Pôvod a cieľ Examen a niektoré charakteristiky Examenu (1-52)

Prvá a všeobecná skúška – Examen (1-133)

Pôvod a cieľ Examenu

V roku 1540, v momente založenia a schválenia Spoločnosti Ježišovej, bolo okolo prvých spoločníkov veľké množstvo priateľov – kňazov, laikov, mladých, vzdelaných, jednoduchých ľudí, remeselníkov – ktorí si želali, aby im pomáhali a spolupracovali s nimi a to tým, že sa cítili priťahovaní skrze ich evanjeliovú silu a ich apoštolskú horlivosť, a niektorí si želali, aby boli začlenení do ich skupiny, podľa ich vlastných osobných schopností. Už v roku 1540 Ignác rozhodol prijať mladých študentov, čo boli na mravne aj vedecky na výške, aby pracovali vo vinici Krista nášho Pána. (por. Konštitúcie 308)

Na druhej strane, najhodnotnejší spoločníci sv. Ignáca, ako František Xaverský, Pedro Fabro, Diego Laínez, Nicolás de Bobadilla, atď., boli poslaní do misie pápežom, všetci tak boli verní svojmu prvotnému povolaniu a sľubu poslušnosti, ktorým sa zaviazali Rímskemu pápežovi, ohľadom misií. (por. Konštitúcie 605: „B. Zámerom štvrtého sľubu Najvyššiemu veľkňazovi nebolo, aby sa tí, čo ho zložili, usadili na nejakom určitom mieste, ale aby boli rozptýlení po rozličných krajinách sveta. Prví druhovia, čo utvorili túto Spoločnosť, pochádzali z rozličných krajín a z rozličných kráľovstiev a nemali ujasnené, do ktorých krajín veriacich alebo neveriacich by mali ísť. Aby na Pánovej ceste nezablúdili, zložili tento prísľub a či sľub, aby ich Najvyšší veľkňaz rozmiestnil na väčšie oslávenie Boha a podľa ich zámeru, že sa budú pohybovať po svete. A keby na niektorom mieste nedosiahli túžený duchovný výsledok, aby mohli odtiaľ odísť inde, vyhľadávajúc väčšie oslávenie Boha a duchovnú pomoc ľuďom.“

Takýmto spôsobom Ignác „stratil“ svojich najlepších spolupracovníkov. Tieto dôvody, ale aj iné, spôsobili, že Ignác sa rozhodol prijať a začleniť do Spoločnosti aj iné osoby, ktoré chceli pomáhať Spoločnosti ako „koadjútori – pomocníci – kňazi aj laici, ktorí by nerobili špeciálny sľub pápežovi, a ktorí by zostali viac pripravení a použiteľní pre vnútorné potreby tohto nového rehoľného rádu. Bolo teda vhodné, aby všetci títo, ktorí boli prijatí alebo začlenení do Spoločnosti, aby jasne vedeli k akému typu života sa zaviazali a mohli žiť šťastne a pevne vo svojom povolaní. Tak bola  postupne napísaná tzv. všeobecná skúška – Examen. Prvý náčrt nachádzame od roku 1540, keď sa Ignác zaoberal otázkou prijať niekoľkých študentov do Spoločnosti. Avšak až od roku 1546 pápež dovoľuje Spoločnosti prijať pomocníkov. Bol to moment, v ktorom bol napísaný prvý kompletný text Examenu. Examen bol teda napísaný, ešte skôr ako Konštitúcie, ktorých kompletný text sa datuje až v roku 1550. Posledná úprava Examenu je z roku 1556, ale sú v ňom iba malé úpravy, s rešpektom k prvému textu, ktorý napísal sv. Ignác. Najprv sa o Examene uvažovalo ako o piatej kapitole prvej časti Konštitúcií, ale neskôr sa Examen dostal na začiatok Konštitúcií. Toto je v zhode s tým, ako sa vyvíjal proces Konštitúcií, ktorý načrtol pedagogickú a duchovnú cestu postupného začlenenia sa do tela Spoločnosti Ježišovej.

