Koncept chudoby podľa sv. Ignáca z Loyoly

Koncept chudoby podľa sv. Ignáca z Loyoly

Chudoba tvorí jeden z prvoradých aspektov charizmy sv. Ignáca a celej Spoločnosti Ježišovej. Modelom formy jezuitského života a teda aj chudoby je Ježiš Kristus, ktorý učí a žije chudobu, a ktorý posiela apoštolov, prakticky bez ničoho, aby išli a hlásali evanjelium a žili z darov veriacich. Robotník si totiž mzdu zaslúži. (por. Mt 10, 5n) Ignaciánska chudoba nie je hodnotou samou v sebe a nemá nič dočinenia so stoickou sebestačnosťou, ale je účasťou na spásnej láske Krista, ktorý sa pre nás stal chudobným (2Kor 8, 9) a má svoje pokračovanie v apoštolskej láske.

Základné motívy ignaciánskej chudoby

a)    Chudoba na prvom mieste znamená nasledovanie Krista, ktorý sa stal chudobný pre nás ľudí. Ignác nerozvíja teóriu chudoby. Vyberá si chudobu jednoducho, pretože si ju Ježiš vybral. V Duchovných cvičeniach sa spomína ako najvyššia norma práve nasledovanie. Ten, kto chce ísť s Kristom, musí pracovať ako On, aby mal potom s Ním účasť na víťazstve, ako ju mal v prácach. Odpoveď na volanie Ježiša Kráľa pozostáva v ponúknutí sa, nasledovať ho vo všetkých potupách, urážkach ale aj vo všetkej chudobe. (por. DC 93, 95, 98). Základným zákonom pre Ignáca je „viac“. To ho pohýna k tomu, aby mu bol „viac“ podobný, a vybral si radšej chudobu s Kristom chudobným ako bohatstvo. (por. DC 146 n, 167) Motív nasledovania Krista pokorného a chudobného, ktorý je hlavou Spoločnosti Ježišovej, sa ukázal pre Ignáca centrálnym bodom aj pri voľbe chudobe v roku 1544, ako to opisuje vo svojom Denníku. (Denník: 11. február a 23. február 1544. Ide o dva dôležité záznamy Ignáca o chudobe).

b)    Druhým základným motívom je nasledovanie apoštolov, ktorí boli poslaní do sveta v chudobe. Od Manresy Ignác videl v Kristovi predovšetkým Pána, ktorý volá a posiela apoštolov. Táto misia pokračuje v Cirkvi a prostredníctvom Cirkvi. Ignác túto skutočnosť zhrnul do osoby Pápeža. Mal silné vedomie byť s ním aj s celou svojou Spoločnosťou, najmä čo sa týka misií pre spásu sveta. Práve od tohto pohľadu sa rozvinul model – apoštolská forma života a apoštolská chudoba jezuitov. Ignác chápal svoj apoštolský ideál v slovách „kázať v chudobe“. Napísal o tom v liste Jaimemu Cazadorovi 12. februára 1536. Pri voľbe chudoby sa objavuje motív apoštolskej chudoby. V Konštitúciách je to parafrázované aj inými termínmi: budovanie, sloboda, pokoj, univerzálne dobro…. (Konštitúcie 331, 564, 565, 580, 572, 576)

c)    S prvými dvoma základnými motívmi je vnútorne spojená dôvera v Otcovu prozreteľnosť.  Táto dôvera sa tiež viackrát objavuje v evanjeliách, v spojitosti s apoštolským poslaním. (por. Lk 22, 35) Tento motív obsahuje v sebe teologický motív chudoby. V dôvere alebo v nádeji sa totiž uskutočňuje základný vzťah človeka s Bohom: jeho totálna závislosť, jeho neistota, jeho podriadenie sa jedinému, ktorý môže dať istotu. Pre samého Ignáca bolo putovanie do Svätej zeme, sám a bez provízií, veľkou školou dôvery v Boha. (por. Autobiografia 36) Základná bula v roku 1540 (schválenie Formuly Inštitútu) kladie základy zrieknutia sa vlastníctiev a pevných dôchodkov, z dôvodu toho, že Kristus sľúbil svojim služobníkom, ktorí hľadajú Božie kráľovstvo, dať všetko potrebné na živobytie a ošatenie. (Formula Inštitútu 27. september 1540, kapitola štvrtá/7) Konštitúcie zdôrazňujú, že treba vložiť celú svoju dôveru jedine v Boha, ktorý sa postará o všetko, čo bude prínosom na jeho väčšiu chválu a väčšie oslávenie aj bez akýchkoľvek dôchodkov. (por. Konštitúcie 555) Hovorí tiež o špeciálnom putovaní bez peňazí, aby sa jezuita naučil vkladať svoju nádej a dôveru do rúk Stvoriteľa a Pána. (por. Konštitúcie 67) Bezplatnosť apoštolských prác je ďalším vyjadrením tohto Ignácovho postoja. Všetky duchovné veci má vykonávať čisto pre Božiu službu. (por. Konštitúcie 4) Ignác povzbudzuje k dôvere v Boha, ktorý zachová a zveľadí Spoločnosť, pretože nebola založená čisto ľudskými prostriedkami, ale milosťou všemohúceho Boha a nášho Pána. Prvým najprimeranejším prostriedkom ako Spoločnosť zachovať a zveľadiť, hovorí Ignác, sú modlitby a omše. (por. Konštitúcie 812-814)

