História a význam Formuly Inštitútu Spoločnosti Ježišovej

Pôvod a vývoj.

Keď páter Hieronym Nadal vo februári a v marci 1544 navštívil kolégiá v Alcale a Salamanke a hovoril ku školastikom o pôvode Spoločnosti Ježišovej, povedal im medzi iným, že keď bol Ignác v Manrese, náš  Pán mu oznámil Duchovné cvičenia, a  viedol ho tak,  aby sa toto všetko použilo na službu pre Neho a pomoc dušiam. Ukázal mu to špeciálne v dvoch cvičeniach: Volanie Kráľa a Dve zástavy. Ignác v nich pochopil svoj cieľ a všetko, čo pre  dosiahnutie cieľa musel aplikovať  vo všetkých jeho dielach, ktoré teraz Spoločnosť Ježišova má. Tieto slová,  ktoré vyslovil sám Ignác ešte počas svojho života,  nám ponúkajú cestu k prvým počiatkom Formuly Inštitútu. „Špeciálne v dvoch cvičeniach: Volanie Kráľa a Dve Zástavy, pochopil svoj pôvod a všetko to, čo musel aplikovať…“ Takto to vysvetľoval páter Nadal školastikom Spoločnosti Ježišovej.

Kompozícia miesta meditácie o Kráľovi alebo Kráľovstve (synagógy, mestá a dediny, kde náš Pána Ježiš Kristus kázal), citácia zhrnutá v posledných veršoch deviatej kapitoly Matúšovho Evanjelia, nás už stavia do pravého prostredia: je to evanjeliové prostredie Ježiša a jeho misia a poslanie Apoštolov. Ježiš prechádzal cez všetky mestá a dediny. Vyučoval v ich synagógach a kázal o Kráľovstve. Uzdravoval všetky bolesti a každú chorobu. Keď videl nával ľudí, cítil, alebo prežíval zľutovanie, pretože sa s nimi zle zaobchádzalo a boli skleslí ako ovce bez pastiera. Potom zavolal svojich dvanástich apoštolov a dal im moc nad nečistými duchmi. A poslal ich s inštrukciami hovoriac: „Iďte a ohlasujte, že Božie kráľovstvo je blízko. Uzdravujte chorých, krieste mŕtvych, očisťujte malomocných, vyháňajte zlých duchov. Zadarmo ste dostali, zadarmo dávajte.“ (por. Mt 10,9-35)

Podobne v meditácii o Kráľovstve  Ježiš Kristus volá. Povoláva každého jedného, všetkých, aby mali podiel na jeho živote: „Poďte so mnou“, „pracujte so mnou“. Život s Kristom, práca s Kristom, ktorá sa môže realizovať mnohorakými spôsobmi podľa rôznosti povolaných. Veľmi konkrétne sa toto poslanie aplikuje v kázaní v synagógach, mestách a  dedinách.  Toto volanie je osobitne adresované tým, ktorí sa chcú viac nechať zasiahnuť a vyznačiť a ktorí si želajú podeliť sa o tento svoj život  s vykupiteľským životom Krista a podstúpiť všetky potupy, všetky urážky a každú chudobu. (por. DC 95-98)

Ozveny desiatej kapitoly Matúšovho evanjelia a poslanie a misia apoštolov, ktorá je v nej opísaná, sa jasne ukazujú ešte aj v meditácii o Dvoch zástavách. Je to meditácia vnútorného rozlišovania duchov: zlý duch alebo zlý anjel nahovára želať si väčšmi bohatstvo a česť, a preto ako dôsledok rastie pýcha a naopak, dobrý duch alebo dobrý anjel privádza k želaniu chudoby a pokorenia sa, odkiaľ pramení pokora. (por. DC 313-327)

Vidíme, že sa tu vyskytujú mnohé osoby, apoštoli, učeníci, atď., ktorých si Ježiš vyvolí a posiela do celého sveta, aby rozniesli jeho svätú náuku do všetkých krajín a všetkým ľuďom. Zároveň im odporúča, že ak chcú pomáhať všetkým, musia to robiť vo veľkej chudobe a v túžbe byť ponížení a podceňovaní, pretože z týchto dvoch skutočností vyrastá pokora. (por. DC 145-146)

Podobné slová nachádzame aj v Konštitúciách, v Examene. Mohli by sme povedať, že ich posiela, aby boli dobrými a vernými hlásateľmi evanjelia a rozsievačmi Božieho slova na Pánovom poli (por. Exam 2, č. 6 (30); Exam 5, č. 6 (109) tým, že sa usilovne budú snažiť pomáhať dušiam a pripravovať ich na to, aby dosiahli svoj posledný cieľ, ktorý dostali z rúk Boha nášho Stvoriteľa a Pána. (Konštitúcie, Prvá časť, č. 8 (156); por. Exam 1, č. 3, (4); Konštitúcie , Desiata časť, č. 2 (813).

