Juan Alfonso de Polanco
Medzi ľuďmi prvej jezuitskej generácie, ktorí žili vedľa zakladateľa, sú dve dôležité osoby, ktoré rozvinuli myslenie sv. Ignáca: Nadal a Polanco. O Nadalovi napísal Polanco v roku 1553: „Má veľa poznania o našom Otcovi Učiteľovi Ignácovi, pretože mu veľa rozprával a zdá sa, že má pochopeného a preniknutého jeho ducha, viac ako iní, ktorých by som poznal v Spoločnosti.“ Nadal bol človekom hlbokej inteligencie, bádateľ a kritik. Bol intelektuálne formovaný, keď sa vložil do rúk sv. Ignáca v novembri 1545. Už dovŕšil 38 rokov a bol doktorom teológie. Sv. Ignác ho starostlivo vyškolil v spôsobe modlitby, vysvetlil mu dôvody Inštitútu, vyškolil ho v Konštitúciách a v spôsobe vládnutia. Neskôr sa Nadal namáhal čo najúprimnejšie interpretovať myslenie svätého zakladateľa, ktorého ducha žiadal Boha v modlitbe.
Naopak, Polanco prišiel do kontaktu so spiritualitou a myslením sv. Ignáca, keď ešte nedovŕšil svojich 24 rokov, a keď ešte nedoštudoval teológiu. Mal veľký talent, tak čo sa týka syntézy, ako aj analýzy. Polanco zotrvával permanentne, počas deväť a pól roka, vedľa sv. Ignáca, tým, že prichádzal k nemu každý deň a niekedy aj viac krát, s bežnými záležitosťami, aby poznal jeho myseľ a spôsob ako tieto záležitosti riešiť, tým, že prichádzal k nemu so svojimi pochybnosťami o Inštitúte, tým že s ním blízko spolupracoval pri písaní a redigovaní Konštitúcií, atď. Môžeme teda, že Polanco si formoval svoje srdce pri sv. Ignácovi.
Juan Alfonso de Polanco sa narodil v Burgos 16 decembra 1517, v bohatej a šľachtickej rodine. Jeho predkovia mali židovský pôvod. Jeho otec sa volal Gregorio de Polanco a jeho matka María de Salinas. Jedným z blízkych príbuzných jeho matky, zdá sa, bol známy právnik Martín Soría de Velasco, ktorý na Tridentskom koncile pôsobil pri veľvyslancovi Vargasovi v mene cisára, ktorý bol členom Kastílskej rady, ktorú tak veľmi počúval Filip II.
V trinástich rokoch ho jeho rodičia poslali na štúdia do Paríža. Bezpochyby išlo o krok jeho strýca, Dr. Bernardina de Salinas, ktorý bol neskoršie rektorom univerzity. Koniec koncov, burgonskí sa v tom čase vyskytovali často v Paríži. Počas piatych rokoch sa venoval humanistickým štúdiám, ktoré v tomto čase rozkvitali na tejto univerzite. V roku 1535 začal študovať Umenia, alebo skôr povedané, kurz filozofie, v ktorých dosiahol stupeň magistra. Bolo to v roku 1538 pod vedením Dr. Francisca de Astudillo, ďalšieho Burgosana, ktorý bol tiež jeho dobrým priateľom. Podľa jednej kurióznej správy v Acta rectoría, mal štipendium, ktoré malo hodnotu šesť parížskych platov. Z toho štipendia platil svoj nájom v kolégiu.
V kolégiu Le Mans žil s Astudillo od roku 1529 aj mladý študent Martín de Olave. Je pravdepodobné, že vtedy sa zrodilo hlboké priateľstvo, ktoré tohto mladíka na celý život zjednotilo s naším Juanom Alfonsom de Polanco. Páter Gonçalves da Cámara podáva správu, že sv. Ignác veľmi chválil pátra Olave, keď hovoril s pátrom Polancom a Polanco, keď hovoril s pátrom Olave, pretože vedel, že boli veľmi dobrými priateľmi. Polanco v tom čase prišiel do styku so skupinou tzv. „ignácovcov“, ako ich volal páter Nadal. Práve ich poznal jeho priateľ Olave, ktorý dal Ignácovi v Alkale prvú almužnu, či milodar. Taktiež ich poznal jeho učiteľ Astudillo. Bolo by teda málo pravdepodobné, žeby Polanco nemal správy o tejto skupinke alebo o jej pôvodcovi, ktorým bol sv. Ignác. Polanco bol v tom čase veľmi mladý. Keď sv. Ignác odišiel z Paríža v roku 1535, Polanco mal v tomto čase niečo viac než 17 rokov a práve dokončil svoje humanistické štúdiá. Napokon ani jeho priateľ Olave sa v tom čase nespojil s touto skupinkou.
