prvú redakciu Duchovných cvičení.  Teda v akom presnom čase alebo období jeho pobytu v Manrese napísal Ignác svoje Exercície? Podľa pátra Nadala si musíme všimnúť, že pobyt Ignáca v Manrese sa rozdeľuje na tri duchovné periódy. Prvé štyri mesiace boli pre Ignáca charakterizované veľkým duchovným nadšením a pokojom.

V druhej časti prechádzal cez veľké pasívne očisťovanie, pokušenie a mnohé škrupule. Zakusoval tak sám na sebe duchovné cvičenia Prvého týždňa. Práve páter Nadal hovorí, že v tomto čase mu Pán oznámil v modlitbe cvičenia prvého týždňa, ktoré si začal v bodoch zapisovať. Ide najmä o meditácie o hriechoch, pekle a poslednom súde, v ktorých prežíval bolesť, ľútosť a bol obdarený slzami nad svojimi hriechmi. To je to, o čo sa v tomto týždni treba usilovať. (z exhortácií pátra Nadala) K tomuto obdobiu teda logicky patrí duchovná skúsenosť očistenia od hriechov, ktoré sa spomína aj v pravidlách rozlišovania pre prvý týždeň (por. DC 313-327)

Tretia etapa alebo obdobie je obdobím veľkých duchovných darov, ktoré sv. Ignác dostal, medzi ktorými jednoznačne patrí výnimočné osvietenie pri rieke Cardoner: „Raz som sa vybral z nábožnosti do istého kostola, ktorý bol vzdialený od Manresy niečo vyše míle; myslím, že sa volá podľa svätého Pavla. Cesta ide vedľa rieky. Ako som tak kráčal pohrúžený do myšlienok, sadol som si tvárou obrátený­ k rieke, ktorá tiekla dolu. Keď som tak sedel, začali sa mi otvárať oči mysle. Nie že by som bol mal azda nejaké videnie, ale pochopil som a spoznal mnoho tak z duchovného života, ako aj z viery a zo vzdelanosti, a to s takým jasným osvietením, že sa mi všetko zdalo nové. Nemožno opísať všetky podrobnosti, ktoré som vtedy pochopil, lebo ich bolo veľa. Môžem len toľko povedať, že v mysli som mal veľkú jasnosť. Keby som zhrnul všetku pomoc, ktorú som dostal od Boha cez celý svoj život až do šesťdesiatichdvoch rokov, i všetko, čo som sa sám naučil, a keby som to všetko dal dovedna, zdá sa mi, že by som nedosiahol toľko, koľko som dostal vtedy na jeden jediný raz. (A stalo sa to tak, že som mal myseľ natoľko osvietenú, až sa mi zdalo, ako by som sa stal iným človekom a ako by som bol mal iný rozum ako prv.)“ (Autobiografia 30) V tomto období, po jeho výnimočnej skúsenosti pri tejto rieke, Ignác napísal väčšiu časť svojich Exercícií. Bolo to ešte predtým ako sa začal venovať štúdiu. Navyše v tomto období začína pracovať usilovnejšie pre spásu svojich blížnych. Môžeme teda povedať, že táto tretia etapa je charakteristická osobitnými darmi, ktoré Ignác prijal. Túto skutočnosť potvrdzuje aj páter Polanco, ktorý povedal, že exercície napísal Ignác po osobitnom volaní pri rieke Cardoner. Podobne hovorí aj páter Nadal: „Želanie Ignáca napísať svoju vlastnú skúsenosť (usporiadanie Cvičení) a pomáhať blížnym, sa odvíja od osobitného osvietenia pri rieke Cardoner a je spojené s meditáciou o tajomstvách života Krista.“ Tak isto hovorí aj páter Laínez: Pokiaľ ide o obsah Exercícií, urobil ho v Manrese počas pobytu. Exercície sú teda podstatne časom Manresy.“ Takého slová napísal v liste Laínez Polancovi.

Čo obsahovali Exercície z Manresy?

Opäť je niekoľko prameňov. Na prvom mieste sú to svedectvá prvých spoločníkov a potom mnohé napísané dokumenty, či písomnosti, ktoré mal Ignác v rukách, napríklad Cvičenia o duchovnom živote od García Jiménez de Cisneros. Vo všeobecnosti môžeme povedať, že z tohto obdobia sú základné meditácie Štvrtého týždňa a spojenie všetkých, čo sa týka najmä cieľa Exercícií (por. DC 1, 21) Podľa pátra Nadala osobitne do obdobia Manresy patria najmä tieto: meditácia o Dočasnom kráľovi (DC 91-100) a O Dvoch zástavách (DC 136-148). Okrem týchto dvoch meditácií, môžeme pripísať tejto manresiánskej epoche dokumenty o „osobitnom spytovaní (DC 24-31, por. Autobiografia 99), „všeobecný examen“ (DC 32-43) s pravidlami, aby sa mohlo rozlišovať medzi ťažkým a ľahkým hriechom (DC 35-37). Ďalej metóda o „troch schopnostiach duše“, spolu s dobrou časťou prvého spôsobu modlitby (DC 238-260). Všetko toto bolo neskôr preskúmané a doplnené v nasledujúcich obdobiach. Páter Nadal ešte pridáva, že v Manrese si Ignác zapisoval aj body a cvičenia prvého týždňa. (por. DC 45-71) Zjednotený s týmto blokom je aj podstatný obsah alebo jadro škrupúľ, tak ako je opísaný na začiatku jeho Autobiografie, a ktoré pre svoju rovnakú prirodzenosť patria do obdobia očisťovania. (por. Autobiografia 22-25)

