Kapitola sa rozdeľuje na dve časti: cieľ Spoločnosti a jej zriadenie alebo inštitucionalizácia.
Cieľ Spoločnosti Ježišovej: „Ten, kto chce v našej Spoločnosti, ktorú si želáme označiť Ježišovým menom, bojovať za Boha pod zástavou kríža a slúžiť samému Pánovi a Cirkvi, jeho Neveste, pod Rímskym veľkňazom Vikárom Krista na zemi, nech si po zložení slávnostného sľubu trvalej čistoty, chudoby a poslušnosti uvedomuje, že patrí do Spoločnosti založenej predovšetkým na to, aby sa venovala najmä obrane a šíreniu viery, duchovnému pokroku ľudí v kresťanskom živote a náuke verejnými kázňami, prednáškami a akoukoľvek inou službou Božieho slova, duchovnými cvičeniami, vyučovaním detí a ľudí nevzdelaných v kresťanskej náuke, ako aj poskytovaním duchovnej útechy veriacim v Krista pomocou spovedania a vysluhovania iných sviatostí. Nie menej má byť užitočný zmierovaním rozvadených, poskytovaním duchovnej pomoci a služieb tým, čo sa nachádzajú vo väzniciach alebo v nemocniciach, a vykonávaním iných dobročinných skutkov, aké bude pokladať za vhodné na oslávenie Boha a pre všeobecné dobro, a to celkom zadarmo, bez prijímania akejkoľvek odmeny za prácu v službách, ktoré sa tu spomenuli. A nech sa stará, aby mal počas svojho života vždy pred očami na prvom mieste Boha a potom spôsob tohto svojho rehoľného zriadenia, ktoré je akousi cestou k Bohu a nech sa usiluje zo všetkých síl dosiahnuť tento cieľ, ktorý mu predložil Boh.“
Zriadenie alebo inštitucionalizácia Spoločnosti Ježišovej: „Každý však nech to robí podľa milosti, ktorú mu udelil Duch Svätý a podľa vlastného stupňa vo svojom povolaní. A preto, aby azda neprejavoval nerozumnú horlivosť, rozhodnutie o tom, na aký stupeň má byť kto zadelený, rozlišovanie a rozdeľovanie úloh nech má celkom v rukách generálny predstavený alebo vedúci nadriadený, ktorého si kedykoľvek zvolíme, alebo to bude patriť do kompetencie tých, ktorých on poverí tou istou právomocou, aby sa zachoval patričný poriadok, ktorý je potrebný v každom dobre usporiadanom spoločenstve. Tento predstavený má mať podľa rozhodnutia spoločníkov právo zostaviť po vzájomnej porade Stanovy, aby nám pomáhali uskutočniť tento cieľ, ktorý sme si vytýčili, pričom na právoplatné ustanovenie sa vyžaduje vždy väčšina hlasov. On nech má aj právo vysvetľovať veci, ktoré by boli sporné v našom rehoľnom zriadení, ako to podáva táto Formula. Poradným zborom, ktorý bude treba nevyhnutne zvolať na schválenie alebo zmenu Stanov a kvôli iným závažnejším veciam, ako je napríklad odpredaj alebo zrušenie už založených domov alebo kolégií, má sa rozumieť väčšina všetkých členov Spoločnosti so slávnostnými sľubmi, podľa vysvetlenia našich Stanov, ktorých generálny predstavený môže zvolať bez väčších ťažkostí. V iných, menej dôležitých veciach, bude mať tento predstavený plné právo sám a nakoľko to bude pokladať za vhodné, za pomoci a podľa rady svojich spolubratov, nariaďovať a prikazovať to, čo bude v Pánovi pokladať za potrebné na oslávenie Boha a pre spoločné dobro, ako sa to vysvetlí v tých istých Stanovách.“
Cieľ Spoločnosti Ježišovej
V tejto prvej časti sa opisuje cieľ Spoločnosti a jej povolanie. To, čo povedal Nadal v roku 1554 o živote sv. Ignáca, ako ho Boh ukázal svätému zakladateľovi v Exercíciách, ktoré si robil v Manrese a konkrétne v meditáciách a Kráľovstve (Volanie Kráľa) a o Dvoch zástavách. Odvtedy sv. Ignác začal skúmať tento cieľ alebo spôsob svojho života a neskoršie získal pre tento cieľ spoločníkov, ktorí ho začali tiež skúmať od Paríža po Benátky, ešte skôr, akoby založil Spoločnosť Ježišovu ako náboženský rád.
