Evanjeliový život sv. Ignáca v Taliansku
Posledný deň v roku, v decembri 1535, Ignác už bol v Benátkach. Od januára 1536 sa Ignác chcel súkromne celkom zasvätiť štúdiu teológie a venovať sa apoštolskej činnosti. Za krátky čas sa tam stretol s mnohými významnými osobnosťami: „V Benátkach v tej dobe som sa zamestnával dávaním duchovných cvičení a inými duchovnými rozhovormi. Najvýznačnejšími osobnosťami, ktorým som dal duchovné cvičenia boli: magister Peter Contarini a magister Gašpar de Doctis, jeden Španiel menom Rozas. Bol tam aj iný Španiel, ktorý sa volal bakalár Hozes; a tento sa často stýkal so mnou a aj s biskupom z Cette. Hoci aj ukazoval trošku náklonnosti urobiť si cvičenia, predsa to nepreviedol do praxe. Konečne sa však rozhodol pustiť sa do nich a urobiť si ich. Po troch alebo štyroch dňoch, keď si ich už urobil, otvoril mi svoje vnútro a zdôveril sa mi, že má obavu, či sa v cvičeniach nenaučí nejakú zlú náuku, ako mu to ktosi povedal. Preto si priniesol so sebou nejaké knihy, aby ich mal poruke, keby ho niekto chcel oklamať. Z duchovných cvičení mal veľký osoh a nakoniec sa rozhodol, že bude nasledovať môj život. On bol prvý zo spoločníkov, ktorý zomrel.“ (Autobiografia 92)
Želanie venovať sa štúdiu vychádzalo z toho, že si chcel skompletizovať a doplniť svoje parížske štúdiá. Preto si zo sebou priniesol aj knihy, ktoré používal v Paríži: niektoré komentáre k „sentenciám Petra Lombardského“, ktorú mu odporúčali dominikáni. Ďalej to boli najmä diela z patristiky: sv. Augustín, sv. Ambróz, sv. Hieronym, sv. Cyprián, a iní. Ignác bol rozhodnutý študovať až do príchodu svojich spoločníkov z Paríža a potom sa mali všetci venovať apoštolátu. Ignácovi v tom čase nechýbali ani peniaze. Isabel Roserová mu sľúbila ešte v Barcelone, že zabezpečí všetko, až kým neskončí svoje štúdiá. Peniaze mu na štúdium mu prišli taktiež od Jaimeho Cassador. Počas pôstu neštudoval, venoval sa duchovným rozhovorom a dávaniu duchovných cvičení. Ako o to uvádza už v spomenutej Autobiografii.
Stretnutie spoločníkov sv. Ignáca
Spoločníci sv. Ignáca vyrazili z Paríža 15. novembra 1536. Boli rozdelení na dve skupiny a to z dôvodu vojny. Keď prechádzali cez francúzske územie, pretože boli poddanými Karla V, mnohí museli skrývať svoju identitu národnosti. Preto, keď potrebovali nejaké informácie, hovorili iba tí, čo dobre poznali francúzsky. Ak sa ich pýtali, kto sú a kam idú, odpovedali jednoducho, že sú študenti z Paríža, ktorí putujú do pútnického miesta Nancy. Počas cesty celú svoju nádej vložili do rúk Boha, v tichosti sa modlili, spievali žalmy a viedli duchovné rozhovory. Fabro, Jayo a Broët slúžili sv. omše, pretože už boli kňazmi. Laínez píše: „Čo sa týka jedla, jedli sme dostatočne, skôr však menej ako viac.“ Počas putovania využívali každú príležitosť, aby hovorili o Bohu a bránili vieru. Ignácovi spoločníci prišli po dlhej a ťažkej ceste do Benátok 8. januára 1537. Cesta trvala 54 dní. V Benátkach ich veľmi milo prijal Ignác. Ubytovanie našli v dvoch nemocniciach: sv. Jána a Pavla a v nemocnici pre nevyliečiteľných: „Deväť spoločníkov prišlo do Benátok začiatkom roku 1537. Tam sa porozdeľovali, aby posluhovali v rôznych nemocniciach.“ (Autobiografia 93)
