Sľuby na Montmartre – 15. august 1534

Sľuby na Montmartre – 15. august 1534

Sv. Ignác uvádza vo svojej Autobiografii: „Niekoľko rokov som študoval teológiu a získal som si viacerých spoločníkov.“ (Autobiografia 84) Totiž okrem Favra a Františka Xaverského pridali sa k Ignácovi ďalší štyria spoločníci: Diego Laínez z Almazánu v Kastílii a Alfonz Salmerón z Toleda, ktorí sa s ním poznali už v Alcale. Z túžby bližšie poznať Ignáca prišli do Paríža, kde si pod jeho vedením urobili duchovné cvičenia na jar r. 1534. Tretím novým spoločníkom bol Mikuláš Bobadilla z diecézy Palencia, ktorý sa zriekol profesúry filozofie vo Valladolide a odišiel do Paríža študovať ešte aj teológiu. Mal otvorenú, veselú povahu, rád žartoval a z prvých spoločníkov najdlhšie žil (†1590). Štvrtým spoločníkom bol Portugalec Šimon Rodriguez, ktorý počas 20 rokov spôsoboval Ignácovi veľa starostí svojimi náhľadmi na spôsob života Spoločnosti.

Po ich zhromaždení, Ignác myslel, že už prišiel moment, dať rozhodný krok v ich spoločnom postupovaní. Vzájomná komunikácia ideálov, bola tým motorom spoločného dozrievania ich projektu, ktorý neskôr ovplyvnil celú ich budúcnosť – vložiť sa do služby blížnych. Z dokumentov a rôznych svedectiev sa ukazuje, že všetci si postupne osvojili a mali spoločný apoštolský ideál. Nasledovali plán, ktorý im navrhol sv. Ignác, ktorý bol ich učiteľom a duchovným sprievodcom.

Prví spoločníci sv. Ignáca cítili vo svojich srdciach, že sú zjednotení Bohom a to silným putom bežného priateľstva. Bolo teda vhodné, aby sa medzi sebou spojili svätou prísahou tým, že kládli dôraz na spoločný ideál. Dlho uvažovali o tejto skutočnosti, predkladali Bohu svoje prosby, očisťovali si svoje srdcia pokáním a pôstom, prosiac Boha, aby ich osvietil. Nakoniec sa zaviazali k naplneniu troch sľubov alebo prísľubov: sľubu chudoby, čistoty a sľubu putovať do Jeruzalema – venujúc sa evanjelizácii a spáse sveta.

Sv. Ignác píše: „V tom čase sme boli už všetci rozhodnutí, čo urobíme: pôjdeme do Benátok a do Jeruzalema a zasvätíme svoje životy pre dobro duší. Keby sme nedostali povolenie zostať v Jeruzaleme, vrátime sa do Ríma a predstavíme sa Kristovmu zástupcovi, aby nás použil, kde myslí, že to bude viac na Božiu slávu a na úžitok duší. Urobili sme si tiež predsavzatie, že budeme čakať jeden rok na príležitosť nasadnúť na loď v Benátkach. Keby sa nám za ten rok nenaskytla príležitosť odplávať na Východ, budeme oslobodení od sľubu ísť do Jeruzalema a pôjdeme k pápežovi atď.“ (Autobiografia 85) Tieto slová vyjadrujú podstatu sľubu, ktorý Ignác so šiestimi spoločníkmi zložil 15. augusta 1534 v kaplnke sv. Dionýza na parížskom Montmartre. Favre slúžil sv. omšu, počas ktorej zložili sľub, že budú v chudobe slúžiť Bohu a pôjdu do Svätej zeme, kde sa budú venovať prácam pre duše. Ak sa im však za rok nepodarí odcestovať z Benátok, ponúknu svoje služby pápežovi. V tomto sľube bol prvý základ Spoločnosti Ježišovej. 15. augusta sa každoročne schádzali v tej istej kaplnke na obnovu svojich sľubov. Roku 1535 bol medzi nimi už aj Claude Jay, Savojčan, ktorého získal jeho krajan Peter Favre. Roku 1536 sa pridružili k nim dvaja Francúzi Paschase Broät, ktorý bol kňazom od r. 1523 a Jean Codure z Provence (FN I, 37–39). Čo sa týka sľubu čistoty, išlo o privátnu formu tohto sľubu pred ich kňazskou vysviackou v roku 1537. Ignác tento sľub už začal žiť od svojho obrátenia v Loyole a od osvietenia v Manrese. Práve z Loyoly totiž pochádzal plán ísť do Jeruzalema, aby žil vo Svätej zemi a to podľa vzoru Ježiša Krista. Z Manresy pochádzal apoštolský plán. Peter Fabro tento sľub čistoty už nerobil, vzhľadom na jeho kňazskú vysviacku. Významným bol pre nich aj sľub chudoby, ktorý pre nich znamenal neprijímať odmenu za omše, ani za duchovné služby. Sľub putovania do Svätej Zeme bol podmienený – ak sa do roka nenalodia, obrátia sa na Rím a dajú sa k dispozícii pápežovi.

Všetci zhromaždení na Montmartre cítili povolanie k usilovnému apoštolátu. Sedem učeníkov Krista, výnimočných inteligenciou a srdcom sa rozhodlo zložiť tieto sľuby 15. augusta 1534 na sviatok Nanebovzatia Panny Márie. Žiaden z nich v tom čase nepredpokladal, že ich spolok, či združenie by skončilo založením nového rehoľného rádu. Ignorovali budúcnosť, ale na druhej strane dôverovali v milujúcu Božiu prozreteľnosť. Týchto sedem prvým spoločníkov bolo považovaných za sedem hrdinov viery a svätosti, s horúcou túžbou po apoštoláte a po láske.