Páter Nadal v citovanej pasáži hovorí, že Ignác pochopil  svoj cieľ a všetko to, čo musel aplikovať pre dosiahnutie cieľa vo všetkých svojich dielach. Ihneď sa účinne venoval rozširovaniu svätej náuky a pomáhal dušiam. A ešte viac, dokonca pocítil želanie nasledovať doslovne alebo presne stopy Ježiša Krista a apoštolov tým, že bude pomáhať dušiam vo Svätej zemi, v tých istých mestách a dedinách, kde Kristus náš Pán už kázal. (por. Autobiografia 45)

Potom však pochopil, že to nebola Božia vôľa. Rozhodol sa študovať, aby mohol viac pomáhať dušiam. (por. Autobiografia 50) Ubezpečený v tomto postoji neskoršie do svojich Konštitúcií napísal: „Aby niekto mohol splniť túto úlohu a službu pri rozsievaní Božieho slova a venovať sa duchovnej pomoci blížnym, je vhodné nadobudnúť si dostatočné vzdelanie“. (por. Exam 5, č. 6 (109)

Medzitým neopustí vyučovanie katechizmu a dávanie Duchovných cvičení. Kvôli tomuto sa nahromadili voči nemu mnohé prekážky, kvôli ktorým musel opustiť Alcalu a Salamanku a odísť do Paríža, aby tam pokračoval v štúdiu. Z mnohých exercitantov sa niektorí mladí študenti cítia byť volaní Kristom, aby s ním zdieľali jeho život a išli do celého sveta, rozširujúc jeho svätú evanjeliovú náuku a pomáhajúc dušiam. Vytvára sa tak skupinka spoločníkov, zjednotených týmto jedinečným spoločným ideálom.

Práve v tomto čase sa objavili niektoré krízy. Rozdelili ich rôzne mienky a názory. Avšak cítili bezpochyby, že sú volaní k istému spôsobu života. Ale kde? Páter Simon Rodrigues zachytil spomienku o tejto diskusii, hovorí, že „niektorí si vášnivo želali priniesť svetlo evanjeliovej pravdy neveriacim“ (v tomto čase to boli bezpochyby aj moslimovia). Iní naopak inklinovali k tomu, aby pomáhali dušiam veriacich kresťanov alebo preferovali neohraničovať oblasť ich evanjeliového poslania. Napokon sa dostavili pred pápeža, aby ich jeho Svätosť poslala tam, kde by to bolo na väčšiu Božiu službu. (por. Autobiografia 85)

O tejto situácii sa Ignác zmienil, keď o desať rokov neskoršie napísal: „Keďže sme boli z rôznych kráľovstiev a provincií a tým, že sme nevedeli do ktorých regiónov kráčať, alebo kde sa zastaviť, u veriacich alebo neveriacich, aby sme nepochybili na ceste Pána a pretože sme si neboli istí, kam nás chce mať Boh náš Pán viac, aby sme mu mohli slúžiť a chváliť jeho Božie milosti, urobili sme takýto prísľub alebo sľub, aby jeho Svätosť urobila naše rozdelenie alebo misiu na väčšiu slávu Boha nášho Pána, podľa nášho sľubu alebo úmyslu, o ktorom sme uvažovali:  ísť do sveta…aby sme nehľadali duchovné ovocie tým, že si želáme byť v jednom meste alebo v druhom, ale prechádzať z jedného do druhého, a tak prechádzajúc cez mestá a iné osobité lokality, na väčšiu slávu Boha nášho Pána a na väčší duchovný úžitok duší.“

Pravdepodobne rozumeli tomu tak, aby Pápež našiel riešenie ich pochybností tým, že ukáže celej skupinke oblasť alebo sféru apoštolátu buď medzi veriacimi alebo neveriacimi. Avšak Pavol III ich začal posielať po jednom, individuálne tak, že si rezervoval sám pre seba tieto poslania alebo misie. Tento fakt urýchľovali dané historické udalosti. Možno práve preto ho sv. Ignác nazval: „náš princíp a hlavný základ“.

