Ignaciánska definícia zbožnosti

Keď začíname štúdium o zbožnosti v duchu sv. Ignáca, približujeme sa k niečomu, čo má najväčšiu dôležitosť v celom jeho duchovnom živote. Tak to dosvedčujú jeho súčasníci, očitý svedkovia a dôverníci. Napríklad páter Ribadeneira, keď nám podáva správu o slovách a skutkoch sv. Ignáca, píše: „Počul som ho povedať, že si nevšímal to, aby boldobrý, ale aby bol nasmerovaný k zbožnosti: že túto stránku alebo perspektívu nemohol negovať.“ O čosi neskoršie, aby potvrdil to povedané, pridá: „Ignác povedal, že náš Pán mu dal dar zbožnosti a často ho navštevoval počas vyčerpanosti a utrpenia.“

Podobne hovorí aj páter Nadal počas svojich prednášok v Coimbre, keď vykresľoval  alebo hovoril o osvietení, ktoré mal Ignác pri rieke Cardoner, potvrdzuje, že mal ustavičnú, nepretržitú zbožnosť: „A tak mu zostalo pôsobenie z kontemplácie a jednota s Bohom, že cítil veľmi ľahko zbožnosť vo všetkých veciach a vo všetkých pohľadoch a perspektívach.“ Mohli by sa takto priložiť aj ďalšie svedectvá.

Najdôležitejšie svedectvo zo všetkých svedectiev je od samého Ignáca, ktorý vo svojom Duchovnom Denníku zanechal pečať svojho ducha, v ktorom zbožnosť zohráva najdôležitejšiu úlohu. Preto je Denník bez pochyby najdôležitejším dokumentom a najväčšou objektívnou hodnotou, ktorá zanecháva napísané duchovné body o zbožnosti, exkluzívne pre osobné použitie.

Denník odkrýva, ako hovorí páter Larrañaga, nový aspekt a pre mnohých nečakaný o zakladateľovi Spoločnosti: „kontemplatívny a mysticky neporovnateľný a jedinečný“.

Ignaciánska definícia

Je veľmi dôležité prezentovať v nejakej forme to, čo rozumiem pod termínom zbožnosti, totiž definíciu viac menej dočasnú, ktorá sa bude postupne dopĺňať počas nasledujúceho štúdia. Ignác uviedol alebo si zapísal svoju vlastnú definíciu zbožnosti, ktorú uviedol vo svojich spisoch. To najideálnejšie by bolo odkryť jasnú a konkrétnu definíciu, napísanú jeho rukoväťou a písmom. Ignác však nenapísal, ani sa nesnažil napísať Teologickú sumu, ako napríklad sv. Tomáš Akvinský alebo špekulatívne traktáty o duchovnom živote a vždy keď hovorí o zbožnosti, odvoláva sa na ňu ako na niečo poznané a tak familiárne, že sa mu zdá zbytočné vysvetľovať ju alebo definovať ju.

Ignácove spisy predstavujú zbožnosť, ktorá pôsobí alebo ako nabádanie k tomu, aby pôsobila. Najbližším prameňom je jeho Autobiografia alebo ako ju iní nazývajú Skutky, Testament, Vyznania, Pamäte alebo Rozprávanie pútnika.

Na jednej z posledných stránok Autobiografie som našiel, v strede jednoduchého rozprávania o skutkoch zo života sv. Ignáca, nasledujúci odsek, ktorý dáva jednu, mohli by sme povedať, familiárnu definíciu o zbožnosti, uvedenú, aby vyjasnila jeho myslenie. Páter Cámara píše: „Po rozhovoroch o tých veciach 20. októbra som sa opýtal Otca Ignáca na Duchovné cvičenia a na Konštitúcie; chcel som sa totiž dozvedieť, ako ich zostavoval. Povedal mi, že Cvičenia nezostavil všetky naraz, ale len niektoré veci, ktoré pozoroval vo svojej duši a pokladal ich za užitočné. Zdalo sa mu, že by mohli byť aj iným užitočné; tak si ich teda zapisoval, napr. o spytovaní svedomia tým spôsobom s čiarkami atď. Povedal mi, že najmä poznatky o voľbe čerpal z rozmanitostí ducha a myšlienok, ktoré mal, keď bol v Loyole a keď ho ešte bolela noha. A povedal mi, že o Konštitúciách mi porozpráva večer.

