Tretí čas pre vykonanie voľby (DC 177)

Tretí čas pre vykonanie voľby (DC 177)

„Tretia doba je pokojná, keď človek uvažuje po prvé, prečo sa narodil, totiž, aby chválil Boha a nášho Pána a spasil si svoju dušu; a tým, že toto si želá, volí si ako prostriedok život alebo stav, schválený vo vnútri Cirkmvi, aby mu pomáhal v službe jeho Pánovi a k spáse jeho duše. Hovorím „doba pokojná“: keď duša nie je znepokojená rôznymi duchmi a používa slobodne a pokojne svoje prirodzené schopnosti.“ (DC 177)

Sv. Ignác hovorí o „pokojnej dobe“ – slobodnej od „vnútorných „otrasov“, ktoré vyvolávajú rozliční duchovia. Ignác tieto vnútorné otrasy alebo znepokojenia opisuje vo viacerých bodoch DC – 4, 6, 17, 177. Zároveň je to čas, v ktorom človek aplikuje svoje prirodzené schopnosti, ktoré sú osvietené skrze vieru, podporené Božou milosťou a potvrdené vnútornou útechou. Tieto prirodzené schopnosti používa na to, aby urobil voľbu svojho života a vybral si stav, v ktorom chce žiť (por. DC 189, 344), totiž, uvažuje o type svojho osobného života a o stave svojho domu – teda o reforme svojho života, zvažujúc všetky motívy za a proti, vo svetle Princípu a Fundamentu (por. DC 23) a v rámci ducha Cirkvi (por. DC 352-370).

Body 148-149 z jeho osobného Denníka, sú jasným príkladom voľby pre Druhú a Tretiu dobu. V nich sa objavuje bolestné rozdelenie medzi myslením a vôľou na jednej strane a afektivitou (emocionálnosťou, citovosťou) na strane druhej. Rozum, po mnohých pochybnostiach, jasne vidí, že musí zakončiť voľbu, ktorú začal, a že by bolo od zlého ducha, keby pokračoval ďalej. A vôľa zase prijíma „potešenie“ od Boha a nachádza slzy útechy, čo je vlastne potvrdením tejto dobrej voľby. Ale hneď ako sa stratia slzy, vráti sa k počiatočným pochybnostiam. Tento príklad z Denníka pojednával o otázke dôchodkov a fundácii, najmä pre kostoly (Denník 1-153) Z reflexie takmer čisto racionálnej, osvetlenej skrze vieru, Ignác dosiahol, tým, že zvažoval metodicky „motívy“, cez postavenie Druhej doby, skúsenosť podľa Prvej doby. Presúval sa takmer cez všetky metódy Tretej a Druhej doby, ale nezvolil si nič v týchto dobách.

V jeho listoch a v Autobiografii sa objavuje dojem toho, že takmer vždy prišiel k skúsenosti Druhej doby. A ak sa to tak neudialo alebo nestalo, prinajmenšom vo voľbe, hľadaný racionálny motív, bol posilňovaný a  opravovaný cez skúsenosť útechy a neútechy, ktoré prežíval.

Ignác hovorí, že táto doba je: a) pokojná; b) istá – pevná – dôveryhodná; c) prirodzený pokoj.

Pokojná dobatáto doba predpokladá:

1) neprítomnosť, čiže absenciu neútech – Páter Polanco vo svojom Direktóriu píše: „Ak sa pomocou tejto druhej doby nedosiahne voľba a exercitant nezažil žiadne pozoruhodné vnútorné pohyby alebo pohyby v oboch smeroch, potom musíme použiť tretiu dobu. Tu exercitant pokojne kladie pred seba posledný cieľ a pýta sa, aký prostriedok by si mal vybrať podľa Božej vôle, aby dosiahol tento cieľ. Podobne ako v druhej dobe by sa mal najprv pýtať, či by si mal vybrať cestu rád alebo cestu prikázaní; po druhé, či v rehoľnom živote alebo mimo neho a po tretie, ak v rehoľnom živote, či v kontemplatívnom alebo zmiešanom ráde a v ktorom konkrétnom ráde. Mali by sme mu vysvetliť prvý a druhý spôsob tejto tretej doby, aby každej otázke, keď príde k záveru pomocou prvého spôsobu, venoval ďalšiu hodinu, keď si to opäť prejde pomocou druhého spôsobu. Rovnaké výsledky z oboch spôsobov sú dostatočným znakom dobrej voľby. Keď v tejto tretej dobe sa človek zaoberá procesom uvažovania, ktorý je potrebný pre vykonanie voľby, bude dostatočné, aby vykonal jednu meditáciu spomedzi meditácií Druhého týždňa s jedným opakovaním. Vo zvyšnom čase bude uvažovať o svojej voľbe. Mali by sme mu tiež povedať, aby si zapisoval motívy, ktoré ho pobádajú jedným alebo druhým smerom, aby si ich mohol prejsť s exercitátorom a lepšie by ho viedol.“ „Exercitátor by mal pamätať, že voľbu nemožno vykonať v tejto tretej dobe, hoci v druhej dobe chýbala istota o Božej vôli, ak exercitantovu dušu znepokojujú rôzne pohyby, lebo obidva spôsoby tretej doby si vyžadujú pokoj a mier, aby duša mohla priniesť do hry svoje vlastné sily. Takémuto exercitantovi možno pozastaviť ostatné cvičenia Druhého alebo Tretieho týždňa, pokým sa mu vráti pokoj mysle. Bez nej nemôže pokračovať vo voľbe o akejkoľvek vážnej záležitosti, pretože by bolo veľmi nepravdepodobné, že ju vykonal správne.“ (Direktórium 20:83,89) V podobnom duchu píše aj páter Diego Miró: „Pre všetky tieto doby voľby je podstatná pokojná myseľ. Tu použijeme cvičenia Druhého týždňa, ktoré by sme mali predlžiť, pokým sa nevykoná voľba. Cvičenia Tretieho týždňa, ktoré vyvolávajú smútok a žiaľ a menej vedú k voľbe, by sme mali dávať až po vykonaní voľby.“ (Direktórium 23:90) Ale aj tzv. Oficiálne Direktórium: „Požiadavky pre tieto metódy. – Pri týchto dvoch spôsoboch dobrej voľby, ako i v celej dobe voľby, je nutný pokoj duše, lebo v dobe zmätku sa voľba konať nemá. Kto by teda v sebe necítil pokoj, bolo by lepšie pokračovať v meditáciách, pokým sa nepokoj neusadí a pohoda nevráti, pretože v kalnej vode nie je nič vidieť.“ (Direktórium 43:200)

 2) neprítomnosť útech, ktoré by ponúkali jasnosť, totiž, dostatočné na to, aby sa mohlo postupovať k voľbe podľa Prvej a Druhej doby. Tejto pokoj nevylučuje, pochybnosti, pokušenia, ani sužovania alebo znepokojenia v DC (por. Direktórium 4:1), nevylučuje tiež ani experimentovanie zmietaní rozličnými duchmi počas predchádzajúceho procesu smerujúceho k voľbe. Zmietanie rozličnými duchmi je dokonca vhodné, či želateľné, je doplnkovým kritériom vnútorného rozvažovania (discreción). Jedno je však isté, aby sa v tomto čase nerobili rozhodnutia a najmä v čase neútechy alebo pôsobenie „nepriateľa“, ako ho nazýva Ignác. (por. DC 318 – V dobe neútechy nech sa nikdy nerobia zmeny, ale máme byť pevní a vytrvalí v predsavzatiach a rozhodnutiach, ktoré sme mali deň pred neútechou, alebo v rozhodnutiach, ktoré sme mali v predošlej úteche. Lebo ako nás v úteche viac vedie a svojou radou usmerňuje dobrý duch, tak zasa v neúteche zlý duch svojimi radami, aby sme nemohli nastúpiť na správnu cestu.)