Navyše Nadal potvrdzuje, že Pán ho viedol viac a viac dopredu a začal meditovať o živote Krista a mať veľkú zbožnosť a túžbu napodobňovať tento Kristov život. Preto by sme mohli povedať, že k tomuto času v Manrese patria aj niektoré meditácie o živote Krista, vlastné Druhému týždňu a prinajmenšom aj „jedna časť“ z veľkonočného tajomstva (o Utrpení a Zmŕtvychvstaní Pána). Taktiež spôsob akým kontemplovať tajomstvá, osoby, ich slová a skutky a napokon aj aplikácia zmyslov (DC 121-126).

Okrem toho nachádzame už v Manrese náčrt niektorých pravidiel rozlišovania duchov, vlastých pre Prvý týždeň (DC 316-317) a isté normy pre uskutočnenie zdravej a dobrej voľby, aj keď ešte veľmi primitívny (DC 169-189). Nie je isté, že by v Manrese Ignác vypracoval Princíp a Fundament, prinajmenšom vo forme, v akej ho dnes poznáme, hoci osvietenie pri rieke Cardoner a „Božia ekonómia stvorenia a vykúpenia“ istotne patrí do tohto obdobia. Ignác mal hlbokú duchovnú skúsenosť stvorenia a ľudského pochopenia, ďalej hlboký trojičný zážitok – vzťah medzi Božou nekonečnosťou a stvorenou konečnosťou, taktiež zavŕšenie slobody v indiferencii a disponibilite ľudského bytia stvoreného na Boží obraz. Všetky tieto skúsenosti tvoria podstatnú časť z obdobia v Manrese, konkrétne z osvietenia pri rieke Cardoner.

Medzi Manresou a Salamankou

Nie je zrejmé zo žiadneho napísaného dokumentu, že by sv. Ignác pridal nové elementy – prvky do textu Exercícií v časovom období medzi februárom 1523 a septembrom 1527, počas jeho pobytu v Barcelone, Alcale a Salamanke, až do jeho príchodu do Paríža 2. februára 1528.  Vlastníme jedine východiskový bod, skutočne zaujímavý, a to je poznanie alebo interpretácia vývoja textu ako ho sám Ignác používal, v tomto čase jeho premeny, v tzv. ľahkých exercíciách“, ako to opisujú jednotlivé procesy, ktoré zažil. V Alcale dával Exercície relatívne hrubým alebo nevychovaným ľudom. Ide najmä o zmiešaninu katechézy, či náboženskej výchovy, spojenej s cvičeniami Prvého týždňa, s jediným cieľom, aby si tieto osoby usporiadali svoj život. Špeciálny dôraz Ignác kládol na témy vzťahujúce sa na obrátenie: očistenie, spytovanie svedomia, sviatostná prax – časté sväté spovede a prijímanie, počiatočné rozlišovanie, najmä útechy a neútechy a všeobecný examen, úzko spätý s prvým spôsobom modlitby. Pridajme tiež, že prvýkrát, čo Ignác hovoril o „napísaných“ Exercíciách, bolo v Salamanke (1527, keď ich odovzdal bakalárovi Sanchovi de Frías: „Po troch dňoch prišiel notár a odviedol nás do žalára. Nedali nás však dolu, spolu so zločincami, ale hore do jednej izby, v ktorej však bolo veľa špiny, lebo to bola stará a neobývaná miestnosť. Obidvoch nás zviazali jednou reťazou, každého za jednu nohu; reťaz bola priviazaná o stĺp, ktorý bol uprostred miestnosti; bola dlhá desať alebo dvanásť piadí, takže zakaždým, ak chcel jeden niečo urobiť, musel ho aj druhý sprevádzať. Cez celú tú noc sme bedlili. Nasledujúci deň, keď sa po meste rozniesol chýr o našom uväznení, poslali nám do žalára veci na spanie a hojnosť všetkého, čo sme len potrebovali. Veľa ľudí nás stále chodilo navštevovať. A ja som pokračoval vo svojich cvičeniach, najmä v rozhovoroch o Bohu atď. Bakalár Frías nás prišiel vypočúvať, a to každého osobitne. Odovzdal som mu všetky svoje papiere — boli to duchovné cvičenia —, aby ich preskúmal. Keď sa nás pýtali, či máme nejakých spoločníkov, odpovedali sme, že hej, máme, i to, kde bývajú.“ (Autobiografia 67) V skutočnosti to naznačuje, že tento bakalár a iní traja sudcovia, ktorí podrobili skúške Ignáca, videli Exercície. Druhýkrát to bolo v Paríži, keď inkvizítor Liévin, žiadal Ignáca, aby mu ukázal Exercície: „Tesne pred odchodom som sa dozvedel, že ma inkvizítori obžalovali a zaviedli proti mne proces. Keď som sa to dopočul a videl, že ma nevolajú, sám som zašiel k inkvizítorovi a rozpovedal som mu, čo som sa dopočul, aj to, že sa pripravujem na odchod do Španielska a že mám niekoľkých spoločníkov. Preto som ho prosil, aby urýchlil vynesenie rozsudku. Inkvizítor odpovedal, že je pravda, čo sa týka žaloby, ale on v tom nevidí nič závažné. Chcel iba vidieť moje spisy o Cvičeniach. Keď ich prezrel, veľmi ich pochválil a požiadal ma, aby som mu nechal jeden opis, čo som aj urobil. Aj napriek tomu som veľmi naliehal, aby pokračoval v procese až po rozsudok. Keď sa však inkvizítor vyhováral, navštívil som ho v jeho dome s verejným notárom a so svedkami a dal som si všetko písomne zaznamenať.“ (Autobiografia 86) A napokon tretíkrát ich v roku 1536 pre seba vypýtal alebo lepšie odkopíroval kardinál Gaspar Contarini.

