Modlitba sv. Ignáca v jeho Duchovnom Denníku

Modlitba sv. Ignáca v jeho Duchovnom Denníku

Úvod

Napísalo sa veľa a veľa sa píše o rôznych dielach sv. Ignáca. To najťažšie je písať o jeho Duchovnom Denníku. O tomto diele nie je dostatok literatúry. A predsa nikto nepopiera alebo neodmieta jeho dôležitosť a predovšetkým duchovné bohatstvo, ktoré obsahuje. Nielenže nás zaujíma, čo sa prihodilo sv. Ignácovi, ale nás zaujíma tiež dôležitosť, ktorú má Denník pre celý Inštitút Spoločnosti Ježišovej, a pre tých, ktorí sú do neho volaní. V tejto situácii sa idem obmedziť na štúdium a reflexiu o tom, čo môžeme objaviť v Denníku v súvislosti s modlitbou svätého zakladateľa Spoločnosti Ježišovej. Doterajšie štúdia Denníka sv. Ignáca upriamili pozornosť predovšetkým na obsah jeho videní, na spôsob mimoriadne prijatých milostí alebo na proces jeho stretnutia s Bohom v rôznych situáciách alebo ako prišiel k rozhodnutiu o chudobe Spoločnosti Ježišovej alebo na čas rozlišovania, ktorý uskutočňoval. O modlitbe svätého Ignáca v týchto dňoch vo vzťahu s modlitbou jeho každodenného života, a o jej charakteristikách, ktoré mala jeho denná spiritualita sa písalo menej.

Sv. Ignác  a denné slávenie Eucharistie

Prvý dojem, ktorý sa získava z čítania Duchovného Denníka sv. Ignáca je mimoriadny charakter jeho obsahu. Je upriamený prakticky na to, čo sa mu udialo pri svätej omši, pri jej príprave a pri pôsobení milostí. Toto je dôležité znamenie hodnoty, ktorú pripisoval svätej omši, liturgii, v jeho každodennom vzťahu s Bohom. To znamená v jeho modlitbe, pokiaľ tým chápeme mentálnu modlitbu: vedomý y úctivý kontakt s Bohom. Svätá omša bola centrom jeho kontaktu s Bohom. Venoval jej hlavnú pozornosť. Pripravoval sa na ňu osobnou modlitbou ešte pred jej slávením a venoval jej dostatočne dlhý osobný čas, pretože v nej cítil vplyv Božích milostí. Tejto prípravnej modlitbe sa venoval ešte na svojej izbe. V dňoch, keď cítil slabosť zdravia, venoval jej čas na svojom lôžku. Až po tejto prípravnej modlitbe išiel sláviť svätú omšu do kaplnky, kde si najskôr sám pripravoval oltár a potom sa preobliekol do liturgického rúcha. V tomto čase (v kaplnke) sa tiež modlil. Išlo o druhý čas jeho osobnej modlitby, teda tesne pred slávením svätej omše. V Denníku zo 4. marca volá tento druhý čas „prípravnou modlitbou omše“, skôr ako prišiel do kaplnky. (por. Denník 105, 112 a 106-107, čísla zodpovedajú českému prekladu Denníka sv. Ignáca) Zaujímavé je vidieť, čo sa odohralo v duši sv. Ignáca v stredu 27. februára: „Potom som vstúpil do kaplnky, a v modlitbe som pocítil alebo presnejšie videl, mimo prirodzenej schopnosti, Najsvätejšiu Trojicu a Ježiša, ktorý mi znovu predstavoval alebo opisoval alebo bol sprostredkovateľom Najsvätejšej Trojice, aby sa mi toto intelektuálne videnie znovu rozšírilo. Pri tomto cítení a videní ma zaplavili slzy a láska, tým, že sa zameriavala na Ježiša a k Najsvätejšej Trojici to bol vzťah oddanosti, ale bližšie k úctivej láske, než k niečomu opačnému. Potom som zase pociťoval Ježiša, ako zastával rovnaký úrad, keď som myslel na to, aby som sa modlil k Otcovi; zdalo sa mi a vnútorne som cítil, že to všetko pred Otcom a Najsvätejšou Trojicou urobil on sám.“ (por. Denník 83-84)

Tretím časom, ktorý denne rozlišuje sv. Ignác, je ten, ktorý on zvykne nazývať „skončená sv. omša“. Niekedy si zaznamená milostí, vnútorné pohyby, videnia alebo pocity, či dojmy, ktoré sa mu prihodia počas dňa, v rôznych situáciách: napríklad, keď kráča po meste, keď niekoho navštevuje… Môžeme si tak všimnúť, že hoci pozornosť Ignáca sa špeciálne zameriava na svätú omšu, v Denníku nachádzame informácie o živote a stálom vzťahu Ignáca s Bohom a s ľuďmi.

