Konštitúcie Spoločnosti Ježišovej – Štvrtá kapitola Examenu (53-103)

Štvrtá kapitola Examenu (53-103)

Vstup do Spoločnosti Ježišovej je kľúčovým momentom v živote. Je viditeľné prostredníctvom osobného obrátenia a radikálneho a definitívneho nasledovania Ježiša Krista. Sv. Ignác v tomto procese pozýva kandidáta, aby nad týmto kľúčovým momentom uvažoval, počnúc od svojho začiatku, a to v celej totalite jeho rozvoja. Tento proces zakúsil sám sv. Ignác a to od svojho obrátenia: zanechal Loyolu a svoju rodinu, osobitne v Manrese vstúpil do duchovnej skúsenosti, ktorá poznačila celý jeho budúci život. Žil v nemocnici, cestoval ako pútnik do Jeruzalema, atď. Je to tiež skúsenosť jeho prvých spoločníkov, najmä od ich konca štúdií v Paríži.

Text Examenu túto skúsenosť niekoľko krát výslovne pripomína: „Tým, čo žiadajú o prijatie, sa má vysvetliť, že úmyslom prvých druhov, čo utvorili túto Spoločnosť, bolo prijímať do nej takých, čo sa zriekli sveta a rozhodli sa naplno venovať Božej službe či už v tejto alebo v inej reholi…“ (53); „Kto sa chce pripojiť k Spoločnosti, nech je presvedčený, že jedlo, nápoje, ošatenie a bývanie bude mať ako chudobní. A že dostane to najchatrnejšie v dome, aby sa čím viac premáhal a duchovne sa zdokonaľoval a aby sa dosiahla istá rovnakosť a správna miera u všetkých. Prví členovia Spoločnosti skúsili takúto núdzu a ešte väčší hmotný nedostatok. Ich nasledovníci sa majú teda starať, aby v Pánovi postúpili aj ďalej.“ (81); „Profesi pred zložením slávnostných sľubov a koadjútori pred zložením jednoduchých, a keby to predstavený uznal za vhodné, aj školastici pred aprobáciou a zložením sľubov a vyššie spomenutého prísľubu, majú okrem vyššie vysvetlených putovaní a preverovaní podľa príkladu prvých členov, o ktorých sme sa zmienili, v určenom čase po tri dni chodiť z lásky ku Kristovi, nášmu Pánovi, z domu do domu po žobraní. Tým sa po prekonaní všeobecného ľudského cítenia budú môcť lepšie podriadiť Božej službe a oslave a duchovne viac pokročia na slávu Božej veleby. Budú lepšie pripravení robiť to isté vtedy, keď sa im to uloží alebo ukáže užitočné alebo potrebné v prípade, že sa rozídu do rozličných krajín sveta, keď im tak nariadi alebo určí najvyšší Kristov zástupca alebo v jeho zastúpení predstavený Spoločnosti. Veď naše povolanie si vyžaduje, aby sme boli pripravení, ba v každej chvíli ochotní na všetky úlohy, ktoré nám kedykoľvek v Pánovi uložia, a to bez požadovania alebo očakávania odmeny v tomto prítomnom a pominuteľnom živote, lež v stálej nádeji na tú, v každom ohľade večnú odmenu, ktorú nám dá zvrchovane milosrdný Boh.“ (82). Môžeme tak vidieť, že tento text bol napísaný vo svetle skúsenosti, ktorú Ignác premodlil a rozlíšil.

Zmysel a dôležitosť 4. kapitoly Examenu

Sv. Ignác v nej predstavuje evanjeliovú cestu navrhnutú tomu, ktorý je volaný vstúpiť do Spoločnosti Ježišovej a tiež duchovné a apoštolské postupovanie – konanie, ktoré musí byť fundamentom jeho života. Kandidát je tak zasvätený do vlastného spôsobu života jezuitu a to tým, že sa cvičí v tomto postupovaní a v skúsenostiach. Ale je dôležité chápať a žiť túto cestu ako dar udelený Bohom. Sv. Ignác pripomína, že táto evanjeliová cesta je cestou milosti a kandidát je pozvaný na ňu nastúpiť. Je potrebné, aby každý videl, či mu tento dar bol skutočne udelený. Toto bude musieť byť rozlíšené pomocou želaní a túžob, ktoré kandidát už predtým zakúsil. Preto je celý tento text poznačený mnohými otázkami, ktoré sa kladú kandidátovi (55, 57, 60, 63, 90, 98, 100, 101, 102). Môžeme tiež vidieť, že tento dialóg je žitý v klíme tzv. druhého času voľby, ktorý Ignác opisuje v Duchovných cvičeniach (DC 176). Ide najmä o to, že sa dialóg sústredí na vnútorné duchovné hnutia.

