Jednota priateľov v Pánovi a jednota Spoločnosti Ježišovej (1. časť)

Jednota „priateľov v Pánovi“ a jednota „Spoločnosti Ježišovej“ (1. Časť)

Priatelia v Pánovi

Výraz „Priatelia v Pánovi“, ktorý mal v dejinách Spoločnosti Ježišovej veľký úspech, je priamo od sv. Ignáca. Napísal ho 24. júla 1537 Juanovi de Verdolay, aby mu oznámil príchod „deviatich jeho priateľov v Pánovi“ do Benátok. Z toho štyria boli Španieli, dvaja Francúzi, dvaja Sabojčania a jeden Portugalec. Títo sa neskôr rozptýlili po Taliansku. Dôvodom bolo čakanie na príležitosť odcestovať do Jeruzalema. Všetci títo magistri boli vzdelaní v humanitných vedách a v teológii. Deväť a Ignác – toto sú „desiati spoločníci“, zjednotení spoločnou myšlienkou, ktorá postupne dozrievala počas ich štúdií na univerzite v Paríži. Táto skupinka sa nevytvorila naraz.
Od roku 1524, obrátenec Ignác z Loyoly, pustovník z Manresy, pútnik, ktorý sa vrátil z Jeruzalema, rozmýšľal zhromaždiť spoločníkov v Barcelone. Prvý predbežný úspech, zhromaždiť spoločníkov, mal Ignác v Alcale. Boli to traja Španieli a jeden Francúz, ktorí sa dali do povedomia cez zvláštny odev, ktorý začali nosiť. Okrem odevu sa snažili žiť osobitnú chudobu. Ich duchovná náuka ešte nebola schválená a potvrdená štúdiami a spoločnými stretnutiami vzbudzovali dojem, že sú nasledovníkmi iluminismu.

Títo prví spoločníci sv. Ignáca v Alcale pravdepodobne poznali niektoré časti z Duchovných cvičení, pretože Ignác hovoril a povzbudzoval ohľadom desiatych prikázaní, smrteľných hriechov, schopnostiach duše, vysvetľoval evanjeliá, sv. Pavla a iných svätých, vychovával v spytovaní svedomia dva krát do dňa a odporúčal časté prijímanie svätej spovede a prijímanie každých osem dní. O tejto skutočnosti hovorí proces z Alcaly. Spoločný život a spoločné ciele, duchovná aktivita, spájala týchto mladých ľudí, ktorým Ignác „prejavoval službu Boha“.

Ani v Alcale, ani v Salamanke nebolo predurčené tejto skupine vytrvať. Nový pokus realizoval Ignác v Paríži, kam sa Ignác presťahoval vo februári 1528. Avšak chyba v rozlišovaní jeho spoločníkov, ktorí boli pripravení opustiť všetko, bez toho aby skončili štúdiá, vyprovokovala silné reakcie, ktoré mu zabránili v pokračovaní tohto dobrého cieľa, zhromaždiť spoločníkov. Ignác o tom píše vo svojej Autobiografii: „Keď som sa po prvý raz vrátil z Flámska, začal som sa horlivejšie než zvyčajne venovať duchovným rozhovorom a dávať takmer v tom istom čase duchovné cvičenia trom, t. j. Peraltovi, bakalárovi Castrovi, ktorý býval na Sorbone a jednému Baskovi z provincie Vizcaya, ktorý sa volal Amador a býval v kolégiu svätej Barbory. Títo sa odhodlali na veľké životné zmeny: rozdali chudobným, čo mali, dokonca ešte aj knihy, a začali žobrať almužnu po Paríži; ubytovali sa v nemocnici svätého Jakuba, kde som prv aj ja býval a odkiaľ som neskoršie odišiel pre spomenuté príčiny. Urobilo to veľký rozruch na univerzite, pretože prví dvaja boli vynikajúce a veľmi vzácne osobnosti. Španieli hneď vyhlásili vojnu proti týmto dvom magistrom; keď ich však nemohli ani mnohými dôvodmi, ani prehováraniami donútiť k tomu, aby sa vrátili na univerzitu, jedného dňa prišlo ich veľa so zbraňou v rukách a odvliekli ich z nemocnice.“ (Autobiografia 77)