Tento pokoj tiež nevylučuje celkom útechu, dokonca nepostačujúcu, aby urobil alebo uchopil túto jasnosť alebo čistotu. Tento druh útechy, hoci je sama v sebe nepostačujúca, aby sme rozlišovali, povzbudzuje rozum a vôľu, s jej svetlom a žiarou a vnútornými pohybmi pokoja a radosti, aby sme vzali do úvahy s prezieravosťou výhody alebo nevýhody voľby. Ak v procese voľby prevažujú alebo sa objavia útechy, vlastné Prvej alebo Druhej Dobe, mali by sme kombináciu oboch Dôb (časov).

Istá – pevná – dôveryhodná doba:

Táto doba sa môže dokonca objaviť aj v predpokladanom alebo klamlivom nachádzaní potvrdenia voľby v Prvej a Druhej dobe. Potvrdzuje to sv. Ignác: „…prozreteľnosť Boha nášho Stvoriteľa a Pána…chce, aby ľudia postupovali tak, že nasledujú svetlo rozumu, ktorý nám dal, ak by nám ON sám nedal iné väčšie a viac istejšie svetlo; ktoré, ak by bolo, bolo by ho nevyhnutné nasledovať, bez toho, aby sme hľadeli na iné dôvody. Avšak, aby sme vedeli, keď svetlo nie je, bude sa treba vrátiť nasledovať to prvé, ktoré je ešte osvietené Božou milosťou.“ (List Juanovi de Mendoza, 2-2-1556)

V ďalšom liste Ignác píše: „…Spôsob, aby si ste vychutnal s afektom a interpretoval s ľahkosťou to, čo rozum diktuje, čo je na väčšiu službu a slávu Božiu, vám Duch Svätý ukáže lepšie než žiaden iný. Aj keď je pravda, že aby sme chápali veci lepšie a viac dokonalejšie, dostatočným vnútorným hnutím je pravda rozumu a druhá, vôle, hoci nepredchádza rozhodnutiu a uskutočneniu. Mohla by sa ľahšie nasledovať tým, že dáte Bohu, nášmu Pánovi dôveru, ktorá sa má prejaviť voči jeho prozreteľnosti a celkom odovzdáte seba samého; a zrieknutím sa svojich vlastných útech, s veľkou spokojnosťou a chuťou a ešte väčšou duchovnou útechou, čím menej sa snažíte, tým viac hľadáte jeho slávu a súhlas.“ (Z listu Dr. Alfonsovi Ramírez de Vergara, 30-3-1556)