d)    Niektoré rozhodnutia Ignáca o chudobe mali základ v askéze – asketické motívy. Umŕtvovanie však nebolo pre neho cieľom, ale prostredníctvom neho sa pripravoval na apoštolát. Aj jednotlivé skúšky pre kandidátov a novicov, ako žobrať almužnu, slúžiť v nemocnici, putovať bez peňazí, mali tento apoštolský rozmer. V týchto sa budúci jezuita musel naučiť zachovať si svoje dobré čnosti a svoju obetavosť a zriekanie sa a musel sa naučiť rásť v ľudskosti a vo zvykaní sa na horšie jedlo a horší spánok. (por. Konštitúcie 285, 296 n, 67, 82)

Najdôležitejšie ustanovenia o chudobe

a)    Prvý dôležitý bod bol rozdiel medzi „domami“ (od generalátu Františka Borju sa nazývali tieto domy „profesnými domami“, aby sa rozlíšili od noviciátnych) a „kolégiámi“. V domoch museli žiť formovaní jezuiti, ktorí pracovali v pastorácii. Tieto domy nemohli mať fundácie, ani pevné dôchodky pre ich udržiavanie alebo pre prácu. Všetci museli žiť z milodaru, ktorý dostávali spontánne od ľudí alebo v prípade nutnosti ho získali tým, že žobrali. Hovorí o tom Formula Inštitútu Regimini militantis Ecclesiae z 27. septembra 1540: „Keďže sme skúsili, že život, ktorý je čo najviac vzdialený od akejkoľvek nákazy chamtivosti a je čo najpodobnejší evanjeliovej chudobe, je radostnejší, rýdzejší a na povzbudenie ľudí vhodnejší, a keďže vieme, že náš Pán Ježiš Kristus svojim služobníkom, vyhľadávajúcim jedine Božie kráľovstvo, poskytne všetko, čo budú potrebovať na živobytie a ošatenie, nech všetci, aj ako jednotlivci aj ako celok, zložia sľub doživotnej chudoby. Pritom vyhlásia, že ani súkromne, ale ani spoločne nemôžu nadobudnúť na vydržiavanie Spoločnosti alebo aj na užívanie nijaké občianske vlastnícke právo na nehnuteľné majetky alebo dôchodky a či stále príjmy, ale že sa uspokoja, keď budú môcť užívať len to, čo dostanú na krytie životných potrieb.“ (Formula Inštitútu 1540, kapitola 4/7) Ďalej o tejto skutočnosti môžeme čítať v Konštitúciách v bodoch 555-564, 569, 572. Ak na začiatku bolo dovolené na používanie iba to, čo sa im  odovzdávalo, s bulou Exposcit debitum 21. júla 1550 sa doplnilo vlastnenie potrebných budov a objektov na používanie: „Keďže sme skúsili, že život, ktorý je čo najviac vzdialený od akejkoľvek nákazy chamtivosti a je čo najpodobnejší evanjeliovej chudobe, je radostnejší, rýdzejší a na povzbudenie ľudí vhodnejší, a keďže vieme, že náš Pán Ježiš Kristus svojim služobníkom, vyhľadávajúcim jedine Božie kráľovstvo, poskytne všetko, čo budú potrebovať na živobytie a ošatenie, nech všetci, aj ako jednotlivci aj ako celok, zložia sľub takej celoživotnej chudoby, že nielen súkromne, ale ani spoločne si nebudú môcť profesi ani ich nijaký dom alebo kostol nadobudnúť nijaké zisky, dôchodky, ale ani si nebudú môcť získať nijaké občianske právo na nehnuteľnosti, okrem tých, ktoré si bude primerané ponechať na osobitné použitie a bývanie, a uspokoja sa s vecami, ktoré dostanú z lásky na nevyhnutné životné potreby.“ (Formula Inštitútu 1550, kapitola 4/7) Kolégia naopak. Tie, ktoré sa na začiatku určili na formáciu mladých členov SJ, školastikov (a pomerne rýchlo externých žiakov a študentov), mohli ba museli vlastniť fundácie – nadácie alebo iné pevné dôchodky, či príjmy, aby sa mohla formácia a štúdium dokončiť bez výraznejších materiálnych ťažkostí. Hovorí o tom Formula Inštitútu aj z roku 1540, aj z roku 1550: „Pri univerzitách však môžu zriadiť kolégium alebo kolégiá, ktoré môžu mať príjmy, majetky alebo nehnuteľnosti, ktoré sa budú smieť používať pre potreby študujúcich, pričom sa predstavenému Spoločnosti ponecháva celková správa alebo dohľad nad uvedenými kolégiami a spomenutými študentmi, a to nad voľbou správcu alebo správcov, ako aj nad výberom študentov, nad ich prijímaním, prepúšťaním, určovaním študijného poriadku, nad výchovou, výučbou, naprávaním a trestaním študentov, nad spôsobom, ako im poskytovať stravu a ošatenie a nad celou ostatnou správou, vedením a starostlivosťou. Má sa to však robiť tak, aby ani študenti nemohli zneužívať spomenuté majetky, a aby ich ani Spoločnosť nemohla používať pre seba, ale aby slúžili na potreby študentov. Tých však, u ktorých sa zistí pokrok v duchovnom živote a v štúdiách, možno po dostatočnom preskúmaní pripustiť do našej Spoločnosti.“ (Formula Inštitútu 1540, kapitola 4/8) Toto Ignác pochopil z vlastnej skúsenosti, z Paríža. Správa tohto majetku bola v rukách superiora SJ, ktorý však nemohol nič využívať vo vlastný prospech. Mimo študentov mohli žiť z týchto fundácií tí, ktorí pracovali v prospech kolégia, ako profesori a superiori, ktorí v tom čase ešte neboli profesmi alebo nemuseli byť profesmi. (por. Konštitúcie 5, 326-330, 557-559) Výnimku neskôr získali starí a chorí profesi, ktorí už neboli schopní pracovať. Týmto pápež Július III v roku 1552 v krátkom liste „Sacrae religionis“ udelil výnimku bývať v kolégiách.