V nemocniciach sa s veľkou starostlivosťou venovali chorým. Takýmto spôsobom očakávali príchod Veľkej noci, čas určený na to, aby išli do Ríma požiadať o povolenie putovať do Svätej Zeme: „Po dvoch alebo troch mesiacoch sme sa všetci vybrali do Ríma žiadať požehnanie na cestu do Jeruzalema. Ja som tam však nešiel kvôli doktorovi Ortizovi a novému teatínskemu kardinálovi. Spoločníci sa vrátili z Ríma s poukážkou na 200 alebo 300 skudov, ktorú dostali ako almužnu na cestu do Jeruzalema; nechceli ich však ináč prijať než v poukážkach. Neskoršie, keďže nemohli vycestovať do Jeruzalema, vrátili ich tým, od ktorých ich dostali. Spoločníci sa vrátili do Benátok takým istým spôsobom, ako tam odišli, totiž pešo a žobrajúc, rozdelení na tri skupiny, a to tak, že členovia skupiny vždy boli z rozličných národností.“ (Autobiografia 94) Ako Ignác uvádza vo svojej Autobiografii, nešiel preto, lebo mal obavy z ťažkostí, ktoré by mu mohli robiť jeho nepriatelia. Ignácovi spoločníci tak vstúpili do Ríma 25. marca 1537. Ubytovanie si našli opäť v nemocniciach. Zaujímavosťou bolo, že doktor Ortiz, ktorého sa Ignác tak obával, bol ten, ktorý im pomohol v Ríme. Vymohol im audienciu u pápeža Pavla III, ktorý im dal nakoniec nielen povolanie aj ale peniaze na ceste a ešte k tomu dovolenie pre kňazov, aby mohli spovedať počas putovania. Pramene uvádzajú, že pápež Pavol III bol nadšený z ich vzdelanosti, najmä čo sa týka teologických štúdií a disciplín a dovolil im, aby si požiadali o čokoľvek. Spoločníci sv. Ignáca žiadali dve veci: o požehnanie a o povolanie ísť do Jeruzalema.
Vysviacky
Po návrate z Ríma do Benátok čakali na možnosť vycestovať do Svätej zeme. Prvou vecou, ktorú zamýšľali bolo kňazské svätenie: „V Benátkach boli vysvätení za kňazov tí, ktorí ešte neboli kňazmi; povolenie im dal vtedajší nuncius v Benátkach Verallo, ktorý sa neskoršie stal kardinálom. Dali sa vysvätiť „ad titulum paupertatis“; všetci zložili sľub čistoty a chudoby.“ (Autobiografia 93). Pre túto službu sa im ponúkli dvaja biskupi: pápežský legát v Benátkach, Jerónimo Verallo a biskup z Arbe, Vicente Nigusanti. Práve tento biskup im udelil kňazské svätenie. Vysvätení boli siedmi: Ignác, Bobaidlla, Codure, Javier, Laínez, Rodrigues a Salmeron. Poriadok celého priebehu až po kňazskú vysviacku bol nasledovný: skôr ako prijali vysviacku, všetci urobili z vlastnej iniciatívy sľub chudoby a čistoty a to do rúk pápežského legáta Veralliho. Potom 10. júna prijali nižšie svätenie, 15. júna prijali subdiakonát, 17. júna diakonát a 24. júna kňazskú vysviacku.