Až dovtedy boli spoločníci jednotne spojení spoločnými ideálmi a duchovným priateľstvom alebo putom. Boli „priateľmi v Pánovi“. Ide o spojenie používané sv. Ignácom ešte pred založením Spoločnosti Ježišovej ako náboženského rádu. Spomína ho v liste Juanovi Verdolayovi, z júla 1537. Čo sa udialo v skupinke ešte pred rozhodnutím Pápeža poslať ich?

Počas pôstu v roku 1539 sa rozhodli schádzať sa každý večer, aby spoločne rozlišovali o tomto životnom probléme. Odpoveď bola ľahká a rýchla. Aby nemuseli rozbiť jednotu, ktorú Boh urobil, ale aby ju viac upevnili, už v prvú noc si stanovili  premeniť sa  na jedno telo – jeden korpus. Ale aký typ tela? Náboženský inštitút? A ťažkosti boli hneď väčšie. Obávali sa totiž, aby ich neprinútili prijať jeden z existujúcich starých náboženských Rádov, ktoré by im bránili v ich evanjeliovom povolaní. V platnosti bolo totiž nariadenie IV. Lateránskeho koncilu, potvrdené II. Lyonským koncilom, podľa ktorého ten, kto by chcel založiť nový rád, musel by akceptovať niektorú  z už schválených regúl niektorého Rádu. Napokon sa po mnohých a dlhých diskusiách  rozhodli pridať ku sľubom chudoby a čistoty, ktoré už mali, sľub poslušnosti tomu, ktorého by si medzi sebou vybrali za Superiora alebo predstaveného, s ktorým by sa mohli stať novým náboženským rádom. (por. Rozlišovanie prvých otcov)

Takýmto spôsobom povolanie prijaté v Exercíciách (mohli by sme povedať charizma), ktoré až doteraz žili bez právneho spojenia,  by teraz dostalo inštitucionálnu podobu v „právnom tele“, konkrétne v náboženskom ráde. Tak sa zrodila Formula Inštitútu.

Prvá redakcia – prvé zostavenie (F 39)

Potom, ako urobili tento krok, bolo potrebné stanoviť základné línie nového Inštitútu a predložiť ich Svätej Stolici na  schválenie. Pokračovali v tom tak, že sa schádzali každú noc až do 24. júna, do slávnosti sv. Jána Krstiteľa (por. Rozlišovanie prvých otcov). Blahoslavený Peter Faber, ktorý pravdepodobne predsedal stretnutiam, krátko zaznamenal rozhodnutia z dvoch záverečných stretnutí, z 3. mája a z 11. júna. Tretie záverečné stretnutie sa konalo bezpochyby 24. júna. Ale nevieme presne, k akému rozhodnutiu prišlo, pretože štyri dni predtým Peter Faber odišiel s Laínezom do Ríma kvôli pápežskej misii a nikto ho nezastúpil.

Na týchto stretnutiach medzi 15. aprílom a 24. júnom 1539 (alebo bezprostredne po nich), urobili prví otcovia prvú redakciu – prvé zostavenie Formuly Inštitútu, a to všetko na základe skúseností, ktoré  získali, a ktoré boli  vhodnejšie  pre cieľ, ktorý si navrhli. Takto sa oni sami vyjadrili. Je veľmi zaujímavé vidieť, ako efektívne sú vo Formule Inštitútu vyslovené tieto ciele, ktoré si stanovili, alebo navrhli, alebo ako im Pán v Exercíciách navrhol, a tiež body,   o ktorých  potom  rozhodli, aby ich čo najlepšie naplnili v  ráde,  pre ktorý sa rozhodli. Formulu Inštitútu rozdelili na päť kapitol alebo článkov, plus záver.

 Prvá kapitola predstavuje predovšetkým cieľ povolania: evanjelizovať. Vidíme, že v spoločnom rozlišovaní počas pôstu sa ho rozhodli uzákoniť  alebo oficiálne  uviesť tak, že ho budú žiť v tele, v náboženskom ráde. Práve preto sa v druhej časti tej istej kapitoly  stanovujú podstatné prvky inštitucionalizácie: superior, legislatíva a poradný zbor superiora.