Dôležitú úlohu v čerstvých priateľstvách zohrávalo zdieľanie v materiálnych a duchovných veciach, rozhovory o rodinách, vzájomná pomoc a služba. Preto títo deviati spoločníci majú čoraz väčšie vedomie ich spoločného života a ich spoločnej služby na väčšiu česť a slávu Božiu. Jedinečným prostriedkom, ktorý ich vychováva sú Duchovné cvičenia, ktoré im dával sv. Ignác. Duchovné cvičenia ich vedú k tomu, aby projekt, či plán jedného, sa stal projektom alebo plánom všetkých.

V októbri 1529 sa už Ignác nachádza v kolégiu sv. Barbory. Je rozhodnutý pokračovať vo svojich štúdiách: „Krátko potom prišiel sviatok svätého Remígia, ktorý sa slávi na začiatku októbra. Začal som teda navštevovať filozofický kurz prednášaný filozofom, ktorý sa volal magister Ján Pegna. Začal som ho s predsavzatím udržať si tých, ktorí už urobili rozhodnutie, že budú slúžiť Pánovi, ale že ďalej nepôjdem a nebudem vyhľadávať ešte iných, aby som mohol pohodlnejšie študovať. Keď som začal chodiť na prednášky, začali mi prichádzať tie isté pokušenia ako vtedy, keď som v Barcelone študoval gramatiku: vždy, keď som počúval prednášku, nemohol som dávať pozor pre množstvo duchovných myšlienok, ktoré mi prichádzali na myseľ. Vidiac, že takto málo pokračujem v štúdiách, zašiel som k svojmu profesorovi a sľúbil som mu, že nikdy nevynechám ani jednu prednášku z celého kurzu, ak sa mi podarí zaobstarať si chlieb a vodu, aby som sa mohol nejako vyživiť. Keď som urobil tento sľub, opustili ma všetky tie nábožné myšlienky, ktoré mi prichádzali v nepravý čas a potom som spokojne pokračoval v štúdiách. V tom čase som sa stýkal s magistrom Petrom Fabrom a s magistrom Františkom Xaverským, ktorých som neskoršie získal pre Božiu službu duchovnými cvičeniami. Počas tohto kurzu som nebol prenasledovaný ako prv. O tejto veci mi raz povedal doktor Frago, že sa diví tomu, ako spokojne si žijem bez toho, aby ma niekto obťažoval. Odpovedal som mu: „Príčinou toho je, že sa s nikým nerozprávam o Božích veciach, ale po skončení kurzu sa vrátim k zvyčajnému životu.“ (Autobiografia 82) Ako Ignác píše, tam stretol Petra Fabra a Františka Xaverského. Spoločne zdieľajú rovnakú izbu. Peter Fabro sa podujme Ignácovi pomáhať v štúdiách. Rozhovory najskôr o štúdiu, sa postupne prenesú do rozhovorov o duchovných veciach. Ubytovanie majú spoločné.