Komentár k textu

1)      Osoby, ktoré sa už zriekli sveta a ktoré sú celkom ochotné zasvätiť sa celkom v službu Bohu (53-63) – Spoločnosť Ježišova je zložená z ľudí, ktorí sú slobodní vo vzťahu k hodnotám „sveta“, pretože nachádzajú svoju jednotu v službe Boha. Nejedná sa o útek zo sveta, ale vyjdenie zo seba samého, opustenie starého človeka, aby boli poslaní ako noví ľudia k žitiu a ohlasovaniu Evanjelia na tomto svete. Ignác na prvom mieste vysvetľuje dôsledky, ktoré táto skutočnosť prináša zo sebou. Ide najmä o konkrétny a rozhodný výber života v chudobe – zriecť sa všetkých dobier, bez nádeje znova ich obnoviť a získať, hoci toto je postupný krok, ako to vysvetľuje (53-59) a tiež to môžeme čítať v Doplnkových Normách ( DN 32). Druhým dôsledkom je „zrieknutie sa“, ktoré treba žiť vo vzťahu k vlastnej rodine, vo vzťahu k priateľom a v používaní pošty (60-62: „Pretože osobné alebo písomné kontakty s priateľmi alebo pokrvnými prinášajú skôr zmätok ako pomoc tým, čo sa venujú životu podľa ducha, najmä v jeho začiatkoch, treba sa žiadateľov opýtať, či súhlasia s prerušením týchto kontaktov…“ (60); „Každý, kto vstupuje do Spoločnosti, má byť presvedčený, že mu treba podľa Kristovej rady: „Každý, kto opustí otca“ atď., opustiť otca, matku, bratov, sestry a všetko, čo mal vo svete, ba nech je presvedčený, že práve jemu sa hovorí: „Kto nemá v nenávisti svojho otca a matku,… ba aj svoj život, nemôže byť mojím učeníkom.” Musí sa usilovať, aby celú prirodzenú náklonnosť voči pokrvným pretvoril na duchovnú a miloval ich iba usporiadanou láskou, ako človek, čo odumrel svetu a sebaláske a žije iba pre Krista, nášho Pána, a jeho má namiesto rodičov, bratov a všetkého [C].“ (61)), a to všetko preto, aby sa stal jezuitom vnútorne slobodným. Napokon je zo zrieknutie sa seba samého, ktoré predpokladá jasnú a srdečnú akceptáciu vstúpiť do atmosféry bratskej nápravy v Spoločnosti Ježišovej: „Kandidáta sa treba opýtať, či kvôli väčšiemu duchovnému pokroku a najmä kvôli dôkladnejšej podriadenosti a poníženosti súhlasí s tým, aby sa všetky jeho chyby, poklesky a vôbec všetko, čo by sa na ňom zistilo a spozorovalo, oznámilo predstavenému, a to kýmkoľvek, kto by sa to mimo spovede dozvedel. A či súhlasí (platí to aj o ostatných), aby mu pri náprave pomáhali aj iní a aby aj on sám bol v tom iným nápomocný. A či sú ochotní kvôli duchovnému pokroku všetko si s patričnou láskou a úctou otvorene povedať, najmä keby to predstavený, čo sa o nich stará, tak nariadil alebo sa opýtal so zreteľom na väčšie oslávenie Boha.“ (63) K týmto spomenutým textom sa vyjadrujú Doplnkové Normy, ktoré sú viac prispôsobené dnešnej dobe. Ignácov text však nestráca vo svojej hĺbke vnútornú silu. Atmosféra vzájomnej nápravy podľa sv. Ignáca je cestou, ktorá buduje komunitu lásky, povzbudzuje k bratskej účasti, ktorá v jednoduchosti sa môže vyjadriť: vzájomná pozornosť, služba, ktorá vyžaduje pravé sebazriekanie sa. V texte tak môžeme objaviť charakteristiku povolania prvých spoločníkov sv. Ignáca.

