Sv. Ignác z Loyoly v Barcelone: štúdium – aby som pomáhal dušiam
Sv. Ignác pravdepodobne na konci februára alebo začiatkom marce 1524 pricestoval opäť do Barcelony. Vrátil sa do mesta, ktoré už dostatočne poznal z predchádzajúceho pobytu. V Barcelone sa stretol s mnohými známymi. Inés Pascual ho opäť ubezpečila, že v ich dome je opäť ich stálym hosťom. Ďalšou ženou bola Isabel Roser, ktorú tiež poznal z prvého pobytu v Barcelone. Táto žena mu veľkodušne pomáhala nielen počas štúdií v Barcelone, ale neskôr aj v Paríži. Jej úcta a dôvera k pútnikovi ju poháňali k tomu, aby požiadala o rehoľné sľuby pod poslušnosťou Spoločnosti Ježišovej, ktorú Ignác neskôr založil. Samozrejme mu pomáhali aj iné noblesné panie z Barcelony
Úmysel ísť študovať sa objavil po jeho návrate z Palestíny, zo Svätej zeme. Ignác stál pred otázkou: A čo robiť teraz? Vo svojom srdci započul odpoveď: Teraz študovať. Prečo? Aby mohol pomáhať dušiam. Také bolo najväčšie želanie po jeho návrate. Svoje plány prezentoval práve Isabel Roser, ktorá ho zoznámila s Jerónimom Ardévol, učiteľom latinskej gramatiky: „Keď som prišiel do Barcelony, zdôveril som sa s túžbou študovať Izabele Roserovej a magistrovi Ardévolovi, ktorý vyučoval gramatiku. Obom sa to videlo veľmi dobré; tento sa mi ponúkol, že ma bude zadarmo učiť a ona zasa, že mi zaobstará, čo bude potrebné k živobytiu.“ (Autobiografia 54)
Ignác sa však v prvom momente chcel vrátiť do Manresy a študovať pod vedením mnícha, s ktorým sa stretol v cisterciánskom kláštore sv. Pavla Pustovníka. Dozvedel sa však, že mních medzitým zomrel a tak sa vrátil do Barcelony: „V Manrese som poznal istého rehoľníka, myslím, že bol z rehole svätého Bernarda; bol veľmi duchovným človekom. Chcel som bývať u neho, aby som študoval a mohol sa ľahšie venovať duchovným veciam a tak pomáhať dušiam. Povedal som, že by som prijal ponuku, ak by som nenašiel v Manrese vhodnú príležitosť, na ktorú som sa nádejal. Keď som tam však prišiel, dozvedel som sa, že ten rehoľník už zomrel. Vrátil som sa teda do Barcelony a s veľkou usilovnosťou som začal študovať.“ (Autobiografia 54)
Usilovnosť sv. Ignáca v štúdiu potvrdzuje aj svedectvo Juana Pascual: „Študoval gramatiku v mojom doma. Stále mal k dispozícii knižnicu. V dome ho mnohí navštevovali a to z dôvodu veľkého chýru o jeho svätosti a lásky, ktorú mal k ľuďom.“
Okrem štúdia denne sa zúčastňoval na svätej omši vo farnosti Santa María del Mar. Taktiež navštevoval gotickú katedrálu. Juan Pascual vydáva aj ďalšie svedectvo o sv. Ignácovi: „Čas, ktorý strávil v mojom dome využil na to, aby mi každú noc hovoril tisíc vecí o Našom Pánovi, o tom ako treba opovrhnúť svetom a jeho darmi, a ako si vážiť nebeské dary; často mi odporúčal časté prijatie sviatostí, lásku a úctu k Božiemu zákonu. Každú noc spával na zemi, bez toho, aby sa uložil na lôžko a dlhý čas strávil v modlitbe na kolenách. Mnoho nocí som ho pozoroval a videl som posteľ plnú žiary a on na kolenách vo vzduchu, plačúc a prosiac Boha.“ Ignác podľa svedectiev ľudí, ktorí s ním žili, nebol nákladným hosťom v dome. Postil sa skoro každý deň, menej v nedeľu a to, čo trochu sedel si vyžobral z dverí do dverí. Okrem štúdia, ktorému venoval pomerne veľa času, rozvinul tiež apoštolské aktivity, najmä katechézy pre deti, ktoré sa hrávali na uliciach, vykupoval a zachraňoval mnohé prostitútky, zmieroval hnevníkov a poskytoval mnohým duchovné vedenie. Záznamy hovoria aj o tom, že v Barcelone sv. Ignác dal mnohým mladým duchovné cvičenia.