Potom, čo dosiahol Polanco magisterský stupeň v roku 1538 v Umeniach, sú nejasné tri roky jeho života. Je pravdepodobné, že sa vrátil do Burgos. Nie je ani známe, aký čas sa tam zdržal, alebo či išiel ešte na iné miesto. V roku 1541 ho však nachádzame v Ríme, tým, že sa nachádza v dome jeho priateľa a krajana Franscisca de Torres a tým, že zastával funkciu v Scriptor Apostolicus. Scriptores Apostolici boli tí, ktorí robili oficiálne kópie búl, podľa predchádzajúcej pripravenej poznámky skrze tzv. Abbreviatores. V tom čase to bolo skorumpované povolanie, takmer ako všetci, ktorí v tom čase boli v rímskej kúrii. Plat dostával podľa tohto, aká bola dĺžka dokumentu a akú dôležitosť tento dokument mal. Nevieme presne aký dlhý čas sa zaoberal Polanco týmto povolaním. Ale nemohlo to byť dlho. Pretože v lete 1541, nasledujúc príklad svojho priateľa Francisca de Torres, sa utiahol do ústrania, aby si urobil duchovné cvičenia pod vedením pátra Laíneza a po ich uskutočnení sa rozhodol vstúpiť do Spoločnosti Ježišovej. Zachovala sa jeho vlastnoručne napísaná formula niekoľkých jeho sľubov, urobených 15. augusta 1541, ktorá môže znamenať, že je to deň jeho prijatia. Okrem sv. Ignáca, pátrov Laíneza, Salmeróna, Broeta, Coduriho, ktorý zomrel niekoľko dní potom (29. augusta 1541), sa nachádzalo v dome asi dvanásť jezuitov, kňazov i nekňazov, ktorí boli prijatí do Spoločnosti v tom istom alebo v predchádzajúcom roku. Dom prenajatý Kamilovi Astallimu, bol viac menej v priestore, kde sa dnes v blízkosti nachádza chrám Il Gesú.
V apríli nasledujúceho roku, spolu s Andrés de Freux, ktorý vstúpil v rovnakom čase do Spoločnosti bol Polanco poslaný na univerzitu do Padovy, aby dokončil svoje štúdiá, ktoré podľa rozhodnutí prvých otcov, musel viac porozumieť. Okrem toho tam študoval štyri roky teológiu. Neskoršie sa k týmto dvom pridal aj Jerónimo Otello, ktorého získali pre Spoločnosť a Esteban Baroello, ktorého poslal sv. Ignác z Ríma. Na začiatku mal všetky výdavky na štúdium v starostlivosti Polanco. S povolením jeho rodičov predal povolanie Scriptor Apostolicus a dohodol sa s nimi, aby mu poskytovali peniaze počas štyroch až piatych rokov štúdia v Padove, podľa toho, ako by sa rozhodli, a to až do jeho vysviacky. Jeho rodičia sa rozhodli posielať mu 100 dukátov ročne. S týmito mohol žiť on, a taktiež mohol udržiavať iného študenta. Zaujímavosťou na tom je, že alebo sa jeho rodičia nedozvedeli alebo neskoršie nepočítali s jeho vstupom do Spoločnosti Ježišovej. Táto okolnosť mu však priniesla veľa zlého. Jeho rodičia prerušili s ním všetky vzťahy a zakázali mu aj to, aby im písal. Neskoršie prior Andrés Lippomani ponúkol dom a príjem, či dôchodok pre kolégium a tak sa mohol rozšíriť počet študentov. Ale pre rôzne dôvody príjmy boli nedostatočné pre fungovanie kolégia. V roku 1547 o tejto situácii napísal páter Ribadeneira: „…naše každodenné jedlo je obed, trochu polievky a trochu mäsa, a to je všetko, hoci v čase ovocia bolo trochu hrozna alebo to čo ročné obdobie prinieslo. Na večeru podobne: šalát a trochu mäsa…“