2)      Experimenty – skúšky, ktoré sú charakteristické pre jezuitské povolanie (64-79) – Po tomto vstupe, ktorý ponúka svätý Ignác, predstavuje kandidátovi základné elementy noviciátu Spoločnosti Ježišovej a to osobitne prezentované v šiestych skúsenostiach. V tejto dobe to bola úplná novosť pre noviciát. Dovtedy sa totiž v noviciátoch všeobecne žilo uzavreto ako v kláštoroch. Ignác kladie akcent na skúsenosti – experimenty ako charakteristické elementy počiatočnej formácie. Dané skúsenosti podnecujú správanie a konanie a sú základom povolania spoločníka Ježiša v Spoločnosti Ježišovej, najmä svojou apoštolskou dimenziou. Ignác pripomína, že tieto experimenty môžu byť pre novica aplikovateľné flexibilne, podľa uváženia predstaveného: „Okrem toho pred vstupom alebo po vstupe do domu alebo kolégia sa vyžaduje šesť hlavných skúšok (experimentov), nepočítajúc viaceré iné, o ktorých bude čiastočne reč nižšie. Tieto skúšky sa budú môcť predĺžiť, skrátiť alebo zmierniť, ba v určitých prípadoch rozhodnutím predstaveného nahradiť inými, berúc do ohľadu osobné, časové, miestne a iné okolnosti.“ (64); „Skôr ako začnú druhý rok probácie, ktorá sa koná v domoch alebo kolégiách, všetci musia prejsť po dobu šiestich mesiacov týmito skúškami a po dobu ďalších šiestich mesiacov inými. Týchto šesť skúšok možno vykonať vcelku alebo čiastočne počas celého trvania preverovania, pričom sa môže začať ktoroukoľvek skúškou. Školastici si ich vykonajú počas štúdií alebo po nich, berúc ohľad na osoby, miesto a čas, ako sa to bude vidieť vhodné v Pánovi. Nech sa však presne zachová to, aby profesi strávili dva úplné roky v skúškach a v preverovaní predtým, ako zložia slávnostné sľuby, a kvalifikovaní koadjútori predtým, ako zložia tri verejné, aj keď nie slávnostné sľuby. čo sa týka školastikov, okrem času probácie vyžadovanej na to, aby sa stali školastikmi, podrobia sa po skončení štúdií ešte jednoročnej probácii pred zložením slávnostných sľubov alebo pred prijatím medzi kvalifikovaných koadjútorov. Pritom sa podrobia rozličným skúškam, osobitne tým, ktoré sa spomenuli, ak si ich ešte nevykonali; ale aj tak, ak si ich vykonali, podrobia sa aspoň niektorým z nich na väčšie Božie oslávenie.“ (71) Ignácovi ide najmä o to, aby ten, kto žiada o vstup do Spoločnosti Ježišovej pochopil a zakúsil ducha Spoločnosti. A skúsenosti – experimenty sú práve preto, aby mu v tom pomohli. Tieto skúsenosti sú zároveň časom skúšky, ale aj formácie. Každá jedna skúška sa snaží dosiahnuť svoj osobitný cieľ. Na prvom mieste sa všetko zakladá na skúsenosti s Bohom: „Prvá skúška: vykonať si duchovné cvičenia, trvajúce viac-menej jeden mesiac. Ide o spytovanie svedomia, revíziu predošlého života, všeobecnú spoveď, uvažovanie o vlastných hriechoch, kontemplovanie udalostí a tajomstiev života, smrti, vzkriesenia a nanebovstúpenia Krista, nášho Pána; a cvičenie sa v ústnej a rozjímavej modlitbe podľa schopnosti jednotlivcov, ako o tom boli v Pánovi poučení.“ (65) Potom prichádza obetovanie sa v službe skrze lásku: „Druhá skúška: Posluhovať v jednej alebo vo viacerých nemocniciach počas ďalšieho mesiaca. Podľa miestnych, časových a osobných okolností stravujú sa a nocujú na pracovisku alebo tam strávia denne iba niekoľko hodín. Podľa daných príkazov pomáhajú a posluhujú všetkým, chorým i zdravým, aby sa lepšie upokorili a uponížili, čím dajú akoby dôkaz, že celkom opustili svet, jeho lesk a márnosti, aby vo všetkom slúžili svojmu Stvoriteľovi a Pánovi pre ich spásu ukrižovanému.“ (66) Pokračuje skúsenosť chudoby a nádeje vloženej iba do Boha: „Tretia skúška: Stráviť na cestách ďalší mesiac, a to bez peňazí, ba občas aj žobrajúc z domu do domu pre lásku ku Kristovi, aby si zvykli na nepohodlie v stravovaní a nocovaní. Robí sa to aj preto, aby sa vzdali akejkoľvek istoty, ktorú by mohli vkladať do peňazí, alebo do iných stvorených vecí, a vložili ju naplno, s opravdivou vierou a vrúcnou láskou do svojho Stvoriteľa a Pána. Alebo oba mesiace strávia podľa dobrozdania predstaveného v nemocniciach či v nejakej jednej nemocnici, alebo obidva mesiace budú putovať.“ (67) Ďalšou skúsenosťou, alebo experimentom je služba celej komunite v dome, v ktorom žije kandidát: „Štvrtá skúška: Cvičiť sa po vstupe do domu so všetkou usilovnosťou a starostlivosťou v rozličných podradných a všedných prácach a dávať vo všetkom dobrý príklad.“ (68) A napokon je to apoštolské poslanie: „Piata skúška: Vykladať kresťanskú náuku či vcelku alebo niektorú jej časť deťom alebo iným nevzdelaným ľuďom verejne alebo súkromne, ako sa naskytne príležitosť a ako bude v Pánovi vhodnejšie a primeranejšie rozličným osobám.“ (69); „Šiesta skúška: Keď v preverovaní dali dôkaz, že sú na povzbudenie, treba prejsť na kázanie alebo spovedanie, alebo sa venovať obidvom podľa časových a miestnych okolností a osobného rozpoloženia.“ (70) Tieto skúsenosti alebo experimenty prakticky dávajú náplň pedagogike „Dvoch Zástav“ v Duchovných cvičeniach a vychovávajú novica v niekoľkých dimenziách: osobnej, komunitnej a apoštolskej. Všetky tieto dimenzie sú potrebné pre jezuitský život.

