Štvrté pravidlo: opis duchovnej neútechy (DC 317)

Štvrté pravidlo: opis duchovnej neútechy (DC 317)

Sv. Ignác o duchovnej neúteche

„Štvrté pravidlo. O duchovnej neúteche. Volám neútechou všetko protikladné k tretiemu pravidlu, tak ako temnotu duše, znepokojenie v nej, náchylnosť k nízkym a pozemským veciam, nepokoj z rôznych pobúrení a pokušení, podnecujúci k nedôvere, bez nádeje, bez lásky, tým že sa úplne cíti ťažkopádnou, vlažnou, smutnou a akoby odlúčenou od svojho Stvoriteľa a Pána. Pretože rovnako ako útecha je v protiklade k neúteche, rovnako aj myšlienky, ktoré pochádzajú z útechy sú protikladné k myšlienkam, ktoré pochádzajú z neútechy.“ (DC 317)

Ako v prípade útechy, tak aj v prípade neútechy sa Ignác nepokúša dať špecifickú definíciu, ale usiluje sa opísať, čo je neútecha. Vypočítavanie myšlienok, ktoré robí toto pravidlo nie je vyčerpávajúce. Sám sv. Ignác vo svojom Direktóriu ponúka aj ďalšie vysvetlenie: „Neútecha je opačná, pochádza od zlého ducha a rovnako aj dary, ako sú vojna proti pokoju, smútok  proti duchovnej radosti, nádej vkladaná do nízkych vecí proti nádeji do vyšších, ako je nízka láska proti vyššej, suchosť proti slzám, blúdenie mysle v nízkych veciach proti pozdvihnutiu mysle.“ (Direktórium 1: 12)  V tomto Direktórium si Ignác všíma trochu iným spôsobom neútechu a opisuje ju trochu inými slovami ako sú v DC. Ignác tak naznačuje, že sa pri svojom opise neútechy nesnažil o vyčerpávajúci opis, ale naznačil, ktorým smerom treba ísť. Taktiež existujú ešte aj iné opisy neútechy, ktoré Ignác napísal, napríklad v tom istom Direktóriu píše: „…opakom toho je neútecha: smútok, beznádej, chýbajúca láska, suchosť, atď. …“ (por. Direktórium 1:18) Taktiež existuje aj ďalší opis neútechy, ktorý Ignác napísal sestre Terese Rejadell. Ignác jej píše, že Pán dáva  alebo dovoľuje dve lekcie: útechu aj neútechu (bližšie v liste z 18. Júna 1536, už je na stránke). Žiaden z týchto opisov nie je  vyčerpávajúci.

P. Juan Alfonso de Polanco, ktorý mal výsadné právo v tom, že ako sekretár a blízky spolupracovník sv. Ignáca sa mohol učiť priamo od svätca dávať Cvičenia, takto píše o úteche a neúteche v kapitolke o podrobnostiach o voľbe: „Exercitátor by mal jasne vysvetliť, čo je útecha a prejsť do podrobností: že je to vnútorná duchovná radosť, pokoj mysle, nádej upevnená v Bohu a zameraná na vznešené veci, viera v Boha a usmernená na vyššie veci, skúsenosť svätej lásky (lásky k večným skutočnostiam), slzy, pozdvihnutie mysle k Bohu – to všetko sú dary Ducha Svätého. Mal by tiež vysvetliť, čo je neútecha: smútok, nepokoj mysle, nádej v pozemské veci a osoby, viera v nich, láska k nízkym a nehodným veciam, skúsenosť sucha a sklonu k pozemským veciam – to všetko sa protiví vyššie uvedeným veciam, keďže pochádzajú od zlého ducha. Túto látku by sme mali vysvetliť ústne, nie diktovať.“ (Direktórium 20:81)

Druhým pátrom, ktorý sa vyznačoval vernosťou ignaciánskemu dedičstvu, bol páter Diego Miróa. V poznámkach, ktoré sa zvlášť týkajú cvičení Druhého týždňa, takto opisuje neútechu: „V druhej dobe pre správne vykonanie voľby sa hovorí, že povolanie rozpoznávame na základe skúseností útechy a neútechy. Musíme mu teda podrobne vysvetliť ich charakter. Útecha je teda duchovná horlivosť, láska a nádej v nadprirodzené skutočnosti a každý pohyb, ktorý necháva dušu v úteche, ako sa hovorí v pravidle 3 pre Rozlišovanie duchov pre Prvý týždeň. Jej opakom je neútecha, ktorá je smútkom, nedostatkom dôvery a lásky a suchotou, ako sa hovorí v pravidle 4.“ (Direktórium 23:85)