Uskutočňovať Božiu vôľu – anjelská mystika

V Denníku môžeme vidieť to, čo sa zmocňuje alebo čo zapĺňa a vždy prevláda v jeho kontakte s Bohom, je to želanie nájsť Božiu vôľu vo všetkom tom, čo Ignác robí a plánuje. Ide najmä o to, čo musí stanoviť pre Spoločnosť v Konštitúciách, tiež o jeho apoštolskej aktivite, o jeho počínaní v modlitbe, o jeho kontakte s Bohom alebo s inými. (por. Denník 119) Hľadá predovšetkým Božiu vôľu o jeho osobe a o jeho činnosti, aby ju naplnil. Mohli by sme to aplikovať na slová Krista, ktorý povedal o sebe samom: „Mojou vôľou je plniť vôľu Toho, ktorý ma poslal a dokonať jeho dielo.“

Veľká časť z toho, ktorá sa zachovala z Denníka je venovaná nachádzaniu toho, čo chce Boh o chudobe Spoločnosti Ježišovej, ktorú mu Boh dovolil založiť. Nezaujíma ho ani tak vážiť si dôležitosť útech alebo neútech, ktoré zakusuje v sebe samom, ako skôr ich súvislosť s tým, čo mu zobrazujú alebo čo nie Božia vôľa v jeho vlastnom správaní alebo o téme, ktorú vyjednáva s Ním. Tento duchovný postoj sv. Ignáca sa správne pomenoval „anjelskou mystikou“. V odkaze na anjelov, pozorných vždy realizovať službu, ktorú si Boh želá v prospech ľudí, bez toto, aby stratili svoju kontempláciu Božej tváre, svätý Ignác si želá spojiť sa so spásnou a posväcujúcou činnosťou Boha vo svete ľudí. K tomuto sa cíti byť neustále volaný a k tomuto konaniu smeruje svoje odporúčania pre jezuitov v ich apoštoláte a pre laikov v celom živote. (nájsť Božiu vôľu a plniť ju, por. DC 1, 21) Jezuitom, ako napríklad pátrovi Nikolás Floris, Ignác píše: „ Pamätajte, že dobrí anjeli robia to, čo môžu, aby zabránili tomu, aby ľudia hrešili a aby bol Boh uctievaný a predsa neudeľujú trest, keď sa prihodí to opačné… Náš Otec je zvelebený v tých našich, ktorí postupujú v takom prípade spôsobom podobným anjelom.“ (List pátrovi Nicolás Floris z 22. novembra 1553) Študentom do Coimbry napísal Ignác v roku 1547 list, aby vysoko ocenil šľachetnosť ich povolania: „…nielen medzi ľuďmi, ale medzi anjelmi sa nenachádzajú najšľachetnejšie cvičenia ako osláviť svojho Stvoriteľa a podrobenie sa jeho stvorení Jemu, než sú schopní….“ A všetkým všeobecne napísal s podobným vyjadrením: „…nech vždy cítime a všímame si jeho najsvätejšiu vôľu a túto nech dokonale plníme…“ (List Margarite de Austria, 17. november 1553) Dokonca Ignác spomína tento anjelský postoj pred Bohom aj pri omši. Ignác cíti veľkú zbožnosť a zamýšľa sa nad tým, že by sa mal správať alebo byť ako anjel pri slávení bohoslužby. (por. Denník 141, pondelok – 10 marec) Ignác tu má zrejme na mysli už citovaný list, že najšľachetnejším cvičením je osláviť Boha a jemu podrobiť všetky jeho stvorenia. Anjelská mystika sa však trochu odlišuje od ignaciánskej mystiky. Cherubíni prejavujú špeciálne svoju jednotu s Bohom v kontemplácii jeho Pravdy, ktorá osvetľuje a nasycuje dušu. Ide najmä o intelekt. Serafíni vyjadrujú najlepšie svoju jednotu s Bohom pomocou svojho citu, úprimnosti, lásky. Vnímajú svoj vzťah s Bohom ako Lásku. Ignaciánska mystika je druh viac aktívny: jednota s Bohom v jeho spásnej aktivite pre ľudí. Preto sa však volá anjelskou a tiež mystickou, aby pomohola ľuďom na ceste spásy a svätosti.