Čakanie na loď do Svätej zeme
Dvanásti spoločníci sa od pápeža dozvedeli, že ich púť do Svätej zeme sa pre nepokoje ťažko uskutoční. Koncom r. 1536 Turci uzavreli s francúzskym kráľom Františkom I. dohodu. V máji 1537 Taliansko ohrozovalo silné loďstvo, ktoré 22. júla bolo porazené cisárskym a pápežským loďstvom pod vedením slávneho Andrea Doriu. Hoci medzi Benátskom a Tureckom nebola vojna, predsa bolo nebezpečné posielať lode s pútnikmi do Svätej zeme. Ignác píše. „V tom roku sa lode neplavili na Východ, lebo Benátčania prerušili styky s Turkami.“ (Autobiografia 94) Potom dodáva: „Keď sme teda videli, že možnosť odcestovať sa odďaľovala, rozišli sme sa po benátskom okolí s úmyslom vyčkať rok, ako sme sa dohodli — keby sa nám za ten rok nenaskytla príležitosť na vycestovanie, pôjdeme do Ríma. Na mňa prišiel rad ísť s Fabrom a Laínezom do Vicenzy. Tam sme našli za mestom dom, ktorý nemal ani dvere, ani okná; v ňom sme spávali na troške slamy, ktorú sme si priniesli. Dvaja z nás vždy chodievali dva razy cez deň žobrať almužnu; ale prinášali tak málo, že sme sa z toho horko-ťažko mohli vyživiť. Zvyčajne sme jedávali troška vareného chleba, keď sme ho mali; varenie pripadlo tomu, kto ostal doma. Takto sme prežili štyridsať dní, nevenovali sme sa ničomu inému než modlitbám.“ (Autobiografia 94)
Môžeme tak vidieť, že bez toho, aby stratili nádej z nalodenia, sa rozhodli rozdeliť do viacerých skupín a ísť do okolitých miest, tak aby sa pomerne rýchlo mohli dostaviť do mesta, ak by bola možnosť vycestovať. Ako píše Ignác, on, Fabro a Laínez išli do Vicenzy; Javier a Salmeron do Mouselice; Codure a Hoces do Treviso; Jayo a Rodrigues do Bassano del Grappa; Bobadilla a Broët do Verony. Ich plánom bolo najmä pripraviť sa na slávenie svojej prvej svätej omše, potom kázať na námestiach a apoštolovať. Od 5. júla mali tzv. fakultu, aby mohli sláviť svätú omšu, kázať a vysluhovať sviatosti. 25. júla tak odišli z Benátok do týchto okolitých miest. Ignác, Fabro a Laínez sa utiahli v chatrnom dome bez dverí a okien v blízkosti Vicenzi. Bol to opustený kláštor sv. Petra vo Vivarole. Počas tohto času Ignác žil svoju druhú Manresu. Zakúsil mnoho duchovných videní a útech, ktorých prvoradým predmetom bolo kňazstvo. Prvých 40 dní sa výlučne venovali modlitbe a vždy po dvoch chodievali žobrať jedlo. Po týchto 40 dňoch sa k nim pripojil Codure: „Keď uplynulo tých štyridsať dní, prišiel magister Ján Codure; všetci štyria sme sa rozhodli, že začneme kázať. Odišli sme štyria na rozličné námestia a začali sme v ten týždeň a v ten istý deň a v tú istú hodinu svoje kázne; najprv sme hlasno kričali a mávaním čiapkou sme zvolávali ľud k sebe. Týmito kázňami sme vyvolali v meste veľa rozruchu a mnohé osoby dojali k nábožnosti. A dostávalo sa nám vo väčšej hojnosti všetkého, čo sme potrebovali k živobytiu. V tom čase, keď som bol vo Vicenze, mal som veľa duchovných videní a takmer pravidelne veľa útech, práve opačne, ako keď som bol v Paríži. Zvlášť keď som sa začal pripravovať na kňazskú vysviacku v Benátkach a keď som sa pripravoval slúžiť prvú svätú omšu, mával som na všetkých tých cestách veľké