Hodnota a dôležitosť tretej doby

Je to pomocný – podporný  čas alebo doba – keď nie sú z rozličných dôvodoch možné predchádzajúce dva časy alebo doby. Bezpochyby však všetky ideály alebo dokonalosti, prevyšujúce úzke limity toho čisto rozumného, sa opierajú alebo sa zakladajú na Božej reči a na túžbe a logike lásky. Páter Polanco o tejto podpore tohto času, tejto doby píše: „Ak sa pomocou tejto druhej doby nedosiahne voľba a exercitant nezažil žiadne pozoruhodné vnútorné pohyby alebo pohyby v oboch smeroch, potom musíme použiť tretiu dobu. Tu exercitant pokojne kladie pred seba posledný cieľ a pýta sa, aký prostriedok by si mal vybrať podľa Božej vôle, aby dosiahol tento cieľ. Podobne ako v druhej dobe by sa mal najprv pýtať, či by si mal vybrať cestu rád alebo cestu prikázaní; po druhé, či v rehoľnom živote alebo mimo neho a po tretie, ak v rehoľnom živote, či v kontemplatívnom alebo zmiešanom ráde a v ktorom konkrétnom ráde. Mali by sme mu vysvetliť prvý a druhý spôsob tejto tretej doby, aby každej otázke, keď príde k záveru pomocou prvého spôsobu, venoval ďalšiu hodinu, keď si to opäť prejde pomocou druhého spôsobu. Rovnaké výsledky z oboch spôsobov sú dostatočným znakom dobrej voľby. Keď v tejto tretej dobe sa človek zaoberá procesom uvažovania, ktorý je potrebný pre vykonanie voľby, bude dostatočné, aby vykonal jednu meditáciu spomedzi meditácií Druhého týždňa s jedným opakovaním. Vo zvyšnom čase bude uvažovať o svojej voľbe. Mali by sme mu tiež povedať, aby si zapisoval motívy, ktoré ho pobádajú jedným alebo druhým smerom, aby si ich mohol prejsť s exercitátorom a lepšie by ho viedol.“ (Direktórium 20:83) A dodáva: „Všimnite si toto: Na jednej strane druhá voľba je nadradená tretej, pokým je jasné, že Boh je zdrojom pohybov, osvietení alebo útech, ktoré sa vlievajú do duše človeka, ktorý vykonáva voľbu, lebo takto Boh bezprostrednejšie dáva najavo svoju voľbu týmito účinkami milosť než uvažovacím procesom tretej doby. Ak však nie je zrejmé, že duch, ktorý takto pobáda exercitanta, pochádza od Boha a niet pochýb u exercitanta alebo u exercitátora alebo u oboch, či osvietenia a duchovné útechy pochádzajú od dobrého ducha alebo od zlého ducha, ktorý sa maskuje ako anjel svetla – aspoň do určitej miery – potom po uzavretí voľby v druhej dobe, možno túto voľbu otestovať dvomi spôsobmi tretej doby. Tieto spôsoby dávajú do hry prirodzené sily a zároveň pripravujú človeka pre nadprirodzený pohyb a osvietenie od Boha. Ten, kto takto vykonal voľbu, môže odpovedať celkom dobre Bohu pri svojom rozhodnutí, nakoľko vykonal to, čo boli v jeho moci, aby sa dozvedel Božiu vôľu, keď zistil, že ju nedokáže s istotou nájsť v druhej dobe. Samozrejme ak sa Božia vôľa stala zrejmou v druhej dobe, potom bude nadbytočné hľadať ju v tretej: väčšie svetlo než ľudský rozum by potom viedol a osvecoval jeho myseľ a pobádal jeho city. Ale ak sa tá istá voľba získala z druhej a tretej doby, tieto dve svetlá, prirodzené a nadprirodzené, by zabezpečili dostatočnú istotu.“ (Direktórium 20:85)

Ďalší blízky spolupracovník sv. Ignáca páter Diego Miroó hovorí: „Metóda voľby v druhej dobe je nadradená metóde v tretej dobe, pokým je jasné, že útechy a osvietenia, ktoré sa vlievajú do duša človeka, ktorý vykonáva voľbu, pochádzajú od Boha, keďže vtedy Boh prejavuje svoju voľbu bezprostrednejšie týmito účinkami svojej milosti než uvažovaním v tretej dobe. Avšak ak ducha, ktorý ho nabáda v druhej dobe jasne nerozpoznáme < ako ducha, ktorý pochádza od Boha > a je tu otázka, či jeho duchovné anjela svetla, potom by sa voľba mala vykonať aj pomocou dvoch metód tretej doby. < Lebo tieto postupy aktivujú prirodzené sily človeka a zároveň ho disponujú, aby prijal nadprirodzené pohyby a osvietenie od Boha. > Podľa toho by sa voľby mali konať nielen v druhej, ale aj v tretej dobe. Ten, kto takto koná voľby, bude schopný podať vynikajúci odpočet Bohu, keď vykonal v druhej a tretej dobe to, čo bolo v jeho moci, aby sa dozvedel Božiu vôľu. < Môže sa stať, že exercitant vykoná voľbu v druhej dobe a potom si nie je istý, či tento pohyb je od Boha a dostane dve metódy tretej doby, ktoré ho vedú k opačnému rozhodnutiu. Potom tieto dve voľby v druhej a tretej dobe by sme mali starostlivo preskúmať podľa Pravidiel na rozlišovanie duchov, správneho rozumu a jasného učenia a mali by sme posúdiť váhu motívov v obidvoch metódach. Ak je jasné, že rozum podporuje voľbu vykonanú v tretej dobe, je bezpečnejšie nasledovať túto voľbu pre neistotu exercitanta alebo exercitátora v otázke, či pohyb v druhej dobe pochádzal od Boha. Na druhej strane, ak dôvody v tretej dobe sú slabé a bude jasnejšie, že pohyby v druhej dobe pochádzajú od dobrého ducha a neprotirečia správnemu rozumu, potom by sme mali dať prednosť voľbe v druhej dobe. Môže sa stať, že hoci pôvodne v druhej dobe nebola jasná Božia vôľa, keď sme prešli a preosiali túto látku a pridáme svedectvo rozumu, táto vec sa môže stať teraz jasnou. >“ (Direktórium 23:87)