Schéma – Formula Inštitútu nie je napísaná v abstraktnej forme, ako by sa mohlo zdať: „Cieľ Spoločnosti je…“ Podobne ako regula sv. Benedikta, je nasmerovaná k tým, ktorý si želajú vstúpiť do Spoločnosti. Táto prvá časť prvej kapitoly sa celá uzatvára do obdobia alebo času, ktorého subjektom je : Každý, kto by chcel… a troch slov, závislých od tohto subjektu: aby mal vedomie – nech si uvedomuje, nech sa ukáže a nech sa usiluje… Doplnok prvého slova ukazuje ciele a špecifické prostriedky Spoločnosti. Doplnok druhého slova iné aktivity a tretieho želanie, túžbu, snahu, s ktorou by dokončil tento cieľ.
a) Indivíduum, osoba, subjekt – je ten, kto by sa chcel stať rehoľníkom Spoločnosti: „Ten, kto chce v našej Spoločnosti, ktorú si želáme označiť Ježišovým menom, bojovať za Boha pod zástavou kríža a slúžiť samému Pánovi a Cirkvi, jeho Neveste, pod Rímskym veľkňazom Vikárom Krista na zemi…“ „Bojovať za Boha“ (militare Deo) bol v stredoveku spôsob pre pomenovanie rehoľného života. Sv. Benedikt sa obracia vo svojom prológu ku svojej Regule na novica, ktorý „ide bojovať za pravého Krista Kráľa“. V 13. storočí dominikán Esteban de Salagnac hovorí o „mnohých a rôznych Reguliach, s ktorými rehoľníci vedú vojnu za Boha v Cirkvi“. Taktiež hovorí o Regule sv. Augustína, pod ktorou „bojujú alebo vedú vojnu za Boha rôzne cirkevné a rehoľné katedrály (kanonici a mnísi). Inšpirovali sa bezpochyby u sv. Pavla. Fráza „pod zástavou kríža“ sa zdá sa byť inšpirovaná liturgiou. Ale počujeme v nej aj echo meditácie o Dvoch zástavách: „aby som bol prijatý pod jeho zástavu“ (por. DC 147). „Táto naša Spoločnosť, ktorú si želáme označiť menom Ježiša.“ Podľa Polanca, prví pátri v roku 1537 vo Vicencia „videli, že nemali žiadnu hlavu medzi sebou, ani iného predstaveného, okrem Ježiša Krista, iba ktorému si želali slúžiť, preto sa im zdalo vhodné, aby si vzali meno toho, ktorého považovali za hlavu tým, že povedali „Spoločnosť Ježišova“. Laínez zase spája toto meno s videním pri La Storte, ktoré sa uskutočnilo o niekoľko mesiacov neskoršie, keď Ignác prišiel do Ríma. Po tom, ako sa zmienil o tejto duchovnej skúsenosti, pridáva: „preto, tým, že mal páter Ignác veľkú úctu k tomuto najsvätejšiemu menu, chcel nazvať kongregáciu „Spoločnosť Ježišova“. Možno v tejto vízii, v tomto videní porozumel zakladateľ s väčším vnútorným svetlom hlboký dôvod tohto mena, ktoré bolo už predtým vybrané. Slovo „spoločnosť“ mala vtedy v Taliansku všeobecný význam nábožného združenia. Slávna bola napr. „Spoločnosť Božej lásky“. Rád teatínov sa nazýval spočiatku „spoločnosť“ a iba vo Vicencii bolo najmenej osem asociácií nazývaných „spoločnosť“, medzi ktorými bola jedna nazvaná „Spoločnosť Mena Ježiš a sv. Jozefa“. V tomto všeobecnom zmysle ju používal aj sv. Ignác, ktorý hovoril o „spoločnostiach“ sv. Františka a sv. Dominika a s menom „spoločnosť“ založil viaceré nábožné asociácie, či združenia v Ríme, ako napríklad „Spoločnosť milosti“. Toto slovo bolo dobre preložené do latinčiny ako „societas“. Vojenský charakter, ktorý jej pripísala neskôr spoločnosť vojakov, mal podiel na falšovaní podoby Inštitútu a podoby jej zakladateľa. Napokon, tým najdôležitejším je odvtedy meno Ježiš. Ten istý význam by mal názov združenie, kongregácia alebo rád Ježiša. Je to združenie, ktoré si vzalo do názvu meno Ježiš, ktorému jedinému sa usiluje slúžiť. Toto v skutočnosti znamená v latinskom origináli Formuly vyjadrenie: „Iesu nomine insigniri“, mať ako rozlišovací znak meno Ježiš. Preto, hoci sa niekedy hovorí o „spoločníkoch Ježiša“, toto vyjadrenie je iba vtedy prípustné, pokiaľ sluha si môže povedať „spoločník svojho pána“ alebo „vojak svojho kapitána“. Na teologickej fakulte v Paríži sa