Sv. Ignác v Alcale a Salamanke: štúdium, apoštolát, procesy (1526-1527)
Sv. Ignác po skončení kurzu latinčiny v Barcelone, odcestoval na ďalšie štúdiá najprv do Alcaly. „Po dvoch rokoch štúdia, počas ktorých — ako mi povedali — som veľmi pokročil, môj učiteľ mi oznámil, že sa môžem dať zapísať na kurz slobodných umení, aby som teda šiel do Alcaly. Ja som sa však predsa ešte dal vyskúšať istému doktorovi teológie. Ten mi dal takú istú radu. Vydal som sa teda sám na cestu do Alcaly, i keď som už vtedy, ako sa mi zdá, mal aj niekoľko spoločníkov. Keď som prišiel do Alcaly, začal som žobrať a žiť z almužien. Neskoršie, po desiatich alebo dvanástich dňoch takéhoto spôsobu života, ma uvidel istý klerik a iní, čo boli s ním, prosiť o almužnu. Začali sa mi posmievať a užívali potupné výrazy, ako sa zvyčajne robieva s tými, ktorí žobrú, hoci sú zdraví. Práve vtedy prechádzal tadiaľ správca novej Antezanovej nemocnice; ten dal najavo, že sa mu to nepáči. Zavolal ma a pojal ma so sebou do nemocnice. Tam mi pridelil jednu izbičku a dal mi všetko, čo som potreboval. V Alcale som študoval asi jeden a pol roka.“ (Autobiografia 56-57) Z Alcaly Ignác odišiel do Salamanky.
V Alcale študoval na univerzite niekoľko zaujímavých predmetov, ktoré opisuje vo svojej Autobiografii: „Študoval som tam Sotovu dialektiku, Albertovu fyziku a magistra sentencií.“ (Autobiografia 57) Tieto predmety sa vyučovali na univerzite, ktorá bola založená v roku 1508 kardinálom Cisnerom. Pravdepodobne Ignác študoval v aulách tejto univerzity. Existuje však aj výpoveď, svedectvo, podľa ktorého Ignác a spoločníci študovali privátne, pod vedením jedného profesora z univerzity, ktorý im dával hodiny.
Štúdium však nebolo jedinou aktivitou sv. Ignáca v Alcale. Krátko po príchode do Alcaly sa začal venovať svojim apoštolským aktivitám. Píše: „Počas pobytu v Alcale som sa zaoberal aj dávaním duchovných cvičení a vysvetľovaním katechizmu; to prinášalo dobré ovocie na Božiu slávu. Mnohé osoby dospeli k veľkému poznaniu a k záľube v duchovných veciach. Iní zasa upadli do rozličných pokušení, ako napr. jedna osoba, keď sa chcela bičovať, nemohla to urobiť, ako keby jej niekto bol držal ruku a iné podobné veci, ktoré narobili veľa rozruchu medzi ľudom, zvlášť pre veľký nával ľudí, schádzajúcich sa na vysvetľovanie katechizmu. (Musím pripomenúť, že raz v noci aj ja sám som mal strach.) (Autobiografia 57)
Veľa rozličných osôb prichádzalo za Ignácom. Prichádzali najmä s mnohými problémami, ktoré ich trápili. Všetkým týmto Ignác ponúkal základné princípy kresťanstva a dával im duchovné cvičenia. Nejde o celé duchovné cvičenia, ako sú uvedené v jeho knižočke teraz. Išlo najmä o jednoduché praktické duchovné rady, ľahšie spôsoby modlitby, spytovanie svedomia, rozlišovanie a to všetko spolu s katechetickými inštrukciami. Ignác ich dával predovšetkým ľuďom s malou prípravou.
Páter Ribadeneira hovorí, že jeden z prvých, ktorý natrafil na sv. Ignáca bol študent Vitoria, nazývaný Martín de Olabe, od ktorého prijal prvú almužnu. Neskôr tento mladý vyštudovaný doktor teológie vstúpil do Spoločnosti Ježišovej a bol vynikajúcim profesorom v Rímskom kolégiu a to až do svojej smrti. Ďalšími priateľmi Ignáca boli dvaja bratia: „Hneď po príchode do Alkaly som sa zoznámil s Don Diegom de Guía, ktorý býval so svojím bratom; tento jeho brat mal v Alcale tlačiareň a dosť všetkého, čo potreboval. Títo mi pomáhali almužnami, aby som mohol pomáhať chudobným. Vo svojom dome dali tiež prístrešie mojim trom spoločníkom. Keď som raz prišiel prosiť almužnu na určité potrebné veci, Don Diego mi povedal, že nemá peniaze. Otvoril však skriňu, v ktorej mal rozličné veci a dal nám rôznofarebné prikrývky na posteľ, nejaké svietniky a iné podobné veci. Zavinul som si to všetko do prestieradla, prehodil cez plece a odišiel som pomáhať chudobným.“ (Autobiografia 57) Bratia de Eguía boli po matke príbuznými sv. Františka Xaverského a pochádzali z Navarry. Diego bol už dlhší čas kňazom, keď sa v Benátkach stretol s Ignácom. S bratom Štefanom vstúpil do Spoločnosti; neskoršie bol špirituálom v rímskom dome Spoločnosti a za čas aj spovedníkom sv. Ignáca. Štefan bol laickým bratom. Ich brat Michal mal v Alcale kníhtlačiareň, v ktorej rok pred Ignácovým príchodom vyšlo slávne dielo Erazma Rotterdamského „Enchiridion militis Christiani“. V čase pobytu Ignáca v jeho dome vyšlo „Nasledovanie Krista“, pravdepodobne na Ignácovo odporúčanie.