V ten istý deň podvečer si ma dal zavolať. Mal výraz človeka, ktorý je sústredenejší než zvyčajne. Dal mi akési slávnostné vyhlásenie, ktorého jadrom bolo ukázať mi, že mal úprimný úmysel ohľadom všetkých vecí, o ktorých mi jednoducho rozprával. Pripojil, že si bol celkom istý v tom, že neporozprával nič viac, než čo sa skutočne stalo a že sa dopustil mnohých urážok Pána Boha od toho času, ako mu začal slúžiť. Nikdy však neprivolil k smrteľnému hriechu; naopak, stále rástol v nábožnosti, t. j. v ľahkosti nájsť Boha a že ho nájde. Aj teraz máva mnoho ráz videnia, najmä také, o ktorých bola reč prv, totiž, že vídava Krista ako slnko. To sa mu často prihodilo vtedy, keď mal hovoriť o dôležitých veciach a tie videnia mu prišli ako potvrdenie.“ (Autobiografia 99)

Ignác teda, prostredníctvom pera pátra Gonzáleza de Cámara hovorí, že „zbožnosť je ľahkosť nájsť Boha“. K tomuto sa hneď pridávajú dve otázky: 1) Aká je historická hodnota definície, pokiaľ ide o odraz alebo reflexiu jeho myslenia? 2) Aký je pravý význam alebo zmysel tejto definície?

Historická hodnota tejto definície

Páter González de Cámara hovorí vo svojom prológu k Autobiografii o jasnosti, s ktorou sv. Ignác spontánne zostupoval do detailov svojho rozprávania. Toto sú jeho slová: „Spôsob, ako Otec rozpráva, je ten istý, ako používa vo všetkých veciach; robí to tak jasne, že sa zdá, akoby sprítomňoval minulé udalosti tomu, kto ho počúva. Práve preto nebolo treba na nič sa opytovať, lebo Otec sa na všetko, čo bolo dôležité pre porozumenie skutočnosti, sám rozpamätal a povedal to.“ (prológ pátra Gonzáleza de Cámara 3)

A hneď pohotovo dodáva ako robil poznámky z toho, čo od neho počul: „Ja som potom hneď odišiel a napísal to bez toho, že by som bol povedal niečo Otcovi, a to najprv vlastnou rukou v niekoľkých bodoch a neskoršie podrobnejšie, ako je napísané. Usiloval som sa nenapísať nijaké iné slová okrem tých, ktoré som počul od Otca.“ (prológ pátra Gonzáleza de Cámara 3) Bohužiaľ páter Cámara nemohol pokračovať rovnakým systémom až do konca. Hovorí: „A tak som písal, ako som vyššie uviedol, až do septembra 1553. Odvtedy až do príchodu P. Nadala 18. októbra 1554 Otec sa vždy ospravedlňoval nejakými chorobami a rozličnými záležitosťami, ktorým sa venoval, hovoriac mi: „Len čo sa skončí táto záležitosť, pripomeňte mi to.“ (prológ pátra Gonzáleza de Cámara 3)

 Ďalej od 18. októbra dokončil Ignác rozprávanie svojho života v „La Torre Roja“. Ide o malý dom, pripojený k domu profesov v Ríme. Páter Cámara tu poznamenáva, že mu diktoval veci prechádzajúc sa. Toto diktovanie neznamená, že páter Cámara písal celkom blízko to, čo počul od Otca Ignáca, ale že Otec Ignác hovoril a páter Cámara ho počúval s celou pozornosťou, aby sa žiadne slovo nepridalo, ale aby ostali iba tie, ktoré počul od Otca Ignáca: „Odpovedal mi, aby som šiel a čakal na neho v „Červenej veži“, aby som tam už bol, keď príde. Pochopil som, že tam budem musieť dlho na neho čakať. Kým som sa však zdržal na chodbe, v rozhovore s istým spolubratom, ktorý sa ma na niečo vypytoval, prišiel Otec a pokarhal ma, pretože som sa prehrešil proti poslušnosti, lebo som ho nečakal v „Červenej veži“. Celý ten deň už nechcel nič urobiť. Potom sme znova na neho veľmi naliehali. Vrátil sa teda do „Červenej veže“ a diktoval, prechádzajúc sa, ako vždy zvyčajne robieval. Ja som sa k nemu vždy troška nahol, aby som mohol pozorovať jeho tvár. Ale Otec mi povedal: „Zachovávajte pravidlo!“ Keď som sa však znova priklonil k nemu a zabudol na jeho upozornenie a upadol som do tej chyby ešte dva alebo trikrát, Otec mi zopakoval to isté upozornenie, a odišiel. Potom sa však zasa vrátil a dorozprával mi v „Červenej veži“, čo je tu napísané.“ (prológ pátra Gonzáleza de Cámara 5)

Páter Cámara podľa svojho zvyku, až do posledného dňa okamžite písal niektoré poznámky z jeho rúk a to hneď ako počul Otca Ignáca hovoriť. Avšak pretože na rýchlo musel odcestovať do Janova, nemohol dopodrobna rozvinúť veci, ktoré mu Ignác diktoval. Túto skutočnosť opisuje páter Cámara na konci svojho prológu ku Autobiografii. Páter Cámara sa usiloval byť verný, keď písal tieto riadky tým, že dal dôležitosť na to, čo Ignác diktoval. Robil to predovšetkým z hlbokej úcty a lásky ku svätcovi. Ešte je dôležité, že to písal človek, ktorý žil s Ignácom od 23. mája 1553 do 23. októbra 1555, a ktorý mal veľkú starosť zachytiť aj najmenšie detaily zo života Otca Ignáca, ako o tom svedčí Memoriál, ktorý napísal v Ríme a komentoval neskoršie v rokoch 1573-1574.

