Požadované dispozície, aby sme urobili voľbu podľa DC. Ignáca: 2) Zrelosť viery
Nie je ľahké stanoviť požadovaný limit, dokonca ani minimum v otázke zrelosti viery. Môžeme vidieť iba argumenty, ktoré dodávajú vážnosť tejto problematike – zrelosť viery ako požadovaná dispozícia pre to, aby sme urobili dobrú voľbu. O zrelosti viery totiž môžeme hovoriť iba vtedy, keď sme zachytili a pochopili zmysel nasledovania Krista. Preto je voľba v intímnom vzťahu s celým procesom Duchovných cvičení, ako príprava pre oslobodenie sa od egoizmu, od seba samých, ale tiež ako príprava pre pokresťančenie alebo premenu celého nášho bytia v Krista.
Vrcholný bod nášho osobného rozhodnutia dosahujeme s naším pohľadom upretým na Krista a na Cirkev. Toto duchovné rozlišovanie veľmi očisťuje oko nášho úmyslu (por. DC 169), aby sme si mohli vybrať podľa toho, čo Boh zjavuje svojmu bytiu, aby sme si mohli vybrať to, čo nám viac pomáha k cieľu, pre ktorí sme stvorení. Iba vtedy, keď je človek pripravený na to, aby si vybral alebo zvolil Boha, aby pochopil zmysel nasledovania Pána v jeho Veľkonočnom tajomstve, a aby rozoznal toto všetko od toho, čo nepochádza od Boha, bude vždy schopný, aby urobil voľbu, ktorá by nasmerovala jeho život na Božie kráľovstvo. Jeden krát nadobudnutá autentická duchovná sloboda, bude vedieť prijať ako pravidlo jej života ukrižovaného a vzkrieseného Krista.
Táto duchovná zrelosť je celkovým procesom, ktorý prirodzene potrebuje čas. V tomto čase sa môžu vyskytnúť bežné udalosti od Boha, ale aj mimoriadne pôsobenia Boha. Avšak duchovná zrelosť, aj keby pokračovala rozdielnou cestou, v istom zmysle predpokladá ľudskú zrelosť.
Zrelosť vo viere je tiež vyžadovaná pre ignaciánsku voľbu. V nej ide predovšetkým o dosiahnutie základného rozhodnutia. Bude môcť prevziať mnohé rôzne formy tým, že vždy si zachováva svoj charakter. A toto rozhodnutie si vyžaduje hlboké očistenie, ktoré naznačuje duchovná zrelosť. Rozhodnutie žiť bez výhrad krstné zasvätenie, v okamihu voľby, je teda veľmi vzdialené od duchovnej detinskosti alebo nezrelosti. Na druhej strane, putovanie celými Duchovnými cvičeniami, smerom dosiahnuť Božiu vôľu, tým, že sa ponoríme do modlitby, a tým, že sa ľahko podriadime metóde, každý jeden, z týchto krokov, vedie k základnej kresťanskej voľbe alebo rozhodnutiu, a uvádza argumenty spočívajúce vo vlastnení osobnej psychologickej a nadprirodzenej zrelosti.
Rozlišovanie nemôže byť len na okraji nadprirodzenej zrelosti. Vyžaduje sa tiež duchovná inteligencia, autentický pohľad, či vízia viery, bez ktorej nie je možné preniknúť tajomstvo Krista (por. 1Kor 14-20; Ef 12-15) a akékoľvek rozhodnutie zostane v nadvláde čisto ľudskej činnosti… Rozlišovať znamená v konečnom dôsledku, byť poslušný a poddajný Duchu Svätému.
Kresťanská zrelosť je taká, ktorá sa riadi prostredníctvom vnútorného zákona Ducha a všetko rozlišuje v jeho pôsobení. V realite celé Duchovné cvičenia smerujú k vytvoreniu podmienok, aby sa duša stala poddajnou Duchu Svätému, totiž, aby konala v súlade s jeho rozlíšenými vnútornými návrhmi, či popudmi.
Toto kráčanie vnútornými cestami, cez ktoré exercitant ide tak, že je vedený víziou alebo pohľadom viery, je presne charakteristikou črtou duchovnej zrelosti. Na druhej strane toto nie je statická realita. Nie je to definitívne nadobudnutie alebo získanie, záver alebo zotrvanie, ale ustavičný neprerušený rast a rozvíjanie sa v Kristovi.
Začína a prehlbuje sa v Duchovných cvičeniach a potom sa predlžuje počas celého života, aby sa zachovala a očistila táto dispozícia. Meditácia o troch typoch alebo kategóriách ľudí alebo o troch postojoch pred rovnakou realitou (por. DC 150-157), má ihneď a viac vzbudiť a vyvolať očistenie našich dispozícií, pokiaľ ide o bezprostrednú voľbu. Je „testom“ exercitantovej vôle, aby si vyjasnil a sprehľadnil svoju pravú motiváciu. Ide na dno, do hĺbky veci. Sv. Ignác sa usiluje o to, aby sme urobili všetko preto, aby sme prišli až k tajným a skrytým motiváciám, ktoré môžu podnietiť alebo rozbehnúť alebo rozhodnúť voľbu
(spracované podľa Benigno Juanes, La elección ignaciana por el segundo y tercer tiempo. Discernimiento y deliberación, s. 41-43)
.