Polanco po príchode do Padovy sa hneď pustil do štúdia s veľkým entuziazmom. Keďže školský rok dosť už pokročil, využil tieto mesiace, od apríla do októbra, aby si znovu zopakoval filozofiu. V októbri začal študovať teológiu. Niekoľko rokov potom on sám podal takúto správu svojmu strýcovi Dr. Bernardinovi de Salinas: „Skôr než som sa snažil byť pripustený k zloženiu rehoľných sľubov, myslel som si, že by bolo dobé odísť na štúdiá, čo bola Padova, aby som využil čas a naučil sa humanitné vedy, s ktorými by som mohol potom slúžiť Bohu, byť na pomoci dušiam prostredníctvom jeho Božej milosti. A tak som vynaložil nejaký čas na zopakovanie celého môjho kurzu a pokročiť tak viacej dopredu vo filozofii, veľmi som sa vložil do štúdia scholastickej teológie, tak starej – Tomáša Akvinského a vrcholnej – ako aj modernej, ktorá je v skutočnosti v týchto časoch viac potrebná. Rovnako som prešiel Písma starého a Nového zákona, trochu grécky a hebrejský jazyk… Videl som tiež mnoho iných autorov, aby som čo najšikovnejšie pomáhal blížnym v hlásaní a spovedaní a v duchovných rozhovoroch.“
Potom čo Polanco dokončil svoje štúdiá, prijal posvätné svätenia (4. septembra 1546) a odišiel z Padovy. Páter Laínez urobil už predtým o ňom nasledujúci lichotivý (priaznivý) obraz: „Malý postavou, ale dobre urastený a krásnej tváre. Dostatočne schopný a vhodný pre práce. Talentom a pamäťou viac než priemerný. Zdravého úsudku a vážnosti. Veľmi dobre pozná latinský jazyk, umenia – filozofiu a dve teológie. Ovláda tiež históriu a priemerne grécky a hebrejsky. Je dobročinný, usilovný, vytrvalý, pokorný, poslušný, milý. Dáva dobrý príklad, vážny a pokojný. Bude vhodný na to, aby kázal, dával posvätné hodiny a duchovne viedol rozhovory.“
Po tom, čo začal rok zvyčajných skúšok alebo experimentov, začal dávať duchovné cvičenia. Z nariadenia sv. Ignáca Polnaco najskôr odišiel do Pistoya, z Pistoya sa posunul na iné miesta Toskánska, ako napríklad Pisa a Florencia, kde mal niekoľko rozhovorov s vojvodcami. Na prosbu istej vojvodkyne, napísal niekoľko duchovných rád a odporúčaní. V tomto čase ho niekoľkí obvinili a povedali sv. Ignácovi, aby ho odmietol a pokarhal. Je však pravdou, že svojou usilovnosťou urobil vo Florencii niekoľko malých neuvážených krokov. Tieto sa však netýkali odporúčaní a rád, ktoré dal tej vojvodkyne. Najpravdepodobnejšie je, že Polanco sa pustil do kontaktu s duchovnými osobami, ktoré boli prívržencami tých, ktorých prenasledoval vojvoda, manžel vojvodkyne. Zdá sa, že chyba, ktorú urobil Polanco nebola veľmi ťažkou, pretože hneď ako prišiel Polanco do Ríma, sv. Ignác ho menoval za sekretára Spoločnosti Ježišovej. Je dobré tiež poznamenať, že Polancovci neboli neznámi na dvore Mediciovcov. Vo Florencii nájdeme dvoch bratov a iného príbuzného nášho Juana Alfonsa, ktorí sa tam v tomto čase usídlili. A keďže boli bohatí a urodzení (šľachtici), tešili sa veľkému vplyvu a mali kontakty. Potvrdzuje to aj tento príklad: Vo Florencii sa jedného dňa Polanco stretol so svojím bratom Luisom, ktorý ho nasledoval vo veku. Vstúpili od veľmi živej diskusie, pretože Luis sa snažil o to, aby Juan Alfonso opustil Spoločnosť Ježišovu a vrátil sa do Burgosu. Keď podali správu Ignácovi o tom, čo sa stalo, napísal Polancovi, aby odišiel do Tridentu na koncil a potom, aby sa vrátil do Ríma. Dozvedel sa o tom jeho brat Luis, nevieme ako, a zmocnil sa svojho brata použitím sily, odviedol ho do svojho domu, ktorý mal v Prato a v ňom ho uväznil.