František Xaverský ukončil svoje štúdiá v roku 1530 a začína vyučovať na kolégiu. Sníva predovšetkým o profesorskej kariére. Ignác mu postupne posiela žiakov a tak sa medzi nimi upevňuje vzájomný vzťah. Vzájomný vzťah prehlbujú prostredníctvom osobnej komunikácie. Toto bola forma, ktorú Ignác praktizoval od Manresy. Okrem týchto dvoch, Ignác prichádza do kontaktu s ďalšími: Laínezom a jeho priateľom Salmerónom. Píše o tom Polanco vo svojich dielach. Potom je to Šimon Rodríguez, ktorý veľa počul hovoriť o Ignácovi, prichádza k nemu, aby mu porozprával o svojom živote. Mikuláš Bobadilla hovorí, že poznal Ignáca prostredníctvom chýru, ktorý sa o ňom šíril a najmä cez to ako pomáhal mnohým študentom v materiálnych veciach. Môžeme tak vidieť, že v priebehu piatych rokov sa formuje skupinka, v ktorej láska k humanitným vedám  a želania Boha idú úplne vo dvojici, v ktorej štúdium a duchovná námaha sa harmonicky dopĺňajú. V roku 1534 si skupinka nadobudla isté spoločné zvyky: denné spytovanie svedomia, častú svätú spoveď a sväté prijímanie (každý týždeň), spoločné stretnutia, na ktorých mali účasť aj iní študenti. Ignác sa však naplno venuje aj štúdiu, ale nezabúda zo seba dávať to, čo má. Sú to predovšetkým Duchovné cvičenia, ktoré sa mu videli veľmi užitočné, aby sa prostredníctvom nich pomáhalo blížnym: „Po rozhovoroch o tých veciach 20. októbra som sa opýtal Otca Ignáca na Duchovné cvičenia a na Konštitúcie; chcel som sa totiž dozvedieť, ako ich zostavoval. Povedal mi, že Cvičenia nezostavil všetky naraz, ale len niektoré veci, ktoré pozoroval vo svojej duši a pokladal ich za užitočné. Zdalo sa mu, že by mohli byť aj iným užitočné; tak si ich teda zapisoval, napr. o spytovaní svedomia tým spôsobom s čiarkami atď. Povedal mi, že najmä poznatky o voľbe čerpal z rozmanitostí ducha a myšlienok, ktoré mal, keď bol v Loyole a keď ho ešte bolela noha. A povedal mi, že o Konštitúciách mi porozpráva večer. V ten istý deň podvečer si ma dal zavolať. Mal výraz človeka, ktorý je sústredenejší než zvyčajne. Dal mi akési slávnostné vyhlásenie, ktorého jadrom bolo ukázať mi, že mal úprimný úmysel ohľadom všetkých vecí, o ktorých mi jednoducho rozprával. Pripojil, že si bol celkom istý v tom, že neporozprával nič viac, než čo sa skutočne stalo a že sa dopustil mnohých urážok Pána Boha od toho času, ako mu začal slúžiť. Nikdy však neprivolil k smrteľnému hriechu;­ naopak, stále rástol v nábožnosti, t. j. v ľahkosti nájsť Boha a že ho nájde. Aj teraz máva mnoho ráz videnia, najmä také, o ktorých bola reč prv, totiž, že vídava Krista ako slnko. To sa mu často prihodilo vtedy, keď mal hovoriť o dôležitých veciach a tie videnia mu prišli ako potvrdenie.“ (Autobiografia 99)

Ignác v DC vyjadruje svoju osobnú skúsenosť, skúsenosť, ktorú mal s Kristom, ktorý sa stal centrom jeho života a stáva sa tiež centrom a jednotou študujúcich priateľov. Od januára 1534 si začína robiť Duchovné cvičenia Peter Fabro. Potom, čo sa vrátil zo Saboye, prijal rozhodnutie celkom sa zasvätiť Bohu a rozhodol sa ísť do Jeruzalema, aby tam pomáhal dušiam. Toto rozhodnutie bolo silným úderom pre ostatných spoločníkov, pretože na jar ho nasleduje Laínez a Salmerón, potom Rodríguez a Bobadilla. František Xaverský si robil Cvičenia až po sľube na Montmartry v auguste 1534. Neskoršie Fabro dáva Cvičenia Broëtovi a Jayovi. Ignác rešpektoval slobodu tých, ktorí sa sami museli rozhodnúť kráčať za Pánom, aby tak zabránil fenoménu, že ich ťahá alebo silne na nich vplýva. Preto jednotlivý členovia ani netušili, že si ich robia ich spoločníci. Osobné rozhodnutie každého jedného člena zavŕšilo vybudovanie skupinky do jedného duchovného spoločenstva.