V druhej kapitole ide o sľub poslušnosti, špeciálne voči Pápežovi. Je to prvé, o čom rozhodli na stretnutí 3. mája 1539.

Cieľom tretej kapitoly je sľub poslušnosti voči superiorovi. Okrem toho sa pridáva aj dlhý odsek o vyučovaní katechizmu. Z tohto prvého stretnutia nenachádzame záznam o týchto dvoch zasadaniach z 3. mája a z 11. júna. Bezpochyby preto, že sa už o tom rokovalo počas jednotlivých rozlišovaní v pôste. Naopak nachádzame skutočnosť, že o vyučovaní katechizmu prijali otcovia rôzne rozhodnutia a veľmi konkrétne o nich hovorili práve na zasadaní 3. mája. 11. júna rozhodli o tom, aká má byť chudoba v Spoločnosti. Tomuto je venovaná prvá časť štvrtej kapitoly Inštitútu. Zvyšok formuly Inštitútu musel byť prerokovaný na stretnutí 24. júna, o ktorom sme povedali, že nemáme záznam. Sú to nasledujúce témy: výnimka chudoby v prospech školastikov (druhá časť zo štvrtej kapitoly); vylúčenie chóru a slávnostnej liturgie (kapitola piata); odporúčanie o tom, aby sa nenariaďovala alebo nepredpisovala prísnosť a odmeranosť a o tom, aby sa nepripustilo k profesii skôr než po mnohých skúškach (záver).

Rozdelenie na kapitoly prispelo k tomu, že táto Prvá Formula sa často spomína s jednoduchým názvom „Päť kapitol“. Po jej napísaní bola Formula podrobená cenzúre dominikána pátra Tomasa Badía, ktorý vyhlásil, že úmysel a cieľ Spoločnosti bol vo všetkom zbožný a svätý.

Pápežské schválenie sa udialo  v Tivoli, kde sa príležitostne nachádzal Pavol III, sprevádzaný kardinálom Gasparom Contarinim, ktorému Ignác poslal Formulu Inštitútu a tiež cenzúru pátra  dominikána. V stredu 3. septembra 1539 mu kardinál odpovedal: „Dnes som bol s naším pánom (pápežom) a okrem toho, že som ho požiadal o slovo, čítal som jeho Svätosti všetkých päť kapitol. Tieto veľmi potešili Jeho Blaženosť a priaznivo sa o nich vyslovil a schválil a potvrdil ich.“ Podľa iných súčasných prameňov Pavol III pridal: „Tu je Duch Boží“ (píše o tom Nadal 1554) a vyjadril nádej, že táto kongregácia bude reformovať Cirkev (Polanco 1547).

Toto ústne schválenie, mimoriadne svojou teologickou hodnotou, má väčšiu právnickú dôležitosť, ako by sa  mohlo predpokladať.  O pár dní neskôr Ignác napísal svojmu synovcovi Beltránovi: „Bol schválený a potvrdený Vikárom Krista nášho Pána celý náš spôsob postupovania, žitý s poriadkom a zhodou a úplným právom, aby som urobil Konštitúcie medzi nami….“

Druhá redakcia – druhé zostavenie (F 40)

Napriek všetkému, keď sa začali podnikať kroky, aby sa dosiahlo písomné schválenie,  objavili sa prekážky, ktoré sa zdali neprekonateľné. Kardinál Jerónimo Ghinucci, poverený pripraviť bulu alebo krátky list (breve), narazil na tri body: sľub poslušnosti pápežovi, vylúčenie slávnosti v liturgii a zakázanie prísností v Regule. Prvé sa mu zdalo neužitočné, pretože všetci kresťania sú povinní poslúchať Pápeža a o druhé dva sa bál, že by dali príležitosť luteránom, aby sa utvrdili vo svojich chybách. A neboli to jediné ťažkosti a tiež nebol jediný, kto sa postavil proti nim. Ako rozhodca sa dostavil kardinál Bartolomeo Guidiccioni. Tento kardinál stál rozhodne proti tomu, aby sa násobili náboženské rády. Podporu nachádzal aj v citovaných dekrétoch z koncilov.