Okrem toho Autobiografia bola poznaná pred i po smrti svätého Ignáca cez jednotlivcov, ktorí  dôverne prichádzali do styku so svätcom, ako páter Nadal, ktorý mal veľkú úctu k tomuto dokumentu.

Význam definície

Uzobranie svätého Ignáca, váhu, ktorú dal svojim slovám a skutočnosť, keď sa zaoberal poskytovaním informácii pátrovi Cámarovi, vzbudzuje dojem, že mal istú vlastnosť v duchovnom živote, ktorú nazývame zbožnosť. Pre Ignáca je to „ľahkosť nájsť Boha“. Všetky poznámky od Ignáca poukazujú na to, že zbožnosť v jeho duchovnom živote bola pochopená, poznaná. V tejto Ignácovej definícii môžeme objaviť tri elementy: zbožnosť; zmysel nájsť Boha; ľahkosť nájsť Boha.

Nájsť Boha pre Ignáca je predovšetkým dar. Píše o tom vojvodovi z Gandíe: „Namiesto hľadania alebo vyzdvihovania nejakej veci z rodu alebo pokolenia, treba viac hľadať Pána všetkých, totiž, jeho najsvätejšie dary“. Nasledujúci odsek vysvetľuje, čo rozumie pod týmito darmi: „Týmito darmi rozumiem tie, ktoré nie sú v našej vlastnej moci, aby sme si ich pritiahli, keď chceme, ale že sú čisto dané od toho, ktorý dáva a môže všetko dobré; tak ako sú úmysel, či predsavzatie viery, nádeje, lásky, radosti a duchovného pokoja, slzy, intenzívna útecha, pozdvihnutie mysle, dojmy a Božie osvietenia, so všetkým potešením a usporiadanými zmyslami…“

S touto ideou nájsť Boha, prichádza druhá, rásť v ľahkosti jeho nachádzania, čo predpokladá väčšiu alebo menšiu prácu hľadať ho, podľa väčšej, či menšej zbožnosti. Predpokladá preto aktivitu, na jednej strane človeka, ktorý hľadá a na druhej strane Boha, ktorý sa stáva nájdený, totiž, istý druh dialógu medzi Bohom a človekom, v ktorej odpoveď Boha by bola v skutočnosti zbožnosť, v zmysle tejto ignaciánskej definície.

Svätý Ignác, skôr ako dá svedectvo o svojej zbožnosti, hovorí o svojej čistote a o tom ako sa vyhýba ťažkému hriechu: „Nikdy však neprivolil k smrteľnému hriechu;­ naopak, stále rástol v nábožnosti, t. j. v ľahkosti nájsť Boha a že ho nájde.“ (por. Autobiografia 99). Tiež v Konštitúciách pripomína, aby sa najprv hľadal Boh tým, že sa oddelíme čo najviac od všetkej lásky k stvoreným veciam (por. Konštitúcie 288). Práve láska k stvoreným veciam je najväčšou prekážkou lásky k Bohu.

Najaktívnejšia najväčšia čnosť môže pochádzať alebo z milosti Boha alebo z náležitej ľahkosti pre prirodzený alebo nadprirodzený zvyk, predovšetkým v prípade čností pod vplyvom darov Ducha Svätého. Tiež táto ľahkosť môže pochádzať, podľa sv. Tomáša, z priľnutosti k predmetu alebo cieľu čnosti, ktorá by v našom prípade bola priľnutosť k nájdenému cieľu, ktorým je sám Boh, v čom pozostáva láska. V tomto prípade ľahkosť zbožnosti bude spontánnym ovocím lásky, ku ktorej zbožnosť pridá postoj služobníka skrze lásku.

Takto slovo zbožnosť ako aj vyjadrenie nájsť Boha a iné podobné vyjadrenia, sú veľmi bohaté v ignaciánskych spisoch. Niekedy nájdeme zbožnosť alebo nájsť Boha ako príčiny, niekedy ako efekty iných činov alebo fenoménov, v rôznych situáciách a okolnostiach, atď. Podľa toho, čo sme doteraz videli, pre Ignáca nájsť Boha, predpokladá v nejakej forme hľadať ho. Nestrácajme z pohľadu dialóg zbožnosti, v ktorom človek hľadá Boha a a Boh mu dáva nájsť.

Z týchto uvažovaných elementoch v kontexte historickom a tiež študované systematicky a koordinovane, podľa rôznych spisov sv. Ignáca, klíči dostatočne jasná idea toho, čo je zbožnosť v duchu sv. Ignáca.

(spracované podľa Alfonso de la Mora, La devoción en el espíritu de san Ignacio, s. 19-28)