Juan Alfonso sa rozhodol nasledovať príklad iných dvoch uväznených: sv. Pavla a sv. Jána z Kríža: vylomil zámky dverí a spustil sa povrazom cez okno a utiekol do Pistoya, do domu svojho priateľa, biskupa tejto diecézy. Jeho brat sa aj po tomto úteku snažil znovu uväzniť svojho brata a intervenoval aj cez iných u Ignáca a to aj prostredníctvom bývalého generálneho predstaveného františkánov Vicenta Lunel a prostredníctvom ich spoločného priateľa Dr. Juana de Sandoval, aby mu umožnil odchod a navštíviť rodinu v Burgose.
Sv. Ignác postupoval vtedy so svojou známou múdrosťou a prezieravosťou. Odpovedal, že prípad postúpil do rúk dvoch osôb. Zachovala sa mienka týchto dvoch osôb, ktorí sa napokon dohodli, že Polanco nebol povinný navštíviť svoju rodinu, ale odporučili mu, aby oddialil alebo spomalil svoj vstup do rehole o jeden rok a aby medzi tým často písal svojim rodičom, aby im postupne ukázal, že Spoločnosť Ježišova bola schválená Svätou Stolicou. Ignác medzitým dosiahol, prostredníctvom dona Juana de Vega a miestokráľa Neapola, otca vojvodkyne vo Florencii, aby Polanco bol oslobodený od svojho brata a aby mohol prísť do Ríma.
Po príchode do Ríma, ho sv. Ignác menoval za sekretára Spoločnosti Ježišovej. Muselo to byť veľmi rýchlo, pretože 27. apríla mu napísal Laínez z Bolone a blahoželal mu za toto menovanie. O svojej činnosti v prvých mesiacoch napísal Polanco tieto slová: „Sekretár Spoločnosti mal na starosti v kostole počúvanie spovedí, ráno mal kázne a popoludní posvätné poučenia (bez pochýb v nedele a vo sviatky) a okrem toho si nedovolil nevykonávať službu v kuchyni a v jedálni. Zastával tiež úrad generálneho prokurátora a cvičil sa vo vyučovaní kresťanskej náuky.“
Bol sekretárom dlhých 26 rokov, a to s troma generálmi Spoločnosti Ježišovej. V jednom svojom spise, nazvanom Suma de las cosas que son propias del oficio de secretario que nuestro Padre ha dado a Polanco, zrekapituloval takto svoje pôsobenie: „Čítať listy zo všetkých strán a mať ich na zreteli, aby som z nich urobil stručný prehľad bodov, čo nie je malá záležitosť. Vidieť body, ktoré žiadajú poradenie, aby som ich predložil superiorovi (generálovi), poprípade ich prerokoval s inými a vybavenie samotnej rady. Odpovedať na všetky strany a to aj cez tri alebo štyri kópie, viac krát. Dať poradie, či postupnosť, aby sa odoslali záležitosti. Pozrieť novinky z jednej, či iných strán a zdokonaliť ich a preložiť ich do rôznych jazykov. Mať spôsob, aby sa v každej časti vedelo o tých druhých, čo je vec, ktorá tiež vyžaduje veľmi čas. Dať poriadok inštrukciám. Diktovať informácie a rôzne doklady, ktoré sa prihodia. Mať zodpovednosť za archív Búl, pastierskych listov, správ a iných autentický spisov každého druhu, tak z Ríma ako aj mimo Ríma.