Sv. Ignác: Apoštol Azpeitie – prorok vo svojej vlasti

Sv. Ignác: Apoštol Azpeitie – prorok vo svojej vlasti

Sv. Ignác podľa mnohých svedectiev mal dlhší čas problémy so žalúdkom. Klíma v Paríži nebola pre neho dostatočne priaznivá. Lieky, ktoré mu aplikovali sa ukázali nedostatočné. Nakoniec Ignácovi lekári odporučili, aby sa načas vrátil do svojej rodnej krajiny. Spoločníci sv. Ignáca podporili toto riešenie, a to aj z toho dôvodu, aby Ignác mohol po ceste navštíviť ich rodiny a príbuzných. Páter Polanco pridáva svedectvo, ktoré sv. Ignác nespomína, že „chcel prejsť rodným krajom, aby napravil svojimi dobrými dielami zlé príklady, ktoré tam urobil počas mladosti“.

Ignác túto cestu do svojej rodnej zeme opisuje týmito slovami vo svojej Autobiografii: „Keď som to všetko urobil, vysadol som na koníka, ktorého mi kúpili spoločníci a sám som sa vybral na cestu do rodného kraja; a už hneď na ceste som sa lepšie cítil. Keď som prišiel do rodnej provincie, zanechal som verejnú cestu a zabočil som na horskú cestičku, ktorá bola osamelejšia. Keď som zašiel po nej na kúsok, stretol som dvoch ozbrojených mužov, ktorí mi šli oproti (tá cesta má zlú povesť pre vraždy). Títo zašli kus cesty za mnou, potom sa naraz obrátili a náhlivo ma nasledovali, takže som mal troška strach. Predsa som sa im však prihovoril a dozvedel som sa, že to boli sluhovia môjho brata, ktorý ich poslal vyhľadať ma. Ako sa zdá, dostal správu o mojom príchode z Bayonne vo Francúzsku, kde ma poznali. A tak oni šli popredku a ja za nimi po tej istej ceste. Kúsok pred osadou, stretol som sa s kňazmi, ktorí mi šli v ústrety. Veľmi na mňa naliehali, že ma zavedú do domu môjho brata, ale nemohli ma k tomu donútiť. Odišiel som do nemocnice a neskoršie vo vhodnej hodine som sa vybral do okolia prosiť almužnu.“ (Autobiografia 87) Ignácova cesta na koni z Paríža do rodného kraja mohla trvať asi tri týždne.

V nemocnici sv. Magdalény

V Azpeitii boli dva hospice, dve nemocnice: 1) sv. Márie Magdalény – táto nemocnica bola viac hospicom lásky, pre prijatie žobrákov. Ignác sa ubytoval práve v nej. Bola vzdialená od Loyolského kaštieľa asi 2 km.; 2) sv. Martina – vyslovene pre chorých. Ignác sa teda ubytoval v prvej, pretože chcel žiť s chudobnými žobrákmi, jesť a deliť sa s nimi. Prakticky sa opakuje to isté, čo urobil na začiatku svojho obrátenia v Manrese. Druhým dôvodom bola vzdialenosť od rodiska. Vďaka slúžke správcov nemocnice, poznáme deň a hodinu jeho príchodu do nemocnice – piatok (pravdepodobne 23. apríla), päť hodín popoludní. V tejto nemocnici bolo Ignácovi poskytnuté ubytovanie na skoro tri mesiace. Žil veľmi drsným životom, nosil opasok zo železa. Vo všetkom bol človekom príkladu, pokory, chudoby a trpezlivosti. Záznamy hovoria, že vynikal veľkým duchom a svätosťou. Ustavične sa modlil. Táto slúžka hovorí pridáva aj svedectvo o jeho neúnavnom ohlasovaní Evanjelia: „Kázal tri dni v týždni: pondelok, stredu a v piatok v menovanom hospici. Niekoľko nedieľ kázal vo farskom kostole sv. Sebastiána… Pretože kostol sv. Magdalény bol priestorovo malý, zvykol kázať vonku pred ním a v jeho okolí.“

Apoštolská činnosť a charizma

O apoštolskej činnosti hovorí aj sám sv. Ignác: „V spomenutej nemocnici som začal rozhovory o duchovných veciach s mnohými, ktorí ma prišli navštíviť; s Božou milosťou sa dosiahlo dosť ovocia. Hneď na začiatku, ako som tam prišiel, rozhodol som sa vysvetľovať deťom katechizmus. Môj brat však bol veľmi proti tomu; tvrdil, že nikto nepríde. Odpovedal som, že postačí aj jeden. Ale keď som to začal robiť, mnohí stále prichádzali počúvať ma, dokonca aj môj brat.