b)    Druhou charakteristickou ignaciánskou líniou alebo črtou, ktorá hovorí o originalite chudoby je bezplatnosť duchovných služieb. Za kázania, omše, spovede, katechézy, duchovné cvičenia, atď., sa nemohli prijímať nijaké štipendiá ani len milodary. Ignác píše vo Formule Inštitútu takto: „Ten, kto chce v našej Spoločnosti, ktorú si želáme označiť Ježišovým meno, bojovať za Boha pod zástavou kríža a slúžiť samému Pánovi a Cirkvi, jeho Neveste, pod Rímskym veľkňazom Vikárom Krista na zemi, nech si po zložení slávnostného sľubu trvalej čistoty uvedomuje, že patrí do Spoločnosti, založenej predovšetkým na to, aby sa venovala najmä obrane a šíreniu viery, duchovnému pokroku ľudí v kresťanskom živote a náuke, verejnými kázňami, prednáškami a akoukoľvek inou službou Božieho slova, duchovnými cvičeniami, vyučovaním detí a nevzdelaných ľudí v kresťanskej náuke, ako aj poskytovaním duchovnej  útechy veriacim v Krista pomocou spovedania a vysluhovanie iných sviatostí. Nie menej má byť užitočný zmierovaním rozvadených, poskytovaním duchovnej pomoci a služieb tým, čo sa nachádzajú vo väzniciach alebo v nemocniciach, a vykonávaním iných dobročinných skutkov, aké bude pokladať za vhodné na oslávenie Boha a pre všeobecné dobro, a to celkom zadarmo, bez prijímania akejkoľvek odmeny za prácu v službách, ktoré sa tu spomenuli. A nech sa stará, aby mal počas svojho života vždy pred očami na prvom mieste Boha a potom spôsob tohto svojho rehoľného zriadenia, ktoré je akousi cestou k Bohu, a aby sa usiloval zo všetkých síl dosiahnuť tento cieľ, ktorý mu predložil Boh. Každý však nech to robí podľa milosti, ktorú mu udelil Duch Svätý a podľa vlastného stupňa vo svojom povolaní.“ (Formula Inštitútu 1550, kapitola 1) Bezplatnosť všetkých duchovných služieb Ignác napísal aj do Konštitúcii. (por. Konštitúcie 4, 478, 565-568, 816) Ako motív Ignác menuje dva základné apoštolské fundamenty: „budovanie“ a „sloboda“ (565), ktorými chcel Ignác dať dobrý príklad v zmysle reformy Cirkvi (ako odpoveď na výčitky simónie – svätokupectva zo strany reformátorov) a nezávislosť vo vzťahu k darcom.