 Paríž (1528-1535)

Prvá fáza zrodu exercícií v Paríži začína alebo sa rodí s príležitosťou, ktorú Ignác mal, keď začal dávať exercície rôznym doktorom a osobám z rôznych španielskych regiónov, ako aj z príležitosti, ktorou prechádzal, keď musel prejsť cez oficiálnu cenzúru. Ignác pochopil v tejto dobe, že ak chce, aby jeho osobné poznámky mali úspech a mohol ich dávať rôznym osobám, rôznych národností, musí ich preložiť do latinčiny. On sám dokonca začal s prekladom v kolégiu Monteagudo, kde sa ubytoval, keď prišiel študovať humanitné vedy. Tento jeho preklad bol veľmi hrubý, pretože nemal dostatok skúseností s latinčinou. Bola to prakticky jeho osobná latinčina, ktorá sa miestami podobala na kastílčinu – španielčinu. Táto prvá fáza začína od 2. februára 1528 a končí v apríli 1535, kedy Ignác vyrazil na cestu z Paríža do Azpeitie. Prvým prekladateľom bol logicky sám Ignác. Vieme, čo patrí k prvému prekladu a tiež čo je z prvej parížskej epochy:

a) Princíp a Fundament vo svojej prvej redakcii, tak ako nám ho zachoval text Johna Heylara, ktorému ho odovzdal sám Ignác alebo Peter Fabro. Okrem tohto všetky meditácie a kontemplácie štyroch týždňov (DC 23, 51-52, 66, 95, 98, 104, 106, 109, 106, 107, 108, 114, 116, 121, 124, 125, 164, 165, 168, 194, 248), bez toho, aby boli vylúčené „tri spôsoby pokory“ a „tri spôsoby modlitby“.

 b) Okrem tohto preklad obsahoval meditáciu o „troch dvojiciach ľudí“ a „kontempláciu na dosiahnutie lásky“. Taktiež predhovor k tomu, aby sa mohlo uvažovať o životných stavoch (DC 135).

 c) Osobitný a všeobecný examen tiež prešiel rukami prvého prekladateľa, podobne ako generálna spoveď (DC 44).

 d) Napokon sa ukazuje, že prvý prekladateľ spracoval tiež „traktát o voľbe“, a to od predhovoru ako robiť voľbu (DC 169) až po odsek, ktorý pojednáva o reforme života (DC 189).

Ďalej vo všeobecnosti môžeme povedať, že prvý prekladateľ (sv. Ignác) prekladal do latinčiny dva druhy kompletných dokumentov a vysvetľujúcich poznámok vo forme tzv. direktória:

1)      Dokumenty – tzv. predpoklad (DC 22); Princíp a Fundament (DC 23) v jeho prvotnej verzii; partikulárny a všeobecný examen, meditácie a kontemplácie štyroch týždňov; tri dvojice ľudí; tri spôsoby pokory; kontemplácia na dosiahnutie lásky; tri spôsoby modlitby; blok poznámok, ktoré sa týkajú dispozícií exercitanta (DC 3.5.11.12.13.20); v nedokonalej latinčine to boli – rozprava o voľbe ako pravidlách na rozlišovanie duchov (DC 316-318).

2)      Vysvetľujúce poznámky – zostavujú direktórium a sú rôzneho druhu. Tie, ktoré poukazujú alebo sa odvolávajú na prax (DC 47, 49, 54, 119, 159, 188, 199, 228, 243, 245, 248, 257) iné, ktoré sa odvolávajú na dni a hodiny (DC 72, 99, 128, 132, 134, 148, 149, 158, 161, 164, 204, 208, 226). Ďalšie dve sa odolávajú na spôsoby modlitby (DC 256.259) a iné sa venuje uvažovaniu o voľbe (DC 163) a napokon posledné sa týkajú noriem prispôsobenia sa (DC 72, 129, 133, 162, 205, 209, 226, 227).