“ Pokračuje výpočtom kníh a spisov, ktoré sekretár musí zabezpečiť, aby sa priniesli a uschovali: kniha správ a odporúčaní, listy profesov, koadjútorov a školastikov, detaily zriadení, určité tajné informácie, formuly sľubov, atď. Polanco, ktorý nikdy nepostupoval empiricky, usporiadal túto prácu prostredníctvom pravidla, ktoré nazval: „Del oficio del secretario“. Okrem svojho povolania sekretára, musel pomáhať sv. Ignácovi v inom dôležitom diele – redakcia Konštitúcií. Polanco študoval Buly Spoločnosti Ježišovej od pápežov a iné legislatívne dokumenty. Potom čítal a urobil výťah z Pravidiel a konštitúcií iných rehoľných inštitútov: Regulu sv. Benedikta s komentárom kardinála Torquemada, Regulu svätého Bazila, regulu sv. Františka s vysvetlením sv. Bonaventúru, iné františkánske konštitúcie a trochu neskoršie Konštitúcie bratov dominikánov. Pochybnosti, otázky a námety zo všetkého prečítaného postupne predkladal sv. Ignácovi, aby ho viedol v jeho myslení a v inšpiráciách. Pripravil tiež tzv. Industrias, s ktorými si musí pomáhať Spoločnosť, aby lepšie postupovala a dosiahla svoj cieľ. Išlo o spísanie usporiadaných legislatívnych noriem, ktoré by sme mohli nazvať „predbežným návrhom Konštitúcií“. Po tejto príprave, doprevádzaný sv. Ignácom, sa úplne odovzdal práci redigovania samého textu Konštitúcií, ktorá trvala takmer tri roky. Začal tým, že zhromaždil prvý základný text, ktorý z väčšej časti napísal vlastnou rukou, predchádzajúci nazhromaždený materiál, ešte bez rozlíšenia Konštitúcií a Deklarácií. Len čo ukončil prvý, pripravil druhý, tým že urobil niektoré doplnky. Tento druhý text prichystal do rúk sv. Ignáca, ktorý ho hojne opravil a v roku 1551 ho predstavil zhromaždeným pátrom v Ríme. Napokon po pripomienkach týchto zhromaždených pátrov a poznatkov z ďalších skúseností pripravil definitívny text. Celú túto revíziu robil pod dohľadom sv. Ignáca, ktorý Konštitúcie napokon vlastnoručne potvrdil.
Okrem práce sekretára, Polanco tiež zastával funkciu ekonóma a prokurátora. Musel zásobiť jedlom a oblečením tých, ktorí žili v dome a tých, ktorí boli v kolégiách – rímskom a v germaniku. Ako prokurátor musel prichádzať do styku so Svätou Stolicou a to ohľadom záležitostí týkajúcich sa rôznych domov Spoločnosti Ježišovej, najmä čo sa týka príjmov, ktoré boli z väčšej časti cirkevnými benefitmi. K tomuto sa pridalo, on sám hovorí: „starať sa o spoveď tých v dome a v kolégiu, pomáhať tým, ktorí sú v pokušení, skúšať kandidátov, mať istú hlavnú funkciu v kolégiu, vyriešiť niektoré doktrinálne body, atď.“ Polanco bol sekretárom Spoločnosti počas troch generálov: sv. Ignáca, Laíneza a Borju. Jeho aktivita bola nesmierne veľká v prospech rozvoja Spoločnosti. Samozrejme boli aj problémy. Po smrti sv. Ignáca sa proti nemu, Laínezovi a Nadalovi postavil Bobadilla. Naopak pozitívne o ňom hovoril Laínez, ktorý ho veľmi dobre poznal: „dobročinný, milý a pokojný“.
V roku 1561-1562 Polanco sprevádzal Laíneza, najprv do Poissy a potom na Tridentský koncil. Nepomáhal mu iba ako sekretár pri spravovaní Spoločnosti. Bol to Polanco, ktorý dosiahol, aby Francúzsko poslalo svojich reprezentantov na Tridentský koncil. Na druhej strane, viac diplomaticky a flexibilne ako generál, mohol lepšie vstúpiť do kontaktu s hugenotmi, hoci konečný výsledok bol negatívny. Na Tridentskom koncile Polanco ukázal jednu zo svojich tvári: vystupoval ako teológ. Jeho meno figuruje medzi teológmi koncilu. Okrem toho bol „prokurátor“ kardinála z Ausburgu, Otta Truchsens.
