„Potom povie aj tým, čo budú zľava: »Odíďte odo mňa, zlorečení, do večného ohňa, ktorý je pripravený diablovi a jeho anjelom! Lebo som bol hladný, a nedali ste mi jesť; bol som smädný, a nedali ste mi piť; bol som pocestný, a nepritúlili ste ma; bol som nahý, a nepriodeli ste ma; bol som chorý a vo väzení, a nenavštívili ste ma.«“ (Mt 25, 41-43)
7. marca 1544 vo svojich 53 rokoch si Ignác zapíše nasledujúcu skúsenosť. Podľa jeho zvyku, robil si rôzne kajúcnosti (kajúce pobožnosti) v piatky, a tým sa pokúšal zmieriť sa s Božími Osobami. Zmieri sa s tým, že vyzná, že je dieťa a žiada, aby ho Boh viedol – sprevádzal po ceste jeho vôle. Vyvodzuje, že potrebuje dovolenie, aby hľadel na nebo a v tomto rozvažovaní sa zaplaví slzami úcty, poklony a rešpektu voči Bohu. V tomto kontexte môžeme vidieť jeho úvahu, či skúsenosť, ktorú si zapísal do Denníka: „Napadla mi myšlienky: „A keby ma Boh preložil do pekla? Dve stránky sa mi predstavili: prvá, bolesť, ktorú by som tam trpel; druhá, ako sa tam preklína jeho meno. Okolo prvej som nemohol cítiť ani vidieť bolesť a tak sa mi zdalo a ukázalo sa mi, že by bolo pre mňa nepríjemnejšie počúvať rúhanie jeho Najsvätejšieho mena.“ (Denník 132)
V poslednom odseku knižočky Duchovných cvičení Ignác vysvetľuje svoje uvažovanie o bázni Božej, ktorá zdôvodňuje prítomnú kontempláciu: „Hoci si treba nadovšetko ceniť horlivú službu Bohu, nášmu Pánovi, z čistej lásky, predsa musíme veľmi vychvaľovať aj bázeň pred jeho božskou Velebnosťou, lebo nielen synovská bázeň je dobrá a svätá vec, ale aj sluhovská bázeň veľmi pomáha vytrhnúť sa z ťažkého hriechu, ak sa nedosiahne čosi lepšie a užitočnejšie. A keď sa niekto z neho oslobodí, ľahko sa potom dostane k synovskej bázni, ktorá je celkom príjemná a milá Bohu, nášmu Pánovi, lebo je úzko spojená s Božou láskou.“ (DC 370)
Ignác dáva najavo, že jeho hriešna história si zaslúžila odsúdenie. V určitom momente jeho života prišiel až k tomu, že sa nenávidel. Zaujímavo to Ignác opisuje v predchádzajúcej meditácii v poslednom bode, kde s výkrikom plným údivu, ktorý bol spojený s mocným citovým vzrušením, prehnane konštatuje ako mohol zostať pri živote a prečo sa neotvorila zem, ktorá by ho pohltila… (por. DC 60) Ale napokon vidí, že v srdci hriešnika sa objavila jemná a nežná láska, ktorá ho pohýnala k tomu, aby nerobil akékoľvek rúhanie proti Bohu. Práve v tomto kontexte môžeme vidieť jeho prehnanú, až extrému prosbu proti hriechu:
„Druhá, prosiť to, čo chcem. Tu to bude: prosiť o vnútorné precítenie trestu, ktorí trpia odsúdení, aby mi pomohol prinajmenšom strach, aby som neupadol do hriechu, ak by som pre moje chyby zabudol na večnú lásku Pána.“ (DC 65)
Zdá sa, že táto prosba je inšpirovaná Tomášom Kempenským, ktorému je pripisované dielo Nasledovanie Krista. Sv. Ignác si toto dielo veľmi vážil. V Nasledovaní Krista čítame: „Ešte dobre, keď ťa aspoň strach z pekelných múk odstrašuje od zla, ak ťa od neho nemôže odvrátiť láska. Ale kto pohŕda i bázňou Božou, neobstojí nadlho v dobrom, lež veľmi chytro padne do osídel diablových.“ (Kniha I, XXIV, 7)
Napriek podobe, ktorú môžeme vidieť, vyskytujú sa aj dve pozoruhodné rozdielnosti. Prvou odlišnosťou je, že Ignác kladie dôraz na to, že nedostatky, chyby, môžu spôsobiť stratu Božej lásky. Naopak Tomáš Kempenský naznačuje, že láska sa môže javiť ako nedostatočná na to, aby odradila od zla. Druhou odlišnosťou je, že hodnota strachu z trestov podľa Ignáca je pomocou a náhradou. Podľa Tomáša Kempenského je hodnota strachu potrebná, aby vytrval v dobrom. A predsa, v oboch prípadoch je hrôza z hriechu a prichádzajú na pomoc všetky prostriedky, aby ho chránili.
