Skúsenosť obrátenia a psychológia obrátenia sv. Ignáca z Loyoly

Skúsenosť obrátenia a psychológia obrátenia sv. Ignáca z Loyoly

Po odchode z Pamplony do Loyoly Ignác prežíval celú sériu nepríjemných udalostí:

–          Náročná cesta zo zranenou nohou, ktorú mu museli znovu operovať. Ignác takmer po 30 rokoch píše vo svojej Autobiografii: „Keď som padol, obranci pevnosti sa vzdali Francúzom. Títo po zaujatí pevnosti veľmi dobre zaobchádzali so mnou raneným a správali sa voči mne zdvorilo a priateľsky. Zostal som v Pamplone ešte dvanásť alebo pätnásť dní a potom ma odniesli na nosidlách do môjho rodného kraja. Tam sa mi stav veľmi zhoršil. Z mnohých strán povolali všetkých lekárov a ránhojičov, ktorí vyhlásili, že mi nohu musia znova rozlámať a kosti sa musia dať na správne miesto. Hovorili, že kosti boli alebo prvý raz zle uložené, alebo že sa cestou nejako premiestnili. Znova sa teda začalo to mäsiarenie. Ja som však pri tomto mäsiarení, ako aj pri všetkých ostatných mučeniach, ktoré som prv pretrpel a ešte neskoršie musel podstúpiť, nepovedal nikdy ani slovo a neprejavil som iný znak bolesti, iba že som mocne zatínal päste.“ (Autobiografia 2)

–          Zhoršenie zdravotného stavu – čakanie na smrť: stratil chuť do jedla, vyspovedal sa a prijal posledné sviatosti: „Môj stav sa zhoršil. Nemohol som jesť a okrem toho sa prejavili aj iné náznaky, ktoré zvyčajne poukazujú na blížiacu sa smrť. Na sviatok sv. Jána mi radili, aby som sa vyspovedal, lebo lekári mali veľmi slabú nádej na moje uzdravenie. Prijal som teda sviatosti. V predvečer sviatku sv. Petra a Pavla lekári vyhlásili, že ak sa do polnoci nebudem cítiť lepšie, možno ma pokladať za mŕtveho.“ (Autobiografia 3)

–          Pokračovanie utrpenia. Ignác píše: „Keď sa mi kosti zrástli, jedna z nich pod kolenom ostala na druhej, takže som mal jednu nohu kratšiu; na tom mieste kosť tak veľmi vyčnievala, že to bolo škaredé na pohľad. Nemohol som to zniesť, pretože som bol rozhodnutý uplatniť sa vo svete a myslel som si, že to ma pošpatí. Preto som sa pýtal lekárov, či sa tá kosť môže skrátiť. Odpovedali mi, že sa istotne môže odrezať, ale že bolesti budú väčšie ako všetky spolu, ktoré som už pretrpel, lebo kosť je už zdravá a odstránenie výrastku potrvá určitý čas. Ja som sa však rozhodol podrobiť sa z vlastnej vôle mučeniu, hoci môj starší brat sa pri myšlienke na to priam zhrozil a povedal, že on by sa veru neodvážil podstúpiť takú bolesť. Ja som ju však podstúpil so zvyčajnou trpezlivosťou.“ (Autobiografia 4)

Posilnenie „ega“

Všetky tieto epizódy naznačujú prostriedky a spôsoby, ktoré Ignác využil, aby posilnil svoje „ego“. Išlo najmä o deformáciu nohy, ktorá nezodpovedala obrazu dobre vyzerajúceho vojaka. Jeho ochota pretrpieť množstvo chirurgických zákrokov odzrkadľuje skutočnosť až pokiaľ dominoval ideál „ega“ v jeho živote a správaní. Taktiež táto skutočnosť dovoľuje vidieť vnútornú silu Ignáca – jeho statočnosť, schopnosť trpieť ťažkosti a prijatie utrpenia, aby dosiahol cieľ, ktorý si stanovil. Ignác hovorí, že toto utrpenie trvalo mnoho dní:

„Keď bolo mäso odrezané a vyčnievajúca kosť odpílená, začal som užívať rozličné lieky, aby noha nezostala kratšia; často mi ju mazali mnohými masťami a ustavične naťahovali škripcami, čo bolo pre mňa ozajstné mučeníctvo mnoho dní.“ (Autobiografia 5) Rekonvalescencia bola veľmi dlhá a bolestivá a prinútila Ignáca k tmu, aby zostal nejaký čas pripútaný k lôžku.