Hoci sa nám teda nezachoval text, pravdepodobne latinský, ktorý Ignác odovzdal inkvizítorovi Lievinovi, máme exercície, ktoré alebo sám Ignác alebo Peter Fabro dali Angličanovi Johnovi Heylarovi okolo roku 1535 a ktoré sú najstaršími Exercíciami, aj keď prispôsobenými. Ako sme už povedali, v tomto texte sa nachádza prvá redakcia Princípu a Fundamentu (DC 23), ešte ide o niečo rozdielne od toho, čo bude napokon definitívne. Ďalej sa môžeme domnievať, že pobyty Ignáca v Paríži prispeli k týmto skutočnostiam: „Tri dvojice ľudí“ (DC 149-157); „Tri spôsoby pokory“ (DC 164-168); „Kontemplácia na dosiahnutie lásky“ (DC 230-237); niektoré „Poznámky“, ktoré opisujú dispozície, ktoré musí mať ten, kto si robí Exercície (DC 3, 5, 11, 12, 13, 16, 20), „Dodatky“ (DC 73-90) a prinajmenšom prvá séria „Pravidiel pre cítenie s Cirkvou a v Cirkvi“ (DC 352-365).

Druhá redakčná úprava v Taliansku (po štúdiách)

Druhú redakčnú etapu datujeme do obdobia rokov 1536-1541. Pozostáva z dvoch rôznych fáz. Prvá zahŕňa obdobie od roku 1536 až do polovice 1539. Moment, v ktorom má svoje miesto striedanie Petra Fabra za Salmeróna, ako druhého korektora a tretieho prekladateľa Exercícií do latinského textu. Druhá fáza zahŕňa obdobie od roku 1539 do 1541. Ide o moment, v ktorom sa uzatvára tzv. Prvá verzia (1541 – prvá redakcia – latinská kópia). K týmto dvom fázam musíme pridať obdobie ďalších korekcií vložených samým Ignácom do tzv. Autografu – textu napísaného vlastnoručne Ignácom medzi rokmi 1544-15847 a jej neskorším prevodom na oficiálnu Prvú verziu.

Tieto dve nasledujúce fázy závisia od Fabrovej pomoci pri korekcii a preklade Prvej verzie a od výmeny Fabra za Salmeróna a tiež práce samotného sv. Ignáca. Túto druhú etapu poznáme vďaka trom rôznym analytickým kritériám: a) karta sestre Tereze Rejadell; b) dielo prvého prekladateľa do základného latinského prekladu a súčasne druhého prekladateľa, s najväčšou pravdepodobnosťou Petra Fabra; c) cez korekcie a rôzne doplnky k prvej verzii, pripravené pravdepodobne pátrom Salmerónom medzi rokmi 1538-1539.

V rokoch 1536-1539 sa dokončila revízia Exercícií za výdatnej pomoci Petra Fabra. Peter Fabro na prvom mieste, ako prekladateľ do latinčiny, sa sústredil na vylepšenie gramatickej konštrukcie textu, najmä slov a jednotlivých fráz, na pestrosť frazeológie a na rôzne formy zjednodušenia textu. V tomto čase Peter Fabro preloží do latinčiny tieto veci: a) Poznámky určené „pre toho, kto dáva“ (DC 1, 2, 4, 6-10, 14, 15, (17), 18, 19); b) definitívna redakcia Princípu a Fundamentu (DC 23); c) pravidlá ako sa správať pri jedle (DC 210-217); d) stručný prehľad „Tajomstiev života Krista“, ktorý sa objavuje na konci knižočky (DC 261-312), aj so zodpovedajúcimi poznámkami (DC 162, 226); e) úprava niektorých pravidiel (DC 316, 317, 318) a po prvýkrát sa prekladá do latinčiny prvé a druhé pravidlo (DC 314-315), ktoré boli následne pridané, a ktoré sa môžu byť porovnané s textom listu Tereze Rejadell ako aj s prvou verziou. V týchto dokumentoch môžeme jasne vidieť vplyv Petra Fabra. Páter Calveras hovorí o charakteristickom štýle pátra Fabra ako korektora a prekladateľa. Má vyumelkovanú slovnú zásobu a frazeológiu. Používa tak slovnú hru ako aj slová vodcu, atd.

Druhá fáza redakčnej úpravy pokračuje priamo v Ríme, v rokoch 1539-1541. Páter Fabro bol vystriedaný v tejto úloha pátrom Salmerónom (1539). V tomto čase sa pracuje na definitívnom opise prvej verzie (1541) a od tejto vzniká kópia tzv. Autografu (napísaná vlastnou rukou, 1544).  V máji alebo v júni v roku 1539 Peter Fabro spolu s Laínezom opúšťajú Rím. V tejto chvíli ho nahradí, v úlohe druhého spolupracovníka sv. Ignáca, páter Salmerón.   On je druhým korektorom základnej latinskej verzie tzv. prvej verzie a tretím prekladateľom nových častí do latinčiny, ktoré pridal sv. Ignác do tzv. Autografu. Salmerón pracoval spolu s Ignácom od  predchádzajúceho pôstu 1538. Ide o dátum, kedy sa zhromaždili v Ríme všetci spoločníci, až po jeho odchod do Írska v septembri 1541. Medzi júnom – septembrom 1539 a 1540 sa Ignác venuje redakcii Pravidiel, ktoré idú od čísla 319 po číslo 370. Práve Salmerón, v neprítomnosti Petra Fabra, musel preložiť do latinčiny tieto nové dokumenty. Nachádzame sa tak v poslednej redakčnej fáze a definitívneho textu Exercícií (1539-1541). V roku 1541 Ignác odovzdá Salmerónovi latinskú kópiu, aby ju on vylepšil, skôr než ju predstavia Svätej Stolici. Po tomto sa ukončili redakčné práce na texte Exercícií. Ukončila sa tak redakcia knihy s Pravidlami rozlišovania duchov viac vhodných pre Druhý týždeň (DC 328-336), Poznámkami na to, aby sme si všimli a porozumeli škrupuliam (DC 345-351) a napokon sa definitívne usporiadali a formulovali Pravidlá pre cítenie s Cirkvou a v Cirkvi (DC 366-370).