3)      Šesť experimentov – skúšok: a) Duchovné cvičenia – Prvou skúškou, ktorú opisuje štvrtá kapitola Examenu sú duchovné cvičenia, ktoré sa robia jeden mesiac: „Prvá skúška: vykonať si duchovné cvičenia, trvajúce viac-menej jeden mesiac…“ (65) Sv. Ignác výslovne trvá na celkovom obrátení a zmierení sa s Bohom. Potom kladie dôraz na spôsob modlitby a kontemplácie Evanjelia. Nehovorí sa tu všetko o skúsenosti z Exercícií. Napríklad, nehovorí sa tu o „voľbe“, pretože „voľba“ vstúpiť do Spoločnosti Ježišovej bola urobená už pred vstupom do noviciátu: „…či sa uvážene rozhodol žiť a zomrieť v Pánovi s touto Spoločnosťou Ježiša, nášho Stvoriteľa a Pána, a v nej. Odkedy? Kde a kto ho k tomu prvýkrát podnietil? Keď tvrdí, že ho nik zo Spoločnosti nepodnietil, treba pokračovať ďalej. Ak tvrdí, že ho niekto z nej pobádal (čo môže byť dovolené a záslužné), zdá sa, že mu možno poskytnúť príležitosť pre väčší duchovný úžitok tak, že sa mu dá lehota, aby o tom rozmýšľal a úplne sa odovzdal svojmu Stvoriteľovi a Pánovi, ako keby ho nik zo Spoločnosti nebol pobádal. Takto totiž bude môcť konať s väčšou silou ducha na väčšiu službu a väčšie oslávenie Božej veleby.“ (51) Takto môžeme vidieť, že cieľom mesačných Duchovných cvičení sv. Ignáca, ktoré sa robia tak v noviciáte ako aj počas tretej probácie, nie je „voľba“ životného stavu, hoci by mohlo ísť o potvrdenie „voľby“. Mesačné duchovné cvičenia sa skôr zaoberajú čistotou svedomia a tým ako sa naučiť hľadať a nájsť Boha v modlitbe a v živote.  b) Služba v nemocnici – druhou dôležitou skúškou je služba v nemocnici: „Druhá skúška: Posluhovať v jednej alebo vo viacerých nemocniciach počas ďalšieho mesiaca…“ (66) Tento experiment sa zaoberá najmä tým, aby novic mal účasť na živote chorých, ale aj zdravých, a aby všetkým pomáhal a slúžil. V tomto experimente sa novic trénuje v tom, aby si osvojil ducha pokory a sebazaprenia, a vyjadruje, že sa celkom odpútal od sveta, aby slúžil vo všetkom svojmu Stvoriteľovi a Pánovi, ktorý bol ukrižovaný pre neho (por. 66). Základný cieľ, ktorý Spoločnosť v tomto sleduje je totálna disponibilita pre pokornú službu, v jednote s vášnivým zápalom Ježiša, ktorý sa tiež totálne odovzdal ľuďom. V tejto skúške sa nachádza aj otvorenosť pre apoštolský život, najmä čo sa týka veľkodušnosti a schopnosti darovať seba samého. Tento dar seba samého sa nežije tým, že sa konajú veľké a slávne skutky, ale skôr v napodobňovaní Krista, ktorý sa stal služobníkom všetkých. c) Putovanie bez peňazí – „Tretia skúška: Stráviť na cestách ďalší mesiac, a to bez peňazí, ba občas aj žobrajúc z domu do domu pre lásku ku Kristovi, aby si zvykli na nepohodlie v stravovaní a nocovaní…“ (67) Cieľ tejto skúšky môžeme vidieť v dvoch dimenziách: aby si zvykli na nepohodlie… aby sa vzdali akejkoľvek istoty, ktorú by mohli vkladať do peňazí, alebo do iných stvorených vecí, a vložili ju naplno, s opravdivou vierou a vrúcnou láskou do svojho Stvoriteľa a Pána. Ide o hlbokú skúsenosť chudoby, ktorú žili sv. Ignác a prví spoločníci. Tento aspekt života Spoločnosti je evidentne v intímnom vzťahu s disponibilitou a apoštolskými povinnosťami a záväzkami. d) Usilovnosť a práce v dome: „Štvrtá skúška: Cvičiť sa po vstupe do domu so všetkou usilovnosťou a starostlivosťou v rozličných podradných a všedných prácach a dávať vo všetkom dobrý príklad.“ (68) Tu vidíme skutočnosť ako sa sv. Ignác snažil spojiť spoločníkov vo veľkej jednoduchosti bratského života, v ktorom je každý jeden zodpovedný za svoju časť, za svoje služby v dome. e) Vysvetľovať kresťanskú náuku: „Piata skúška: Vykladať kresťanskú náuku či vcelku alebo niektorú jej časť deťom alebo iným nevzdelaným ľuďom verejne alebo súkromne, ako sa naskytne príležitosť a ako bude v Pánovi vhodnejšie a primeranejšie rozličným osobám.“ (69) Táto skúsenosť učí, že všetci jezuiti patria do apoštolského tela, a preto bolo želaním Ignáca, aby všetci slúžili Božiemu ľudu a predovšetkým chudobným a to aj prostredníctvom kvalifikovaného vysvetľovania kresťanskej náuky. f) Kázanie a spovedanie: „Šiesta skúška: Keď v preverovaní dali dôkaz, že sú na povzbudenie, treba prejsť na kázanie alebo spovedanie, alebo sa venovať obidvom podľa časových a miestnych okolností a osobného rozpoloženia.“ (70) Tieto dva posledné experimenty hovoria zreteľné o apoštolskej a kňazskej dimenzii celého tela Spoločnosti Ježišovej. Vo svetle týchto skúsenosti, sa kandidát vidí konfrontovaný s obrazom spoločníka Ježiša Krista. Obraz pokorného apoštola Ježiša Krista, kňaza alebo brata, pripraveného slúžiť všetkým, s ktorými žije. Týmto sa premieňa na člena komunity založenej predovšetkým na vzájomnej službe. Zároveň je obraz toho, ktorý sa vzdal „sveta“, aby žil v službe Pána, ktorého tajomstvo milosrdnej láske ide objaviť postupne v modlitbe tým, že sa naučí vložiť celú svoju nádej do Neho a tým, že sa mu ponúkne, aby mal účasť na jeho misii. Bod 71 pripája,  že niektoré z týchto skúšok sa budú opakovať aj pred skladaním posledných sľubov. Je to čas tretej probácie: „…čo sa týka školastikov, okrem času probácie vyžadovanej na to, aby sa stali školastikmi, podrobia sa po skončení štúdií ešte jednoročnej probácii pred zložením slávnostných sľubov alebo pred prijatím medzi kvalifikovaných koadjútorov. Pritom sa podrobia rozličným skúškam, osobitne tým, ktoré sa spomenuli, ak si ich ešte nevykonali; ale aj tak, ak si ich vykonali, podrobia sa aspoň niektorým z nich na väčšie Božie oslávenie.“ (71) Jezuita tak v nich môže nanovo identifikovať hlboké korene svojho povolania v Spoločnosti Ježišovej.