Prostriedky rozptýlenia a skúsenosť obrátenia

Ignác v čase rekonvalescencia hľadal nejaké prostriedky ako využiť čas. Jedným z prostriedkov bola kniha. Žiadal knihy s rytierskou tematikou, ktoré však nemohli nájsť, preto mu ponúkli knihy s náboženskou tematikou: Život Krista a Životopisy svätých. Úvod, či prológ ku knihe o živote svätých, veľmi zaujal sv. Ignáca, zvlášť jeho fantáziu. Autor v ňom obsiahle hovoril o dosiahnutých úspechoch ľudí, ktorých nazýval „rytiermi Boha“ a o ich žiariacich a skvelých skutkoch, ktorých vplyv sa šíril po celom svete. Ignácovi sa tak nečakane začali otvárať oči, keď videl perspektívu diel týchto „Božích rytierov“. V centre týchto obdivuhodných ľudí bol Kristus Ježiš, ktorému slúžili. Toto bola pre Ignáca kľúčová fáza jeho transformácie. (Autobiografia 6-7)

Počas toho čítania sa začínajú pripájať reflexie, ktoré mu dovoľujú jasne vidieť ako sa začali kryštalizovať jeho vnútorné zápasy, ktoré si zaznačil v tzv. pravidlách o rozlišovaní. (Autobiografia 8-9) Týmito vlastnými myšlienkami sa zaoberal celé dni a diskutoval o nich so svojimi príbuznými. Zvyšok dňa sa potom venoval modlitbe a kontemplácii udalostí z evanjelia: „Ja som sa však o nič nestaral a zotrvával som vo svojom čítaní a vo svojich dobrých predsavzatiach. Všetok čas, ktorý som strávil v rozhovoroch s domácimi, sústreďoval som na Božie veci, čím som bol na úžitok ich dušiam. Tie knihy sa mi veľmi páčili, takže mi prišlo na um, aby som si vybral krátko zo života Krista a svätých niektoré podstatnejšie veci; takto som sa pustil s veľkou usilovnosťou — lebo som už začal trošku chodiť po dome — do písania knihy: Kristove slová červeným atramentom, slová Panny Márie belasým atramentom, a to na hladkom a linkovanom papieri a pekným písmom, lebo som bol veľmi dobrým pisárom. Nejaký čas som venoval písaniu a iný zas modlitbe. Najväčšou útechou, ktorú som dostal v tom čase bolo hľadieť na nebo a hviezdy. Často a dlho som to robieval, lebo pritom som pociťoval v sebe veľkú silu slúžiť nášmu Pánovi. Často a dlhý čas som myslieval na svoje predsavzatia a túžil som po úplnom vyzdravení, aby som sa mohol vydať na cestu.“ (Autobiografia 11)

Toto krátke zhrnutie je veľmi podstatné preto, aby sa jasne videla transformácia Ignáca z Loyoly, transformácia pyšného a ľúbostného šľachtica, na človeka plného túžob slúžiť Bohu a napodobňovať hrdinské skutky „Božích rytierov“: vzdialiť sa od sveta a odísť na púšť, venovať sa pôstom a modlitbám, atď.

Psychológia obrátenia

Zmysel a existencia Boha a jeho dôležitosť v osobnom živote je základom obrátenia človeka. Mnohé svedectvá sú veľmi jasné. Andrés Frossard hovorí: „Boh existuje, ja som ho stretol.“ Po tomto objavení, osoba už nemôže žiť ako predtým: Boh sa stáva ich šťastím. Myšlienka obrátenia je absolútne základom v Novom Zákone. Evanjelium podľa Marka začína slovami, ktoré sú pozvaním k obráteniu: „Naplnil sa čas a priblížilo sa Božie kráľovstvo. Kajajte sa a verte evanjeliu.“ (Mk 1, 15) Duchovné cesta teda začína vždy obrátením, teda vedomým prijatím osobného vzťahu s Bohom. Zároveň táto skúsenosť je vždy odpoveďou Bohu, ktorý volá, ktorý sa zjavuje a ktorý hovorí kuk človekovi prostredníctvom mnohých prostriedkov. Pre Ignáca to boli v prvom rade duchovné knihy.