Obsah ignaciánskej modlitby

Denník sv. Ignáca ukazuje, že Ignác bol ponorený do rozlišovania toho, čo musí stanoviť alebo určiť o viacerých bodoch Formuly Inštitútu a o Konštitúciách. Na prvom mieste vyjednáva s Bohom o type chudoby, ktorý má zapísať do Formuly a do Konštitúcií. Píše o tom aj vo svojej Autobiografii. (por. Autobiografia 100) Na druhom mieste sa zastavuje nad otázkou misií v ignaciánskom zmysle. (por. Denník 161n) Pozorujeme však, že v jeho modlitbe hrá dôležitú úlohu liturgický obsah svätej omše každého jedného dňa. V tom čase bola veľká možnosť vybrať si úmysel sv. omše. V nedele si Ignác neberie nič špeciálne. Berie text zo dňa, teda z nedele. Taktiež nemení text v deň slávnosti, ako sú počas Vianoc, Svätý týždeň, nedele utrpenia, Veľká noc, Nanebovstúpenie, Zoslanie Ducha Svätého, Božie telo a niektorých svätých, ako sv. Matúša, sv. Marka alebo sv. Jána Krstiteľa. 29. februára celebroval svätú omšu zo sviatku„ o piatych ranách nášho Pána“, ktorý sa vtedy slávil v piatok po Popolcovej strede (neskoršie v piatok po 3. pôstnej nedeli) V Denníku sú zaznačené aj iné špeciálne slávenia svätej omše. Od 5. júla 1544 až do konca, z toho, čo zachovávame z Denníka (marec 1545), Ignác neoznačuje názov alebo titul svätej omše, ktorú slávi. Od 24. augusta do 28. augusta 1544 Ignác neslávil svätú omšu z dôvodu choroby. Ignác píše: „V tomto období som bol chorý…..“ (por. Denník 328) Podobne tomu bolo od 22. decembra do 24. decembra a od 13. januára do 19. januára 1545. (por. Denník 445, 456) Páter Iparraguirre napočítal 116 označených svätých omši v Denníku. Z toho 30 z nich venoval Najsvätejšej Trojici, 20 menu Ježiš, 16 Panne Márii a 9 Duchu Svätému.

Téma modlitby, ktorú máme zachovanú v Denníku má teda silný vzťah zo slávením svätej omše daného dňa: Trojica, Ježiš, Naša Pani, ďalej zo situáciou, v ktorej sa Ignác nachádza v súvislosti z jeho rozlišovaním alebo s konaním, ktoré od neho žiada Pán v tomto čase. Ignác bol vždy pozorný, vnímavý na Božiu vôľu: skončiť alebo neskončiť rozlišovanie, trvať viac na slávení svätých omší ku Trojici alebo nie, venovať pozornosť slzám alebo nie, atď. Ignác bol tiež vnímavý počas modlitby na milosti, ktoré prijímal: osvietenia, vnútorné pohyby v duši, horlivosť, nadšenie, zbožnosť, s väčšou alebo menšou intenzitou, atď. Všetky tieto pozorovania a postrehy nám potvrdzujú, že jeho modlitba sa silne zakladala na svätej omši a na liturgii: liturgická spiritualita – tým, že jeho základným smerovaním bolo nájsť Božiu vôľu, o tom, čo musí urobiť v službe Bohu a ľuďom. Môžeme si tiež všimnúť, že Ignác si uvedomoval Boha nepretržite a to i mimo formálnej modlitby a svätej omše. Na ulici a v debatách, keď požehnával a vzdával vďaky za jedlo….  Denne postupoval tak, aby plnil Božiu vôľu a prijímal mimoriadne milosti. (por. Denník 48, 70, 179, 74, 87, 151, 133, 153…)