Nakoniec je to tzv. Oficiálne Direktórium, ktoré pripomína: „. Rozdiel medzi rozumom a vôľou vo voľbe. – Hoci rozum a vôľa sú také spojené, že jedna schopnosť bez druhej nemôže pri voľbe pracovať; ale s tým rozdielom, že v prvej a druhej dobe voľby vôľa má iniciatívu a rozum ju nasleduje; v tretej dobe má zase rozum iniciatívu a predkladá vôli toľko dôvodov, že ju pobáda a ťahá na tú stranu, ktorú považuje za lepšiu. Za predpokladu, že Boh bezprostredne pôsobí na dušu, je to iste cesta vznešenejšia a vyššia, pretože vôla Bohom osvietená rozum predchádza a ťahá. Veď i Aristoteles podľa sv. Tomáša hovorí: „Tým, ktorých vedie Boh, neprospieva radiť sa s ľudským rozumom, pretože ich vedie lepší vodca než je ľudský rozum.“ (Eudemejská etika, VII, 14) Ale druhá cesta, totiž rozvažovaním a uvažovaním je istejšia a bezpečnejšia.“ (Direktórium 43:190); „Kedy prejsť k tretej dobe. – Toľko o prvej a druhej dobe voľby. Keď sa tak v nej spozná Božia vôľa, že sa duša celkom utvrdí a upevní a nežiada väčšiu istotu, môže tu skončiť. Ale keby jej to nestačilo, môže pristúpiť k tretej dobe voľby.“ (Direktórium 43:198); „Tretia doba ako potvrdenie iných. – Tieto dve metódy, ktorými sa tretia doba rozlišuje, sa majú použiť nielen vtedy, keď v druhej dobe nedôjde k záveru, ale i keď rozhodnutie padlo. Viac to prispeje k jeho potvrdeniu a upevneniu. Keby totiž duša bola istá, že pohyby druhej doby sú od Boha, iste by už nič hľadať nemusela. Pretože však diabol berie niekedy na seba podobu anjela svetla (por. 2 Kor 11, 14), je nutné toto všeobecné pravidlo: je veľmi nebezpečné chcieť sa riadiť len pohybmi vôle a nejakými vnútornými zmyslami bez náležitej úvahy. A preto preverenie a skúška sa musí diať svetlom, ako hovorí Apoštol: „Všetko, na čo sa vrhne svetlo, je zrejmé“ (por. Flp 5, 13). Okrem svetla viery je týmto svetlom ľudský rozum, ktorému samozrejme pomáha a osvecuje svetlo viery, lebo rozum je tiež od Boha. Jedno nemôže odporovať druhému, pretože pravda sa nutne musí zhodovať s pravdou.“ (Direktórium 43:203); „Ak sa neuskutoční voľba v druhej dobe. – Keď sa voľba v druhej dobe neuskutoční, pretože exercitant necítil v sebe žiadne zvláštne pohyby alebo cítil, že ho to ťahá na obidve strany, je potrebné použiť dve metódy tretej doby, ktoré sa musia vysvetliť. A keď sa pre niečo rozhodol v prvej metóde, musí to skúmať tiež druhou metódou. Keď potom z obidvoch bude výsledok rovnaký, je to znamenie dobrej voľby.“ (Direktórium 43:223)

Je to čas alebo doba, ktorá môže byť pochopená len vo svetle dvoch predchádzajúcich dôb, a zároveň tá, ktorá pripravuje pre všetko pre Prvú a Druhú dobu. (por. Direktórium 20:90; 31:129; 43:206, 229) A napokon sa táto doba sa javí ako doplnok k tým dvom predchádzajúcim. (por. Direktórium 20:83, 85, 88, 90; 23:87; 43: 190, 198, 207, 223, 229-232)

(spracované podľa: Darío López Tejada SJ, Los Ejercicios espirituales de san Ignacio de Loyola, s. 581-584)