Ovocie Duchovných cvičení a prví spoločníci

Isto nie je možné definovať s presnosťou ovocie, ktoré každý jeden zo „spoločníkov“ vytiahol z Cvičení. S istotou však môžeme vidieť, že Ignác ich pozval ku kontemplácii Krista a vziať do úvahy jeho vôľu, „získať si celý svet“. Kontemplácia o Kráľovstve podnecovala ich veľkodušnosť a upriamovala ju ku Kristovi, aby sa tak podelila s jeho námahami ako aj s jeho slávou. (por. DC 95.98) Ďalej kontemplovali celý Kristov pozemský život podľa jednotlivých vybraných udalostí a osobitne udalosti Utrpenia a Zmŕtvychvstania. Osobitnou modlitbou bolo rozjímanie o Dvoch zástavách (por. DC 138.144-147) Toto rozjímanie o Dvoch zástavách je v priamej línii s kázaním Krista na hore a v priamej línii s najčistejšími hodnotami Evanjelia. Zástava Krista nielenže odráža vernosť, či oddanosť obrancu Pamplony, je tiež symbolom života Krista. Nájsť si miesto pod touto zástavou, znamená ustanoviť alebo vytvoriť skupinu ľudí, želajúcich si, aby mu slúžili a participovali na jeho poslaní. Je to Kristus, ktorý posiela svojich priateľov a služobníkov po svete. (por. DC 145)

Táto perspektíva je univerzálna, ako to bolo v kontemplácii sveta, v meditácii o Vtelení, v ktorej sa reprezentujúci ľudia nachádzajú vo svojich najpodstatnejších situáciách: narodenie a smrť, radosť a utrpenie, pokoj a vojna. (por. DC 102-106) Tento Kristus, ktorý posiela je ten, s ktorým chcú žiť, ktorého si želajú lepšie poznať, zakúsiť, zažiť, ktorého treba vášnivo milovať, a ktorého treba z blízka nasledovať. Preto Ignác hovorí, že treba prosiť o prenikavé poznanie Pána, ktorý sa pre mňa stal človekom, aby som ho viac miloval a nasledoval. (por. DC 104)  Láska Krista musela byť hlavným impulzom v týchto ľuďoch a práve ona ich priviedla k tomu, aby odovzdali celý svoj život do jeho služby, hoci ešte nevedeli akou formou to bude.

Priateľmi už boli. Priateľmi v Pánovi sa stávali postupne. Motivoval ich aj Ignác, ktorý precestoval Svätú zem, ktorý im spomínal mestá a dediny v Palestíne, ktorý im hovoril o láske k Svätej zemi, a o túžbe ísť do Jeruzalema, kam sa on sám chcel vrátiť. Tento sen sa znova bude konkretizovať v auguste 1534, keď všetci spoločne sa rozhodnú ísť tam a zaviažu sa sľubom na Montmartre.

Bezpochyby prví spoločníci urobili osobné rozlišovanie duchov. K Duchovným cvičeniam pristúpili každý so svojim vlastným temperamentom: Fabro viac so škrupuľami, Xaverský viac s ambíciami, Bobadilla v hľadaní dozvedieť sa viac o tom ľudskom.. Medzitým čo hľadajú Božiu vôľu, dospeli k rozlíšeniu ľudskej vnímavosti a citlivosti od duchovnej vnímavosti a citlivosti, dospeli k rozpoznaniu útechy prostredníctvom dobrého ducha, a taktiež si prehĺbili vieru, nádej a lásku. (por. DC 316) Pochopili, že nie je potrebná tvrdosť a prísnosť, ale to, čo sa viac páči Bohu. Ignác mal veľké pochybnosti, či má nechať Fabra a Xaverského pokračovať v ich námahách v kontemplácii, s tak prísnym poriadkom telesného pokánia. Duchovné cvičenia ich naučili rozlišovať, naučili ich byť viac vnímanými na podnety Ducha Svätého, čo je to podstatné preto, aby mohli byť poslaní, aby boli viac schopní nájsť Božiu vôľu.Je zvláštne, že text Duchovných cvičení nemá prakticky zmienku o Duchu Svätom. Spomína sa iba v bodoch 273 a 312. Dôvod prečo ho Ignác nespomína treba hľadať v historickej situácii, v ktorej žil. Ignác píše vo svojej Autobiografii: „A o čomže tak kážete?“ — „My,“ — odpovedal som — „nekážeme, ale sa iba dôverne rozprávame o Božích veciach s niektorými ľuďmi: napr. po jedle s niektorými ľuďmi, ktorí nás pozvú.“ — „Ale,“ — pýtal sa rehoľník — „o akých Božích veciach sa rozprávate? Lebo práve to by sme chceli vedieť.“ — „Rozprávame sa“ — odpovedal som — „raz o tej, inokedy o onej čnosti, a to s pochvalou; inokedy zas o tej a potom zas o inej neresti, ktorú vždy odsudzujeme.“ — „Vy nie ste študovaní,“ — povedal rehoľník — „a predsa hovoríte o čnostiach a nerestiach, o tom však nik nemôže hovoriť, iba ak jedným z týchto dvoch spôsobov: alebo zo štúdií, alebo z Ducha Svätého. Nie však zo štúdií, ergo — teda z Ducha Svätého.“ Tu som sa trošku zamyslel, lebo sa mi nepáčil takýto spôsob dokazovania; po krátkom mlčaní som povedal, že netreba viac rozprávať o týchto veciach. Rehoľník však naliehal: „Práve teraz, keď sa rozširuje toľko bludov Erazma a iných ľudí, ktorí zavádzajú svet, nechcete teda vysvetliť, o čom sa rozprávate?“ (Autobiografia 65)Tu je dôvod, prečo tak málo hovorí o Duchu Svätom. Nechcel dať príležitosť, aby ho obvinili z erazmizmu alebo iluminismu. Častejšie však spomína Ducha Svätého v Konštitúciách.