Páter Laínez potvrdzuje vo svojom liste o Ignácovi (list datovaný v roku 1547), že už v tom čase sa správal, čo sa týka Božích vecí viac „pasívne“ ako „aktívne“ a to považoval za posledný stupeň dokonalosti. Dôkladné štúdium Denníka nás privádza k záveru, že vedomá komunikácia Ignáca s Bohom naším Pánom bola nepretržitá, stála, a vždy dbajúca o to, aby sa realizovala Božia vôľa a viac sa očisťoval od všetkého egoizmu v tomto obdivuhodnom vzťahu. Neskoršie svedectvá, ktoré existujú, nám potvrdzujú, že rástol v tejto ľahkosti a prechádzal od zdanlivej modlitby k vážnej a solídnej modlitbe a to až do konca svojho života. Ribadeneira potvrdzuje, že akákoľvek vec mu pomáhala k tomu, aby sa povzniesol k Stvoriteľovi: bylina, list, kvet, ovocie. O duchovnom pozdvihnutí sa k Bohu, v ktorom Ignác žil každodenne, hovorí tiež svedectvo Antonia Brandao. V liste svojim spoločníkom píše, že keď prišiel do Ríma 20. februára 1551 s inými jezuitmi, páter Ignác ich prijal s takou spokojnosťou, že mu vyhŕkli slzy od radosti. Iné svedectvo hovorí o tom, že keď bol pár dní pred smrťou, že „je človekom, ktorý vo všetkých veľkých alebo menších nariadeniach alebo rozhodnutiach má veľkú rozvážnosť a vážnosť; riadi sa extrémne prirodzeným rozumom a je pravidelne riadený cez vliate a zjavené poznanie Písma….“

Ako vidíme tiež v Denníku, akákoľvek vec (udalosti, činnosť, práca alebo osoba) mohli byť námetom pre jeho vedomú komunikáciu s Bohom. Vonkajší hluk, striedavé vnútorné pohyby jeho ducha, záľuby alebo vnútorné návrhy, vo všetkom tomto sa usiloval nájsť Božiu vôľu a snažil sa o to, aby ju čo najlepšie zrealizoval. Taktiež na ktoromkoľvek mieste mohol vidieť, vnímať, že je zasiahnutý prítomnosťou Boha nášho Pána (Trojica, Ježiš, Mária) alebo že je zasiahnutý milosťami (osvietenia, vnútorné pohyby v duši, zbožnosť). Ignác si želal, aby tí zo Spoločnosti nachádzali nie menej zbožnosti v aktivite ako v meditácii: vo všetkom sa môže milovať a slúžiť Bohu a stále lepšie a lepšie. Ignác chcel hľadať a nachádzať Boha vo všetkých veciach, viac v dielach lásky a poslušnosti ako v modlitbe alebo v meditácii.

Niet pochýb, že pre prijaté mystické milosti a pre voľbu svätých omší, sv. Ignác často nachádzal vo svojej modlitbe tajomstvo Trojice, Božiu podstatu a tri Božské osoby. Jeho spiritualita je trojičná spiritualita. Jeho Denník nám okrem toho ukazuje, že Ignáca sa vo svojich rozhovoroch odvolával špeciálne na každú Božskú osobu. (por. Denník 48) Tento spôsob osobnej modlitby ku každej Božskej Osobe, zdá sa, že je najfrekventovanejší než u iných svätých z Cirkvi. V Denníku je tiež významné jeho odvolávanie sa na tých, ktorých volá „prostredníkmi“ alebo „prihovárajúcimi sa“. V tejto úlohe prostredníka pred Bohom Ignác vidí Máriu a Syna, naklonených k tomu, aby sa pýtali Otca: „…Videl som Máriu a Syna, sklonených k prímluve u Otca….“ (por. Denník 4) Žil to, to učí exercitanta v troch rozhovoroch v Duchovných cvičeniach (por. DC 62-63): „obrátiť sa na Máriu, aby mi vyprosila od svojho Syna a Pána milosť“; „na Syna, aby ma priblížil k Otcovi“; „na Otca, aby mi to večný Pán udelil“. Denník sa predstavuje v tomto bode ako výsledok ignaciánskeho prijatia kresťanskej viery ohľadom plánu Boha, ktorý sa urobil byť taký láskavý slúžiť vo Vtelení svojho Syna, v osobitnej voľbe Márie ako jeho a našej Matky, v založení Cirkvi a vo sviatostiach a napokon vo svätých prostredníkoch a v ich príklade. Sv. Ignác sa tiež v modlitbe obracia na anjelov, svätých otcov, apoštolov, učeníkov a všetkých svätých a na všetky osoby, aby mu pomáhali. (por. Denník 46-47) Žije tak v plnom spoločenstve so svätými. Necíti sa byť izolovaný alebo osamotený v modlitbe.

