Piate pravidlo: vytrvalosť v čase neútechy. (DC 318)

Piate pravidlo: vytrvalosť v čase neútechy. (DC 318)

„Piate pravidlo: V čase neútechy nikdy nerobiť zmenu, ale byť pevný a vytrvalý v predsavzatiach a rozhodnutí, v ktorom sa nachádzala deň pred neútechou alebo v rozhodnutí, v ktorom sa nachádzala v predchádzajúcej úteche. Lebo tak ako v úteche nás vedie a nám viac radí dobrý duch, tak v neúteche zlý duch, s ktorého radami nemôžeme nastúpiť na správnu cestu.“ (DC 318)

V pozadí Pravidiel 5a, 6a, 7a, 8a a 9a (DC 312-322) sa zadajú byť veľké pokušenia a prejavy, ktoré Ignác začal cítiť v Manrese. Sv. Ignác ich opisuje vo svojej Autobiografii. (Autobiografia 19-21) V pokušeniach pociťoval hnutie rôznych duchov: „Hneď však po spomenutom pokušení začal som pociťovať vo svojej duši veľké premeny: niekedy som sa cítil taký suchý, že som nenachádzal nijakú útechu v modlitbe, ani v účasti na sv. omši, ani v nijakej inej pobožnosti, ktorú som si konal. Inokedy som prežíval pravý opak, a to tak prudko a náhle, že sa mi zdalo, ako by bol sňatý zo mňa všetok smútok a všetka neútecha, a ako keď si človek sníme z pleca plášť. Začal som sa obávať týchto rozličných duševných stavov, ktoré som predtým nikdy neprežíval…“ (Autobiografia 21)

Človek vždy prežíva istú tendenciu k zmene. Keď sa cíti smutný a akoby oddelený od Boha, cíti pokušenie opustiť započatú duchovnú cestu. Ignác na tento stav duše reaguje práve týmto pravidlom: „Nikdy nerobiť zmenu, ale byť pevný a vytrvalý v predsavzatiach a rozhodnutí…“, tým, že si znovu potvrdí predsavzatia a úmysly, ktoré boli múdro prijaté v pokojnom čase alebo v stave útechy.

Na túto skutočnosť reaguje aj Sväté Písmo: „Všetci vás budú nenávidieť pre moje meno. Ale kto vytrvá do konca, bude spasený.“ (Mt 10, 22); „ A ktoré padlo do dobrej zeme, to sú tí, čo počúvajú slovo, zachovávajú ho v dobrom a šľachetnom srdci a s vytrvalosťou prinášajú úrodu.“ (Lk 8, 15; por. Mt 13, 20n); „Títo všetci zotrvávali jednomyseľne na modlitbách spolu so ženami, s Ježišovou matkou Máriou a s jeho bratmi.“ (Sk 1, 14); „Vytrvalo sa zúčastňovali na učení apoštolov a na bratskom spoločenstve, na lámaní chleba a na modlitbách.“ (Sk 2, 42; por. 13, 43); „…aby sme už neboli malými deťmi, ktorými sem-tam hádže a zmieta hocijaký vietor klamlivého ľudského učenia…“ (Ef 4, 14); „Pravda, ak vytrváte vo viere upevnení, stáli a neodkloniteľní od nádeje evanjelia, ktoré ste počuli a ktoré sa hlása každému stvoreniu…“ (Kol 1, 23); „Veď sme sa stali účastníkmi Krista, pravda, ak istotu, ktorú sme mali na počiatku, zachováme pevnú až do konca…“ (Hebr 3, 14); „Neboj sa toho, čo máš trpieť. Hľa, diabol niektorých z vás má uvrhnúť do väzenia, aby ste boli skúšaní; a budete desať dní v súžení. Buď verný až do smrti a dám ti veniec živote.“ (Zjv 2, 10) Božie slovo teda na viacerých miestach odkazuje na vernosť a vytrvalosť v rozhodnutiach a v predsavzatiach.

V podobnom duchu sa vyjadrujú aj viacerí svätí, učitelia Cirkvi. Napríklad sv. Hieronym hovorí: „Čnosť nie je v tom, že začneme, ale v tom, že vytrváme.“ Sv. Katarína Sienská hovorí, že „osoba natoľko slúži druhej, nakoľko ju miluje; a nie viac. Keď chýba láska, ukončuje sa služba; a láska trvá, zatiaľ čo sa človek vidí milovaný. Tak teda, láska pochádza od toho, vidieť sa milovaný; láska je to, že sa stávaš vytrvalý“. Ďalší svätec, sv. Gregor Veľký hovorí: „Tak ako Mária Magdaléna najprv hľadala a nenachádzala; vytrvala v hľadaní a preto našla. Zdalo sa, že so zdržaním sa rástli túžby, a že tieto rastúce túžby dosiahli to, že ho našla.“ Tomáš Kempenský v Nasledovaní Krista píše: „Začiatok každého pokušenia je nevytrvalosť duše a malá dôvera v Boha.“ (Nasledovanie Krista 1, 13)

V Rozlišovaní o chudobe sv. Ignác píše: „Charakteristikou Boha nášho Pána je byť nemenný (trvalý) a nepriateľa, premenlivý a nestály.“

V podobnom duchu píše Luis Gonçalves da Cámara: „Pre mnohých, tak z domu, ako aj znovu, vyvolala úžas (obdiv) veľká vytrvalosť – stálosť, ktorú mal náš Otec (sv. Ignác) v dosahovaní vecí, o ktorých bol presvedčený, že sa hodili k službe Boha a na duchovný úžitok blížnym. Veľa krát som rozmýšľal, že toto malo svoj pôvod v ňom, v mnohom spojení a konzultácii, ktorú mal s Bohom, skôr akoby sa rozhodol v ktorejkoľvek záležitosti; pretože postupoval ako ten, ktorý už dosiahol cieľ, ktorý mohli mať veci; a v súlade s tým, pre všetko nachádzal nezvyčajné prostriedky a veľmi rozdielne od ktorýchkoľvek iných, ktoré by nachádzal.“

„Nás Otec (Ignác) má vo zvyku byť tak vytrvalý vo všetkých veciach, ktoré podniká (uskutočňuje), že ohromí všetkých. Záležitosti (veci), ktoré mi z toho prichádzajú na um, sú: Prvá je, že veľa uvažuje o veciach, skôr než sa rozhodne. Druhá, pretože uskutočňuje okolo nich veľa modlitby a má tak Božie svetlo. Tretia, pretože žiadnu vec, ktorá sa dotýka mimoriadností, nerobí bez vypočutia mienky ostatných, ktorí sa na tom zhodujú. Zvykne tiež ustúpiť v mnohých veciach, v ktorých nemá poznanie, tým že ponúkne niektoré univerzálne body alebo úvahy.“

Dôvodom pre toho pravidlo teda je, aby bolo vedomie dobre formované, a aby prišla pravá Božia útecha, ktorá neprotirečí sebe samej. Zatiaľ čo neútecha je cieľom (zámerom) a prostriedkom nášho nepriateľa, ktorý Bohu odporuje.

(spracované podľa: Darío López Tejada SJ, Los Ejercicios espirituales de san Ignacio de Loyola, s. 859-862)