IHS (anagram)

Vlastnoručný text Duchovných cvičení sv. Ignáca je uvedený anagramom IHS. Tento anagram je gréckou skratkou Ježišovho mena a vyjadruje totálnu lásku Ignáca k Ježišovi. Orientuje Duchovné cvičenia od začiatku ku Kristovi, k tomu, aby sa exercitant naplno disponoval k nasledovaniu Ježiša Krista, k plnému a dokonalému stretnutiu s Bohom, prostredníctvom plnenia jeho spásonosnej vôle, pod vedením a pôsobením Ducha Svätého.

Meno Ježiš je grécky prepis (Iesous) hebrejského mena (Yesu´a – Yavé-salva). Toto meno bolo veľmi populárne medzi Izraelitami. Už samotné slová anjela Pánovi, ktoré adresoval Jozefovi, robia narážku na význam toho mena: „Porodí syna a dáš mu meno Ježiš, lebo on vyslobodí svoj ľud z hriechov.“ (Mt 1, 21)

Pre sv. Pavla, Ježiš je Pán (vtelený, zomrel, vstal z mŕtvych a bol oslávený Otcom). Skrze neho Pán stvoril celé stvorenie: „Preto ho Boh nad všetko povýšil a dal mu meno, ktoré je nad každé iné meno, aby sa na meno Ježiš zohlo každé koleno v nebi, na zemi v i podsvetí a aby každý jazyk vyznával: „Ježiš Kristus je Pán!“, na slávu Boha Otca.“ (Flp 2, 9-11) Kresťan musí robiť preto všetko v Ježišovom mene: „A všetko, čokoľvek hovoríte alebo konáte, všetko robte v mene Pána Ježiša a skrze neho vzdávajte vďaky Bohu Otcovi.“ (Kol 3, 17)

Meno Spoločnosti Ježišovej

Toto meno navrhol pre Spoločnosť sám sv. Ignác a akceptovali ho všetci jeho spoločníci vo Vicenze, ešte predtým ako sa rozdelili, aby rôznymi cestami prišli do Ríma. Toto meno pre Spoločnosť Ježišovu bolo potvrdené samým Pánom, predovšetkým od Ignácovho videnia v la Storte pri Ríme. A napokon toto meno bolo potvrdené vikárom Krista na zemi, pápežom v nasledujúcich schváleniach. Nadal potvrdzuje: „Tak teda, náš dôstojný Otec Ignác, z osobnej iniciatívy, navrhol a úpenlivo prosil všetkých svojich spoločníkov, aby na prvom mieste, ešte pred vlastnením Konštitúcií, sa naša Spoločnosť nazvala „Spoločnosť Ježišova“. Toto sa páčilo všetkým.“

Ďalším, ktorý o tejto skutočnosti píše, je Polanco: „Meno je Spoločnosť Ježišova. Prijali sme toto meno vo Vicenze, ešte predtým, než sme prišli do Ríma. A keďže sme medzi sebou diskutovali, ako by sme sa nazvali, keby sa nás niekto pýtal, aká sme kongregácia, bolo nás deväť – desať osôb, začali sme sa modliť a zamýšľať nad tým, aké meno by bolo vhodné. A keďže sme videli, že sme medzi sebou nemali nijakú hlavu, ani iného predstaveného, než samého Ježiša Krista, iba ktorému sme si želali slúžiť, pozdávalo sa nám, aby sme prijali meno toho, ktorého sme mali za hlavu, tým, že povieme „Spoločnosť Ježišova“. O tomto mene mal sv. Ignác veľa videní a toľko potvrdení…“

Páter Laínez sa odvoláva na niekoľko textov z Nového zákona, aby vysvetlil pri svojich cestách zmysel tohto mena: „Verný je Boh, ktorý vás povolal do spoločenstva svojho Syna Ježiša Krista, nášho Pána.“ (1Kor 1, 9) „Čo sme videli a počuli, zvestujeme aj vám, aby ste aj vy mali spoločenstvo s nami. Veď my máme spoločenstvo s Otcom a s jeho Synom Ježišom Kristom.“ (1Jn 1, 3)