4)      Život komunity v dome (80-90) – Zvyšok štvrtej kapitoly sa týka skôr života komunity v dome. Ignác má vo svojej mysli pevný, stabilný dom, pravidelný sviatostný život a prehĺbenie v kresťanskej náuke: „Okrem toho: keď už raz niekto vstúpil do domu, nesmie z neho bez dovolenia vychádzať. Laici sa majú spovedať a prijímať sviatosť Eucharistie každý ôsmy deň, ak spovedník nevidí nejakú prekážku prijímania. Kňazi sa budú spovedať najmenej každý týždeň a svätú omšu budú slúžiť ešte častejšie, pričom budú zachovávať aj iné nariadenia a ustanovenia domu, ako ich o tom poučia domové pravidlá. Všetci obyvatelia domu sa budú cvičiť v osvojovaní si kresťanskej náuky a tí, ktorých určí predstavený, sa budú cvičiť v kázaní. To sa nevzťahuje na tých, čo boli prijatí za koadjútorov v hmotných veciach.“ (80) Nasledovne vysvetľuje predovšetkým to, čo sa vzťahuje na praktizovanie chudoby: „Kto sa chce pripojiť k Spoločnosti, nech je presvedčený, že jedlo, nápoje, ošatenie a bývanie bude mať ako chudobní. A že dostane to najchatrnejšie v dome, aby sa čím viac premáhal a duchovne sa zdokonaľoval a aby sa dosiahla istá rovnakosť a správna miera u všetkých. Prví členovia Spoločnosti skúsili takúto núdzu a ešte väčší hmotný nedostatok. Ich nasledovníci sa majú teda starať, aby v Pánovi postúpili aj ďalej.“ (81); „Profesi pred zložením slávnostných sľubov a koadjútori pred zložením jednoduchých, a keby to predstavený uznal za vhodné, aj školastici pred aprobáciou a zložením sľubov a vyššie spomenutého prísľubu, majú okrem vyššie vysvetlených putovaní a preverovaní podľa príkladu prvých členov, o ktorých sme sa zmienili, v určenom čase po tri dni chodiť z lásky ku Kristovi, nášmu Pánovi, z domu do domu po žobraní. Tým sa po prekonaní všeobecného ľudského cítenia budú môcť lepšie podriadiť Božej službe a oslave a duchovne viac pokročia na slávu Božej veleby. Budú lepšie pripravení robiť to isté vtedy, keď sa im to uloží alebo ukáže užitočné alebo potrebné v prípade, že sa rozídu do rozličných krajín sveta, keď im tak nariadi alebo určí najvyšší Kristov zástupca alebo v jeho zastúpení predstavený Spoločnosti. Veď naše povolanie si vyžaduje, aby sme boli pripravení, ba v každej chvíli ochotní na všetky úlohy, ktoré nám kedykoľvek v Pánovi uložia, a to bez požadovania alebo očakávania odmeny v tomto prítomnom a pominuteľnom živote, lež v stálej nádeji na tú, v každom ohľade večnú odmenu, ktorú nám dá zvrchovane milosrdný Boh.“ (82) Potom vysvetľuje to, čo sa týka poníženosti, pokory a zriekanie sa seba samého: „V konkrétnych prípadoch nacvičovania poníženosti a sebapremáhania a pri vykonávaní všedných a jednoduchých prác (akými sú: pomocné práce v kuchyni, upratovanie domu a všetky ostatné domáce práce), je žiaduce podujať sa ochotnejšie na tie, voči ktorým človek cíti väčší odpor, a to najmä vtedy, keď sa mu uložia.“ (83; por. 82) A napokon vysvetľuje to, čo sa týka dôvery v Boha pomocou poslušnosti: „Keď niekto nastúpi na pomocné práce do kuchyne alebo na výpomoc kuchárovi, musí ho veľmi ponížene poslúchať vo všetkom, čo patrí do jeho kompetencie. Ak totiž nebude dokonale poslúchať jeho, zdá sa, že nebude poslúchať ani nijakého predstaveného. Veď ten, čo je naozaj poslušný, nehľadí na osobu toho, koho poslúcha, ale kvôli komu poslúcha. A keď tak robí jedine kvôli nášmu Stvoriteľovi a Pánovi, v predstavenom poslúcha Pána všetkých. A preto vôbec netreba pozerať na to, či rozkazuje kuchár alebo predstavený domu, ten či onen, veď (keď sa vec správne chápe) nie ich alebo kvôli nim sa poslúcha, ale poslúcha sa jedine Boh kvôli samému Bohu, nášmu Stvoriteľovi a Pánovi.“ (84); „Je preto lepšie, keď kuchár neprosí svojho pomocníka, aby urobil to alebo ono, ale nech mu skromne rozkáže: „Urob to alebo ono!” [D] Lebo ak ho prosí, to by mohlo budiť dojem, že hovorí človek k človekovi. Keby totiž kuchár laik prosil kňaza, aby umyl hrnce alebo urobil niečo podobné, to by nebolo ani slušné ani spravodlivé. Ale keď rozkazuje, aby urobil to alebo ono, tým viac dáva najavo, že hovorí k človekovi ako Kristus, pretože práve v jeho mene rozkazuje. A preto ten, čo poslúcha, musí považovať a hodnotiť slová, ktoré vyslovuje kuchár alebo ktokoľvek iný, čo je jeho nadriadeným, ako keby ich vyslovoval Kristus, náš Pán, aby sa mohol naplno páčiť Božej velebe.“ (85; por. 86); „To sa vzťahuje aj na iné podradnejšie služby, keď má niekto v nich pomáhať. To isté bude platiť aj vo vzťahu k podriadeným funkcionárom [E], ktorí spravujú dom právomocou, čo dostali od predstaveného.“ (86); „V chorobe je každý povinný veľmi svedomite poslúchať nielen duchovných predstavených, aby ho viedli po duchovnej stránke, ale takisto ponížene aj lekárov a ošetrovateľov v ich starostlivosti o jeho zdravotný stav. Veď jedni sa všemožne starajú o jeho dokonalé zdravie duše, druhí zas o plné zdravie tela. Chorý nech sa usiluje počas choroby správať sa ponížene a trpezlivo a byť tým, čo ho navštevujú, s ním sa stýkajú alebo ho opatrujú, na povzbudenie práve tak, ako keď bol zdravý, aby bol Boh čo najviac oslávený.“ (89); „Aby sa lepšie zabezpečilo všetko, čo sa tu uviedlo, a kvôli väčšiemu duchovnému pokroku skúšaného, treba sa ho opýtať, či chce byť úplne poslušný vo všetkom, čo sa tu povedalo a vysvetlilo, vykonávajúc a spĺňajúc všetky úkony pokánia, ktoré sa mu uložia pre chyby a nedbanlivosť alebo z akéhokoľvek iného dôvodu.“ (90) Sv. Ignác o týchto bodoch bude neskôr uvažovať v tretej kapitole Konštitúcií. Podľa Ignáca postoj odriekania a želanie duchovne napredovať, ktoré prebývajú v každom jednom, prinášajú presvedčenie toho, že to najchatrnejšie v dome bude pre neho a že tak príde k istej rovnakosti a správnej miere medzi všetkými (por. 81). Znova pripomína život prvých spoločníkov a želá si, aby jeho nasledovníci v tomto postúpili ešte ďalej. Bod 82 je oživený evanjeliovým dynamizmom. A hoci dnes sa normálne neposiela žobrať v rámci experimentu, na druhej strane sa žiada, aby istý čas kandidát vykonával služby pre najviac chudobných a ľudí žijúcich na okraji spoločnosti (por. DN 128, 5). Ignác taktiež spomína iné spôsoby cvičenia sa v pokore a poníženosti a to najmú v bode 83. V bodoch 84-89 ako už bolo naznačené Ignác venuje pozornosť poslušnosti, uvádza spôsoby, kde sa jej možnosť naučiť a poukazuje na spojitosť medzi poslušnosťou a pokorou. Robí to pomocou príkladu práce v kuchyni (84). Ignác tak dáva celú víziu viery kandidátovi, ktorá je základným prameňom praktizovania poslušnosti v Spoločnosti Ježišovej. Poslušnosť totiž musí byť jasne videná a akceptovaná v tejto perspektíve živej viery. Inak je poslušnosť nemožné pochopiť. Ignác pripomína, že autorita, ktorá rozkazuje, nech by to bol ktokoľvek, je vždy vykonávaná v mene Krista. V týchto bodoch – 80, 90 – nejedná sa výslovne o komunitný život, ale je jasné, že požadované postoje a čnosti veľmi podporujú bratský evanjeliový život (por. DN 43§2; 50, 55).