Examen je textom napísaným pre rozlišovanie, ak niekto žiada vstúpiť do Spoločnosti Ježišovej a je reálne volaný Pánom k tomuto osobitnému povolaniu v Cirkvi. Môžeme teda povedať, že s týmto cieľom je pomocou, pre lepšie vzájomné poznanie toho kto žiada o prijatie do Spoločnosti a Spoločnosti samej. Na jednej strane Examen predstavuje kandidátovi základné charakteristiky Spoločnosti Ježišovej. Odpovedá na jeho otázky: Čo je Spoločnosť Ježišova? (Examen, kapitola 1), a pomerne obšírne opisuje aký je životný štýl a aké je duchovné postupovanie, ktorá charakterizuje toto povolanie (Examen, kapitola 4).  Na druhej strane ponúka pomoc pre Spoločnosť, aby lepšie poznala kandidáta (Examen, kapitola 2-3) a rozlíšila v dialógu, či má reálne povolanie do Spoločnosti Ježišovej. Tieto štyri prvé kapitoly, ktoré nazývame „Všeobecná skúškaexamen general“,. Navrhujú sa všetkým kandidátom. Kapitoly 5-8 obsahujú osobitné skúšky, ktoré sa týkajú skôr rôznych typoch kandidátov. Examen má tiež veľmi blízko k Duchovným cvičeniam. Taktiež v Examene sa otvára cesta ku Konštitúciám, ale ešte sa venuje aj pozornosť osobnému spôsobu postupovania, ktoré navrhujú Exercície. Tiež môžeme vidieť úzky vzťah medzi ExamenomFormulou Inštitútu. Tieto dva texty boli výslovne napísane sv. Ignácom, ktorý ešte v tej dobe nemal svojho sekretára. Situácia sa zmenila až pri Konštitúciách, najmä príchodom Polanca do Ríma v roku 1547. Inšpirácia týchto dvoch textov je prakticky rovnaká. Examen konkretizuje pre určeného kandidáta to, čo Formula Inštitútu vyjadruje vo všeobecných termínoch.

Examen: Kritériá povolania do Spoločnosti Ježišovej (1-13)

A. Examen general – všeobecná skúška

Kapitola 1: kandidátovi do Spoločnosti Ježišovej sa predstavujú rysy, znaky, ktoré rozoznávajú povolanie do spoločnosti Ježišovej od iných náboženských inštitútov (1-21).

–         Vlastný cieľ Inštitútu (1-3).

–         Prostriedky pre tento cieľ: evanjeliové rady (4-6); sľub poslušnosti pápežovi (7); spôsob života (8-9); rôznosť členov (10-15); predĺžený čas skúšok (16-21).

Kapitola 2-3: otázky zamerané na povolanie kandidáta (25-52).

–         Kapitola 2: prekážky (22-29): je neužitočné ísť dopredu ak sú prekážky (30-32).

–         Kapitola 3: poznanie kandidáta (34-52): kto to je? (34-35); jeho rodina (36-39); okolnosti jeho života (40-49); jeho duchovné povolanie (50); jeho povolanie do Spoločnosti (51). Keď toto všetko vysvetí, či chce vstúpiť do Spoločnosti? (52).

Kapitola 4: Kandidátovi sa prezentujú niektoré okruhy, či otázky o živote Spoločnosti z vnútra. Je tiež potrebné, aby bol poznaný cez niektorého iného člena Spoločnosti Ježišovej. (53-103). Treba sa kandidáta spýtať na každú etapu, či súhlasí s ňou a či akceptuje alebo prijme daný stupeň v Spoločnosti.

B. Osobitné skúšky – Exámenes particulares

Kapitola 5: pre vzdelaných kandidátov (104-111). Vyžaduje sa pokora od všetkých (111).