Mnohí starobylí spisovatelia nachádzajú definitívny dôvod mena „Spoločnosť Ježišova“ v transcendentálnom videní z La Storty. Napríklad Polanco: „… a tak sa predložila formula tohto Inštitútu pápežovi Pavlovi III s menom „Spoločnosť Ježišova“: Meno na ktoré prišiel Ignác v Ríme, vštepil si ho do duše takým spôsobom, že prosil svojich spoločníkov, aby bez diskusie prijali meno Spoločnosti. A tak sa verí, že malo pôvod z Božieho zjavenia…“

Cieľ knižočky Duchovných cvičení sv. Ignáca

Táto knižočka nie je knižočka na čítanie pre toho, kto si robí duchovné cvičenia, aby ju študoval a pochopil. Je to praktický manuál pre toho, kto dáva duchovné cvičenia, aby Exercície poznal do hĺbky, aby ich tento vyskúšal na svojom vlastnom živote a aby ich potom aplikoval konkrétnej osobe, ktorá s jeho sprevádzaním začína konať Exercície. Toto je hlavný dôvod, ktorý viedol sv. Ignáca. Tento manuál pozostáva z viacerých praktických vecí: rôzne systematické metódy a postupy, ďalej ide o súhrn duchovnej náuky, ktorý je preniknutý mnohými radami, predpismi a pravidlami a napokon tu môžeme vidieť oživujúcu spiritualitu, z ktorej klíči progresívne – neustále prijatie počiatkov duchovného živote.

Pramene Exercícií

Medzi knihy, ktoré vplývali na tvorbu Duchovných cvičení sv. Ignáca boli tieto: Život Krista, Životopisy svätých, Nasledovanie Krista, Ejercitatorio de vida espiritual od opáta Cisnerosa. Okrem tejto pomoci a iných podnetov sv. Ignác vyznáva: „V tej dobe Boh zaobchádzal so mnou, ako učiteľ zaobchádza s dieťaťom v škole, keď ho vyučuje: bolo to pre moju ťarbavosť a tuposť alebo preto, že som nemal nikoho, kto by ma bol poučoval, alebo pre pevnú vôľu slúžiť Bohu, ktorú mi dal sám Boh. Preto som jasne videl, že Boh takto so mnou zaobchádzal a tento úsudok som si vždy zachoval. Keby som bol o tom zapochyboval, bol by som istý, že urážam jeho božskú velebnosť.“ (Autobiografia 27)

Vrcholným bodom tejto božskej náuky bolo výnimočné osvietenie pri rieke Cardoner: „Raz som sa vybral z nábožnosti do istého kostola, ktorý bol vzdialený od Manresy niečo vyše míle; myslím, že sa volá podľa svätého Pavla. Cesta ide vedľa rieky. Ako som tak kráčal pohrúžený do myšlienok, sadol som si tvárou obrátený­ k rieke, ktorá tiekla dolu. Keď som tak sedel, začali sa mi otvárať oči mysle. Niežeby som bol mal azda nejaké videnie, ale pochopil som a spoznal mnoho tak z duchovného života, ako aj z viery a zo vzdelanosti, a to s takým jasným osvietením, že sa mi všetko zdalo nové. Nemožno opísať všetky podrobnosti, ktoré som vtedy pochopil, lebo ich bolo veľa. Môžem len toľko povedať, že v mysli som mal veľkú jasnosť. Keby som zhrnul všetku pomoc, ktorú som dostal od Boha cez celý svoj život až do šesťdesiatich dvoch rokov, i všetko, čo som sa sám naučil, a keby som to všetko dal dovedna, zdá sa mi, že by som nedosiahol toľko, koľko som dostal vtedy na jeden jediný raz. (A stalo sa to tak, že som mal myseľ natoľko osvietenú, až sa mi zdalo, ako by som sa stal iným človekom a ako by som bol mal iný rozum ako prv.)“ (Autobiografia 30)

Máme aj svedectvo od pápeža Pavla III.: „… náš milovaný syn Ignác z Loyoly…napísal isté dokumenty alebo Duchovné cvičenia, vyvodené zo svätých Písem a z jeho duchovných skúseností a potom, čo ich zosystematizoval do veľmi vhodného poradia, aby veľmi nábožne viedli duše veriacich a boli veľmi užitočné a prospešné pre duchovnú útechu a užitočné pre veriacich v Krista…“

Efektívnosť – účinnosť Duchovných cvičení sv. Ignáca

Exercície sú originálnou fúziou viacerých elementov smerujúcich k prehĺbeniu duchovného života. Tieto elementy môžeme rozdeliť na viditeľné a neviditeľné. Viditeľné: metodická modlitba, nájdenie si samoty počas bežného dňa a duchovné sprevádzanie. Neviditeľné: duchovna milosť.