5)      Otvorenosť svedomia a začlenenie do Spoločnosti Ježišovej (91-100) – Od bodu 91, spôsob a štýl štvrtej kapitoly viac naberá na výške. Ignác na prvom mieste prezentuje vyjavenie svedomia – otvorenosť svedomia. Ide o želanie žiť v otvorenom, úprimnom a srdečnom vzťahu so svojimi predstavenými. Vďaka tomuto, bude môcť byť každý jeden lepšie poznaný vo svojom vnútornom živote, lepšie sa mu bude môcť pomôcť na ceste k Pánovi a bude môcť byť lepšie poslaný do misie: „Okrem toho, čím budú predstavení svojich podriadených vnútorne i navonok dôkladnejšie poznávať, s tým väčšou starostlivosťou, láskou a pozornosťou im budú môcť pomáhať a chrániť ich po duchovnej stránke od rozličných ziel a nebezpečenstiev, s ktorými by sa pri duchovnom vzraste mohli stretnúť. Ba v dôsledku nášho povolania a nášho spôsobu postupovania máme byť aj vždy pripravení vydať sa do rozličných krajín sveta, kedykoľvek by nám to Najvyšší veľkňaz alebo náš bezprostredný predstavený nariadil. Aby sa ohľadom týchto poslaní mohlo podľa Božej vôle nájsť čo najlepšie rozhodnutie, či poslať týchto alebo iných, či jedným zveriť túto a iným inú úlohu, je nielen veľmi dôležité, ale celkom nevyhnutné, aby predstavený úplne poznal duševné sklony a vášne jemu zverených a vedel, k akým chybám alebo hriechom boli alebo sú väčšmi náklonní a nimi vábení. Takto informovaný predstavený ich bude môcť lepšie viesť a nebude ich vystavovať nebezpečenstvám ponad ich sily ani zaťažovať prácou viac, ako pohodlne zvládnu v Pánovi, a aby tiež (zachovajúc v tajnosti to, čo sa dozvie pod pečaťou mlčania) mohol lepšie zariadiť a postarať sa o to, čo slúži záujmom celého organizmu Spoločnosti.“ (92) Tento apoštolský aspekt vyjavenia svedomia je veľmi základným a typicky vlastným pre Spoločnosť. Sv. Ignác veľmi jasne vysvetľuje ako konkrétne treba žiť toto vyjavenie svedomia: „Preto každý, kto chce nasledovať v Pánovi túto Spoločnosť a v nej ostať na väčšie Božie oslávenie, musí pred začatím, prípadne po začatí prvého skúšobného obdobia alebo po skúške v priebehu niekoľkých mesiacov, keby predstavený uznal toto odsunutie za vhodné [čo v spovedi], či pod tajomstvom alebo iným spôsobom, ktorý si zvolí a ktorý mu prinesie väčšiu útechu, vyjaviť svoje svedomie s veľkou poníženosťou, priezračnosťou a láskou a nič nesmie zatajiť, čím bol urazil Pána všetkých vecí. Musí vydať počet z celého predošlého života alebo aspoň z vážnejších vecí či predstavenému celej Spoločnosti alebo niekomu inému, koho on určí z predstavených alebo podriadených, ako sa to uzná za vhodné. Tak bude možno lepšie zariadiť všetky veci v našom Pánovi a dotyčný urobí s hojnejšou milosťou väčší duchovný pokrok na väčšie oslávenie Božej dobroty.“ (93); „Takto rastúc v milosti a na duchu, naplno túžiac vstúpiť do Spoločnosti a v nej vytrvať celý život, túto vec zopakujú viackrát. Tí, čo majú byť profesi, urobia tak pred zložením slávnostných sľubov, a tí, čo sa majú stať formovanými koadjútormi, pred svojimi sľubmi podľa nasledujúceho spôsobu.“ (94); „Keď niekto po prvýkrát podal úplné vyúčtovanie zo svojho predošlého života predstavenému domu, potom treba vychádzať z toho dátumu a neopakovať, čo mu už bolo povedané, keď sa po druhýkrát vydáva počet zo života za obdobie posledných zhruba šiestich mesiacov. Naposledy sa vyjavuje asi tridsať dní pred skladaním slávnostných sľubov profesov a pred skladaním sľubov koadjútorov.“ (95); „Školastici budú postupovať podobne, ibaže do prvého vyjavenia svedomia po skončení štúdií zahrnú obdobie od času, keď vyjavili svoje svedomie v dome, do ktorého boli poslaní na štúdiá, alebo za celý život, ak toto vyjavenie z nejakého dôvodu ešte vôbec neurobili.“ (96); „Vidí sa byť takisto vhodným, aby formovaní koadjútori a profesi všade, kde podliehajú poslušnosti nejakého predstaveného Spoločnosti, vydávali tomuto vyúčtovanie zo svedomia raz ročne, alebo častejšie, keď to predstavený uzná za dobré, a to uvedeným spôsobom vychádzajúc od posledného vyjavenia.“ (97) Vysvetlenie k téme o vyjavení svedomia pridávajú aj DN: „Vyúčtovanie zo svedomia (ratio conscientiae), pomocou ktorého je predstavený schopný mať účasť na rozhodovaní jednotlivých podriadených a môže im pomôcť, ponecháva si celú svoju hodnotu a silu ako významná súčasť duchovného riadenia Spoločnosti. Preto nech ho všetci vykonajú u predstavených podľa smerníc a ducha Spoločnosti, z kresťanskej lásky a s vylúčením záväzku pod hriechom. Navyše, vzťahy predstavených k svojim spolubratom nech sú také, aby uľahčovali vyjavenie svedomia a duchovný rozhovor.“ (DN 155) V procese týchto bodov o vyjavení svedomia Ignác predstavuje proces definitívneho začlenenia sa do Spoločnosti Ježišovej: „Tomu, čo cíti, že mu na toto všetko, čo sme povedali, dáva Boh, náš Pán, odvahu a silu, a usudzuje, že jeho začlenenie do tejto Spoločnosti bude na väčšie Božie oslávenie a na väčšie dobro jeho duše, okrem toho, že sa mu predložia na uvažovanie apoštolské listy, Stanovy a iné texty, vzťahujúce sa na rehoľné zriadenie Spoločnosti, a to na začiatku a potom každých šesť mesiacov, ako sa povedalo, musí si vykonať všeobecnú spoveď z celého života u nejakého kňaza, [ktorého určí predstavený], lebo to má veľa duchovných výhod. Tomu, čo si vykonal všeobecnú spoveď u niekoho zo Spoločnosti či v duchovných cvičeniach, či nezávisle od nich, stačí, keď to bude za obdobie od tejto všeobecnej spovede do súčasnej chvíle. Potom prijme najsvätejšie telo nášho Pána. Všeobecnú spoveď si potom bude konať každý šiesty mesiac uvedeným spôsobom, za obdobie od poslednej. Bude sa usilovať o neprestajný vzrast v čistote, v čnostiach a v intenzívnych túžbach veľmi slúžiť v našom Pánovi Božej velebnosti v tejto Spoločnosti. Keď zavŕšil dva roky preverovania a ak sa vždy prejavoval ako poslušný a vo svojich vzťahoch k iným a v rozličných skúškach bol na povzbudenie, keď pokánie, ktoré mu bolo uložené za jeho omyly, nedbanlivosť a previnenia, vykonával s hlbokou pokorou, napokon ak on sám je spokojný a spokojná je aj Spoločnosť alebo predstavený domu, bude ho možno začleniť do organizmu Spoločnosti. Ako sa však spomenulo vyššie, najprv bude uvažovať o apoštolských listoch a Stanovách a vykoná si všeobecnú spoveď. Aby si ju vykonal čo najlepšie a aby sa upevnil v prvotnom rozhodnutí, utiahne sa na jeden týždeň do ústrania a urobí si niektoré duchovné cvičenia či z tých, čo už mal, alebo z iných. Napokon vykoná sebaobetovanie a zloží či slávnostné sľuby profesov alebo jednoduché koadjútorov alebo školastikov spôsobom, ako sa vysvetlí v Stanovách, na väčšie Božie oslávenie a pre väčší osoh svojej duše.“ (98); „Kandidátov treba upozorniť, že podľa znenia apoštolských listov nebudú môcť po zložení sľubov prestúpiť do inej rehole bez dovolenia predstaveného Spoločnosti.“ (99); „Ak však po uplynutí času preverovania je spokojný a túži byť prijatý za profesa, koadjútora alebo školastika, lež zo strany Spoločnosti existuje pochybnosť o jeho schopnostiach a správaní, bude istejšie oddialiť skladanie sľubov o jeden alebo o viac rokov, ako sa to uzná za vhodné, až kým obe stránky nebudú v Pánovi naplno spokojné.“ (100)