Slzy, mystika úctivej lásky, dar reči – tzv. locuela

Prítomnosť sĺz v Denníku sv. Ignáca je veľmi častý. Prakticky ich mával každý deň. Ignác píše, že ich mával „bohato“, „neustále“, „veľa“, a boli sprevádzané aj inými darmi. Ale tiež píše, že v niektoré dni ich nemával. Slzy hrali dôležitú úlohe v živote sv. Ignáca. Prvé slzy sa objavujú po jeho obrátení a potom v čase, v ktorom sa datuje Denník. Stali sa takmer prirodzenou súčasťou jeho duchovného života. Slzy tiež boli súčasťou jeho modlitby ako to vidíme v Denníku. (por. Denník 367, 383) Sv. Ignác vedel, že dar sĺz sa nemôže vo všeobecnosti žiadať, pretože nie je potrebný, a ani dobrý a vhodný pre všetkých. Vo svojom liste, napísanom prostredníctvom pátra Polanca, Ignác píše: „..niektorým, hoci by to bolo v mojich rukách dať im slzy, nedal by som im ich, pretože im nepomáhajú v láske a spôsobujú im utrpenie (bolesť) tela a hlavy a z tohto dôvodu zabraňujú akékoľvek vykonanie dobročinnej lásky.“ Ignác ešte v tomto liste doplnil: „niektorí majú tento dar, pretože jeho prirodzenosť je taká, že v nich pohnutie duše je ľahko na prospech ich telu alebo pretože Boh im dá také rozplynutie sa v slzách, pretože vidí, že je to pre nich vhodné…“

O sv. Ignácovi napísal aj Laínez: „Ignác je tak precitlivený na večné a abstraktné záležitosti, že mi povedal, že zvyčajne plakával šesť až sedem krát denne.“ Slzy, ktoré sa objavujú v Denníku sú všeobecne dôsledkom jeho intenzívnej skúsenosti v jeho komunikácii s Bohom. Zvyknú byť doprevádzané veľkou zbožnosťou, niekedy s nárekom, vzlykaním a často až zastavením schopnosti vyslovovať slová v tomto momente. (por. Denník 29, 30, 31, 72) Vo všeobecnosti najintenzívnejšie sú počas slávenia svätej omše, ale tiež sa v hojnosti opakujú aj v pracovnom čase, v niektorých momentoch. (por. Denník 74, 87, 149-153….) Avšak uprostred tohto mimoriadneho fenoménu daru sĺz, Ignác sa usiluje uchovať si čistý úmysel, uspokojiť sa s tým, či ich má alebo nemá, „tým, že sa domnieva, že Boh náš Pán to urobil pre moje väčšie dobro“. (por. Denník 186, ale tiež 184-185) Podobne hovorí aj o vnútornom potešení alebo veľkej hojnosti, či ho má alebo nemá: „…nenachádzal som žiadne zaľúbenie, iba v samom Pánovi…“ (por. Denník 284-285) To isté sa mu prihodilo, keď prijal vzácny dar úcty, poslušnosti alebo podriadenosti sa: „áno, stále som sa vracal k tejto úctivosti, pred omšou, v pokoji, a v kaplnke a počas omše, a keď mi prišli slzy, hneď som ich odmietol, aby som dbal len na úctivú pokoru. Táto pokora mi stála pred očami, ale mne sa pritom nezdalo, že by som to bol ja alebo niečo zo mňa. Dovoľovala mi akoby stále priberať na zbožnosti a slzách, áno, získal som presvedčenie, že to bola cela, ktorú mi chcel ukázať Pán…..v jednej časti omše akási vnútorná úctivá pokora a úcta, avšak vo väčšej časti žiadna možnosť, ešte vnútorne pocítiť úctivú pokoru a úctu.“ (por. Denník 157-158, 160)