c)    V chudobe a štýle života každého jezuitu osobitne, Ignác vyžadoval na prvom mieste, aby sa každý jeden zriekol vlastných dobier, aby urobil totálne vzdanie sa dobier a tiež svetských a cirkevných práv. Toto zrieknutie sa dobier musel urobiť alebo pred vstupom do SJ alebo pred poslednými sľubmi. (por. Konštitúcie 53-55, 59, 254-258) Zrieknutie sa všetkých dobier bolo vtedy dôležitým momentom, ktorý vtedy museli urobiť všetci, ktorí skladali slávnostný sľub chudoby, na konci noviciátu. Tridentský koncil trochu pozmenil túto skutočnosť. Postupne sa zrieknutie majetkov ustálilo a to pred oficiálnym verejným oznámením posledných sľubov (profesa alebo koadjútora). V platnom kódexe, ktorý sa schválil, mali všetky rehoľné inštitúty možnosť ustanoviť si vlastný spôsob zrieknutia sa dobier, podľa svojho vlastného práva. Jednoduché sľuby, ktoré Ignác vsunul na koniec noviciátu neodmietali vlastníctvo, ale disponovanie s ním.

d)    K štýlu života jezuitov tiež patrí „spoločný spôsob života“. To znamená isté ustálenie v jedení, obliekaní, zvykov a vo všetkých ostatných vonkajších veciach, aby sa tento štýl života čo najviac podobal životu čestných a poctivých kňazov: „Keďže všetci členovia Spoločnosti majú byť kňazmi, majú sa viesť k modlitbe kňazských hodiniek (breviára) podľa zvyčajného spôsobu Cirkvi, avšak len súkromne, nie spoločne v chóre. V stravovaní, obliekaní a v ostatných vonkajších veciach nech sa držia všeobecného a odobreného zvyku počestných kňazov…. (Formula Inštitútu 1550, kapitola 5/8; Konštitúcie 580). So všetkými týmito pravidlami chcel Ignác upevniť, podporiť a chrániť pohyblivosť a priebojnosť SJ, aby sa ľahko mohli umiestniť na ktoromkoľvek mieste. Ignác pritom dbal o to, aby jezuiti mali pred očami poníženosť, chudobu a povzbudenie. (por. Konštitúcie 580)

e)    Napokon Ignác zabezpečil svoje normy o chudobe osobitným sľubom profesov, to znamená, možných členov Generálnej Kongregácie, aby nepozmenili alebo nezrušili nič, čo sa týka chudoby v Konštitúciách, pokiaľ by sa nejedlo o to, aby ju nejakým spôsobom ešte viac upevnili: „Chudobu ako pevnú hradbu rehole treba milovať a udržiavať ju neporušenú, nakoľko je to s Božou milosťou možné. Nepriateľ ľudského pokolenia sa pokúša oslabiť túto baštu a útočisko, ktoré z vnuknutia Boha, nášho Pána, rehole dostali proti tomuto a iným protivníkom rehoľnej dokonalosti. Vysvetľovaním a novotami, ktoré nijako nie sú v súlade s pôvodným úmyslom prvých zakladateľov, usiluje sa dosiahnuť zmenu v tom, čo títo dobre zariadili. Preto, aby sa v tejto veci, nakoľko to závisí od nás, urobili ohľadom Spoločnosti opatrenia, nech sa tí, čo v nej skladajú profesiu, zaviažu, že nepodniknú nič, aby sa v Stanovách zmenilo to, čo sa týka chudoby [A], iba ak by pokladali v Pánovi za potrebné, aby sa v daných okolnostiach ešte väčšmi sprísnila.“ (Konštitúcie 553) Ignác z histórie vedel, že úpadok náboženských rádov všeobecne začína v poľavení v chudobe. Keď písal tieto pravidlá, isto bol inšpirovaný testamentom sv. Františka z Assisi.

(spracované podľa Diccionario histórico de la Compañía de Jesús)