Sv. Ignác si zvolil ako protiútok  modlitbu a prisľúbil celebrovať nie menej než 3000 svätých omší. Nedovolil si v tom čase používať ľudské prostriedky presviedčania. Usiloval sa predovšetkým presvedčiť mnohými svedectvami kniežat a miest, kde Spoločnosť bola a kde pracovala. Napokon kardinál Guidiccioni povolil. A okrem toho bol to práve on, kto na začiatku mesiaca septembra 1540 hovoril k pápežovi v prospech Spoločnosti, spolu s kardinálom Contarinim a Piom di Carpi. 27. septembra toho istého mesiaca vyšla bula, ktorou bola schválená Spoločnosť Ježišova – Regimini militantis Ecclesiae, ktorá kompletne obsahovala, hoci s niektorými zmenami alebo úpravami, text Formuly Inštitútu.

Z dôvodu týchto zmien alebo úprav sme text Formuly pripojený k bule Pavla III nazvali „druhá redakcia – druhé napísanie“ . Pre túto chvíľu stačí povedať, že sa môže rozdeliť na tri body. V prvom bode sú zmeny kvôli škrupuliam kardinála Ghinuciiho. Pridáva sa k nim najmä motivácia, podrobnejšie vysvetlená a vyjadrená sľubom poslušnosti Pápežovi a vynechajú sa dva odseky vzťahujúce sa na slávnosti v liturgii a v spoločnom vonkajšom živote.

Ďalšie zmeny vyžadujú  väčšie spresnenie. Napríklad k zmienke o Vikárovi Krista sa pridáva – Rímsky Pontifex (Svätý Otec) (8, 104); vo vypočítaní služieb – ministérií sa výslovne spomínajú verejné kázne (20) a spovede (26-28); keď sa hovorí o špeciálnej poslušnosti Pápežovi, vsúva sa vyjasňujúca fráza – „a do ktoréhokoľvek regiónu by nás chcel poslať“ (136-137); tiež sa jasne vyjasňuje, že toto všetko sa podrobí súhlasu a schváleniu Svätej stolice (356-358)…

A napokon  zmena, ktorá znamená evolúciu v Inštitúte. Objavujú sa kolégiá. Sú aj také, ktoré nebudú patriť Spoločnosti (ako v F39), ktoré budú môcť vlastniť dôchodky (príjem), aby podporili dobrú výživu žiakov.

Tretia redakcia – tretie zostavenie (F50)

Už v roku 1541 videli sv. Ignác a jeho spoločníci, že Formula Inštitútu bude  v budúcnosti potrebovať  revíziu, podľa toho, ako by si to vyžadovala ich skúsenosť a vývoj v Spoločnosti.. Táto revízia sa nemohla dokončiť pred rokom 1547, skôr než Ignác dosiahol účinnú pomoc sekretára Juana Alfonsa de Polanca.  Polanco sa ihneď pustil do práce s jeho charakteristickou túžbou a vytrvalosťou a najmä s usilovnosťou. Napísal každý jeden z bodov z Formuly 1540 a pod nimi, v krátkych riadkoch, napísal pozorovania, postrehy a pochybnosti, ktoré mu jeho pozorné čítanie prinieslo. Celú túto prácu neskôr predložil sv. Ignácovi, a na okraj si poznamenal všetky odpovede svätého Zakladateľa. Je to tá, ktorú editor Monumenta Histórica nazval treťou sériou pochybností Polanca. Nespokojný s tým, urobil Polanco kópie – odpisy pochybností a pozorovaní, spolu s jasnými odpoveďami, ktoré boli dané ústne a podrobil ich ešte hlbšiemu uvažovaniu samého Ignáca. Tieto boli potom napísané jeho vlastnou rukou, na okraj, ako posledné vyjasnenie a vyriešenie, ktorými opravil a skompletizoval to, čo bolo povedané predtým. Tento dokument je nazývaný štvrtou sériou pochybností. V niektorých prípadoch chcel Ignác, aby sa poradili aj so znalcami kánonického práva. Vysvetlenia, ktoré poskytli dvaja z nich, boli zhrnuté do šiestej série. Piatou sériou totiž bola konzultácia s pátrom Edigiom Foscaririm, dominikánom, o vyúčtovaní svojho svedomia.

Tieto dokumenty nám tak dovoľujú poznať motív takmer všetkých zmien, ktoré boli vsunuté do Formuly Inštitútu.