30. augusta 1562 hovoril na zhromaždení teológov o sviatosti kňazstva, s veľkou oduševnenosťou a radosťou, že mnohí ani nevnímali čas a keď sa ich spýtal či má pokračovať alebo ukončiť rozpravu, všetci mu povedali, aby pokračoval ďalej. Páter Juan Fernández, ktorý o tom podáva správu, potom, čo počul hovoriť mnohých teológov, hovorí: „toto je rozprava, toto je citovanie, toto je dobrý slovný prejav o autoroch a ich vysvetlenie. A nie ako niektorí, ktorí prišli s istým afektom, že by ich bolo lepšie počúvať v rétorickej škole ako ich počúvať na koncile“. Debaty v Poissy, neboli jedinou príležitosťou, ktorú mal Polanco, aby rozvinul svoje vynikajúce diplomatické kvality. V roku 1567 ho vybral sv. Pio V, aby sa pokúsil vyriešiť zložitý problém s vojvodom z Florencie Cosme de Médicis, o ktorom bola reč predtým.
Páter Le Bas hovorí o Polancovi, že bol „veľkým vyjednávateľom“ a opisuje to tým, že ho vykrášli „veľkými prirodzenými darmi, nádherným vzhľadom, veľmi láskavého, ale aj vážneho, založeného vnútorne, ale aj externe…, veľmi zdvorilého….
Polanco bol veľmi zhovorčivý. Potešil mnohých, ktorí ho počúvali s rozmanitosťou svojho poznania. Môžeme teda povedať, že vedel všetko a mal umenie miešať užitočné s príjemným a láskavým. Jeho konverzácia bola vždy duchovná. Tí, ktorí ho poznali, nechávali ho často hovoriť, bez toho, aby ho prerušili v reči. Záležitosť z Florencia napokon zostala vyriešená so spokojnosťou oboch strán.
Druhou najdlhšou cestou, ktorú Polanco musel absolvovať, sprevádzajúc sv. Františka de Borju, na príkaz rovnakého pápeža sv. Pio v roku 1571-1572, bola cesta do Madridu a Lisabonu s kardinálom Bonellim. Na ďalšej jednej z jeho ciest sa dozvedel, že zomrel sv. František de Borja, preto sa urýchlene vrátil do Ríma. Cestou do Ríma sa dozvedel, že bol zvolený za generálneho vikára Spoločnosti Ježišovej. So zvolaním tretej Generálnej kongregácia, prichádza na Polanca veľká skúška, pretože dostatočne dozrel, mnohých skvele prevýšil a tiež ukázal svoju duchovnú výšku. Oči všetkých sa upierali na neho ako budúceho generála Spoločnosti Ježišovej. Napriek tomu mal aj opozíciu. Nakoniec však pri voľbe generálneho predstaveného prevýšili želanie pápeža, hoci nakoniec odvolal svoj príkaz, aby budúcim generálom nebol Španiel, pretože dovtedy boli generálmi len Španieli. Väčšina teda zvolila pátra Mercuriana. S voľbou generála Mercuriana bol Polanco oslobodený od funkcie sekretára. Laínezovi bol asistentom a admonitorom. Počas Borju zastával funkciu admonitora a bol hlavným správcom kolégia germanikum. Tiež učil Sväté Písmo v rímskom kolégiu. Teraz sa teda viac mohol venovať tomu, na čo mal najvýraznejšie dary. Páter Ravier si myslí, že medzi jezuitami prvej generácie je Polanco azda najlepším spisovateľom. Polanco napísal aj niekoľko diel. Väčšina jeho diel a spisov sa týka Inštitútu Spoločnosti Ježišovej, potom sú tu niektoré historické diela a napokon duchovné a pastorálne diela. Všetky sú dnes zhrnuté v tzv. MHSI Pol Compl.
