Pedro Arrupe SJ: Založení a zakorenení v láske (4. časť)

Pedro Arrupe SJ: Založení a zakorenení v láske (4. časť)

Koreň a základ

45. Len jediný cieľ lásky

Ignácovi sa podarilo dokonale zjednotiť svoju lásku k Bohu, veľmi intenzívnu lásku, celkom zameranú na lásku k Najsvätejšej Trojici /106/, s láskou k blížnemu. Toto je vzor lásky, ktorú od nás žiadajú ExercícieStanovy, jednotu lásky, ktorú hlásal a žil Pavol, apoštol služby blížnemu a Ján, apoštol Božej lásky.

Pavol, podobne ako Ignác, bol konvertitom, vášnivo oddaným Kristovi, ktorému preukazoval svoju lásku intenzívnou službou, spočívajúcou v hájení a šírení viery. Len zriedkakedy sa však vo svojich listoch výslovne zmieňuje o tejto „láske“. Miesto toho užíva iné výrazy: žiť pre Krista, ísť v ústrety Kristovi, kto nemiluje Krista atď. Ale láska ho pohýnala, aby slúžil svojim bratom, ktorých miloval takisto hlboko ako Krista. Toto napätie je zrejmé v jednom z jeho najkrajších textov: „Oboje na mňa dolieha: Túžim sa rozpadnúť a byť s Kristom, a to by bolo omnoho lepšie, ale pre vás je potrebnejšie, aby som ostal v tele“/107/. Pavol si je istý, že s nimi bude i ďalej žiť. Lebo, ako hovorí Korinťanom, ak cíti neprekonateľnú silu lásky ku Kristovi, je to práve preto, že si uvedomuje, že Kristus zomrel za všetkých, aby tí, čo sú na žive, nežili sebe, ale pre toho, ktorý za nich zomrel a vstal z mŕtvych /108/. Naviac jeho láska ku Kristovi obsahuje apoštolskú naliehavú túžbu, a najlepšou cestou ako podľa Pavla zahasiť tento smäd a pripodobniť sa Kristovi je oddať sa službe ľuďom, totiž každému človekovi, predovšetkým slabý, lebo každý človek, za ktorého Kristus zomrel, je brat /109/.

46. Jánovo učenie je to isté, ale v zreteľnejšom trojičnom rámci, pretože pre neho je spojitosť medzi Otcom, Slovom a ľuďmi zjavnejšia: Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nikto, kto v neho verí, nezahynul, ale mal večný život /110/. Toto vtiahnutie ľudí do srdca Božej lásky sa radikálne odohráva v najhlbšom vnútri Najsvätejšej Trojice: Preto ma Otec miluje, lebo dávam svoj život /111/. Sám Otec vás miluje, pretože vy ste milovali mňa /112/. Ján sa stále vracia k tejto myšlienke: kto miluje mňa, toho bude milovať môj Otec /113/. Dostáva sa k tomu z mnohých a rozličných strán: ako Otec miloval mňa, tak som i ja miloval vás /114/. A naviac ten istý Ján, ktorý tak jasne vyjadruje vzťah lásky medzi Otcom, Synom a každým človekom, k tomuto vzťahu pripojuje ešte našu lásku k bratom, čo je prikázanie, ktoré Ježiš nazýva „moje“ a „nové“. Zdá sa, že Kristus, ktorý kladie prikázanie bratskej lásky na roveň prvému prikázaniu lásky k Bohu /115/, tieto slová obracia: musíme milovať bratov, aby sme mohli povedať, že milujeme Boha. Milujeme blížneho nielen ako Kristus miloval nás, ale preto, že nás Kristus miloval, a tým, že milujeme blížneho, milujeme Krista a Otca. Ján to vysvetľuje Ježišovými slovami: Opúšťa svet a predsa zostáva v každom z nás. Musíme teda zostať spojení preto, lebo nás jeho prítomnosť spojuje. Musíme byť „jedno“, ako on a Otec sú jedno /116/. Toto spojenie v láske bude svedectvom, pre ktoré svet uverí, že Syn bol poslaný /117/. Keď číta tento Jánov text jezuita, musí si nevyhnutne pripomenúť naliehavé volanie Spoločnosti ku vzájomnej láske, aby tak Spoločnosť mohla zostať zjednotená a plniť svoje poslanie. Tento text nemožno komentovať lepšie než odstavcom č. 671 našich Stanov.