Kapitola 6: iba pre pomocníkov – koadjútorov (112-120). Túžba, záujem, vidieť ich verných voči svojmu vlastnému povolaniu, spokojných a vyrovnaných (117-118). Bratia sú pozvaní k praktizovaniu duchovných rozhovorov (115).

Kapitola 7: pre študentov, k ich vstupu (121-129); pred ich definitívnym začlenením (126).

Kapitola 8: pre indiferentných; jasnosť, prijatie a či potešenie z prijatia oboch (130-133).

Niektoré charakteristiky Examenu

Examen sa predstavuje ako vstupný dialóg medzi Spoločnosťou Ježišovou a kandidátom. Pre Ignáca vždy bolo dôležité, aby vstúpil do duchovnej konverzácie, do duchovného dialógu. Toto je v zhode s dôležitosťou, ktorú on dáva, počas celej dĺžky svojho života duchovnému rozhovoru. V tejto dobe to bol totálne nový spôsob prijatia kandidáta. V tomto dialógu Ignáca dával dôležitosť vzájomnému poznaniu ako pomoc pre rozlíšenie kandidátov. Na druhej strane je dôležité poukázať na želanie Ignáca, aby sa postupovalo v tomto dialógu s úplnou priezračnosťou, jasnosťou, či čistotou a úprimne v klíme otvorenosti a dôvery, napr. „…To sa robí preto, aby sa zo strany obidvoch postupovalo s väčšou jasnosťou a s hlbším poznaním v našom Pánovi a aby sa čím dôkladnejším preverovaním vytrvalosti jednotliví kandidáti stali pevnejšími a spoľahlivejšími v Božej službe a v prvotnom povolaní na oslávenie a uctenie Božej veleby.“ (18); „Aby sa lepšie poznali žiadatelia, položia sa im určité otázky, na ktoré musia odpovedať celkom pravdivo a úprimne [A]. A keby sa vyskytlo dačo, čo si vyžaduje, aby sa zachovalo v tajnosti, treba to zachovávať tak, ako sa patrí a ako si to opýtaný bude žiadať. Začne sa teda jeho menom, ako sa volá, koľko má rokov, odkiaľ pochádza.“ (34); „Aby bolo možné týchto kandidátov lepšie pochopiť a poznať, každého sa treba opýtať, kde študoval, na akej fakulte, akých autorov sledoval a akú výuku dostal, ako dlho študoval, aký mal podľa vlastnej mienky osoh zo štúdií a osobitne, ako ovláda latinčinu.“ (104); „Aby bolo možné lepšie poznať toho, čo je skúšaný ako indiferentný, a aby sa postupovalo po každej stránke s väčším poznaním a s väčšou jasnosťou v Pánovi…“ (130); „Ak v Pánovi naplno súhlasí so všetkým, čo bolo povedané, možno ho informovať a skúšať z ostatných vecí, pridŕžajúc sa niektorej z predchádzajúcich skúšok, alebo aj všetkých, podľa toho, ako sa bude vidieť, že je to vhodné. Tak bude obidvom stránkam zadosťučinené a obe budú vo všetkom postupovať s väčšou jasnosťou, pretože všetky veci sú ustanovené a zariadené na väčšiu službu a väčšiu chválu Boha, nášho Pána.“ (133); atď. Je to akoby pozvanie vstúpiť prvými krokmi do procesu vyjavenia svedomia, ktorý Ignác považuje za základ – fundament života každého jezuitu a celej Spoločnosti.