Iné Direktórium sa zmieňuje podobne: „Keďže sa hovorí v druhom odstavci o čase pre vykonanie voľby, že povolanie rozpoznáme na základe skúseností útechy a neútechy, nebude nevhodné dať exercitantovi dobré vysvetlenie, v čom útecha a neútecha spočíva. Útecha je teda duchovná horlivosť, láska a nádej v nadprirodzené skutočnosti, horlivá túžba slúžiť Bohu, veľká dôvera v Božiu dobrotu a skrátka akýkoľvek vnútorný pohyb, ktorý necháva dušu pokojnú, vyrovnanú, utešenú a tak zapálenú lásku k svojmu Stvoriteľovi, že nebude milovať nič okrem neho, ako je uvedené v pravidle 3 Prvého týždňa pre Rozlišovanie duchov. Na druhej strane neútecha je smútok, ktorý zaplavuje dušu, nedostatok dôvery, nepokoj, letargia, nedostatok lásky, suchosť v citoch a tma v mysli, ako je uvedené v pravidle 4.“ (por. Direktórium 26:75-76)

Napokon rozlíšeniu útechy a neútechy sa venuje aj tzv. Oficiálne Direktórium, v ktorom sa takto píše. „Prvky prvej a druhej doby. – Pre poznanie prvej a druhej doby, keď totiž dušu vedie Božie vnuknutie, musí sa exercitantovi vysvetliť, čo je útecha a neútecha, o ktorých hovorí 3. a 4. pravidlo pre rozlišovanie duchov. Čo je útecha. – Útecha však nie je stav, ale duchovný nadprirodzený dar. Keď má človek útechu, ľahko koná skutky čnosti, dokonca s radosťou, s chuťou a zanietením. A zase naopak skutky tela sa mu nepáčia a zdajú sa mu nepríjemné. Jej prejavy sú rôzne, napríklad pokoj a vnútorný mier: duchovná radosť, svetlo, jasnejšie poznanie Božských vecí, slzy, pozdvihnutie mysle k Bohu, nádej v Bohu zakotvená, zmysel pre večné veci, obrátenie k nebeským veciam, zápal svätej lásky a iné podobné účinky a city. To všetko je od dobrého ducha. Čo je neútecha. – Neútechu zase sprevádza zármutok, zmätok v duši, nádej vo veci alebo osoby, láska k nižším veciam, suchopárnosť, depresia a blúdenie mysle vo veciach tohto sveta. To všetko je od zlého ducha.“ (Direktórium 43:191-193)

Charakteristika neútechy

1)      Opak útechy – ide najmä o účinok a pôvod. Všetky opisy neútechy podčiarkujú tieto opačné účinky oproti úteche a pripisujú im pôvod od zlého, teda protikladný voči Božiemu pôvodu alebo anjelovi svetla, ktorý prináša útechu. V každej duchovnej neúteche treba rozlíšiť dva elementy: a) vzdialenie alebo ústup Božej milosti, ktorá je vždy zreteľne utešujúca; b) depresívny stav. Prvý element je Božieho pôvodu, kým druhý element je pôvodom od zlého, hoci v praxi je veľmi ťažké s istotou určiť tento pôvod. Na druhej strane však nie je potrebné zisťovať tento pôvod, pretože stačí vedieť, že nevedie k dobrému alebo k väčšej sláve Božej.

2)      Duchovný smútok – vo všetkých uvedených opisoch sa objavuje smútok. Tento smútok nie je len dominantným pocitom, ale aj spoločným menovateľom všetkých jeho prejavov. Od neho sa odvodzuje názov alebo titul neútechy. Hoci v širšom zmysle sa zhodujú pokušenie a neútecha, v prísnom slova zmysle sú to dve rozdielne reality. Pokušenie je nabádanie, podnecovanie alebo provokovanie, priame alebo nepriame, k zlému. Pokušenie, ktoré je nepriame (napríklad nejaká falošná útecha), môže byť bezprostredne veľmi príjemné, či pohodové a vôbec nemusí mať tieň smútku. Neútecha je prítomný, aktuálny stav duchovného smútku.

