Prípravná modlitba v Duchovných cvičeniach sv. Ignáca
„Povedal som: „Hľa prichádzam. Vo zvitku knihy je napísané o mne, že mám plniť tvoju vôľu. A to chcem, Bože môj.“ (Ž 40, 8-9)
Ignác býval zvyknutý na duplicitu úmyslov, či predsavzatí. Knihy o rytieroch a rovnako nálada – život na dvore, živili v ňom želanie urobiť veľké veci, aby bol videný. Syn Amadísa de Gaula, Esplandián, keď sa stal rytierom, celú noc sa modlil postojačky pred krásnym obrazom Našej Panej, skôr ako sa pustil do záchrany svojho strýka Lisuarte. Vznešené dvorné dámy počúvajú jeho zbožnú modlitbu a obdivujú odvahu, statočnosť a krásu mladíka, šaty a čierne brnenie, ktoré je v protiklade s bielym brnením jeho spoločníkov, tiež nováčikov. Podobne to bolo aj na zámkoch v okolí Loyoly, výkony zbraní a slová fantázie, mali druhoradý, či tajný úmysel, získať si priazeň, náklonnosť, či podporu pani, ktorá bola viac než vojvodkyňou.
V pokániach Manresy Ignácov úmysel bol súťažiť so svätými, dokonca úmysel prekonať ich a neustále ho potešovala vízia krásnej ľudskej bytosti, postava hada s mnohými ligotajúcimi bodmi, ako by to boli oči. Pochádza odtiaľto jeho vyjadrenie hadí chvost? V osvietení pri rieke Cardoner rozlíši duplicitu. Vzdávajúc vďaky pred Krížom del Tort poznal, že toto uspokojenie, táto útecha bola od zlého. Ignác píše vo svojej Autobiografii: „Trvalo to dosť hodnú chvíľu. Potom som si išiel kľaknúť pod kríž, ktorý bol nablízku, aby som sa poďakoval Bohu. A tam sa mi znovu zjavilo to videnie, ktoré som mal viacráz a ktoré som nikdy nepochopil, tá vec s mnohými očami, čo som prv spomínal a čo sa mi zdala veľmi krásna a akoby s mnohými očami. Keď som bol však pod tým krížom, jasne som videl, že tá vec nemala také krásne farby ako zvyčajne; vtedy som celkom jasne pochopil, že to bol zlý duch a aj rozhodná vôľa mi to potvrdila. Aj neskoršie sa mi ešte často a dlho zjavoval, ale ja som ho s pohŕdaním odháňal pútnickou palicou, ktorú som zvyčajne nosieval v ruke.“ (Autobiografia 31) Ako môžeme vidieť Ignác od tej chvíli opovrhoval touto víziou a zaháňal ju svojou pútnickou palicou.
V tomto kontexte Ignác potvrdzuje, že ten istý Boh ho učil rozlišovať, pretože mu udelil dar pevnej, neoblomnej a silnej vôle, aby mu slúžil: „Zdržiaval som sa aj naďalej mäsitého pokrmu a to s takou rozhodnosťou, že za nič na svete som nemienil urobiť v tom nijakú zmenu. Jedného dňa ráno, keď som vstával, predstavilo sa mi v mysli mäso na jedenie, ako keby som ho bol videl telesnými očami, hoci predtým som po tom vôbec netúžil. V tej istej chvíli som pocítil aj mocnú náklonnosť vôle, aby som jedával mäso. A hoci som sa jasne rozpamätal na svoje predošlé predsavzatie, neváhal som s istotou sa rozhodnúť, že mám jesť mäso. Keď som to potom porozprával svojmu spovedníkovi, ten mi povedal, aby som si dával pozor, či to hádam nebolo pokušenie; avšak ani po dobrom uvážení som nemohol o tom nikdy pochybovať. V tej dobe Boh zaobchádzal so mnou, ako učiteľ zaobchádza s dieťaťom v škole, keď ho vyučuje: bolo to pre moju ťarbavosť a tuposť alebo preto, že som nemal nikoho, kto by ma bol poučoval, alebo pre pevnú vôľu slúžiť Bohu, ktorú mi dal sám Boh. Preto som jasne videl, že Boh takto so mnou zaobchádzal a tento úsudok som si vždy zachoval. Keby som bol o tom zapochyboval, bol by som istý, že urážam jeho božskú velebnosť.“ (Autobiografia 27)