Ducha, akým sa realizoval projekt práce na Formule Inštitútu, odhalil Ignác sv. Františkovi Borjovi v jednom liste. Hovorí mu, že začal pozorovať nejaké veci ohľadom Formuly a informuje ho o tom, akým spôsobom postupuje: „Odporúčajúc všetko Bohu nášmu Pánovi, a nie s málom svätých omší a modlitieb a sĺz a nie preto, aby som uvoľnil už to dobre postavené, ale aby som ju viac zdokonalil, pretože od dobrého k lepšiemu by sa mohlo postupovať na väčšiu slávu Božiu.“ Toto sú slová osobne napísané sv. Ignácom.

Zavádzané zmeny sa blížia až k stovke. Vo všeobecnosti sa môžu rozdeliť na štyri kategórie. Jedny slúžia viac na vysvetlenie a presné určenie vecí ohľadom Inštitútu, ako je cieľ a prostriedky, kompetencie generálnej kongregácie a generálneho predstaveného, dôvod jestvovania kolégií, kňazský charakter Spoločnosti…. Iné predpokladajú a usporadúvajú vývoj, ktorý mal Inštitút od roku 1540 v troch hlavných princípoch: chudoba, prijatie koadjútorov a menovanie podriadených superiorov. Tretiu skupinu konštituujú niektoré milosti, ktoré sa žiadajú, ako je milosť interpretovať Formulu a milosť môcť mať kolégiá, kde sa nenachádzajú univerzity, kolégiá, ktoré by sa pre tú istú skutočnosť považovali za schválené prostredníctvom apoštolskej autority.

Takto zrevidovaná Formula Inštitútu bola schválená pápežom Júliusom III. Uskutočnilo sa to 21. júla 1550 bulou Exposcit debitum. V tejto bule nás pápež znova uisťuje, že nová Formula Inštitútu Spoločnosti Ježišovej bola predstavená s čo najväčšou precíznosťou a jasnosťou, na základe nových skúseností, ale s rovnakým duchom.

Význam Formuly Inštitútu

Formula Inštitútu je Pravidlo a Norma Spoločnosti Ježišovej. Prakticky korešponduje s legislatívnymi normami starých rehoľných rádov, ktoré ju nazývali Regula – Pravidlo. Spoločnosť Ježišova ju oficiálne uznala na troch Generálnych Kongregáciách: 5 GK (1593-1594; 27 GK (1923) a 31 GK d. 4, č. 2.(1965-1966). Napokon sám Ignác a jeho spoločníci dávajú Formule Inštitútu meno Regula: táto naša Regula – toto naše Pravidlo (Tretia kapitola/F50). A takto ju nazval aj pápež Pio VII v bule obnovenia Spoločnosti Ježišovej „Sollicitudo omnium ecclesiarum“.

31. GK s rozumnosťou deklarovala, že Formula Inštitútu predstavuje „základnú štruktúru Spoločnosti, štruktúru, ktorá má v sebe svoj pôvod vychádzajúci z evanjeliových princípov a zo skúsenosti a múdrosti sv. Ignáca a jeho spoločníkov, ktoré dostali pod vplyvom milosti. (por. 31 GK, d.4, č. 3)

Čo iné je ešte regula? Zdá sa, že vo všeobecnosti prví otcovia obchádzali z dôvodu citovaných koncilových dokumentov názov Regula v prípade nového založenia, ktoré nariaďovali, aby sa prijala už niektorá zo schválených Regúl. Preferovali volať ju „formula“ alebo forma života – „formula vivendi“, „forma vitae“. Na začiatku sa  týmto výrazom  videlo byť dobré stanoviť spôsob alebo charakter života obsiahnutý v dokumente. Potom sa prešlo k vyznačeniu dokumentu, najmä k tomu, čo obsahuje, zatiaľ čo charakter života alebo spôsob života sa nazval Inštitútom (institutum vitae). Toto vysvetľuje úvodná veta v poslednej redakcii Formuly: „Náš Inštitút obsiahnutý v tejto Formule“ (por. Prvá kapitola F50). Odtiaľto sa zrodilo meno, ktoré sa preslávilo používaním „Formula Inštitútu“. Je zaujímavé poznamenať, že vyjadrenia „formula alebo forma života“ sa nachádzajú tiež v pápežskom schválení Regule sv. Kláry.