Ďalšou charakteristikou Examenu je, že Ignác venuje veľkú pozornosť rozlišovaniu duchovných želaní. Ide najmä o vyjadrenia: Či súhlasí? Či akceptuje?…(52, 57, 60, 63, 101, 133), ktoré sú viackrát opakované a poukazujú na naliehanie Ignáca v tomto bode, ktorý si želal prijať ľudí s veľkými túžbami: „Ďalej nech si tí, čo sú skúšaní, starostlivo vštepia do srdca (pokladajúc to za veľmi významné, ba zvrchovane dôležité pred tvárou nášho Stvoriteľa a Pána), ako veľmi v duchovnom živote pomáha a osoží odmietať celkom a nielen čiastočne všetko, čo svet má rád a na čom lipne, a prijímať, ba zo všetkých síl túžiť po všetkom, v čom mal záľubu Kristus, náš Pán, a k čomu sa vinul. Lebo ako svetskí ľudia, oddaní svetským záujmom, milujú a veľmi usilovne vyhľadávajú česť, slávu a zvučné meno na zemi, ako ich k tomu vedie svet, tak tí, čo sú duchovne založení a vážne nasledujú Krista, nášho Pána, majú záľubu a zanietene túžia po pravom opaku, totiž priodieť sa rúchom a ozdobami svojho Pána z lásky a úcty k nemu. A to tak, že keby to bolo možné bez urážky Božej velebnosti a bez toho, žeby pritom blížny spáchal hriech, chceli by znášať potupu, krivé obvinenia a krivdy a aby ich pokladali za hlúpych (nedajúc na to zo svojej strany nijakú príčinu) len preto, že túžia do určitej miery pripodobniť sa Stvoriteľovi a nášmu Pánovi, Ježišovi Kristovi, nasledovať ho a priodiať sa jeho rúchom a ozdobami, ako sa on nimi priodial pre náš väčší duchovný pokrok a dal nám príklad, aby sme boli ochotní, nakoľko je to s Božou milosťou možné, vo všetkom ho napodobňovať a nasledovať ako pravú cestu, ktorá vedie ľudí do života. Preto sa treba kandidátov opýtať, či majú také spasiteľné a pre ich duchovný pokrok užitočné túžby.“ (101); „V prípade, že by niekto v dôsledku ľudskej slabosti a úbohosti necítil v Pánovi takéto plamenné túžby, treba sa ho opýtať, či si ich aspoň želá mať. Keď prisvedčí, že si totiž želá mať takéto sväté túžby, treba sa ho opýtať, či sa rozhodol a je ochotný, aby ich skutočne a čím lepšie dosiahol, prijímať a s Božou milosťou trpezlivo znášať takéto krivdy, potupu a hanbu, čo tvorí Kristove ozdoby, aj každé iné podobné zaobchádzanie, ktoré utŕži či od niekoho z domu alebo zo Spoločnosti (v ktorej si žiada poslúchať, uponižovať sa a dosiahnuť večnú blaženosť), či od kohokoľvek cudzieho, pričom sa nikomu nebude odplácať zlým za zlé, ale dobrým za zlé a trpezlivo ich bude s milosťou Božou znášať.“ (102)