Úcta – mystika úctivej lásky sa objavuje v Denníku ako mimoriadne vzácny dar. Je jasné, že tento dar v bežnom živote je nejakým spôsobom prvkom „úcty“ alebo „poklony“, tým, že sa používa pri definícii modlitby. Termíny ako úcta, poklona a pokora začínajú mať špeciálnu dôležitosť v Denníku od 14. marca, keď Ignác píše: „Vo všetkých týchto dobách pred omšou, v omši a po nej, bola vo mne jedna myšlienka, ktorá mi prenikla do duše, s akou veľkou úctou a úctivou pokorou, by som mal spomínať meno Boha, nášho Pána, keď idem na omšu, atď. … a nehľadať slzy, ale túto úctivú pokoru a úctu.“ (Denník 156). Ignác vždy nenachádza túto úctivú pokoru (lásku), ktorú hľadá a si želá. Cíti svoju bezmocnosť, aby ju našiel. Avšak sa mu zdá, že Boh chce, aby mal túžbu ju hľadať a nájsť. Tak to aj robí: „Potom trochu neskoršie, v kaplnke, sa mi zdalo, že je to Božia vôľa, aby som skúsil namáhať sa hľadať ju a nájsť; ale napriek tomu som nemohol nič nájsť, a predsa sa mi zdalo dobré, aby som ju hľadal; aj keď nájdenie nie je v mojej moci, postará sa potom darca milostí o tak veľký príliv poznania, návštevy a duchovnej chuti, ako som povedal; so slzami a tak pretrvávajúcimi, strácajúc reč, že sa mi javilo v každom slove spomínať Boha, Pána, atď. Prenikalo ma to znútra, s úctou a obdivuhodnou úctivou pokorou, že vysvetliť to, zdá sa, sa nemôže.“ (Denník 164)  Táto milosť úcty alebo úctivej pokory sa opakuje na omšiach, ktoré hovorí o Našej Pani, o Ježišovi, o Duchu Svätému a o Trojici. Všeobecne sa zdá, že táto úcta nie je ani tak časť tematického obsahu modlitby svätca, ako skôr forma jeho vzťahu s Bohom alebo Božími alebo svätými osobami. Vieme však, že to hľadá, a že to dôverne žiada. (por. Denník 163-164 a 178) Napríklad 30. marca 1544, v nedeľu Utrpenia, Ignác formuluje svoju modlitbu do dôvernej prosby: „Daj mi láskyplnú pokoru….“ (por. Denník 178) V tom istom dni Ignác cíti, že postoj „láskyplnej pokory“ sa musí tiež rozšíriť na stvorenia. Pravdepodobne preto, lebo sú obrazom Boha. Nakoniec Ignác dodáva: „Keď človek nenachádza žiadnu úctu alebo láskyplnú úctivosť, musí hľadať bojazlivú úctu, tým, že pozerá na vlastné chyby, aby dosiahol tú, ktorá je láskyplná.“ (Denník 187, por. Denník 178, por. DC 370) V Denníku sa tiež nachádza postreh sv. Ignáca, že vkladá do súvislosti alebo do spojitosti tento vzácny dar „láskyplnej pokory“ s jeho bežným, všedným životom. Cítil, že, aby našiel tento dar v omši, že „je potrebné využívať ju počas celého dňa, bez toho, aby som sa rozptýlil“. (por. Denník 182) To, čo dominuje alebo pretrváva, je dôležitosť, ktorú dáva tejto milosti „láskyplnej pokory“, až kým neobjaví, že musí odmietnuť slzy, aby venoval pozornosť úcte – úctivej pokore, a aby táto bola cestou, ktorú mu chcel Pán ukázať. A tak 14. marca 1544 Ignác napíše: „…zatiaľ, čo som slúžil omšu, získal som dokonca presvedčenie, aby som považoval túto milosť a poznanie za dôležitejšie pre duchovný pokrok mojej duše, než všetky ostatné milosti až doteraz…“ (por. Denník 156-157)