nadprirodzené navštívenia, podobné tým, ktoré som mával v Manrese. Vo Vicenze som sa tiež, dozvedel že jeden zo spoločníkov, ktorý bol v Bassane, ochorel na smrť. Sám som bol vtedy chorý a mal som horúčku. Predsa som sa však vybral na cestu a vykračoval som tak rezko, že môj spoločník Faber nestačil za mnou. Na tejto ceste sa mi dostalo istoty od Boha a povedal som Fabrovi, že náš spoločník nezomrie na túto chorobu. Keď sme prišli do Bassana, chorý sa veľmi potešil a čoskoro vyzdravel. Potom sme sa všetci vrátili do Vicenzy; za nejaký čas nás tu bolo desať. Niektorí z nás chodievali žobrať almužnu po dvorcoch okolo Vicenzy.“ (Autobiografia 95)
Ignác napokon povolal všetkých spoločníkov na porady do Vicenzy. 6. septembra odišiel do Benátok zistiť situáciu v prístave. V kaplnke vo Vivarole všetci okrem Ignáca a Rodrigueza mali svoje primície. V tých časoch nebolo zriedkavosťou, že nábožní kňazi odkladali slúženie sv. omše po vysviacke. Laínez, Salmerón a Bobadilla čakali tri mesiace s nádejou, že budú môcť slúžiť prvú svätú omšu vo Svätej zemi. Ignác odkladal slúženie sv. omše až poldruha roka, čo udivovalo jeho spoločníkov. Laínez hovorí v tejto súvislosti o akejsi tajnej príčine, ale ju neprezrádza. Sv. Ignác ju slúžil v rímskej bazilike Snežnej Panny Márie na oltári s jasličkami, v ktorých videl sprítomnenú Svätú zem. Zaiste aj on mal nádej slúžiť prvú svätú omšu vo Svätej zemi.
Spoločnosť Ježišova
Prví spoločníci sa tiež zaoberali otázkou, ako odpovedať mnohým, ktorí sa pýtali na meno, kto sú. Ich rozhodnutie napokon bolo: odpovedali, že sú spoločnosť Ježišova. Stojí za to citovať dôležitý text od pátra Polanca: „Meno je Spoločnosť Ježišova. Toto meno si vybrali ešte skôr ako prišli do Ríma. Tým, že jednali medzi sebou ako by sa volali, keď sa ich pýtali, aká sú kongregácia, ktorá sa skladala z 9 alebo 10 osôb. Začali sa venovať modlitbe a rozmýšľať aké meno by bolo najvhodnejšie. A keď videli, že nemali medzi sebou žiadnu hlavu, ani iný cieľ než Ježiša Krista, ktorému si želali slúžiť, zdalo sa im, aby si vybrali meno toho, ktorého mali za hlavu, tým, že si hovorili spoločnosť Ježišova.“ Meno „spoločnosť“ nemá vojenský charakter. Toto meno sa aplikovalo na bratstvá alebo asociácie tak duchovné ako aj kultúrne. Tak sa zrodilo meno Spoločnosť Ježišova, keď Ignác a jeho spoločníci sa ešte nerozhodli založiť nový náboženský rád. Ignác však plánoval založiť „spoločnosť“, vyjadril to dôverne už predtým svojmu synovcovi Beltránovi vo svojich intímnych rozhovoroch v Azpeitii v roku 1535. O štyri roky neskôr už bola Spoločnosť ústne uznaná pápežom Pavlom III (3. september 1539). Ignác túto skutočnosť oznámil svojmu synovcovi s radostnou správou v liste napísanom v ten istý mesiac. Tak spoločnosť z Paríža a Vicenzy s malým písmenom, sa stala Spoločnosťou s veľkým písmenom v Ríme. Spoločnosť Ježišova prijala spoje definitívne potvrdenie vo videní v La Storte a vo formálnom schválení, ktoré usporiadali v roku 1539. Z týchto skutočností sa zrodil nový náboženský rád, najmä však v rozlišovaniach, ktoré robili prví spoločníci. Ignác chcel, aby sa toto meno schválili neodvolateľne.