hovorilo v januári 1556: „nenazýva sa Spoločnosť Ježišova, pretože my sa stávame spoločníkmi Ježiša, ako si zvykne eskadrón vziať meno svojho šéfa, ktorého si želáme cez Inštitút nasledovať“. Páter Polanco si vysoko cení dôležitosť, ktorú dal sv. Ignác tomuto menu. O tomto mene mal Ignác mnoho videní, mnoho znamení a potvrdení. Meno Spoločnosti Ježišovej potom potvrdil pápež Gregor XIV v bule „Ecclesiae catholicae“. Výraz, ktorý nasleduje „slúžiť iba Pánovi“ obsahuje prvú zmenu zavedenú v tejto Formule. V F 39 a F40 je uvedené: „slúžiť iba Pánovi a Rímskemu Veľkňazovi, jeho Vikárovi na zemi“. Páter Polanco si všimol, že toto môže vyzerať ako lichotenie a že okrem pápeža aj iní, ako napr. biskupi, by si poslúžili Spoločnosťou. Sv. Ignác na to odpovedal, že by sa mohol upraviť výraz „niektorými slovami, aby sa vyjasnilo, že sa musí slúžiť celej Cirkvi, avšak tej, ktorá je podriadená Najvyššiemu Vikárovi Krista“. Zmena v F50 nie je až taká veľká, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať. V nej je vyjadrené to, čo predtým bolo už zahrnuté v predchádzajúcej Formule. Pretože Spoločnosť slúži Cirkvi, kým je Nevestou Cirkvi a kým je podriadená Vikárovi Krista, univerzálnemu pastierovi, ktorému Kristus zveril celé svoje stádo. A preto tým, že slúži Cirkvi, Spoločnosť slúži Kristovi a jeho Vikárovi na zemi. Preto je možné pochybovať, či by sa vsuvka alebo vysvetlivka „pod Rímskym Veľkňazom…“ (sub Romano Pontifíce…) mala zjednotiť so slovom „slúžiť“, ako sa to obyčajne stáva, alebo skôr s „Cirkvou“: Cirkvou, ktorá je pod Rímskym Veľkňazom. Bude sa možno namietať, že Spoločnosť pomáha tiež pohanom a neveriacim, ktorí sú mimo Cirkvi. Ale v tom čase sa neuvažovalo o Cirkvi ako o inštitúcii určenej pre svet, aby pomáhala ľuďom. Chápalo sa, že ľudia alebo patrili do Cirkvi, či boli jej súčasťou (katolíci), alebo boli predurčení patriť do nej (pohania a neveriaci). A preto tým, že sa pomáhalo pohanom a neveriacim, usilovalo sa, aby vstúpili do Cirkvi a takýmto spôsobom sa vlastne slúžilo Cirkvi.
b) Ciele a špecifické prostriedky – ten, kto chce byť rehoľníkom v Spoločnosti „nech si po zložení slávnostného sľubu čistoty, chudoby a poslušnosti uvedomuje, aké sú ciele a vlastné prostriedky Spoločnosti, do ktorej patrí.“ „Slávnostný sľub“ – keď sa spísali F39 a F40, nemyslelo sa na nič viac ako na profesov slávnostných sľubov, ako sformovanú časť Spoločnosti. Koadjútori prišli neskôr, v roku 1546 a školastici boli považovaní za mladých ašpirantov do Spoločnosti. Toto je treba mať na pamäti v celej Formule Inštitútu. V poslednej redakcii, či úprave (F50) bol pridaný na konci odsek o koadjútoroch, čo uvidíme ďalej. „Večnej čistoty, chudoby a poslušnosti“ – F39 a F40 uvádza iba: „večná čistota“, alebo pretože o druhých dvoch sľuboch sa hovorilo viac ďalej (v tretej a štvrtej kapitole) alebo možno preto, že sľub čistoty je ten, ktorý lepšie realizuje a vyjadruje naše osobné priľnutie k Ježišovi, našej definitívnej voľby pre Krista. Toto obyčajne urobí duša ako prvé, keď sa rozhodne zasvätiť svoj život Bohu. A toto bolo prvé, čo urobil aj sv. Ignác krátko po svojom obrátení na ceste z Loyoly do Montserratu. Napriek tomu Spoločnosť Ježišova ako náboženský rád robí tri sľuby spolu ako úkon rehoľnej profesie. To bol tiež dôvod, prečo sa Ignác radil s cirkevnými právnikmi, najmä s Jaimem del Pozzo. Ďalším momentom sú ciele Spoločnosti, ktoré opisuje Formula Inštitútu. Spoločnosť potom, ako sa urobili slávnostné sľuby čistoty, chudoby a poslušnosti, je založená „predovšetkým, aby venovala pozornosť najmä obrane a propagácii viery a duchovnému prospechu duší v živote a kresťanskej náuke“. Slovo „obrana“ (defensionem) bolo pridané v F50. Toto slovo