Okrem vysvetľovania katechizmu v nedele a vo sviatky som tiež kázal na úžitok a pomoc dušiam, lebo ma prichádzali počúvať zo vzdialenosti mnohých míľ. Usiloval som sa vykoreniť niektoré zlozvyky a s Božou pomocou som urobil v niektorom poriadok. Napr. dosiahol som, že kartovanie sa zakázalo pod trestom; podarilo sa mi totiž presvedčiť toho, kto mal na starosti úrad spravodlivosti. Bol tam ešte aj iný zlozvyk: Mladé dievky v tomto kraji vždy chodievajú s obnaženou hlavou a zakrývajú si ju len vtedy, keď sa vydajú. Ale je mnoho takých žien, ktoré sú konkubíny kňazov a iných mužov a zachovávajú im vernosť, ako keby boli ich manželkami. Toto je také všeobecné, že sa tie konkubíny vôbec nehanbia povedať, že si zakrývajú hlavu pre toho a toho a sú aj známe ako také.

Z tohto zvyku pochádza mnoho zla. Presvedčil som guvernéra, aby vydal zákon, aby všetky tie dievky, ktoré si zakrývajú hlavu kvôli niektorým a nie sú manželkami, boli potrestané podľa požiadaviek spravodlivosti; takýmto spôsobom som začal vykoreňovať ten spôsob. Ďalej pre chudobných som vymohol, že sa vydalo nariadenie, aby dostávali pravidelne pomoc z verejných fondov. Dosiahol som aj to, že sa tri razy zvonilo na Anjel Pána, totiž ráno, napoludnie a večer, aby sa ľudia modlili ako v Ríme. Hoci som sa na začiatku dobre cítil, neskoršie som ťažko ochorel. Keď som zase vyzdravel, rozhodol som sa, že odcestujem a vybavím záležitosti, ktoré mi zverili spoločníci a že odcestujem bez peňazí. Nad tým sa však veľmi rozhorčil môj brat, lebo sa hanbil, že chcem odísť pešo. Večer som mu chcel vyhovieť v tom, že až po hranice provincie pôjdem na koni spolu s bratom a príbuznými.“ (Autobiografia 88-89)

Ignác tak prezentuje svoje apoštolské aktivity, ktoré priniesli veľký úspech v jeho kraji. Apoštolská aktivita, rozpovedaná v týchto bodoch, je takou malou syntézou jeho apoštolskej charizmy, ktorá sa neskôr bude kryštalizovať v Spoločnosti Ježišovej:

–         Duchovné rozhovory.

–         Vyučovanie kresťanskej náuky (aj deťom).

–         Kázanie.

–         Sociálne aktivity a znepokojenie nad sociálnou situáciou ľudí.

–         Aktivity pre chudobných.

–         Podpora zbožnej úcty.

–         Duchovné cvičenia.

Túto syntézu jeho apoštolskej aktivity by sme dnes mohli nazvať evanjelizáciou. Táto syntéza sa objavuje aj v prvých náčrtoch Spoločnosti Ježišovej a v jej pravidlách – Formule InštitútuKonštitúciách. V týchto dokumentoch sa píše, že Spoločnosť Ježišova bola založená na obranu a propagáciu viery, a aby pomáhala veriacim vo formácii  a kresťanskom živote, prostredníctvom verejných kázní, vyučovania a akejkoľvek inej službe Božieho slova, duchovných cvičení, kresťanskej náuky deťom, odstránením zlozvykov, poskytovaním duchovnej útechy, počúvaním spovedí a vysluhovaním sviatostí. Členovia Spoločnosti Ježišovej sa neskôr budú venovať aj uzmierovaniu nepriateľov, pomoci uväznením vo väzení, chorým v nemocniciach.