3)      Zreteľný vplyv zlého – o vplyve zlého v neúteche hovoria všetci autori. Prirodzený smútok alebo nepokoj, ktorého ovocím je iba nadvláda prirodzenosti, sa nemôže nazývať prísne duchovnou neútechou, ale výčitkou, nespokojnosťou… Boh nielenže nepokúša – ako píše sv. apoštol Jakub vo svojom liste: „Nech nik v pokušení nehovorí: „Boh ma pokúša.“ Veď Boha nemožno pokúšať na zlé a ani on sám nikoho nepokúša.“ (Jak 1, 13) – ale je usilovným strážcom a autorom pokoja. Nikdy nepoškodzuje, neničí pravý pokoj v duši človeka, dokonca ani, aby ju skúšal alebo očisťoval, hoci to môže s prozreteľnosťou dovoliť. Taktiež Boh nezväzuje, ani nebráni, ani nedáva neútechu vernej duši, s cieľom, aby ju uviedol do depresívneho stavu. Na druhej strane ju však môže skúšať a očisťovať a to najmä vtedy, keď ju Boh znepokojí, so zdravým nepokojom, aby sa vrátila na správnu cestu. Oveľa menej je neútecha nadprirodzeným smútkom pre vlastné alebo cudzie hriechy. Tento smútok je skôr ponorený do milosti dôvery. V takýchto okolnostiach, či situáciách provokuje slzy útechy (DC 316), vyžaruje veľkú radosť a útechu a vždy končí vo veľkom pokoji a tichosti jej svedomia (por. Direktórium 32:130, 71) Vplyv zlého musí byť zrejmý, očividný alebo citeľný ako taký. Tak útecha ako aj neútecha sú istým druhom „myšlienok“, ktoré prichádzajú zvonku: jedna od dobrého ducha a druhá od zlého ducha (por. DC 32), a ktoré sa zakusujú ako také, totiž, objavujú sa vo vedomí  ako navrhnuté alebo odporúčané skrze iného a z cudzej iniciatívy. Každý vplyv zlého, prinajmenšom v jeho cieli alebo zámere, je zarmucujúci, teda vedie k zlému. Avšak nie každý smútok od zlého sa prejavuje ako taký. Väčšina vplyvov zlého ducha sa prispôsobí naším povahovým rysom, či osobitosti a tak nič nemusí prezrádzať prítomnosť nepriateľa. Tento smútok, hoci je pôvodom od zlého, pre jeho skryté pôsobenie, sa nemôže považovať prísne za neútechu podľa sv. Ignáca. V praxi musíme považovať tieto činy, skutky, či konanie akoby boli vlastné a aplikovať ich podľa všeobecných morálnych noriem kresťanského života. Avšak inokedy je vplyv zlého citeľný. Príčina tohto vplyvu môže byť skrytá alebo prejavujúca sa. Práve pomocou pravidiel sv. Ignáca pre rozlišovanie môžeme prísť k zisteniu alebo mať podozrenie, že je tu vplyv zlého. Iba ak je vplyv zlého viditeľný a citeľný, môžeme hovoriť o striktnej – presnej neúteche, podľa cítenia sv. Ignáca.

Hlavné druhy neútechy

a)  Vo vzťahu k rozumu, či uvažovaniu: nejasnosť, nevedomosť, temnota, pochybnosti, neistota…(por. DC 347).

b)  Vo vzťahu k vôli/emocionálnosti/citovosti: obavy, znechutenia, mrzutosť, sklamanie, duchovná letargia, ospalosť, ľahostajnosť, vyčerpanosť, slabosť (pokušenia, ktoré pohýnajú k neistote, beznádeji a neláske, neusporiadaná láska k sebe a ku stvoreným veciam), nepokoj.

c)  Jediným podstatným elementom každej neútechy je znepokojujúci smútok vyvádzajúci dušu z rovnováhy.

Sv. Ignác v DC nehovorí len o týchto dvoch duchovných stavoch duše človeka (útecha a neútecha), ale tiež hovorí aj o tzv. pokojnom čase: „Tretia doba je pokojná, keď človek uvažuje po prvé, prečo sa narodil, aby totiž chválil Boha, nášho Pána a aby si spasil dušu; a túžiac po tom, volí si ako prostriedok nejaký spôsob života alebo stav v medziach Cirkvi, aby mu pomáhal slúžiť Bohu a spasiť si dušu. Povedal som: „doba pokojná“, t.j. keď duša nie je zmietaná rozličnými duchmi a keď spokojne a slobodne užíva svoje prirodzené schopnosti.“ (DC 177)  Okrem toho Ignác hovorí o čase alebo tzv. úteche bez príčiny (por. DC 336), ktorej tiež treba venovať pozornosť a bedlivosť.

(spracované podľa: Darío López Tejada SJ, Los Ejercicios espirituales de san Ignacio de Loyola, s. 854-859)