6)      Primknutie sa ku Kristovi chudobnému a pokornému (101-103) – Na konci štvrtej kapitoly Examenu, Ignác žiada kandidáta o to, aby sa primkol s celým svojím bytím ku Kristovi chudobnému a pokornému, ku Kristovi, ktorý nesie kríž. Toto želanie Ignáca identifikácie s Kristom nachádza svoje dokonalé vyjadrenie  v treťom stupni pokory, ktorú opisuje vo svojich Duchovných cvičeniach: „Tretí spôsob poníženosti je najdokonalejší; t. j. zahŕňa v sebe prvý i druhý spôsob; ak to jed­nako slúži na česť a slávu božskej Velebnosti, chcem a volím si, aby som nasledoval Krista, nášho Pána a bol mu viac podobný, radšej chudobu s Kristom chudobným než bohat­stvo, radšej potupu s Kristom potupovaným než úctu a radšej túžim po tom, aby ma po­kladali skôr za blázna a za hlúpeho pre Krista, ktorého prv pokladali za blázna, než za múd­reho a rozumného na tomto svete.“ (DC 167) V Duchovných cvičeniach sv. Ignáca je tento vnútorný postoj najdôležitejší , aby mohol exercitant vstúpiť do procesu voľby. Tento postoj podľa Ignáca je tiež najzákladnejším momentom pre vstup do Spoločnosti Ježišovej. Bod 101 spája cvičenie o Dvoch zástavách a uvažovanie o treťom stupni pokory: „Ďalej nech si tí, čo sú skúšaní, starostlivo vštepia do srdca (pokladajúc to za veľmi významné, ba zvrchovane dôležité pred tvárou nášho Stvoriteľa a Pána), ako veľmi v duchovnom živote pomáha a osoží odmietať celkom a nielen čiastočne všetko, čo svet má rád a na čom lipne, a prijímať, ba zo všetkých síl túžiť po všetkom, v čom mal záľubu Kristus, náš Pán, a k čomu sa vinul. Lebo ako svetskí ľudia, oddaní svetským záujmom, milujú a veľmi usilovne vyhľadávajú česť, slávu a zvučné meno na zemi, ako ich k tomu vedie svet, tak tí, čo sú duchovne založení a vážne nasledujú Krista, nášho Pána, majú záľubu a zanietene túžia po pravom opaku, totiž priodieť sa rúchom a ozdobami svojho Pána z lásky a úcty k nemu. A to tak, že keby to bolo možné bez urážky Božej velebnosti a bez toho, žeby pritom blížny spáchal hriech, chceli by znášať potupu, krivé obvinenia a krivdy a aby ich pokladali za hlúpych (nedajúc na to zo svojej strany nijakú príčinu) len preto, že túžia do určitej miery pripodobniť sa Stvoriteľovi a nášmu Pánovi, Ježišovi Kristovi, nasledovať ho a priodiať sa jeho rúchom a ozdobami, ako sa on nimi priodial pre náš väčší duchovný pokrok a dal nám príklad, aby sme boli ochotní, nakoľko je to s Božou milosťou možné, vo všetkom ho napodobňovať a nasledovať ako pravú cestu, ktorá vedie ľudí do života. Preto sa treba kandidátov opýtať, či majú také spasiteľné a pre ich duchovný pokrok užitočné túžby.“ (101) Ide o to odmietať celkom a nielen čiastočne všetko, čo svet má rád a na čom lipne, a prijímať, ba zo všetkých síl túžiť po všetkom, v čom mal záľubu Kristus, náš Pán, a k čomu sa vinul. Je to prakticky spôsob bytia a žitia, ktorý je zjavený v Evanjeliu a predovšetkým v Blahoslavenstvách a to až potiaľ, aby boli ochotní znášať potupu, krivé obvinenia a krivdy a aby ich pokladali za hlúpych (nedajúc na to zo svojej strany nijakú príčinu) len preto, že túžia do určitej miery pripodobniť sa Stvoriteľovi a nášmu Pánovi, Ježišovi Kristovi. Pre toho, kto vstupuje do Spoločnosti, nasledovanie Krista sa konkretizuje v želaní priodiať sa rovnakým rúchom ako Ježiš Kristus. Toto je navrhnutý horizont, či perspektíva sv. Ignáca, ktorú treba naučiť sa žiť. Kladnou odpoveďou zo strany kandidáta je otvorenosť a disponibilita prijať tento životný štýl. Takýmto spôsobom sa môže posunúť dopredu a duchovne rásť na ceste za Kristom. Ignác je však veľkým realistom a preto na záver štvrtej kapitoly ponúka ešte tieto dva dôležité body: „V prípade, že by niekto v dôsledku ľudskej slabosti a úbohosti necítil v Pánovi takéto plamenné túžby, treba sa ho opýtať, či si ich aspoň želá mať. Keď prisvedčí, že si totiž želá mať takéto sväté túžby, treba sa ho opýtať, či sa rozhodol a je ochotný, aby ich skutočne a čím lepšie dosiahol, prijímať a s Božou milosťou trpezlivo znášať takéto krivdy, potupu a hanbu, čo tvorí Kristove ozdoby, aj každé iné podobné zaobchádzanie, ktoré utŕži či od niekoho z domu alebo zo Spoločnosti (v ktorej si žiada poslúchať, uponižovať sa a dosiahnuť večnú blaženosť), či od kohokoľvek cudzieho, pričom sa nikomu nebude odplácať zlým za zlé, ale dobrým za zlé a trpezlivo ich bude s milosťou Božou znášať.“ (102); „Aby čím lepšie dosiahol tento vzácny stupeň dokonalosti v duchovnom živote, najväčšou a najvážnejšou povinnosťou každého musí byť vyhľadávať v našom Pánovi čo najdôkladnejšie sebapremáhanie a čo možno stále odumieranie sebe. My mu však v tom máme pomáhať podľa milosti, akú nám Pán milostivo udeľuje na svoju väčšiu chválu a slávu.“ (103)