Obrátenie je vždy transformujúcou skúsenosťou. Po psychologickej stránke je to zároveň stretnutie s hľadaním orientácie vlastného života. Je volaním k hlbokej premene vnútorného života. Je to proces – narodiť sa druhý raz.

Ignác na hrade v Loyole zakusoval prvé etapy obrátenia, ktoré mali kvalitu nečakaných osvietení alebo zjavení. Bol to však iba začiatok. Teraz však ide predovšetkým o udalosti, ktoré mali svoje miesto počas bolestnej rekonvalescencie Ignáca. Delová guľa totiž nielen rozdrvila kosti jeho nohy, ale tiež jeho ideály, ambície a sny po sláve. Týždne bolesti, pasivita a závislosť od iných boli účinnými pomôckami pri jeho obrátení. Myseľ Ignáca počas rekonvalescencia hľadala náhradu za prekazené, či zmarené ideály, ambície a hodnoty, ktoré boli fundamentom pre jeho život a dávali mu zmysel pre život. Musel sa vyrovnať najmä z fyzickou stratou. Prechádzal rôznymi silnými narcistickými protikladmi, najmä čo sa týka poriadku úcty, hodnôt, slávy, po ktorých tak veľmi túžil. Preto sa zdalo, že všetky tieto ideály, ambície a túžby skončia. Na jednej strane teda vidíme proces strácania vecí (práce, vojenskej činnosti…), na druhej strane zase proces obnovy, ktorý zachránil zvyšky rozbitého narcizmu, a ktorý vytvoril nové ideály, ktoré boli odpoveďou na jeho silné narcistické potreby.

Narcizmus Ignáca bol hlboko poškodený najmä cez traumatickú skúsenosť. Na jednej strane si žiadal návrat strateného narcizmu, na druhej strane začínal objavovať nové ideálne možnosti pre svoje „ego“. Tieto nové možnosti Ignác videl v hrdinských skutkoch svätých a v živote Krista. Tieto hrdinské činy ho veľmi fascinovali a rozdeľovali jeho predchádzajúce zvyšky narcizmu: predtým hrdinské činy pre svet, teraz pre Boha, atď. Toto sú počiatky  a základné elementy, ktoré môžeme vidieť v jeho živote, počiatky typickej skúsenosti obrátenia. V miere, v akej čítal knihy o živote svätých a o živote Krista, sa začal meniť jeho minulý život, jeho pohľad na osobné hriechy a cítil potrebu napraviť tieto veci. Cítil potrebu napodobňovať svätých prostredníctvom rôznych pokání, pôstov, ale aj tým, že chcel ísť pešo do Svätej zeme. Centrálnu udalosť obrátenia opísal Ignác takto: „Kvôli týmto svätým túžbam čoskoro som zabudol na myšlienky o minulom živote. V tom ma utvrdilo videnie, ktoré sa odohralo nasledovne. Keď som sa raz v noci zobudil, videl som celkom jasne obraz Panny Márie s Ježiškom. Keď som sa dlhý čas naň díval, dostal som nesmierne veľkú útechu a prenikla ma taká veľká ošklivosť nad celým mojím minulým životom a zvlášť nad telesne zmyselnými vecami, že sa mi zdalo, ako keby sa mi zotreli z duše všetky predstavy, ktoré som mal prv do nej vtlačené. Od tej hodiny až do augusta 1553, kedy sa práve toto píše, nikdy som ani najmenším súhlasom neprivolil k telesným veciam. Podľa tohto úsudku možno usudzovať, že to bola Božia vec, hoci ja sám by som sa neodvážil o tom čosi viac povedať, iba potvrdiť, čo bolo vyššie spomenuté. Môj brat a všetci ostatní domáci podľa zovňajška spozorovali premenu, ktorá sa odohrala v mojej duši.“ (Autobiografia 10)

Proces obrátenie v živote sv. Ignáca v Loyole nebola udalosť náhla alebo vrcholná, ale pomalý proces, ktorý začal počas rekonvalescencie a pokračoval v jaskyni v Manrese.

V roku 1522 sa Ignác uzdravil a cítil sa byť pripravený, aby začal hľadal novú formu  života, či nové duchovné šťastie. (Autobiografia 12-18)

(spracované podľa: W.W. Meissner SJ, Ignacio de Loyola. Psicológía de un santo, s. 79-102)