Duchovné cvičenia mobilizovali všetky schopnosti prvých spoločníkov: rozum, pamäť, vôľu, obrazotvornosť, vnímavosť, citlivosť, inteligenciu a afektivitu. Taktiež ich priviedli k tomu, aby sa v slobode obetovali a otvorili Bohu. Tak sa všetky ich schopnosti a nadanie, ktoré mali rozvinuli a pripravili pre službu Pánovi, kráčajúc pod jeho zástavou. Okrem toho sa naučili pozerať na veci duchovným pohľadom, spytovaniu svedomia, čo je aktivita milosti a tomu, aby videli Boha vo všetkých veciach. Všetko toto ich viedlo k tomu, aby dosiahli lásku Boha. Ignác totiž na konci Duchovných cvičení dáva kontempláciu o nadobudnutí lásky. (por. DC 230-237) Ignác tak zasial prostredníctvom DC, zasial so sŕdc prvých spoločníkov, schopnosť vidieť a milovať Boha vo všetkom. Práve táto ich osobná skúsenosť a vízia, ich napokon priviedla k tomu, aby vytvorili bratské spoločenstvo, z ktorého neskôr budú mať ešte viac skúseností.

Samozrejme, že okrem Duchovných cvičení, zapôsobili na prvých spoločníkov aj konkrétne udalosti z Paríža a najmä z univerzity. Okrem toho sa v tomto čase usilovali nadobudnúť si pravé vnímanie Cirkvi. Zaujímavé sú ich sľuby na Montmartre, v auguste 1534. Okrem sľubu putovať do Jeruzalema, sľúbili, že ak sa to nepodarí, dajú sa k dispozícii pápežovi, „pánovi žatvy“, ktorý má najvyššie poznanie o tom, kde je najväčšia potreba pre budovanie Kristovho kráľovstva. Pápež, a v tomto prípade, je hierarchická Cirkev, ktorá sa  tiež spomína v DC, v bode 353.

Napokon všetci sa ponúknu pápežovi Pavlovi III, a to v novembri 1538. Je teda nespochybniteľné, že Duchovné cvičenia sv. Ignáca spojili túto skupinku priateľov, ktorí si prejavovali vzájomnú úctu a sympatiu. Duchovná skúsenosť každého jedného však dozrievala s denným kontaktom so sv. Ignácom, ktorý ich duchovne doprevádzal. Okrem budovania spoločenstva „priateľov v pánovi“, urobili aj niektoré osobné sľuby. Ich individuálny sľub čistoty ukázal ich slobodnú vôľu, úplne sa odovzdať Bohu. Ich individuálny sľub chudoby, ktorý bol akousi intuíciou toho, že to bude potrebné pre službu Kristovi pre pomoc dušiam, potvrdzuje, že chcú žiť ako chudobní kňazi. Tieto osobné sľuby, urobené každým jedným osobne, sú zároveň vyjadrením vôle skupinky, ktorá hľadá spoločný projekt a má spoločné plány.