nebolo v F39 ani v F50, hoci už v roku 1538 prví otcovia bránili vieru v Ríme, konkrétne proti falošnosti a klamstvám, ktoré hlásal Augustín Mainardi. Rovnako bol pozmenený poriadok cieľov. Možno sa myslelo viac na to, že je logickejšie hovoriť najprv o viere, ktorá je základom a potom lepšie preniknúť náuku a život viery. Obe tieto skutočnosti zodpovedali akejsi pôvodnej dvojici – prospechu duší a propagácii viery, dvom tendenciám, ktoré sa objavili v skupine spoločníkov a ktoré boli predmetom toľkých diskusií v Paríži: „…tým, že nevieme, do akých regiónov treba ísť, medzi veriacich alebo neveriacich…“ K tomuto dvojitému alebo trojitému cieľu sa vzťahujú Konštitúcie, keď hovoria o tom, ako napomáhať spáse a dokonalosti duší (por. Examen 1, č. 2 [3]), ako pomáhať a disponovať duše, aby dosiahli svoj posledný cieľ z rúk Boha, nášho Stvoriteľa a Pána“ (por. Konštitúcie 1. Časť, 2. Kapitola, č. 8 [156]), ako pomáhať dušiam, aby dosiahli posledný a najvyšší svoj cieľ (por. Konštitúcie 10. Časť, č. 2, [813]), alebo používajú podobné vyjadrenia. Nejde teda o povzbudenie človeka v prirodzenom poriadku, ale pomôcť mu v usporiadaní vecí vzhľadom na Boha. „Špecifické prostriedky“ – F39 hovorila takto: „prostredníctvom služby slova, Duchovných cvičení a diel lásky a výslovne prostredníctvom vyučovania kresťanskej náuky detí a nevzdelaných.“ F40 pridala „verejnými kázňami“ a „poskytovaním duchovnej útechy kresťanským veriacim, tým, že sa vypočujú ich spovede“. V skutočnosti už pred rokom 1539, udeľovali alebo poskytovali prví otcovia sviatosť pokánia. F50 jasnejšie rozlíšila medzi duchovnými službami a dielami lásky: uchovala tento odsek v pôvodnom stave a preložila nasledujúce diela lásky v rozvinutejšej forme, ako to uvidíme neskôr. Okrem toho ku kázňam pridala vyučovanie – lekcie a ku spovediam vysluhovanie iných sviatostí. Naopak, keď hovorila o vyučovaní kresťanskej náuky, vynechala príslovku tzv. „nominatim“. Budeme vidieť prečo. Prakticky sa redukuje celá služba slova na vysluhovanie sviatostí. V službe slova sa výslovne menujú kázne a poučenia (por. Sk 4, 2), ale všeobecne: „a každá iná služba Božieho slova“. Osobitne sa menujú Duchovné cvičenia, viac – menej pre osobný charakter, ktorý mali v tej dobe (do Konštitúcií sa vkladajú spolu s duchovnými rozhovormi) a vyučovanie katechizmu, pravdepodobne pre jedinečnú dôležitosť, ktorá sa prikladala tejto službe v F39 a F40. „Služba slova“ je biblické vyjadrenie. Skutky Apoštolov podávajú správu, ako v diskusii o pomoci vdovám apoštoli povedali: „Nie je správne, aby sme my zanedbávali Božie slovo a obsluhovali pri stoloch…my sa budeme celkom venovať modlitbe a službe slova.“ (por. Sk 6, 2-4) Ďalej poučenia, o ktorých hovorí sv. Ignác sú zväčša venované vysvetleniam Svätého Písma, zároveň tam môžeme zahrnúť všetko, teda každú inú službu o Božom slove. Páter Nadal okrem iného vysvetľuje aj rozdiel medzi poučeniami Svätého Písma a školastickými poučeniami a medzi verejnými kázňami a posvätným poučením ľudí. Naopak kresťanskej náuke a jej vysvetľovaniu sa prikladala špeciálna dôležitosť vo F39 a F40. Pozornosti isto neunikne pozoruhodný spôsob hovorenia o sviatosti pokánia: „duchovná útecha veriacim kresťanom, tým že sa počúvajú ich spovede alebo vyznania“. Originál v latinčine znie: „in confessionibus audiendis“. Ignácovi išlo o to, aby spovedníci potešili a priniesli duchovnú útechu hriešnikom. Pre Ignáca duchovná útecha je inšpirácia pre dobro, pre konanie dobra. Utešovať je povzbudzovať k dobru a k väčšej službe Božej. Služba počúvania spovedí je pre Ignáca nielen aspekt odpustenia hriechov, ale spolu s ním aspekt povzbudenia, pomoc duši penitenta, aby zlepšil svoj kresťanský život. Táto