Od kandidáta, ktorý si želá vstúpiť do Spoločnosti Ježišovej, Ignác očakáva základnú dispozíciu a tou je indiferencia, teda celková disponibilita, čo sa týka spôsobu a formy života v Spoločnosti, do ktorej bude začlenený (10, 15, 111 – „Keďže je neraz otázne, či kandidát Spoločnosti je súci, aby v nej zložil slávnostné sľuby, alebo aby bol prijatý za duchovného koadjútora alebo školastika, a pritom sa treba usilovať o väčšie uponíženie a vyššiu dokonalosť vysokovzdelaných členov, duchovných koadjútorov a školastikov, platí ako celkom isté, že je pre kandidáta lepšie a dokonalejšie, keď sa podriadi úsudku a riadeniu Spoločnosti, veď tá vie nie menej ako on, čo sa vyžaduje pre jeho život v nej. A čo sa jeho týka, prejaví tak väčšiu poníženosť a väčšiu dokonalosť, ukáže väčšiu lásku a väčšiu dôveru voči tým, čo ho majú riadiť. Preto sa ho treba spýtať, či sa chce vzdať svojho vlastného názoru a úsudku a podriadiť sa Spoločnosti alebo jej predstavenému a či bude súhlasiť s jeho mienkou, či ho už prijme medzi tých, čo v Spoločnosti skladajú slávnostné sľuby a sú spojení so zástupcom Krista, nášho Pána, osobitným záväzkom, alebo medzi koadjútorov alebo medzi školastikov Spoločnosti, aby v nej, pokračoval v štúdiách. Ďalej sa ho treba opýtať, či v prípade, že by ho predstavený chcel natrvalo určiť iba za jednoduchého koadjútora pre práce vo vonkajších veciach Spoločnosti a tak prejaviť starosť o spásu jeho duše, či je v tomto prípade ochotný prežiť celý život vo vykonávaní najvšednejších a podradných funkcií na osoh a pomoc Spoločnosti, pričom má byť presvedčený, že keď slúži Spoločnosti, slúži svojmu Stvoriteľovi a Pánovi, vykonávajúc všetko z lásky k nemu a s úctou, ktorá mu patrí.“, 132 – „Po tomto upozornení sa ho treba spýtať, či sa cíti byť dokonale indiferentný, pokojný a pripravený slúžiť svojmu Stvoriteľovi a Pánovi v akejkoľvek funkcii alebo službe, ktorú mu Spoločnosť alebo jej predstavený zverí. Takisto sa ho treba spýtať, či je ochotný v prípade, že by ho Spoločnosť alebo predstavený chceli v záujme spásy jeho duše trvale určiť iba pre všedné a málo významné práce, prežiť celý život v takýchto prácach na pomoc a službu Spoločnosti v presvedčení, že týmto slúži svojmu Stvoriteľovi a Pánovi a vzdáva mu chválu vykonávajúc všetky veci pre jeho božskú lásku a z úcty k nemu.“). Táto indiferencia je zakorenená v základnom postoji Duchovných cvičení: najmä v Princípe a Fundamente (DC 23) a tzv. tretej dvojici ľudí (DC 155) Okrem toho je veľmi dôležité, aby kandidát ukázal, už od svojho vstupu, pevnú vôľu a stabilitu vo svojom povolaní, že chce žiť a zomrieť v Pánovi, s touto Spoločnosťou Ježiša nášho Stvoriteľa a Pána a v nej (por. 51a tiež 18, 27, 30, 116).

Aktuálna dôležitosť Examenu

V prvom rade je to text, ktorý predstavuje základné kritériá povolania do Spoločnosti Ježišovej a zodpovedá tak prvej etape života jezuitu v nej. Samozrejme, že niektoré body Examenu sú viazané na aktuálnu dobu, v ktorej žil sv. Ignác. Examen si však zachováva svoju duchovnú silu a originalitu. Aj teraz je inšpiráciou a súborom noriem pre život Spoločnosti Ježišovej. Examen je tiež výzvou aj dnes pre Spoločnosť pretože mnohí kandidáti ju tak nepoznajú, aby viac vstúpila do dialógu s nimi, a to aj s pomocou Doplnkových Noriem (DN 25-27), ktoré schválila 34 GK. treba však aj zdôrazniť, že hoci Examen bol na prvom mieste napísaný pre kandidátov, predsa však vyjadruje trvalú existenciu života každého jezuitu. Formuluje duchovné postoje a rozhodnutia potrebné na to, aby jezuita žil šťastne ako spoločník Ježiša.

Kapitoly 1-3 (1-52)