Duchovné cvičenia prvých spoločníkov v každodennom živote

Prešiel čas osobných Cvičení a pred prvými spoločníkmi sa postupne objavujú nové výzvy, nové udalosti. Spoločné rozlišovanie ich vedie k tomu, aby tí, čo ešte nedokončili štúdiá, aby ich dokončili. Každý rok obnovujú svoje sľuby a znova a znova chcú nasledovať evanjelium. Tak to neskôr zachytil páter Nadal. Napriek tomu, že ešte nežili spolu ako spoločenstvo, často sa spoločne stretávali. Páter Polanco píše: „Hoci žili na rôznych miestach, stretávali sa raz v dome jedného, raz v dome druhého, tým, že spoločne jedávali a sa zdieľali.“ Tak sa podporovalo a živilo medzi nimi ich priateľstvo v Kristovi. Keď sa musia na čas od seba oddeliť, pretože Ignác musí kvôli zdraviu navštíviť svoju rodnú zem a odpočinúť si – veľmi zvláštny apoštolský odpočinok – sú to práve jeho spoločníci, ktorí rozhodnú o tom a ktorí mu zaobstarajú jazdeckého koňa: „Keď som to všetko urobil, vysadol som na koníka, ktorého mi kúpili spoločníci a sám som sa vybral na cestu do rodného kraja; a už hneď na ceste som sa lepšie cítil. Keď som prišiel do rodnej provincie, zanechal som verejnú cestu a zabočil som na horskú cestičku, ktorá bola osamelejšia. Keď som zašiel po nej na kúsok, stretol som dvoch ozbrojených mužov, ktorí mi šli oproti (tá cesta má zlú povesť pre vraždy). Títo zašli kus cesty za mnou, potom sa naraz obrátili a náhlivo ma nasledovali, takže som mal troška strach. Predsa som sa im však prihovoril a dozvedel som sa, že to boli sluhovia môjho brata, ktorý ich poslal vyhľadať ma. Ako sa zdá, dostal správu o mojom príchode z Bayonne vo Francúzsku, kde ma poznali. A tak oni šli popredku a ja za nimi po tej istej ceste. Kúsok pred osadou, stretol som sa s kňazmi, ktorí mi šli v ústrety. Veľmi na mňa naliehali, že ma zavedú do domu môjho brata, ale nemohli ma k tomu donútiť. Odišiel som do nemocnice a neskoršie vo vhodnej hodine som sa vybral do okolia prosiť almužnu.“ (Autobiografia 87)

Po zotavení Ignác navštívil brata Františka Xaverského, otca pátra Laíneza a rodičov Salmeróna, čo bolo tiež prejavom ich vzájomného priateľstva. Ignác píše: „Keď som však vyšiel z provincie, zoskočil som na nohy a bez toho, aby som si bol niečo vzal, dal som sa na cestu smerom k Pamplone a odtiaľ do Almazánu, rodiska P. Laíneza a potom do Sigüenzy a z Toleda do Valencie. Vo všetkých rodných mestách mojich spoločníkov som nič nechcel prijať, hoci mi dávali veľké milodary a veľmi nástojili, aby som ich prijal…. (Autobiografia 90)

Iní členovia skupiny, keď smerovali do Talianska cez Francúzsko a Nemecko, budú využívať svoju medzinárodnosť skupiny, aby predišli problémom a ťažkým situáciám v daných krajinách. Keď totiž prechádzali nejakým územím, vždy hovoril iba ten, kto pochádzal z tej krajiny, tak si vzájomne pomáhali.