47. Ján vo svojom prvom liste podrobne hovorí o neodlučiteľnosti lásky k Bohu od lásky k blížnemu, pričom chápe lásku v jej činorodom aspekte ako dar seba samého a ako delenie sa s druhými. Teologický koreň, koreň a základ v Pavlovej metafore je celkom božskej podstaty: Boh je láska /118/. Je tak absolútne láska, že láska prichádza od Boha a … ten, kto nemiluje, nikdy nepoznal Boha. Láska, ktorá pozostáva v darovaní seba, a láska, o ktorej vydal najvyššie svedectvo Boh Otec, keď poslal svojho Syna ako obeť, ktorá sníma naše hriechy. Ján z toho ihneď vyvodzuje dôsledok. Keďže nás Boh tak miloval, aj my by sme sa mali navzájom milovať. A jeho konečný záver: ak sa my máme navzájom radi, Boh v nás ostáva a jeho láska v nás dosahuje dokonalosť /119/. Boh Otec to chcel takto, lebo tak to muselo byť. Ani láska, ktorá je v ňom, ani láska, ktorú vložil do človeka, nemôže sa rozpadnúť na dve oddelené časti. Je to hnacia sila, ktorá je úplná a neoddeliteľná v človekovi práve tak, ako v Bohu. Milujeme Boha, pretože nám dal svojho Syna, milujeme bratov, pretože sa za nich vydal Syn a je v nich. Tým, že na Otcovu lásku odpovedáme svojou láskou k našim bratom, máme účasť na božskom živote, ktorý je láska.

48. Toto bratské spoločenstvo vzájomnej lásky v Kristovi je „koinonia“, vzájomný postoj bratskej služby, ktorá sa prejavuje v činoch. V Spoločnosti „koinonia“ vyvierajúca z bratskej lásky utvára celistvosť nášho poslania, poslania pomáhať ľuďom, „aby uverili“ – v zmysle Jánovho vyznania viery a zasvätenia sa Kristovi – šíriť vieru a pomáhať ľuďom, aby sa navzájom milovali tým, že medzi nimi budeme podporovať spravodlivosť. Bratská láska je výrazom nášho božského synovstva: každý, kto miluje Otca, miluje i toho, komu on dal život. Podľa toho môžeme poznať, že milujeme Božie deti, keď milujeme Boha a zachovávame jeho prikázania /120/. Nemôžeme milovať Boha nezávisle od druhých alebo v abstraktnom zmysle slova. Je to trilaterálna láska. Milovať bratov a dokázať túto lásku svojimi činmi je niečím vedľajším, niečím, čo by bolo pridané k Božej láske, aby sa tým doplnila. Je to základný prvok, ktorý vyžaduje pravá predstava o Božej láske.

49. Musíme však podať aj obrátené vysvetlenie. Už holá skutočnosť, že sme kresťania, v sebe zahrňuje to, že nemôžeme milovať ľudí rýdzou láskou bez toho, aby sme nemilovali Boha. To, čo sa od nás vyžaduje, nie je láska „filantropická“, ale „filadelfia“ – láska bratská. V každom človekovi, včítane konkrétnych okolností, v ktorých sa nachádza, je určitá hodnota, ktorá nezávisí odo mňa, ale ktorá ho robí mne podobným. Boh je v ňom so svojou láskou a čaká na mňa, a to je volanie, ktoré nesmiem nepočuť. Odmietnuť lásku a službu, ktorá je s touto láskou spojená – a čo i len jedinému človekovi – znamená, že odmietam uznať jeho dôstojnosť a zároveň vzdať sa svojej vlastnej dôstojnosti, ktorá nemá lepší základ ako jeho. Je to veľmi dôležité, aby sme si jasne uvedomili túto totožnosť dôstojnosti každého z nás a našich blížnych, ak chceme pochopiť zlobu, ktorá sa skrýva v nenávisti, zneužití slobody iných, vo vykorisťovaní, jedným slovom v nedostatku milosrdenstva. „Anomia“ – pohŕdanie a všeobecné znásilnenie zákona, prevládanie sebectva – má svoje najjasnejšie odsúdenie v „agapé“, v tej nesebeckej a činorodej láske, ktorá by mala vládnuť medzi ľuďmi. V nevyhnutnej zrážke záujmov, ktorá sa odohráva v jadre našich zložitých ľudských vzťahov, môžu len tie hodnoty, ktoré nás všetkých zjednocujú, znovu rozriešiť konflikt: musíme uznať, že i tie najoprávnenejšie a opodstatnené práva niektorých musia občas ustúpiť potrebám iných.

Boh dostáva skrze druhých lásku, ktorú k nemu prechovávame a s radosťou prijíma ako službu, ak obetujeme to, čo nám dal ako svojim synom, ale čoho sa vzdávame v mene bratstva. Prítomnosť každého človeka, s ktorým sa v živote stretáme, stáva sa transcendentne akousi formou prítomnosti Božej a ak prijmeme brata, prijímame tým Boha. To je to, čo ktosi nazval „sviatosťou nášho blížneho“ /121/. (pokračovanie)