27. GK tým, že potvrdila dekrét 5. GK, deklarovala, že „v našom Inštitúte sa volá to podstatné na prvom mieste to, čo obsahuje Formula alebo Regula Spoločnosti, predložená Júliovi III a ním schválená…“ V akom zmysle použila 27. GK termín podstatné? V zmysle filozofickom alebo v zmysle právnickom? Filozoficky „podstatné“ je všetko to, čo utvára podstatu veci, to, čo keď chýba, vec prestáva existovať, akoby nebola. Právnicky „podstatné“ je to, čo patrí k základnému zákonu kolektívu, zákonu, ktorý sa musí nezmenene zachovať, ak chce, aby kolektív zostal identický sám  sebe. V aktách komisie, ktorá pripravovala dekrét, sa výslovne hovorí, že Kongregácia sa usilovala hovoriť právnicky, nie filozoficky. Preto použila tiež slovo „inštitucionálny“. Podstatné teda v Spoločnosti je to, čo patrí Formule Spoločnosti Ježišovej, čo je jej Regula a základný zákon a na druhom mieste to, čo je intímne vzťahujúce sa na to, ako jej potrebná vlastnosť.

Napokon sa budeme pýtať, v akom vzťahu je Formula Inštitútu s Konštitúciami Spoločnosti Ježišovej. Povedali sme, že v Spoločnosti Formula Inštitútu má rovnakú hodnotu, ako v iných rádoch názov  Regula. Predsa však nie je potrebné prevziať schému Regula = Konštitúcie v týchto iných náboženských rádov a aplikovať ich bezdôvodne na Spoločnosť Ježišovu. V starodávnych rádoch Regula a Konštitúcie boli dokumenty, ktoré sa navzájom veľmi odlišovali, nie iba  rozsahom, ale tiež cieľom a autorom  a z tohto dôvodu aj  ich právnickou a duchovnou dôležitosťou.

Preto sa obmedzíme  na tri veľké rády, ktoré mali najväčší vplyv na Inštitút Spoločnosti Ježišovej. Benediktínska regula je veľkým dielom patriarchu západného mníšstva sv. Benedikta. Táto regula dala pravidelnosť životu v rôznych kláštoroch a mnohým kláštorom priniesla reformy. Ďalším rádom, ktorý mal vplyv na vývoj Spoločnosti Ježišovej bol rád dominikánov. Regula rádu dominikánov je regula sv. Augustína. Ďalej to boli ich  Konštitúcie a Generálne kapituly, ktoré určili špecifikum dominikánskeho povolania. Tretím rádom s vplyvom na Spoločnosť Ježišovu boli františkáni a ich regula, ktorú napísal sv. František. Františkánske Konštitúcie prišli až 34 rokov po smrti sv. Františka a pripisujú sa sv. Bonaventúrovi, ktorý ich schválil na Generálnej Kapitule v roku 1260 v Narbone.

V Spoločnosti Ježišovej autorom Formuly Inštitútu a Konštitúcií je sám zakladateľ. Ignác vo Formule Inštitútu odkazuje viackrát na Konštitúcie, ktoré všetko vyjasnia a vysvetlia. Odkazuje na čas, kedy budú predložené Konštitúcie pre celú Spoločnosť. V Konštitúciách nám dáva Zakladateľ presnú interpretáciu toho, čo by mohlo byť neisté alebo nejasné vo Formule Inštitútu. Hovorí tiež, že vo Formule je  všeobecnejší náčrt. Vysvetľuje a dopĺňa to, čo je vo Formule  povedané iba implicitne. Preto Konštitúcie predpokladajú Formulu Inštitútu. V tomto vzťahu je zaujímavý odsek,  ktorým sa v prvotnom texte začínala Šiesta časť Konštitúcií. Hovoril takto: „Hoci v bule nášho Inštitútu (totiž vo Formule zahrnutej v bule) sa nachádza podstata toho, čo sa musí dodržiavať v Pánovi v tejto Spoločnosti, pre väčšie vyjasnenie niekoľkých bodov menovanej buly sa povedia niektoré veci…“ Tak teda Konštitúcie sú ako rozvinutie Formuly, urobené tým istým autorom, ako rozšírená Formula.

(spracované podľa Antonio M. de Aldama, La Formula del Instituto de la Compañía de Jesús, s. 25-39)