Videnie v La Storte
„Keď prešiel rok a nenaskytla sa nám príležitosť odcestovať, rozhodli sme sa, že pôjdeme do Ríma, a teraz aj ja, lebo minule tam šli moji spoločníci, tí dvaja, o ktorých som pochyboval, sa ukázali veľmi láskavými. Šli sme teda do Ríma. Rozdelili sme sa do troch alebo štyroch skupín; ja som šiel spolu s Fabrom a Laínezom. Na tejto ceste sa mi dostalo zvláštne navštívenie od Boha. Rozhodol som sa, že keď budem kňazom, nebudem rok slúžiť omšu, ale budem sa pripravovať a prosiť Pannu Máriu, aby ma pridružila k svojmu Synovi. Keď som bol jedného dňa v kostolíku, vzdialenom niekoľko míľ od Ríma a modlil som sa tam, pocítil som takú veľkú premenu vo svojej duši a tak jasne som videl, že ma Boh Otec pridružuje ku Kristovi, svojmu Synovi, že som sa neodvážil o tom vôbec pochybovať; bol som si istý, že ma Boh Otec skutočne pridružil k svojmu Synovi. (A ja, čo píšem tieto veci — t. j. P. Gonçalves —, povedal som Otcovi Ignácovi, ktorý mi to rozprával, že Laínez rozprával o tomto s inými podrobnosťami, ako som to ja počul. On mi povedal, že všetko, čo hovoril Laínez, je pravda, lebo on sa už tak dopodrobna nepamätá na to, ale iste vie, že vtedy, keď to rozprával, hovoril iba pravdu. To isté mi povedal aj o iných veciach.).“ (Autobiografia 96)
Mestečko La Storta je 16,5 km vzdialené od Ríma. Malá kaplnka, v ktorej mal Ignác videnie, stojí ešte aj dnes; pred niekoľkými rokmi ju Spoločnosť dala obnoviť. Ignác v kaplnke prežíval osobitnú milosť, za ktorú sa modlil v posledných dňoch. Pozostávala z dvoch vecí: dostal zjavenie dvoch prvých Božských Osôb a prisľúbenie osobitnej ochrany Božieho Syna, ktorého videl s krížom na pleciach a počul jeho slová: „Ergo ero vobis Romae propitius — V Ríme vám budem milostivý.“ Ignác rozprával o tejto veľkej milosti až v posledných rokoch svojho života, a to veľmi triezvo, nepúšťajúc sa do podrobností. Keď sa P. Gonçalves pýtal na podrobnejšie vysvetlenie, Ignác sa jednoducho odvolal na P. Laíneza. Tento v júli 1559 o tom napísal: „Keď sme boli na ceste zo Sieny do Ríma, náš Otec dostával veľa duševných útech, zvlášť pri prijímaní Najsvätejšej sviatosti, ktorú prijímal každý deň z rúk magistra Favra alebo odo mňa, keďže my dvaja sme slúžievali svätú omšu a on neslúžil, iba prijímal. Povedal mi, že sa mu zdá, akoby mu Boh vtlačil do srdca tieto slová: „Ego ero vobis Romae propitius.“ Keďže však Otec nevedel, čo majú znamenať tieto slová, poznamenal: ‚Neviem, čo sa s nami stane; možno že budeme v Ríme ukrižovaní.‘ Potom po druhý raz povedal, že sa mu zdá, akoby videl Krista s krížom na pleciach a vedľa neho Boha Otca, ktorý mu hovoril: „Chcem, aby si tohto prijal za svojho služobníka.“ A Ježiš ho prijal a povedal: „Chcem, aby si nám slúžil.“ Odvtedy dostal veľkú úctu k menu Ježiš a chcel, aby sa kongregácia pomenovala „Spoločnosť Ježišova“ (Fontes narr. II, 133). Z tohto Laínezovho svedectva vidno, že milosť, ktorú Ignác dostal, patrila aj Spoločnosti, ktorú založil.
(spracované podľa Cándido de Dalmases, El Padre maestro Ignacio, s. 118-134; Ricardo Garcia Villoslada, San Ignacio de Loyola. Nueva biografia, s. 401-443; J. Rambla Blanch SJ, El peregrino. Autobiografía de san Ignacio de Loyola,s. 93-99, sv. Ignác o Sebe)