Reforma v Azpeitii

Obľúbenou službou sv. Ignáca bola katechéza detí. Začal ju už v Manrese, rozvinul v Alcale a pokračuje v nej aj vo svojom rodnom kraji. Nakoniec ju zavŕši v Ríme. Túto službu Ignác robil s veľkou láskou. Kázal veľmi jasne, s rozžiarenou tvárou a jednoducho, aby mu porozumeli aj tí najjednoduchejší. Mária de Ulara vydáva toto svedectvo takmer po 60 rokoch: „V čase, keď menovaný Ignác bol v hospici sv. Márie Magdalény, vyučoval kresťanskú náuku. Kázal mnohé kázne s veľkým duchom a oduševnením. Prichádzali ho počúvať mnohí susedia a mnohí z celej oblasti. Prichádzali, aby počuli jeho náuku…“

Ignác začal predovšetkým morálnu a duchovnú reformu vo svojom kraji a v celej oblasti. Začal najmä so zmenou zlých zvykov. Išlo najmä o hazardné hry, hlavne kartovanie, ktoré bolo v tom čase v celom Španielsku akoby národnou náruživosťou.. Tieto zlozvyky mali veľmi negatívny vplyv na ľudí a hlavne na formáciu detí.

Magdaléna de Mendiola vydáva toto svedectvo o Ignácovi: „Tým istým spôsobom reformoval zlozvyky hier. Vďaka jeho nábožnosti sa dalo do poriadku zvonenie v kostole, aby sa dobrí ľudia mohli modliť k Pánovi…“ Martin García, pán loyolského kaštieľa, vo svojom testamente z 18. novembra 1538 na pamiatku svojho brata Iñiga zanechal čiastku svojho majetku na to, aby sa každý deň „na večné časy“ zvonievalo napoludnie na veľkom zvone farského kostola v Azpetii.

Aj iní svedkovia potvrdzujú, medzi inými Andrés de Oraa: „Mnohí susedia a jeho krajania ho prichádzali počúvať. Menovaný Ignác mal príjemný hlas a jeho slová boli hlboké a účinné. Spôsobom svojho kázania presviedčal ku zbožnosti a k odporu od hriechov a zlozvykov. Kvôli jeho kázňam a dohováraniam, ktoré robil, mnohí zanechali hry a iné zlé zlozvyky.“

Ďalšie svedectvo máme od Anny de Anchieta: „Menovaný Ignác, v menovanom čase, prišiel bosý a s topánkami vloženými za remeň. Videla som ho ubytovaného v hospici sv. Márie Magdalény. Videla som ho kázať. Bolo verejne známe, že hoci ho jeho bratia a príbuzní a iné dôležité osoby presviedčali, aby šiel bývať do rodného domu Loyola, on to nechcel urobiť. A tak bol v menovanom hospici s chudobnými. Odtiaľ mal vo zvyku vychádzať a prosiť o almužnu, z dverí do dverí. Mnohé veci si delil s chudobnými, s ktorými pokorne jedával za jedným stolom. Tým dal všetkým veľký príklad pokory, chudoby a trpezlivosti, ako človek veľkého ducha a svätosti.“

Ďalšie svedectvo je od Márie de Aizpuru: „Jeho oblečenie bolo tmavé a chudobné. Medzi ľuďmi konal  veľké reformy. Mnohí boli pohnutí jeho slovami a svätosťou jeho života, a tak zanechali zlé zvyky, obrátili sa a začali konať pokánie.“

Sv. Ignác sa okrem iného usiloval aj o reformu kléru. Viedol ho k tomu najmä motív, že v tom čase bol veľký morálny úpadok kňazov. O reformu kléru sa usilovali aj katolícky králi Španielska.