V Direktóriu diktovanom pátrovi Juanovi Alonsovi de Vitoria Ignác hovorí: „…Existujú mnohé iné spôsoby, ako povzbudiť ľudí, aby vykonali Cvičenia a čím je to nepriamejšie, tým, lepšie, pokiaľ si človek uvedomuje, aké hodnotné sú Cvičenia, aký veľký pokoj prebýva v duší toho, kto ich dobre vykoná a aké veľké ovocie a svetlo poskytujú, aby sme vedeli ako dobre viesť svoj život a slúžiť Bohu v akomkoľvek stave, v akom sa nachádzame… (Direktórium 4:3) V tzv. Oficiálnom Direktóriu sa píše: „Príklady ľudí, ktorí ich vykonali. – Je dobré tiež uviesť príklady ľudí, ktorí si ich s úžitkom vykonali, ako boli potom veľmi spokojní, ako zmenou svojich mravov ukázali, aký veľký pokrok nimi dosiahli. A k tomu je tiež dobré uviesť duchovné útechy a radosti v nich zakúsené, aby sa človek nedal odstrašiť námahou.“ (Direktórium 43: 17)

V Konštitúciách Ignác žiada: „A keď už na sebe skúsili účinnosť duchovných cvičení, nech sa zaúčajú dávať ich iným. A všetci nech vynaložia úsilie, aby sa v nich vyznali, i nadobudli zbehlosť v narábaní s touto duchovnou zbraňou, (ktorá zjavne z milosti Boha veľmi prispieva na jeho službu).“ (Konštitúcie 408)

V jednej z inštrukcií o modlitbe, špeciálne pre tých, čo sú zo Spoločnosti, páter Nadal píše: „Veľmi osobitne sa musia mať v úcte Exercície a nechať sa nimi viesť. Pretože prostredníctvom tohto princípu prišiel nás Otec Ignác k tak vysokej (hlbokej) kontemplácii a modlitbe a k tomu, že Boh prostredníctvom neho robil veľké veci.“

Verný a najmä výkonný sekretár sv. Ignáca, páter Polanco otvára svoj excelentný úvod latinského Direktória: „Medzi prostriedkami, ktoré od jeho začiatkov, so žiarivým ovocím používala naša Spoločnosť pre dosiahnutie cieľa nášho Inštitútu (totiž slávu Boha a úžitok duší), Duchovné cvičenia zaberajú isto prvé miesto.“ (por. Direktórium 20:2)

Ako dôkaz páter Polanco predkladá samého Ignáca a jeho prvých spoločníkov, ako aj mnohých duchovných a svetských, ktorí zakúsili Exercície. V prvej kapitole vysvetľuje toľký úžitok, ktorí prijali: „Ak sa s Božou milosťou máme dobre pripraviť na prijatie veľkých darov od neho, vyžadujú sa od nás tri veci. Po prvé, aby sme sa zo srdca, ktoré je skutočne štedré a hodné, aby sme ho prijali od nášho večného Otca a z pravého úmyslu zapáčiť sa mu, usilovali o veci, ktoré sú skutočné veľké. Po druhé, aby sme sa snažili získať tieto veci prostriedkami, ktoré sú vhodné a zriadené Božou prozreteľnosťou. Po tretie, aby sme náležite spolupracovali s Božou prozreteľnosťou tým, že budeme prispievať naším energickým úsilím a vykonávať všetko, čo je v našej moci, ako je vhodné, aby sme ich dosiahli.“

Keď sa Duchovné Cvičenia vykonávajú tak, ako by sa mali vykonávať, tieto tri požiadavky sú pozoruhodne dobre splnené. Predovšetkým veci, o ktoré sa snažíme a hľadáme ich v Cvičeniach, sú skutočne hodné synov Božích, a síce, aby duša bola očistená od svojich hriechov a nerestí ako aj od ich vedľajších účinkov a pripravila sa a posilnila, aby ostala čistá v budúcnosti; aby duša prijala svetlo, aby spoznala dobrotu, múdrosť, milosrdenstvo a spravodlivosť Krista, nášho najvyššieho prostredníka a nášho vykupiteľa a večného Otca, aby duša bola pripravená zvoliť si stav a spôsob života, ktorý povedie k poslednému cieľu nášho šťastia a Božej slávy a tiež pre rozlišovanie, ktorí duchovia pomáhajú alebo prekážajú na ceste a napokon aby prišla k dokonalosti v tom, čo v nás zapáli oheň Božej lásky a podnieti nás vykonávať správne svoje činnosti v akomkoľvek životnom stave z úprimného impulzu Božej lásky. Môže sa niekto usilovať o lepšie alebo šľachetnejšie veci než sú tieto?

Zisťujeme tiež, že druhá požiadavka sa úplne splní v Cvičeniach, a síce, že použijeme ten najlepší a najúčinnejší prostriedok k tomuto cieľu. Taká je meditácia, ktorá sa robí v Cvičeniach, meditácia o látkach veľkého významu, ktoré sú usporiadané vo vysoko organizovanej postupnosti. Taký je tiež druh modlitby, ktorú sa učíme v Cvičeniach, modlitby vhodnej pre cvičenie začiatočníkov a pokročilých. Také je aj používanie sviatostí pokánia a Eucharistie spolu s metódou na ich dobré prijatie (zvlášť pomocou generálnej spovede). Také je tiež očisťovanie tela pomocou zdržanlivosti a iných prísností, ktoré (spolu s regulovaním svojho stravovania) sa vysvetľujú v Cvičeniach. Také je tiež podriadenie exercitanta radám a vedeniu rozvážneho exercitátora. Ďalšími takými prostriedkami sú pravidlá pre dobré spytovanie svedomia, rozlišovanie rôznych duchov, urobenie správnych rozhodnutí podľa Božej vôle, nábožne dať k dispozícii svoj majetok, odhaliť škrupule a správne zmýšľať s katolíckou cirkvou. Týmito nástrojmi alebo prostriedkami Božia prozreteľnosť chce, aby ľudia spolupracovali s ním a dosiahli tak tie najlepšie výsledky, ako o tom svedčí Sväté Písmo a životy svätých.