Zopakujem si ignaciánske zápisky o hriechu. Prosilo sa o hanblivosť za hriech, rozpaky, intenzívnu bolesť, slzy, odpor až nenávisť k hriechu a napokon o obrátenie. Teraz sa žiada o vnútorné precítenie ich smutných a bolestných dôsledkov. Cirkev, ktorá kanonizovala toľkých svätých, nikdy vyslovene nevyhlásila večné odsúdenie niekoho. Cirkev podľa spôsobu Krista a jeho učenia upozorňuje na vážne nebezpečenstvá, ktoré vyplývajú z hriechu, ale na druhej strane slávi spásonosné dielo Krista, tým že ho vyjadruje rôznymi spôsobmi: vykúpenie, vyslobodenie, záchrana, dedičstvo, obetovanie života za priateľov alebo sebadarovanie dobrého pastiera za svoje ovečky.
A či iba Ježiš zostúpil do pekla? Skúsenosť kríža je životný zážitok z proti-kráľovstva Boha: ukrutná nevraživosť stvorenia, napriek tomu, že Otec vložil všetko do jeho rúk; bol popravený na predmestí mimo mesta preto, že sa stal prvorodeným bratom… V tomto zmysle vkladá vyvolený ľud do úst budúceho Mesiáša tento žalm:
Pane, ty Boh mojej spásy,
dňom i nocou volám k tebe.
Kiež prenikne k tebe moja modlitba,
nakloň svoj sluch k mojej prosbe.
Moja duša je plná utrpenia
a môj život sa priblížil k ríši smrti.
Už ma počítajú k tým, čo zostupujú do hrobu,
majú ma za človeka, ktorému niet pomoci.
Moje lôžko je medzi mŕtvymi,
som ako tí, čo padli a odpočívajú v hroboch,
na ktorých už nepamätáš,
lebo sa vymanili z tvojej náruče.
Hádžeš ma do hlbokej priepasti,
do temravy a tône smrti.
Doľahlo na mňa tvoje rozhorčenie,
svojimi prívalmi si ma zaplavil.
Odohnal si mi známych
a zošklivil si ma pred nimi.
Uväznený som a vyjsť nemôžem,
aj zrak mi slabne od zármutku.
K tebe, Pane, volám deň čo deň
a k tebe ruky vystieram.
Či mŕtvym budeš robiť zázraky?
A vari ľudské tône vstanú ťa chváliť?
Či v hrobe bude dakto rozprávať o tvojej dobrote
a na mieste zániku o tvojej vernosti?
Či sa v ríši tmy bude hovoriť o tvojich zázrakoch
a v krajine zabudnutia o tvojej spravodlivosti?
Ale ja, Pane, volám k tebe,
včasráno prichádza k tebe moja modlitba.
Prečo ma, Pane, odháňaš?
Prečo predo mnou skrývaš svoju tvár?
Biedny som a umieram od svojej mladosti,
vyčerpaný znášam tvoje hrôzy.
Cezo mňa sa tvoj hnev prevalil
a zlomili ma tvoje hrozby.
Deň čo deň ma obkľučujú ako záplava
a zvierajú ma zovšadiaľ.
Priateľov aj rodinu si odohnal odo mňa,
len tma je mi dôverníkom. (Ž 88)
V kontexte Božskej Komédie od Danteho, zatiaľ čo Ignác robí posledné úpravy Duchovných cvičení, Miguel Ángel maľuje Posledný súd v Sixtínskej kaplnke (1535-41), Inkvizícia páli kacírov a celá Európa bosorky. Tak cez aplikáciu rôznych obrazotvorných zmyslov alebo chápaní pekelných utrpení – ucho počúva bohorúhanie proti Kristovi a svätí – exercitant končí modlitbu so vzdávaním vďaky za toľkú lásku a milosrdenstvo Boha k nemu.
(spracované podľa Santiago Thió i de Pol SJ, „Pedir lo que quiero. Comentario de las peticiones del libro de EE de san Ignacio de Loyola“, s. 10-11)