Sv. Ignác z Loyoly: Študent teológie (1533-1535)

Sv. Ignác z Loyoly: Študent teológie (1533-1535)

Po ukončení štúdia filozofie, Ignác začal študovať teológiu, ktorú nemohol dokončiť v Paríži. Od tohto času sa už nesnažil získať doktorát z teológie, pre ktorý sa vyžadovalo 12 rokov štúdia, ani len bakalarát, ktorý si vyžadoval päť alebo šesť rokov štúdia. Keď odišiel z Paríža, bol mu vystavený, s dátumom 14. október 1536, diplom z fakulty teológie, v ktorom sa dosvedčovalo, že Ignác z Loyoly je majster umenia. To znamená, že Ignác študoval teológiu v Paríži pravdepodobne len rok a pól a využil ju najmä na štúdium posvätných vied.

Teologická formácia Ignáca bola podstatne tomistická. V Konštitúciách neskôr bude prikazovať, aby sa študenti Spoločnosti Ježišovej vzdelávali v učení sv. Tomáša Akvinského, spolu s pozitívnou teológiou. Čo sa týka využitia týchto teologických štúdií, páter Nadal opakuje často všeobecnú frázu, ktorá sa už týkala filozofických štúdií, že si ich Ignác robil „s veľkou usilovnosťou“. Takto hovorí: „Po štúdiách umenia, študoval tiež s veľkou usilovnosťou svätú teológiu, podľa učenia Tomáša Akvinského , tým že odchádzal do kláštora sv. Dominika, aby tam počúval lekcie, ktoré tam osobitne čítali bratia.“

O štúdiách teológie taktiež hovorí páter Laínez: „Čo sa týka štúdia, aj keď mal veľa prekážok, ako nikto iný v tom čase, mal takú usilovnosť, viac než jeho súčasníci. Vynikal najmä v písmach a textoch.“

K cieľavedomosti Ignáca treba pripojiť jeho intelektuálne nadanie, ktoré mu dovoľovalo odpovedať na mnohé teologické témy s veľkou kompetentnosťou, aj keď iní boli v teologických štúdiách viac dopredu ako on. Podľa pátra Nadala „istý doktor, obdivoval nášho Otca, že sa nestretol s takým pánom, ktorý by tak vznešene hovoril o teologických veciach“.

Teologické štúdiá tiež mali svoj vplyv aj na knižočku Duchovných cvičení. Vo viacerých jej textoch, ako napríklad v meditácii o dvojiciach, ale aj v iných meditáciách o živote Ježiša Krista, ktoré sa zdajú, že pochádzajú z obdobia štúdií v Paríži. Práve v tomto období Ignác robil generálnu revíziu textu.

Pobytu v Paríži musíme pripočítať jedenáste pravidlo o cítení s Cirkvou: „Jedenáste pravidlo. Máme chváliť pozitívne i scholastické učenie, lebo ako je viac vlast­nosťou pozitívnych učiteľov, ako napr. sv. Hieronyma, sv. Augustína, sv. Gregora atď. pohýnať hnutia vôle, aby sme vo všetkom mi­lovali Boha, nášho Pána a slúžili mu, tak je zasa vlastnosťou scholastikov, ako sv. Tomá­ša, sv. Bonaventúru, Magistra sentencií atď., definovať a objasňovať pre naše časy veci, potrebné na večnú spásu, ako aj viac napádať a odkrývať všetky bludy a klamlivé učenia. Keďže sú scholastickí učitelia novší, nielen­že užitočnejšie využívajú správne chápanie Svätého písma a pozitívnych svätých učiteľov, ale aj oni sami, osvietení a osvetlení Božou pomocou, pomáhajú si cirkevnými snemami, kánonmi a ustanoveniami našej svätej matky Cirkvi.“ (DC 363)

(spracované podľa Cándido de Dalmases, El Padre maestro Ignacio, s. 104-105)