služba sa deje prostredníctvom služby slova. „Ostatné sviatosti“ – vysluhovanie ostatných sviatostí bolo pridané v F50, aby sa dali spolu všetky milosti udelené predchádzajúcimi pápežmi celej spoločnosti. Pretože ak sa vynechá sviatosť pokánia a Eucharistie, ktoré sa zvyčajne udeľujú na omši, ostatné sviatosti sú alebo farské alebo biskupské, a preto menej vlastné Spoločnosti. Konštitúcie spomínajú iba sviatosť pokánia a eucharistiu: „Nech sa cvičia aj vo vysluhovaní sviatosti pokánia a prijímania…“ (Konštitúcie Štvrtá časť, 8. Kapitola, č. 4, [406]; Siedma časť, 4. Kapitola, č. 5, [642]). Tieto ciele a prostriedky sa môžu vyjadriť jediným slovom: evanjelizácia. Zhodujú sa s význačnými slovami, ktoré použil pápež Pavol VI v apoštolskej exhortácii Evangelii nuntiandi. Preto Ignác v Konštitúciách, osobitne v Examene povie: „tí, čo chcú vstúpiť do Spoločnosti, aby boli dobrými a vernými hlásateľmi evanjelia a rozsievačmi Božieho slova na Pánovom poli…“ (por. Examen 2. Kapitola, č. 6, [30]; por. Examen 5. Kapitola, č. 6, [109]).
c) Sekundárne aktivity – tento odsek bol pridaný v F50. V F39 a F40 sa diela lásky spomínajú iba vo všeobecnosti, spolu s duchovnými službami predchádzajúceho odseku. Keď sa pripravovala redakcia F50, pýtal sa páter Polanco sv. Ignáca, či by bolo vhodné pridať výslovne iné prostriedky, ako navštevovať väznice a nemocnice a uzmierovať znepriatelených. Toto boli časté aktivity medzi jezuitmi v Ríme. Sv. Ignác spočiatku pochyboval a potom odpovedal, že áno, ale tak, že pridal: „bez toho, aby zostali viazaní škrupuľou“. V predchádzajúcom odseku sa povedalo, že jezuita musí chápať, že Spoločnosť, ktorej je členom, je založená, aby dosiahla také duchovné ciele takými duchovnými prostriedkami. Tu sa hovorí jezuitovi, že musí byť pripravený cvičiť sa v týchto iných aktivitách: ale toto podľa toho, ako sa bude zdať vhodné na väčšiu Božiu slávu a spoločné dobro. Rovnaký sekundárny a podriadený charakter týchto aktivít sa vyjasňuje v Konštitúciách. (por. Konštitúcie, Siedma časť, 4. Kapitola, č. 9, [650])
d) Bezplatnosť – „robiac ich totálne bezplatné a bez prijatia akejkoľvek odmeny za ich námahu (prácu) v ničom tom, čo bolo v predchádzajúcom povedané“. Zdalo by sa, že prvá veta sa zmieňuje iba o dielach lásky. Ale vsuvka „v ničom tom, čo bolo v predchádzajúcom povedané“ odstraňuje každú pochybnosť o tom, že sa vzťahuje tiež na duchovné služby. Napokon bezplatnosť týchto duchovných služieb je veľmi jasná v Konštitúciách. (por. Konštitúcie, Šiesta časť, 2. Kapitola, č. 7, [565]) V prvotnej Spoločnosti bola veľmi rozšírená idea toho, že náš Inštitút napodobňuje život a aktivity Apoštolov. Ako sme povedali v Úvode, zdá sa, že sa Ignác inšpiroval desiatou kapitolou Evanjelia podľa Matúša. Tam Pán posiela Apoštolov kázať evanjelium (evanjelizovať) a poveruje ich, aby vyháňali démonov (zlých duchov) a uzdravovali chorých, dávajúc im na vedomie, aby dávali zadarmo to, čo zadarmo prijali. Cieľ Spoločnosti je evanjelizovať. Budeme to vidieť v druhej kapitole, že tí, ktorí tvoria časť z nej, sú tiež poslaní Vikárom Krista, ako Apoštoli boli vyslaní samým Kristom. Spoločnosti je tiež zverená úloha, aby utešovala chorých na tele a na duši, ako o tom hovorila F39. A všetko toto sa robí zadarmo, ako sa to zadarmo prijalo. Konštitúcie to vyjadrujú s tou istou evanjeliovou vetou (por. Konštitúcie, Šiesta časť, 2. Kapitola, č. 7, [565]) a je to tá istá veta, ktorú Ignác chcel už predtým tiež vložiť do Formuly. A okrem toho, tí zo Spoločnosti majú tiež silu vyháňať zlých duchov, a to robia alebo uplatňujú v službe pokánia. Preto múdro môžeme povedať, že cieľ alebo charizma Spoločnosti je evanjelizácia napodobňovaním Apoštolov.