Na konci svojho diktovania portugalskému jezuitovi pátrovi Gonçalves da Cámara, potvrdzuje Ignác svoju poctivosť a čistotu úmyslu a jednoduchosť, s ktorou vyrozprával svoj život. Neukazuje sa v ňom ani trošku vystatovačnosti: „Po rozhovoroch o tých veciach 20. októbra som sa opýtal Otca Ignáca na Duchovné cvičenia a na Konštitúcie; chcel som sa totiž dozvedieť, ako ich zostavoval. Povedal mi, že Cvičenia nezostavil všetky naraz, ale len niektoré veci, ktoré pozoroval vo svojej duši a pokladal ich za užitočné. Zdalo sa mu, že by mohli byť aj iným užitočné; tak si ich teda zapisoval, napr. o spytovaní svedomia tým spôsobom s čiarkami atď. Povedal mi, že najmä poznatky o voľbe čerpal z rozmanitostí ducha a myšlienok, ktoré mal, keď bol v Loyole a keď ho ešte bolela noha. A povedal mi, že o Konštitúciách mi porozpráva večer.
V ten istý deň podvečer si ma dal zavolať. Mal výraz človeka, ktorý je sústredenejší než zvyčajne. Dal mi akési slávnostné vyhlásenie, ktorého jadrom bolo ukázať mi, že mal úprimný úmysel ohľadom všetkých vecí, o ktorých mi jednoducho rozprával. Pripojil, že si bol celkom istý v tom, že neporozprával nič viac, než čo sa skutočne stalo a že sa dopustil mnohých urážok Pána Boha od toho času, ako mu začal slúžiť. Nikdy však neprivolil k smrteľnému hriechu; naopak, stále rástol v nábožnosti, t. j. v ľahkosti nájsť Boha a že ho nájde. Aj teraz máva mnoho ráz videnia, najmä také, o ktorých bola reč prv, totiž, že vídava Krista ako slnko. To sa mu často prihodilo vtedy, keď mal hovoriť o dôležitých veciach a tie videnia mu prišli ako potvrdenie.“ (Autobiografia 99)
Tento životný kontext, toto životné pozadie čistoty a schopnosti rozlišovať v službe Boha je pôvodom a originalitou modlitby, ktorú Ignác navrhuje ako začiatok každého cvičenia:
Prípravná modlitba je prosiť o milosť od Boha, nášho Pána, aby všetky moje úmysly, činy a skutky smerovali čisto na službu a chválu jeho božskej Velebnosti. (DC 46)
Táto prípravná modlitba bude slúžiť ako niť pre inštruktora počas celého procesu DC, od Princípu a Fundamentu až po Kontempláciu na dosiahnutie lásky. Nielen pre opakovanie ako poznamenáva sv. Ignác: „Pred všetkými kontempláciami alebo meditáciami sa musí vždy robiť prípravná modlitba bez zmeny a s dvomi predhovormi…“ (por. DC 49), ale predovšetkým pre jemnú jednotu spomínaných extrémov.
Porovnajme texty:
– V Princípe a Fundamente: „tým, že si želám a vyberám to, čo by ma viac privádzalo k cieľu (vzdávať úctu, chváliť a slúžiť Bohu nášmu Pánovi), pre ktorý sme boli stvorený.“
– V prípravnej modlitbe: „nech by všetky moje úmysly…boli čisto usporiadané na službu a chválu jeho božského majestátu“ (úcta sa predpokladá v modlitbe).
– V Kontemplácii na dosiahnutie lásky: „vo všetkom milovať a slúžiť jeho božskému majestátu“ (preklad Vulgáty tiež vkladá chváliť).
Predovšetkým si môžeme všimnúť zhodu a postup, či napredovanie: „viac“ z prvého textu sa zmení na „všetko“ v druhých dvoch; služba sa zachováva alebo udržiava vo všetkých troch; chvála sa ešte zachováva v druhom texte, ale úcta a chvála sa zmenia na lásku v treťom texte.