V škole učiteľa Ardévol. Autobiografia a iné pramene nám potvrdzujú, že sv. Ignác mal za učiteľa Jeronima Ardévol, ktorý sa mu ochotne ponúkol dávať hodiny latinskej gramatiky, bez ktorých by sa mu neboli otvorili brány vyšších štúdií. (por. Autobiografia 54)
Autobiografia v tomto momente zachytáva jeden význam prvok v duchovnom živote sv. Ignáca a to vnútorný duchovný zápas. Ignác ho opisuje takto: „Ale jedna vec mi robila ťažkosti: keď som sa začal učiť naspamäť, ako je to pri začiatkoch gramatiky nevyhnutné, prichádzali mi na myseľ nové poznatky o duchovných veciach a nové útechy, a to až natoľko, že som sa nemohol učiť naspamäť. Hoci som sa im všemožne bránil, nemohol som sa ich striasť. Často som o tom premýšľal a hovoril som si: „Také živé poznatky mi neprichádzajú na um ani vtedy, keď sa modlím a keď som prítomný na sv. omši. Takto som sa postupne presvedčil, že toto bolo pokušenie. Po modlitbe som odišiel do kostola Panny Márie pri mori neďaleko domu môjho učiteľa; požiadal som ho, aby ma vypočul trošku v tom kostole. Tam sme si spolu sadli a ja som mu úprimne vyložil všetko, čo sa mi dialo v duši a ako málo som pokročil až do tej doby pre zmienenú príčinu. Spomenutému učiteľovi som sľúbil: „Sľubujem vám, že za tieto dva roky nikdy nevynechám vaše vyučovanie, kým sa mi podarí zohnať v Barcelone chlieb a vodu pre svoje živobytie.“ Keďže som urobil tento sľub s veľkou úprimnosťou, už nikdy viac som nemal tie pokušenia.“ (Autobiografia 54-55) Zlý duch chcel Ignácovi zabrániť študovať tým, že mu posielam hojnosť duchovných útech. Ignác v tom čase mal už 33 rokov. Pramene spomínajú predovšetkým štúdium latinského jazyka. Ale záujem Ignáca bol oveľa širší, všeobecnejší a jeho priateľstvá s mnohými ľuďmi mu umožnili ľahšie získať poznanie o kultúrnom svete v okolí Barcelony. V Barcelone boli totiž rôzne študijné krúžky, najmä humanistiky: La Academia de humanistas. Tiež mal kontakt z Enchiridion militis christiani de Erasmo. V tomto poslednom prípade sú aj niektoré rozdielnosti. Kým páter Ribadeneira a Polanco potvrdzujú , že sv. Ignác čítal Erazma už v Barcelone, iní ako, napríklad páter González de Cámara potvrdzuje, že prvý krát sa zaoberal štúdiom Erazma v Alcale. Čo však rozporuplné nie je, je to, že sv. Ignác mal možnosť čítať niektoré časti diel, najmä z dôvodov štúdia latinského jazyka.
Už v Barcelone sa Ignác veľmi znepokojoval aj nad situáciou v Cirkvi a jej reformou. Toto znepokojenie zostalo u neho po celý jeho život. Sám Ignác to potvrdzuje na inom mieste vo svojej Autobiografii, že počas prvých rokov štúdií mu prichádzali často na um reformátorské myšlienky, ktoré však vtedy nevedel celkom zrealizovať: „Keď som sa ešte v Barcelone radil, či mám študovať a ako dlho, hlavná vec pozostávala v tom, či po štúdiách vstúpim do rehole, alebo či sa budem túlať svetom. Pri myšlienke vstúpiť do rehole sa vzbudzovala vo mne súčasne aj túžba vstúpiť do nejakej rehole, ktorá je na úpadku a málo reformovaná; preto som chcel vstúpiť do takej rehole, aby som tam mohol viac trpieť. Myslel som si, že Boh bude preto azda rehoľníkom na pomoci. Boh mi dal veľkú dôveru, že úspešne pretrpím všetky tie urážky a krivdy, ktoré mi tam spôsobia.“ (Autobiografia 71)
Ignác študoval v Barcelone dva roky: „Po dvoch rokoch štúdia, počas ktorých — ako mi povedali — som veľmi pokročil, môj učiteľ mi oznámil, že sa môžem dať zapísať na kurz slobodných umení, aby som teda šiel do Alcaly. Ja som sa však predsa ešte dal vyskúšať istému doktorovi teológie. Ten mi dal takú istú radu. Vydal som sa teda sám na cestu do Alcaly, i keď som už vtedy, ako sa mi zdá, mal aj niekoľko spoločníkov.“ (Autobiografia 56) Po dvoch rokoch štúdia základov latinčiny napokon poslúchol radu magistra Ardévola a šiel na ďalšie štúdiá na univerzitu v Alcale.
(spracované podľa Ricardo Garcia-Villoslada, San Ignacio de Loyola. Nueva Biografía, s. 258-269)