e) Výzva – povzbudenie – tretí odsek Formuly Inštitútu, uvedený slovami „nech sa starajú alebo nech sa snažia“, obsahuje jednu alebo skôr dve výzvy: prvá je venovaná uvažovaniu rozumom a druhá realizácii vôle („uvažovanie – pozornosť“). Kto chce bojovať pre Boha v tejto Spoločnosti tým, že je oboznámený s tým, čo bolo povedané o jej cieli, musí sa usilovať „mať pred očami počas celého svojho života najprv Boha a potom spôsob bytia svojho Inštitútu, ktorý je cestou k nemu“. „Mať pred očami“ je ako pozerať na cieľ, ku ktorému sa mieri ako k bodu nasmerovania vlastného života a vlastných aktivít. „Počas celého svojho života“ – F39 a F40 hovorili: „vždy“ – „aby mal vždy pred očami“. Bolo to zmenené preto, aby sa to neinterpretovalo v zmysle bez prerušenia, bez zastavenia. Je to niečo, čo v nás musí byť orientované na celý život, na všetky naše aktivity, aj keby sme na to ustavične nemysleli. „Na prvom mieste Boha“ – Hoci to, o čo sa usiluje ten, kto vstupuje do Spoločnosti, je pomáhať blížnym, nesmie to zostať na človeku. Celý jeho úmysel musí byť napokon nasmerovaný na Boha, k Bohu. Boh musí byť smerovaním celého jeho života a celej jeho práce. Takmer tristokrát opakujú Konštitúcie vyjadrenie: sláva, chvála, česť, služba Bohu alebo iné zodpovedajúce alebo rovnocenné výrazy. Rovnako „spôsob tohto svojho rehoľného zriadenia“ (prirodzenosť nášho Inštitútu alebo charakter života) musí mať pred očami, pretože je cestou a pretože je cestou, ktorá vedie k Bohu. V Konštitúciách sa pýta novica, či chce vstúpiť do Spoločnosti, „na väčšiu chválu a slávu Božiu a aby si lepšie spasil a zdokonalil vlastnú dušu tým, že bude pomáhať iným dušiam svojich blížnych“. (por. Examen, 3. Kapitola, č. 15, [52]).
f) Uskutočnenie – jezuita tak musí nasmerovať svoj život, aby „sa usiloval zo všetkých svojich síl dosiahnuť tento cieľ, ktorý mu Boh predkladá“. Už sme si všimli predtým, ako sa tu nazýva cieľ, osobitne to, čo sme vyššie nazvali cieľmi a prostriedkami. Je to Boh, ktorý predkladá tento cieľ jezuitovi, pretože je to ON, ktorý ho povoláva objať tento spôsob života. Jezuita musí „dosiahnuť tento cieľ všetkými svojimi silami“, musí použiť všetky svoje sily na obranu a propagáciu viery a v prospech alebo na úžitok duší v živote a kresťanskú náuku prostredníctvom služby Božieho slova a vysluhovanie sviatostí. To jest, musí použiť všetky svoje sily na evanjelizáciu. Každý jeden to musí robiť podľa milostí, ktoré mu Duch Svätý oznámi a podľa svojho vlastného stupňa povolania. Ignác tak potvrdzuje, že každému jednému bola udelená milosť podľa miery Kristovho daru (por. Ef 4, 7). Mohli by sme tak povedať, že každý jeden má svoju osobnú charizmu. Preto, hoci cieľom Inštitútu pre všetkých je povolanie alebo volanie Boha objať ho zo všetkých síl, má rôzne stupne a odtiene.