Ďalším ovocím Duchovných cvičení bolo spoločné rozvažovanie, ktoré si osvojili a stalo sa pre nich zvykom. Tiež sa rozhodli rozdeliť na menšie skupinky, aby sa pripravili na slávenie svojej prvej svätej omše. Keď sa ich niekto pýtal na ich identitu, odpovedali, že sú „Spoločnosť Ježišova“ a nie „iñigovci“. Potvrdzovali tak skutočnosť, že Kristus je ich jediný vodca a šéf. Ignác mal o tomto videnie v La Storte, pred bránami Ríma: „Keď prešiel rok a nenaskytla sa nám príležitosť odcestovať, rozhodli sme sa, že pôjdeme do Ríma, a teraz aj ja, lebo minule tam šli moji spoločníci, tí dvaja, o ktorých som pochyboval, sa ukázali veľmi láskavými. Šli sme teda do Ríma. Rozdelili sme sa do troch alebo štyroch skupín; ja som šiel spolu s Fabrom a Laínezom. Na tejto ceste sa mi dostalo zvláštne navštívenie od Boha. Rozhodol som sa, že keď budem kňazom, nebudem rok slúžiť omšu, ale budem sa pripravovať a prosiť Pannu Máriu, aby ma pridružila k svojmu Synovi. Keď som bol jedného dňa v kostolíku, vzdialenom niekoľko míľ od Ríma a modlil som sa tam, pocítil som takú veľkú premenu vo svojej duši a tak jasne som videl, že ma Boh Otec pridružuje ku Kristovi, svojmu Synovi, že som sa neodvážil o tom vôbec pochybovať; bol som si istý, že ma Boh Otec skutočne pridružil k svojmu Synovi. (A ja, čo píšem tieto veci — t. j. P. Gonçalves —, povedal som Otcovi Ignácovi, ktorý mi to rozprával, že Laínez rozprával o tomto s inými podrobnosťami, ako som to ja počul. On mi povedal, že všetko, čo hovoril Laínez, je pravda, lebo on sa už tak dopodrobna nepamätá na to, ale iste vie, že vtedy, keď to rozprával, hovoril iba pravdu. To isté mi povedal aj o iných veciach.) (Autobiografia 96)

Dôležitým rokom pre spoločenstvo zhromaždené okolo Ignáca, bol rok 1539, v ktorom sa uskutočnilo tzv. veľké komunitné rozoznávanie – rozvažovanie prvých otcov. Začali tak prechádzať od duchovného priateľstva k inštitúcii. V Ríme zhromaždení prví spoločníci – otcovia kázali, vyučovali, vysvetľovali kresťanskú náuku, ale aj žobrali pre seba samých. V Ríme zakúsili aj isté prenasledovanie, čo dopomohlo k tomu, aby sa Ignác stretol s pápežom. Po vynesení posledného rozsudku sa prví spoločníci rozhodli, že sa ponúknu pápežovi (1538). Pápež Pavol III chcel využiť ich intelektuálne schopnosti a rozposlať ich po svete, preto sa zaoberali otázkou budúcnosti. (viac o tomto prenasledovaní v článku „svätý Ignác z Loyoly – zrod Spoločnosti Ježišovej“, ktorý je už na webe)

Toto bol silný dôvod na uvažovanie, či táto komunita priateľov, tak duchovne spojených, sa má zmeniť na náboženskú spoločnosť. Poslanie meditované v DC im dáva konkrétnu podobu v poslaní, ktoré im zveruje Vikár Krista na zemi – pápež. Čo teda robiť? Znova si robili DC a tiež „tretiu probáciu“. Rozlíšili totiž, že je vhodné, aby zosúladili tak apoštolskú prácu ako aj rozlišovanie spojené s modlitbou. Nedospeli k tomu, aby si oddelili aktivitu od kontemplácie. Bolo to spoločné rozhodnutie, ktoré vychádzalo z DC: modlitba, nádej v Boha, želanie všetko robiť na väčšiu slávu Boha a konkrétna aplikácia tohto všetkého do života. Ich modlitba bola osobná. Každý si musel rozdeliť čas tak, aby mal čas na všetko: modlitbu, apoštolát, rozlišovanie, spoločenstvo, oddych… (viac o tejto otázke v článku „Rozvažovanie prvých otcov“)

Na tomto dokumente je zaujímavé to, že trvali na tom, aby jednomyseľne súhlasili s bodmi, ktoré prerokovávali. Ich jednomyseľnosť je pre nich znakom toho, že ich inšpiroval Duch Svätý. Neskoršie sa tejto jednomyseľnosti museli vzdať a prijali pravidlo väčšiny pri hlasovaní. V každom prípade s veľkou nádejou očakávali, že niektorí zo skupinky by rozhodovali v mene všetkých.