Táto malá analýza dáva, poskytuje kľúč evanjeliovej inšpirácii modlitby. Ide o prvé prikázanie, s druhým, ktoré je do neho začlenené: „On mu povedal: „Milovať budeš Pána, svojho Boha, celým svojim srdcom, celou svojou dušou a celou svojou mysľou! To je najväčšie a prvé prikázanie. Druhé je mu podobné: Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého!“ (Mt 22, 38-39)
Majme vždy na zreteli, že božia velebnosť sa stotožňuje, sa identifikuje od Kontemplácie Vtelenia, s Trojicou. (por. DC 106). Okrem komentovanej úplnosti – všetko si žiada konkrétne usporiadanie: prostriedky sú prostriedky a cieľ je cieľ. Preto Ignác zdôrazňuje, aby sme sa nesplietli: „V každej dobrej voľbe, nakoľko to záleží od nás, oko nášho úmyslu musí byť jednoduché, hľadiac jedine na cieľ, pre ktorý som stvorený, t.j. na chválu Boha, nášho Pána a na spásu svojej duše. A preto, čokoľvek si volím, musí slúžiť na to, aby mi pomáhalo k cieľu, pre ktorý som stvorený; nesmiem usmerňovať alebo ťahať cieľ k prostriedku, ale prostriedok k cieľu. Tak sa stáva, že mnohí sa najprv rozhodnú oženiť sa, čo je prostriedok a až potom slúžiť Bohu v manželskom stave, čo je cieľ. Iní zasa najprv chcú mať benefíciá a len potom slúžiť v nich Bohu. A tak títo nejdú rovno k Bohu, ale chcú, aby Boh prišiel rovno k nim, k ich nezriadeným náklonnostiam. Takto robia z cieľa prostriedok a z prostriedku cieľ. To, čo by mali postaviť na prvé miesto, stavajú na druhé. Lebo najprv si mám postaviť pred oči, že chcem slúžiť Bohu, čo je cieľ, a až potom, keď je to osožnejšie, vziať si benefícium alebo ženu, čo je prostriedok k cieľu. Tak ma teda nijaká vec nemá pohýnať, aby som siahal po tých alebo oných prostriedkoch alebo sa ich zriekol, ale jedine služba a chvála Boha, nášho Pána a večná spása mojej duše.“ (DC 169)
Darom od Boha je tiež jednoduchosť a čistota želania, priania – čistota úmyslov; myšlienka, plán, projekt – čistota úkonu a realizácia, vykonanie – skutok, konanie.
Nie je potrebné povedať, že zlo je učiteľom zdvojených úmyslov, klamárskych plánov a podvodníckeho konania. Ignác to vedel veľmi dobre. V pravidlách o rozlišovaní túto skutočnosť neprestajne pripomína. (por. DC 325, 326, 331, 332, 334). Nepriateľ je ešte viac zákerný, keď napáda človeka so škrupuľami alebo vystatovačnosťou (chválenkárstvom).
Ak teda postupujeme v konaní dobra, čo je služba Bohu a nepriateľ nás od toho odhovára a ponúka nám diametrálne odlišný názor, Ignác radí, aby sme nepriateľovi odpovedali takto: „Nezačal som to pre teba, a tiež pre teba do neskončím (nezanechám).“ (por. DC 351)
Žalmista tak vyjadruje svoje želanie čestnosti, priamosti a jasného postupovania: „Skúmaj ma, Bože, a poznaj moje srdce; skúmaj ma a všímaj si moje cesty. Pozri, či nejdem bludnou cestou a veď ma po ceste k večnosti.“ (Ž 139, 23-24) A tiež Liturgia Hodín nás pozýva k podobnej modlitbe: „Všemohúci Bože, predchádzaj naše konanie svojím vnuknutím a sprevádzaj ho svojou pomocou, aby sme všetky podujatia s tebou začínali a s tvojou pomocou i dokončili.“ (Ranné chvály z pondelka, prvý týždeň)
(spracované podľa Santiago Thió i de Pol SJ, „Pedir lo que quiero. Comentario de las peticiones del libro de EE de san Ignacio de Loyola“, s. 4-5)