Dar reči (spôsob reči) – tzv. locuela

Tento typický výraz sv. Ignáca v jeho Denníku nie je úplne rovnocenný „ustáleným frázam“ traktátov zo spirituality. „Ustálené frázy“ predpokladajú komunikáciu nejakej správy, ktorú osoba prijíma, nech by boli vonkajšie sluchové alebo vnútorné (predstavové alebo duchovné). Tzv. locuela, o ktorej píše sv. Ignác vo svojom Denníku môže byť vonkajšia alebo vnútorná. Objavuje sa medzi 11. – 28. májom s hojnou frekvenciou a potom sa o nej prestane zmieňovať. Nazýva ju ako „dar udelený Bohom“ alebo hovorí o „nebeskom hlase alebo hudbe“. Zdá sa, že ide o spojitosť so slovami vyslovovanými v omši. V každom prípade sa nejedná o zvuk, ale o slovo a jeho význam. (Por. Denník 221, 222, 224, 234) Páter Luis Gonçalves da Cámara píše vo svojich Pamätiach o Ignácovi takto: „Čo ho zvlášť povznášalo v modlitbe, bola hudba a spev o božských veciach, ako vešpery, omša a podobne.“ Tieto skúsenosti ho viedli ku zbožnosti a láske. Prinášali mu akýsi druh nebeskej hudby, ktorá ho privádzala k vnútornej harmónii, a to s mnohými slzami. (por. Denník 224) Je pravdepodobné, že prijímal niekoľko vnútorných alebo vonkajších slov spolu s melodickým muzikálnym zvukom, ak venujeme pozornosť tomu, čo píše niekoľko dní po sviatku Nanebovstúpenia Pána. (por. Denník 234, 237, 238, 239, 240)

Iné dodatky o Ignácovej modlitbe

Dokonca aj v najvznešenejšom stave duchovnej cesty, na ktorej sa Ignác nachádzal, bol podrobený nestálosti telesnej prirodzenosti a nestálosti ducha v živote modlitby. 18. februára napíše takéto slová o svojej neúteche: „Potom so zaspal a prebudil som sa ešte pred začiatkom dňa. Potom som bol pre najbližšiu dobu tak ťažkopádny a opustený od každej duchovnej veci. A tým, že som konal zvyčajnú modlitbu, až do polovice, so žiadnou alebo s veľmi malou chuťou a s týmto nedôvera nájsť milosť v Najsvätejšej Trojici.“ (por. Denník 44) Vidíme, že Ignác prechádza cez obdobia neútechy alebo suchoty: „Po skončení omše a potom v pokoji som sa cítil celkom opustený od každej pomoci a nemohol som získať žiadne potešenie od prostredníkov ani u Božských osôb…a nikde som nenachádzal pokoj…“ (por. Denník 145) Ignác opisuje svoj stav ako: neistý, napádaný mnohými myšlienkami, ktoré ho znepokojovali, niekedy až proti Ježišovi: „…Miesto toho ma napadli myšlienky proti Ježišovi…“ (por. Denník 145). Čo je však dôležité, Ignác v tomto čase neúteche neprestával aplikovať pravidlá o rozlišovaní duchov, inteligenciu a zdravý rozum.