Keď sa ich pýtali na to, kto sú a čo budú robiť v Cirkvi, ako odpoveď na tieto otázky, vypracovali Formulu Inštitútu, ktorá prešla viacerými úpravami a nakoniec bola schválená v roku 1540 bulou Pavla III Regimini militantis Ecclesiae (27. september 1540; neskôr bola ešte úprava tejto Formuly a definitívne schválená pápežom Júliusom III v bule Exposcit debitum, 21. júl 1550). V každom jednom bode vo Formule Inštitútu môžeme cítiť silu Duchovných cvičení. Pápežská bula ich predstavuje ako chudobných kňazov Ježiša Krista, učiteľov umenia z univerzity v Paríži, zvyknutých na teologické štúdiá, ktoré si vykonali počas niekoľkých rokov, ako tých, ktorí sa spojili, a ktorí sa stali spoločníkmi pod vplyvom a inšpirácie Ducha Svätého, a ktorí odovzdali celý svoj život Kristovi v štýle života, ktorý si želali, aby Apoštolská Stolica schválila. V tejto apoštolskej skupinke každý jeden bude môcť pracovať podľa svojich schopností, tým, že bude kázať, spovedať, dávať duchovné cvičenia a rozširovať kresťanskú náuku. To, čo bolo pre nich prostriedkom ich formácie, sa napokon stálo inštrumentom ich apoštolátu pre druhých. Všetko pod vplyvom DC. Celá trajektória poslania, ktorá začína v meditácii o Dvoch Zástavách, prechádza až ku poslušnosti voči pápežovi. Nie je predsa rovnaký Duch, ktorý žije v Kristovi a v Cirkvi jeho neveste? (viac si možno prečítať na webe o Formule Inštitútu).
Takýto je program prvých spoločníkov. Program, ktorý ich podriaďuje dobrému úsudku Cirkvi. Päť dôležitých bodov Formuly Inštitútu nie je len vyhlásením, či vyjadrením ich úmyslu, ich plánu, ale je zároveň pozvaním pre tých, ktorí chcú vstúpiť do Spoločnosti Ježišovej, ktorí chcú rozšíriť počiatočnú skupinu desiatych priateľov v Pánovi, tým, že si podelia s nimi túžby, želania a všetky námahy a práce. Postupne sa Spoločnosť Ježišova začína rozvíjať. Ku skupinke prvých spoločníkov sa pridali ďalší. Preto bolo nevyhnutné vypracovať istý poriadok a štýl – toto všetko je vyjadrené v Konštitúciách, ktoré napísal Ignác v spolupráci s Polancom. Okrem toho si prví spoločníci zvolili za prvého predstaveného Ignáca. Táto voľba mala svoj zaujímavý priebeh, pretože Ignác prvú voľbu neprijal. (viac na webe: Svätý Ignác z Loyoly – zrod Spoločnosti Ježišovej) V roku 1541 prví spoločníci, v kostole sv. Pavla za hradbami, urobili svoje obetovanie Bohu počas slávenia svätej omše, taktiež sľuby chudoby, čistoty a poslušnosti podľa zvyku náboženských reholí a špeciálny sľub Najvyššiemu veľkňazovi týkajúci sa misií. V slávení tejto Eucharistie realizovali svoju túžbu, aby boli umiestnení pod zástavu Krista. Duchovné priateľstvo prvých spoločníkov, podporené Duchovnými cvičeniami, bolo impulzom k tomu, aby sa sformovala a vznikla Spoločnosť Ježišova.

(spracované podľa Gervais Dumeige SJ, La unión de los „amigos en el Señor“ y la unión de la „Compañía de Jesús“; Ejercicios – Constituciones. Unidad vital; s. 13-27)