Založenie – zriadenie Inštitútu
Cieľ opísaný v prvej časti tejto kapitoly začali realizovať prví otcovia. Pán im ho navrhol v Exercíciách: sv. Ignác tento cieľ začal realizovať od Manresy a prví spoločníci od Paríža. Vidíme však v Úvode, že potom, čo si Pavol III rezervoval „misie alebo poverenia“ a začal ich individuálne posielať, títo sa rozhodli (aby nerozložili svoju jednotu, ale aby ju upevnili) vytvoriť „telo“, z ktorého po mnohých rozlišovaniach vznikol náboženský rád. Bola to inštitúcia s apoštolským cieľom ale aj ideálom ich života, ktorý dovtedy žili bez právnického vzťahu. Na toto rozhodnutie odpovedá táto druhá časť kapitoly. Inštitucionalizácia opísaného cieľa v prvej časti vyžaduje tri právnické zriadenia, pre ktoré sa rozhodli: superior, legislatíva a poradný zbor. Toto vysvetľuje, prečo Formula bude hovoriť dvakrát o superiorovi: tu ho berie do úvahy vo vzťahu k autorite, čo je forma celej Spoločnosti a v tretej kapitole vo vzťahu k sľubu poslušnosti.
a) Superior – Spoločnosť si nielen vo chvíli schválenia, ale aj v nasledujúcich obdobiach bude vyberať svojho predstaveného, ktorý sa stáva autoritou celej Spoločnosti. Ignác píše, že v jeho rukách bude rozlišovanie a rozdeľovanie úloh. V čase, keď sa napísali F39 a F40, uvažovalo sa len o jednom predstavenom. Až v roku 1546 pápež Pavol III udelil možnosť, aby boli tiež podriadení, a to najmä provinciáli a miestni predstavení. Preto sa do F50 doplnilo prípadné meno „generálny“ a spomínajú sa iní, ktorých generálny predstavený môže vybrať.
b) Legislatíva – Oprávnenie urobiť tieto Konštitúcie sa udeľuje, priznáva na prvom mieste generálnemu predstavenému, ktorý má však vypočuť rady svojich spoločníkov (F39 hovorila: svojich bratov). Slovo „rada“ sa v tejto kapitole používa v dvoch rôznych významoch: rada na základe poradného zboru – zboru konzultorov (generálna kongregácia) a rada na základe toho, čo bude pokladať za potrebné alebo rozumné. Z tohoto vznikla norma väčšiny hlasov potrebných nato, aby rozhodnutia mali právnickú hodnotu. Táto norma sa ustanovuje alebo nariaďuje vtedy, keď sa hovorí o usporiadaní Konštitúcií, avšak spôsob vysvetľovať ju potvrdzuje, že sa musí aplikovať aj na ostatné prípady podľa úmyslu autora. F39 a F40 hovorili o tom, že Konštitúcie sa museli robiť „na zhromaždení“, to jest vtedy, keď bol zvolaný poradný zbor spoločníkov. Tieto slová sa vytratili v F50, pretože myšlienka alebo idea sa iným spôsobom vyjadrila v nasledujúcom odseku. Navyše F50 poskytuje generálnemu predstavenému s poradným zborom spoločníkov schopnosť vyjasniť pochybnosti, ktoré sa mohli objaviť alebo vynoriť okolo nášho Inštitútu, najmä pokiaľ ide o obsah tejto Formuly: „On nech má aj právo vysvetľovať veci, ktoré by boli sporné v našom rehoľnom zriadení, ako ho podáva táto Formula.“
c) Poradný zbor – Vo Formule Inštitútu sa rozlišujú dva druhy alebo dva typy prípadov alebo otázok: otázky väčšej dôležitosti a otázky menšej dôležitosti: „poradným zborom, ktorý bude treba nevyhnutne zvolať na schválenie alebo zmenu Stanov a kvôli iným závažnejším veciam, ako je napríklad odpredaj alebo zrušenie už založených domov alebo kolégií…“ Prípady väčšej dôležitosti. V F39 a F40 sa iba hovorí: „poradným zborom sa má rozumieť v závažnejších a trvalejších veciach väčšina členov…“ F50 to špecifikovala viac, okrem zmeny Konštitúcií pridala: „a kvôli iným závažnejším veciam, ako predať alebo zrušiť domy a kolégiá…“ Zaujímavou skutočnosťou bolo aj to, že pápež Pavol III v bule „Iniunctum nobis“ z roku 1544 pripustil, že raz urobené Konštitúcie by sa mohli zmeniť. Sv. Ignác a Polanco sa obávali, že by toto širšie povolanie mohlo spôsobiť zmenu k „horšiemu“ a chceli, aby sa alebo v tej istej bule schválenia Inštitútu alebo v inom pápežskom dokumente vylúčili niektoré body Konštitúcií, ktoré by ostali nezmenené. Ďalej sa vo všeobecnosti hovorí o „iných prípadoch špeciálnej dôležitosti“. Nehovorí sa už „trvalejších alebo večných“ , ako je to v F39 a F40, pretože Konštitúcie vysvetľujú, čo stačí na to, aby prípad alebo vec bola vážnejšia, hoci nie stála alebo trvalejšia, aby sa zvolala Spoločnosť. A naopak, nestačí , aby bola vec večná, stála alebo trvalá, ak nie je závažná. Pre všetky tieto prípady je dôležité, aby sa zvolal poradný zbor. (por. Konštitúcie, Ôsma časť, 2. Kapitola, č. 1-2, [677-681] Pod poradným zborom, ktorý je potrebné zvolať, má sa rozumieť väčšia časť profesnej Spoločnosti, ktorú bez väčších problémov bude môcť zvolať generálny predstavený. Pomenovanie „profes“ bolo doplnené až v F50. Keď sa písali prvé dve Formuly, ešte neboli koadjútori a školastici sa ešte nepovažovali za členov Spoločnosti. Namiesto „bez väčších problémov“ prvé dve redakcie Formuly hovorili iba: „je vhodné alebo je užitočné“. Pre väčšie a jasnejšie vysvetlenie sa Ignác odoláva na Konštitúcie. Tieto veľmi účinne rozvíjajú danú tému a vyjadrujú predpisy Formuly v druhej a siedmej kapitole Ôsmej časti Konštitúcií. Prípady menšej dôležitosti. V tomto odseku F50 predstavuje pozoruhodné rozdielnosti, pokiaľ ide o F39 a F40. Tieto hovorili: „v záležitostiach menšej dôležitosti a nie trvalých, poradným zborom sa budú rozumieť „všetci tí, ktorí sú prítomní na mieste, kde by sídlil náš generál. Avšak právo rozhodovať bude celkom patriť generálovi (predstavenému).“ Prvú vetu tohto odseku možno porozumieť dvoma spôsobmi. Prvá: všetci tí, ktorí sú prítomní na mieste sídla predstaveného, zhromaždení na lokálnej kongregácii alebo kapitule, budú rozhodovať tieto záležitosti. Druhá: všetci tí, ktorí sú prítomní na mieste sídla predstaveného, sú jeho eventuálni poradcovia, ktorým on môže pomáhať v týchto záležitostiach, bez potreby zvolať celú Spoločnosť. Prvý spôsob sa zdá byť jasnejší. Mnohí ho takto chápali. Predsa však sú vážne dôvody, aby sme si mysleli, že druhý spôsob lepšie odráža zmýšľanie autora. Vieme, že Formula sa zrodila z rozhodnutí našich prvých otcov na jar 1539. 11. júna tohto roku prijali nasledujúce rozhodnutie, ktoré sa týkalo konkrétneho prípadu prijatia alebo prepustenia: „Prelát alebo predstavený musí prijať mienku niektorých z jeho kongregácie a tiež aby videl, že ho môžu lepšie informovať ohľadom týchto prijatí alebo prepusteniach. On potom rozhodne a určí to, čo by sa mu videlo vhodnejšie na väčšiu slávu Boha a na prospech jeho komunity (alebo kongregácie) tým, že on sám sa slobodne rozhodne, či tento musí byť prijatý alebo nie a to sa rovnako týka aj prepusteného. Keď sa neskôr pripravovala F50, Polanco sa pýtal Ignáca na tieto záležitosti menšej dôležitosti, či je treba zhromaždiť tých, ktorí by boli prítomní a uznať mienku väčšiny, Ignác odpovedal negatívne, pridal alebo doplnil: „aj keby sa prihodil taký prípad, že superior by chcel vedieť, čo si myslia iní, bude si to môcť rozmyslieť a určiť podľa seba, podľa svojho svedomia“. Je to metóda, ktorú užíval sám sv. Ignác. F50 taktiež opisuje spôsob postupovania. V tomto spôsobe je treba rozlíšiť dva časy alebo dve doby: čas konzultovania a čas rozhodovania. V prvom spôsobe je generálovi – predstavenému (norma sa aplikuje na každého superiora) na pomoc prizvaný konzul bratov. Po tom, čo si vypočuje mienku svojich bratov, je to generál či predstavený, ktorý rozhoduje: „bude mať plné právo nariadiť a prikazovať osobne to, čo v Pánovi bude pokladať za vhodné na väčšiu slávu Božiu a pre spoločné dobro“. Ignác hovorí doslovne „osobne“, teda nie kolegiálne alebo kapitulárne. Zopakuje tak svoje rozhodnutie z roku 1539. Slovo „nariadiť – prikázať“ bolo doplnené až v F50. Ignác napokon znova túto záležitosť odkazuje na Konštitúcie: „ako sa to vysvetlí v tých istých Stanovách“. Práve Stanovy – Konštitúcie podstatne definujú autoritu generálneho predstaveného a to v tretej kapitole Ôsmej časti Konštitúcií.
(spracované podľa Antonio M. de Aldama, La Formula del Instituto de la Compañía de Jesús, s. 43-61)