Návrh štvrtej kapitoly Examenu

Osoby, ktoré sa už zriekli sveta a ktoré sú celkom ochotné zasvätiť sa celkom v službu Bohu (53-63):

–         Zrieknutie sa materiálnych dobier, majetkov (53-59).

–         Zrieknutie sa vzťahov s rodinou a s priateľmi (60-62).

–         Zrieknutie sa seba samého pokiaľ ide o pomoc a bratské napomenutie (63).

Experimenty – skúšky, ktoré sú charakteristické pre jezuitské povolanie (64-79):

–         Duchovné cvičenia (65).

–         Mesačná služba v nemocnici (66).

–         Putovanie (67).

–         Služby v dome (68).

–         Katechéza detí (69).

–         Kázanie a spovedanie (70).

–         Hodnotenie (71-72).

Komunitný život v dome (80-90):

–         Sviatostný život (80).

–         Život v chudobe (81-82).

–         Život pokory a zriekanie seba samého (82-83).

–         Život poslušnosti (84-90).

K plnej integrácii v Spoločnosti Ježišovej (91-103):

–         Vyjavenie svedomia (91-97).

–         Začlenenie sa do Spoločnosti Ježišovej (98-100).

–         Jednota s Kristom chudobným, pokorným a poníženým (101-103).

(spracované podľa André de Jaer SJ, Formar un cuerpo para la misión. Lectura sapiencial de las Constituciones de la Compañía de Jesús, s. 46-55)