Ignác mal tiež svoj spôsob prípravy na svätú omšu. Páter Conçalves da Cámara vydáva takéto svedectvo: „Večer pred nadchádzajúcim dňom, v ktorom už hovoril omšu, nariadil pohľadať misál a na izbe si niekoľko krát čítal omšu a pripravoval sa na ňu.“ Páter ďalej spomína, že Ignác ju hovoril tak ako sa hovorí v Ríme, nahlas, aby celebrant mohol byť počutý v celom kostole. Dokonca pozdvihoval hlas aj vtedy, keď ju hovoril vo svojej privátnej kaplnke. Kaplnka bola hneď vedľa jeho izby. Páter Cámara hovorí, že omšu celebroval v mimoriadnou zbožnosťou a úctou. Páter Cámara dodáva „odtiaľto sa myslí, že sa rodí bolesť, ktorú trpí telo, keď počúva alebo hovorí omšu, ak nie je pri sile…veľa krát sme ho už videli ochorieť v deň, keď slávil omšu“. Pridáva tiež, že „ak neplakal v omši tri krát, dal najavo, že sa cítil smutný“. Počas omše dlhý čas vzdával vďaky Bohu, zostávajúc tak v modlitbe aj dve hodiny. Pred požehnaním jedla sa vždy trochu utiahol do jedálne, ako to robil aj pri iných veciach a zvykol dať osobitnú dôležitosť a slávnostnosť požehnaniu jedla a vzdávaniu vďaky po ňom. (por. Konštitúcie 251, Denník 153) Niekedy pod vplyvom milostí, ktoré prijal, Ignác stratil „reč“. (por. Denník 31, 40, 72, 77, 163) Inokedy cítil sklon k tomu, aby zostal na kolenách, „tešiac sa z toho, čo cítil“. (por. Denník 16, 32, 36-38, 41) 18. februára 1544 sa prebudil ešte predtým, než začal deň, s veľkou bolesťou a vyprahnutím na duchu. Takmer polovicu jeho zvyčajnej modlitby robil s veľmi malým potešením a s nedôverou. Avšak znovu sa vrátil k modlitbe a Pán mu udelil zbožnosť, sladkosť – príjemnosť a duchovné potešenie.  Môžeme si to všimnúť najmä vtedy, keď je pozorný alebo sústredený na rozlišovanie a podporenie vnútorných pohybov alebo návrhov, ktorá cítil, ba ešte aj pri pohyboch tela pri modlitbe. (por. Denník 43, 44, 45) Išlo najmä o potvrdenie vecí ohľadom chudoby. 3. marca 1544 jeho zvyčajná modlitba, ako nám to opisuje v Denníku, začína skoro ráno o pól piatej, a hoci ju robí so zbožnosťou a v pokoji, cíti zármutok alebo ťažkosť v hlave, tak že si nedovolí postaviť sa, bez toho, aby sa vrátil k spánku ešte pred hovorením omše. V ten deň vstal o 8.30. (por. Denník 97, 98)

Záver

Nechcel som vyčerpať všetky možnosti, ktoré ponúka Duchovný Denník sv. Ignáca, to preto, aby som viac prenikol do reality života modlitby svätého zakladateľa Spoločnosti Ježišovej. Jeho choroby, jeho slabosti alebo psychologické sklony, polohy, či postoje tela, vplývali na jeho modlitbu a boli pozorované najmä pri jeho rozlišovaní o tom, ako musel alebo mal postupovať. Myslím, že niektoré nové stopy a nové detaily z jeho konkrétneho života sa nám stali viac bližšími, bez toho, aby sme neoslabili nič zo vznešených milostí, ktoré mu boli zjavené. Ním získaná, či nadobudnutá kontemplácia, podporená prostredníctvom Božej milosti a pasívne prijatá, nám zanechala príklad životného štýlu kontemplatívneho apoštola  v jeho konaní, v jeho úžasnej a obdivuhodnej intenzite. Stala sa modelom nasledovania pre tých, ktorí sú volaní k anjelskej spiritualite, ktorú si on želal pre apoštolov Spoločnosti Ježišovej, aby boli vo svojom apoštolskom povolaní. Pomáhať blížnemu, bez toho, aby stratili kontempláciu Božej tváre, a okrem toho, tým že rozšíria alebo zväčšia s touto pomocou slávu  a službu Boha a posvätia vlastnú osobu. Jeho modlitba bola prameňom jeho apoštolskej aktivity, konania aj postupovania, z nej mu prichádzalo na um, čo má robiť a ako má postupovať v apoštolskej a komunitnej činnosti. V nej sa mu odkrývalo želanie a vôľa Boha. Sprostredkovania alebo milovaní prostredníci Boha, nie sú prekážkou, ale pomocou, aby našiel a realizoval túto Božiu vôľu, nie na náš štýl alebo spôsob, ale na Boží spôsob; nie podľa našich plánov, ale podľa plánu Boha. Štúdium ignaciánskej modlitby v Denníku nám ukázalo a pripomenulo, pokiaľ ide o jeho vytrvalý vzťah so životom, konkrétny spôsob, s ktorým Ignác postupoval, aby hľadal a našiel Boha vo všetkých veciach, aby slúžil a miloval Boha s najčistejším a najdokonalejším úmyslom vo všetkých nich.

(spracované podľa Manuel Ruiz Jurado, „La oración de san Ignacio en su Diario Espiritual“, Manresa 84 (2012) 63-77)