Aj tretia požiadavka – aby sme sa usilovali spolupracovať s Božou milosťou – sa vynikajúco naplňuje v Cvičeniach, zvlášť, keď sa vykonávajú v úplnej forme. Predovšetkým prekážky, ktoré by mohli prísť od ľudí alebo záležitostí, sa vylúčia, keď exercitant nájde vhodné miesto, kde môže byť sám a zaoberať sa len sebou samým a Bohom. Človek dáva veľké svedectvo o veľkom odhodlaní duchovne napredovať, keď odloží nabok každé iné záležitosti a sústredí všetky svoje myšlienky a činnosti len na toto. Ale toto odhodlanie sprevádza tiež nádej, že urobíme tento veľký pokrok, že sa úplne odovzdáme do Božích rúk, že pokorne prijmeme usmerňovanie a budeme usilovne a vážne pracovať a osobne sa snažiť o svoj pokrok. Obyčajne čím viac človek robí tieto veci, tým viac Božia dobrota udeľuje milosť. Okrem toho, celá sila duše s jej rôznymi schopnosťami, sa sústreďuje a zaoberá sa len svojím duchovným pokrokom. Keď sa takto sústredí, jej sila rozumu a citu bude silnejšia. Dobré myšlienky a túžby, ktoré kedysi človek mal, nie sú zanechané, ale prechádzame nimi k určitému dobrému záveru. Exercitant starostlivo uvažuje a skúma sám seba pri vykonávaní Cvičení, aby mohol pokračovať v tom, čo je úspešné a napraviť to, čo nie je úspešné. Na záver, jeho činnosti pre prípravu na veľký pokrok, sú vysoko intenzívne a dobre vypočítané, aby dosiahli svoj cieľ. Ktokoľvek robí tieto veci, vynakladá veľké úsilie a robí všetko v ľudskej moci, aby dosiahol bohaté milosti od Boha. Je správne, aby neobmedzená dobrota Boha zaplavila človeka bohatými a hojnými milosťami v súlade so svojou štedrosťou, keď najprv priviedla človeka k tomu, aby používal tieto prostriedky pre prípravu na prijatie prúdu milostí. Toto je teda prameň mimoriadnej a úžasnej „zmeny pravice Najvyššieho“, ktorá je zrejmá u tých, ktorí vykonávajú Cvičenia. Len za mesiac dosiahneme väčšie osvietenie o svojom životnom stave, hlbšie poznanie samých seba a Boha, čistejšiu a spaľujúcejšiu lásku k Bohu a večným skutočnostiam a väčší a solídnejší pokrok v každom vnútornom dare než by sme predtým dosiahli po mnohých rokoch menej intenzívnej práce a menej dôkladného disponovania samých seba. A keďže Božie pôsobenie vyvolalo takú zmenu v ich srdciach, niet divu, ak sa táto zmena prejavuje aj v ich celom vonkajšom živote?“ (por. Direktórium 20:5-8) Samozrejme máme aj mnoho iných priamych svedectiev o účinnosti Exercícií, napr. od pátra Ribadeneiru, ktorý spomína ako sv. Ignác dával na Monte Casine Exercície Dr. Pedrovi Ortizovi. (por. Autobiografia 98)

Zo španielskych autorov spomeniem jedného vynikajúceho odborníka na ignaciánsku spiritualitu: P. Luis de la Palma, ktorý napísal knihu Camino espiritual. V tejto knihe, ktoré je rozdelená na knihy, piatu knihu a poslednú venuje „ovociu, ktoré sa dosiahlo z Exercícií sv. Ignáca“. Hovorí, že prvým vynikajúcim ovocím Exercícií je zakladateľ Spoločnosti Ježišovej a sám ich autor. Druhým ovocím je model nášho rehoľného zriadenia. Tretím ovocím je zhromaždenie prvých spoločníkov. Štvrtým ovocím je, že z nich vzišli Pravidlá a Konštitúcie. Piatym je, že pomáhajú našim novicom v zachovaní povolania a v čnostnom živote. Šiestym ovocím je, že pomáhajú našim študentom vo vzdelanosti a v duchovnom živote. A napokon, že pomáhajú všetkým blížnym.

Úžitok Exercícií spomínajú aj posledné Generálne kongregácie Spoločnosti Ježišovej ako aj mnohé pápežské dokumenty, napr. Pio XI, ktorý venuje svoju encykliku Duchovným cvičeniam sv. Ignáca.

(spracované podľa Santiago Arzubialde SJ, Ejercicios Espirituales de san Ignacio. Historia y Análisis, s. 29-62; Darío López Tejada SJ, Los Ejercicos Espirituales de san Ignacio de Loyola. Comentario y textos afines, s. 19-37)