Prvá kapitola – predstavuje Spoločnosť Ježišovu tým, že ukazuje jej rysy a znaky, ktoré ju odlišujú od iných rehoľných inštitútov: jej vlastný cieľ, charakteristiky jej chudoby a poslušnosti, osobitný sľub poslušnosti pápežovi ohľadom misií, spôsob každodenného života, rôznosť členov a dlhú formáciu. Pripomína všetkým vyjadrenie Ignáca, že je to „najmenšia Spoločnosť“, ktorá sa nachádza v Cirkvi, je ňou schválená a je ponúknutá pápežovi: „Toto nepatrné združenie, nazvané v čase svojho založenia Apoštolskou stolicou Spoločnosť Ježišova (Societas Jesu, Compañia de Jesús), bola prvýkrát potvrdená roku 1540 Pavlom III., blaženej pamiatky, potom tým istým pápežom v roku 1543 a opäť jeho nástupcom Júliusom III. v roku 1550. Spomína sa vo viacerých apoštolských listoch, ktoré jej udeľujú rozličné dovolenia a predpokladajú jej časté schválenie a potvrdenie.“ (1); „Profesná Spoločnosť okrem troch spomenutých sľubov skladá súčasnému a budúcim Najvyšším veľkňazom ako Kristovým zástupcom ešte výslovný sľub, že pôjde všade tam, kam dá príkaz ísť Svätý otec, či k veriacim alebo neveriacim, a to bez vyhovárania a bez požadovania zaopatrenia na cestu, v záležitostiach, ktoré sa týkajú Božieho kultu a dobra kresťanskej viery.“ (7)

Druhá kapitola – vysvetľuje prekážky, ktoré zabraňujú vstupu do Spoločnosti Ježišovej. Ak sa nejaká z nich objaví, nemalo by sa viac pokračovať v dialógu s kandidátom. Ignác však poukazuje na dôležitosť evanjeliovej lásky: „Keď sa zistí niektorá z týchto prekážok u ktoréhokoľvek kandidáta, netreba mu klásť ďalšie otázky, ale skúšajúci nech ho nakoľko možno poteší a prepustí [D]. Ak však nezistí takú prekážku, nech pokračuje v skúšaní ďalej, a to spôsobom, ako sa uvádza nižšie [E].“ (31)

Tretia kapitola – ukazuje, že dialóg sa stáva postupne osobným a vnútorným. Kandidát je pozvaný, k tomu, aby vyjadril základné elementy svojej vlastnej histórie a vyjadril svoju osobnú skúsenosť, ktorá charakterizuje jeho afektívny – citový vzťah s Bohom. Prichádza sa tak k momentu znovučítania vlastnej histórie, predovšetkým svojho povolania a zrelosti rozhodnutia pre povolanie. „či je celkom rozhodnutý opustiť svet a nasledovať rady nášho Pána Ježiša Krista. Ako dávno sa vo všeobecnosti rozhodol opustiť svet. A keď sa tak rozhodol, či ochabol v tomto rozhodnutí a nakoľko. Odkedy mu prichádzali tieto túžby opustiť svet a nasledovať rady Krista, nášho Pána. Aké boli ich znaky alebo motívy, ktoré mu prichádzali na um.“ (50) Ak by boli nejaké pochybnosti, Ignác radí, že väčší duchovný úžitok prinesie spomalenie procesu prijatia do Spoločnosti a odporúča, aby sa dal kandidátovi čas na rozmyslenie, aby sa úplne odovzdal svojmu Stvoriteľovi a Pánovi. (por. 51) Po overení kandidáta, jeho úmyslov a toho, že prameňom voľby je vnútorná sloboda a Božia milosť, bude môcť kandidát vstúpiť do ďalšieho procesu a ďalších skúšok. Ignác o tom hovorí takto: „Keď o tom takto pouvažoval a pociťuje a súdi, že mu veľmi vyhovuje vstúpiť do Spoločnosti, aby vzdával väčšiu chválu Bohu a väčšmi ho oslavoval, a aby sa lepšie venoval spáse a dokonalosti vlastnej duše a dušiam blížnych, a keď si žiada, aby ho do nej s nami v Pánovi prijali, možno v skúške pokračovať ďalej.“ (52) Ak teda povolanie bolo rozoznané z oboch strán – zo strany Spoločnosti, ako aj zo strany kandidáta – bude môcť vstúpiť do štvrtej kapitoly Examenu, ktorý nás vovádza do srdca ducha Spoločnosti.

(spracované podľa André de Jaer SJ, Formar un cuerpo para la misión. Lectura sapiencial de las Constituciones de la Compañía de Jesús, s. 41-46)