23. júla 1535 Ignác odišiel z Azpeitie smerom do Pamplony, aby cestou postupne navštívil rodiny svojich spoločníkov a odovzdal im pozdravy. „Keď som však vyšiel z provincie, zoskočil som na nohy a bez toho, aby som si bol niečo vzal, dal som sa na cestu smerom k Pamplone a odtiaľ do Almazánu, rodiska P. Laíneza a potom do Sigüenzy a z Toleda do Valencie. Vo všetkých rodných mestách mojich spoločníkov som nič nechcel prijať, hoci mi dávali veľké milodary a veľmi nástojili, aby som ich prijal. Vo Valencii som sa porozprával s Castrom, ktorý tam bol kartuziánskym mníchom. Keď som chcel nasadnúť na loď a odcestovať do Janova, verní priatelia vo Valencii ma prosili, aby som to nerobil, lebo — ako vraveli — na mori je vraj Barbarossa s mnohými galejníkmi atď. A hoci mi narozprávali ešte mnoho iných vecí, ktoré mi stačili nahnať strach, predsa ma nič neuviedlo do pochybností. Nasadol som na veľkú loď a prežil som búrku, o ktorej som sa zmienil, keď som hovoril, že som bol tri razy v nebezpečenstve smrti. Keď som prišiel do Janova, zamieril som na cestu smerom do Bologne, kde som veľa pretrpel zvlášť vtedy, keď som stratil cestu a pustil som sa vedľa rieky, ktorá tiekla dolu, kým hradská bola vysoko; čím ďalej som šiel po tej cestičke, tým viac sa zužovala, až sa tak zúžila, že som už nemohol ísť ani dopredu, ani sa vrátiť nazad. Začal som sa plaziť po rukách a nohách a tak som prešiel hodný kus cesty s veľkým strachom, lebo zakaždým, čo som urobil nejaký pohyb, zdalo sa mi, že spadnem do rieky. To bola najväčšia únava a telesná námaha, akú som kedy zažil, ale nakoniec predsa som len z toho vyviazol. Keď som potom chcel vstúpiť do Bologne, musel som prejsť po drevenom mostíku. Spadol som z toho mostíka a keď som vstal, bol som samé blato a voda. To dalo podnet k smiechu mnohým, ktorí to videli. Keď som prišiel do Bologne, začal som si žobrať almužnu, ale nedostal som ani halier, hoci som obišiel celé mesto. Keďže som znova ochorel, ostal som nejaký čas v Bologni. Potom som sa dal na cestu do Benátok, cestujúc takým istým spôsobom.“ (Autobiografia 90-91)

Ignác teda najskôr odišiel z Loyoly najprv do mestečka Obanos, neďaleko Pamplony, navštíviť brata Františka Xaverského, kapitána Juana de Azpilcueta, ktorý vo vojne o Navarru r. 1521 bojoval na strane Francúzov. Potom v Almazáne navštívil rodičov Diega Laíneza. V Tolede sa stretol so svojím priateľom z parížskych študetských čias Peraltom, ktorý bol slávnym kazateľom v toledskej katedrále. Ignácovi sa ho nepodarilo získať pre Spoločnosť. Tu navštívil aj rodičov Alfonza Salmeróna. V kláštore kartuziánov v Segorbe pri Valencii ostal dobrý týždeň nielen kvôli svojmu priateľovi Castrovi, ale aj z úcty voči reholi kartuziánov. Nakoniec koncom októbra Ignác odišiel z Valencie a dal sa na cestu do Janova, pravdepodobne cez Barcelonu. V liste z 12. februára 1536 spomína, že jeho plánom bolo pokračovať v teologických štúdiách v Bologni. Keďže tamojšie podnebie nevyhovovalo jeho zdraviu, rozhodol sa odísť do Benátok. Keď v Bologni ochorel, prijali ho do španielskeho univerzitného kolégia.

(spracované podľa Cándido de Dalmases, El Padre maestro Ignacio, s. 108-117; Ricardo Garcia Villoslada, San Ignacio de Loyola. Nueva biografia, s. 372-400; J. Rambla Blanch SJ, El peregrino. Autobiografía de san Ignacio de Loyola, s. 86-91, sv. Ignác o Sebe)