Čo sa týka Inštitútu, zachovali sa nám dve dôležité diela: 12 tzv. Industrias a Ustanovenia kolégií. Obe tieto diela pochádzajú z obdobia prvých rokov sekretariátu Polanca (1548-1549). K rovnakému obdobiu patrí aj dielo Oficio del Secretario. Z posledného roku života sv. Ignáca je tzv. apológia – obranná reč Spoločnosti proti kritickým pripomienkam Sorbony z Paríža. Potom sú to rôzne informácie o Inštitúte Spoločnosti, jeho pôvode, jeho charakteristikách, jeho schválenia. V rokoch 1551, 1555, 1556 v MHSI boli publikované minimálne štyri Polancove spisy. Najdlhší a najkompletnejší spis bol publikovaný v roku 1564. Okrem toho je dôležité spomenúť tzv. Inštrukcie (pokyny, inštrukcie) dané prvým otcom, ktorí boli poslaní do rozličných služieb. V týchto tzv. Inštrukciách sa objavuje istá pochybnosť, kto je ich pôvodca: či sú od Polanca alebo od Ignáca? alebo nakoľko od Polanca a nakoľko od Ignáca? Jedna inštrukcia je však bezpochyby od Polanca, bez intervencie Ignáca. Bola napísaná pre pátrov Jaya, Salmeróna a Kanízia, keď boli v roku 1549 poslaní do Ingoltštadtu.
S príležitosti druhej Generálnej kongregácie (1565) Polanco pripravil dva kuriózne – zvláštne dokumenty, ktoré zostali úplne neznáme, ešte nepublikované: Quaedam ex Constitutionibus quae non observantur a Quaedam quae alite videntur dicenda in Examine, Constitutionibus et Declarationibus. Prostredníctvom záznamov a iných dokumentov nemôžeme vedieť aký cieľ mali tieto listy: či ich Polanco reálne prezentoval na Kongregácii alebo nie, a v kladnom prípade, aký úžitok mali z nich otcovia na Kongregácii. V každom prípade pričinenia Polanca ako sekretára Ignáca, tak na redakcii Konštitúcií, ako aj na založení kolégií, či na vývoji exercičných Direktórií, boli väčšie ako by sme si mohli myslieť.
Polanco sa vždy zaujímal o život sv. Ignáca a o počiatky Spoločnosti. Najdôležitejším zdokumentovaným prameňom o smrti sv. Ignáca je okružný list, ktorý Polanco ako sekretár napísal niekoľko dní po jeho smrti (6. august 1556). Historickej činnosti sa však naplno venoval až potom, keď bol oslobodený od úradu a funkcie sekretára. Pripravil tiež špeciálny denník o tom, čo sa dialo v Spoločnosti od návratu pátra Laíneza z Tridentu až po smrť sv. Františka de Borju, ktorý nazval: Commentariola rerum memoria dignarum in Societate nostra ab anno 1564. Potom sa venoval veľkému historickému dielu: Chronicon Societatis Jesu. Okrem toho, tomuto dielu venoval aj počiatočnú redakciu De vita Ignatii et Societatis Iesu initiis, s cieľom, aby bola vložená na začiatok tohto veľkého diela.
Polanco si našiel čas aj na to, aby napísal niekoľko asketických a pastorálnych traktátov. Už na konci svojich teologických štúdií v Padove napísal niekoľko esejou vo forme malých traktátov o rôznych čnostiach, bez pochyby ako prípravu na apoštolskú službu: Sobre el Honor de Dios; Sobre los medios de crecer en el mayo servicio de Dios y del prójimo; Sobre la humildad; Sobre el temor de Dios; Contra la Soberbia; Contra la avaricia a dva dialógy Sobre la devoción. Z obdobia kázania v Pistoya a v Boloni sa zachovali dva spisy: Cómo se han de atraer y disponer los hombres a los Ejercicios espirituales a Cómo se han de traer los hombres a los Ejercicios, por qué aprovechamos poco, y cuáles son los remedios. Tieto dokumenty nie sú ešte publikované. V posledných rokoch svojho života Polanco napísal ešte iné dve pastorálne diela: El Directorio para dar los Ejercicios espirituales a El método de ayudar a los moribundos. Popri písaní všetkých týchto diel a mnohých iných si Polanco našiel čas aj na apoštolskú prácu. Zomrel 20 decembra 1576 v Ríme.
(spracované podľa Antonio Ma de Aldama SJ, Imagen ignaciana del jesuita en los escritos de Polanco. Extractos, s. 5-30)