Svätú omšu celebroval Peter Fabro, ktorý bol vtedy jediným kňazom. Krátko pred svätým prijímaním sa Peter Fabro obrátil ku kľačiacim spoločníkom, držiac v ruke svätú hostiu, a prijal ich sľuby, ktoré zložili jeden po druhom. Nakoniec tak urobil aj sám Fabro. Napokon všetci prijali Eucharistiu.

Nezachovala sa textová formula sľubu. Od Laíneza však máme toto svedectvo: „A pretože naším úmyslom v Paríži, ešte nebolo založiť kongregáciu, ale venovať sa v chudobe službe Bohu nášmu Pánovi a službe na úžitok blížnym tým, že budeme kázať a slúžiť v nemocniciach, atď. .., urobili sme sľub kráčať k nohám pápeža, Vikára Krista a požiadať ho o povolenie ísť do Jeruzalema; a ak by bola možnosť, aby sme tam zostali, pomáhajúc veriacim alebo neveriacim; a ak by nebolo možné ísť do Jeruzalema v priebehu roka alebo by nebolo možné tam zostať, vyjadrili sme v sľube, že nebolo naším úmyslom sa viac zaviazať, ale znova sa vrátiť do Ríma k pápežovi a podriadiť sa mu poslušnosťou tým, že by sme išli tam, kde by nás poslal.“

V plánoch sv. Ignáca a spoločníkov sa teda po prvý krát objavuje osoba pápeža tým, že začali uvažovať o ňom ako o Vikárovi Krista a jeho reprezentantovi na zemi. Z tohto prvotného základu sa neskôr zrodil štvrtý sľub – špeciálna – osobitná poslušnosť pápežovi, čo sa týka misií, ktoré robia profesi Spoločnosti Ježišovej. Zároveň toto nepodmienečné ponúknutie sa rímskemu pontifexovi, Vikárovi Krista, aby ich poslal do ktorejkoľvek časti sveta a pracovať pre spásu duší, žijúc v chudobe, bolo to nové a originálne v tom čase v histórii Cirkvi. Môžeme teda povedať, že to, čo mal Ignác a jeho spoločníci pred očami bola evanjelizácia sveta pod vedením Vikára Krista a cieľom boli misie v širšom ponímaní.

Je zaujímavé, že medzi sľubmi na Montmartre nebol ešte sľub poslušnosti, pretože združenie alebo spolok priateľov, nemal ešte „hlavu“, ktorá by rozkazovala: všetci si boli rovní, hoci sv. Ignác bol vážený a ctený ako „hlava“ spoločenstva.

Spoločnosť Ježišova sa zrodila až v Ríme, nie v Paríži, hoci prvé semienka boli hodené do zeme už v Paríži. Ešte čo sa týka sľubu chudoby, ten ich zaväzoval až po skončení všetkých štúdií. Sľuby, ktoré zložili obnovovali v rovnaký sviatok nasledujúce dva roky. S dvoma rozdielmi: 1) na týchto dvoch obnovách nemal účasť sv. Ignác, ktorý sa v tom čase nachádzal vo svojej vlasti; 2) k šiestym zvyšným spoločníkom sa pridali ďalší traja: Claudio Jayo, Juan Codure a Pascasio Broët. Spolu ich bolo desať. Títo v roku 1539 založili Spoločnosť Ježišovu.

Zaujímavosťou je aj spoločné rozlišovanie prvých spoločníkov pred sľubmi. (Autobiografia 85) Ide o spoločné rozlišovanie, ktoré neskôr bude výrazným znakom a duchovným štýlom ich spoločenstva. Pretože ich spájalo priateľstvo, ktoré ich priviedlo až prehĺbeniu viery, prijímali rozhodnutia vo svetle každého jedného na základe ich osobnej skúsenosti. V ich komunitnom živote sa ich rozhodnutia premenili na silný moment skúsenosti viery, ktorý čerpali zo skupinky: spoločné hľadanie Božej vôle. Tak to robili v Paríži, neskôr v Benátkach, vo Vicenze a nakoniec aj v Ríme, počas veľkonočného pôstu v roku 1539. Zachoval sa dokument, ich spoločného rozlišovania, ktoré realizovali v Ríme, v ktorom definitívne uvažovali o tom, či by založili rehoľnú spoločnosť. Problémy vždy naznačovali alebo pomenovávali jasne a po častiach. Metódu prevzali z Duchovných cvičení, ktorú praktizovali individuálne, ale prispôsobenú na skupinu: pevné rozhodnutie poznať Božiu vôľu, postoj vnútornej slobody, osvojenie si evanjeliových kritérií a dispozícií, reálna analýza problému, modlitba, rešpekt a úcta voči iným členom a ich názorom, disponibilita…

Takýmto spôsobom prví spoločníci sv. Ignáca prichádzali k osobným rozhodnutiam a vyznačovali sa tak pevným a radikálnym nasledovaním Krista prostredníctvom exercícií.

(spracované podľa Cándido de Dalmases, El Padre maestro Ignacio, s. 102-103; Ricardo Garcia Villoslada, San Ignacio de Loyola. Nueva biografia, s. 364-365; J. Rambla Blanch SJ, El peregrino. Autobiografía de san Ignacio de Loyola, s. 82-83, sv. Ignác o Sebe)