Ďalším bol portugalský kňaz Manuel Miona. Manuel Miona odporučil sv. Ignácovi čítať dielo od Erazma. Ďalší Portugalčan páter da Cámara však pripomína, že Ignác nechcel čítať túto knihu, pretože mnohí kazatelia a významné osoby ju neschvaľovali. Podľa Ribadeneiru však vieme, že Ignác sa stretol s touto knihou v Barcelone, najmä však kvôli štúdiu latinského jazyka a nie z dôvodu duchovného čítania.
Pastoračná činnosť sv. Ignáca a najmä veľký záujem ľudí o jeho prednášky, vzbudil pozornosť a rozruch v okolí. Všimla si ho dokonca inkvizícia. Ignác píše: „Ako som už spomenul, po celom tom kraji nastal veľký rozruch pre veci, ktoré sa diali v Alcale; jedni hovorili o tom tak, iní zas onak. Celá záležitosť sa dostala až do Toleda a dokonca k inkvizítorom. Títo prišli do Alcaly; upozornil ma na nich ich hostiteľ, pripomenul, že nás ľudia volajú „hnedokabátnici“, a myslím aj „alumbrados — osvietenci“ a že nás budú mučiť. Naozaj, hneď začali vyšetrovanie a proces o našom živote; nakoniec sa vrátili do Toleda bez toho, aby nás predvolali, hoci prišli len pre ten cieľ. Proces zverili vikárovi Figueroovi, ktorý je teraz u cisára. Ten si nás po niekoľkých dňoch predvolal a rozpovedal nám, že inkvizítori viedli vyšetrovanie a proces o našom živote; preto môžeme bez prekážky aj naďalej robiť, čo sme robievali, lebo nenašli nijaký blud v našom učení ani v našom živote. Keďže však nie sme rehoľníci, nezdá sa vhodné, aby sme nosili rovnaký oblek; preto bude dobré a radí nám, aby si títo dvaja — ukazujúc na mňa a na Artiagu — prefarbili oblek na čierno a druhí dvaja, Kalist a Cáceres, na tmavohnedo a Janko, to bol mladý Francúz — že môže ostať tak. Povedal som, že urobíme, čo sa nám nariaďuje. „Ale neviem“ — pokračoval som — „aký úžitok majú tieto vyšetrovania; raz jednému z nás istý kňaz nechcel dať sväté prijímanie a aj mne robili ťažkosti. Chceli by sme vedieť, či sa našiel u nás nejaký blud.“ — „Nie,“ — odpovedal Figueroa — „veď keby sa bol našiel, boli by vás upálili.“ — „Veru aj vás by boli upálili,“ — povedal som — „keby u vás objavili kacírstvo.“ Prefarbili sme si teda obleky, ako nám to prikázali. O pätnásť alebo dvadsať dní mi Figueroa nariadil, aby som nechodil bosý, ale aby som sa obúval. Urobil som to celkom spokojne ako pri všetkom, čo mi nariaďovali. Po štyroch mesiacoch ten istý Figueroa znova zaviedol proti nám vyšetrovanie. Myslím, že okrem zvyčajných príčin, ako mi to rozprával Bustamante — dala k tomu podnet okolnosť, že istá vydatá žena z vyššieho stavu preukazovala mi osobitnú úctu a oddanosť. Prichádzala do nemocnice ešte za tmy, zahalená — ako je to v Alcale de Henares zvykom —, aby ju nepoznali. Keď prišla, odhalila si tvár a vošla do mojej izby. Ani tentoraz nám nič neurobili; po vyšetrovaní nás ani nepredvolali, ani nám nič nepovedali.“ (Autobiografia 58-59)
Španielska inkvizícia bola cirkevno-štátnou ustanovizňou na zabezpečenie náboženskej i národnej jednoty. Keďže Alcalá de Henares patrila do toledskej diecézy, hlavný iknvizičný súd bol v Tolede. Ignác prišiel do Alcaly r. 1526. Rok predtým v septembri toledská inkvizícia vydala edikt, v ktorom sa odsudzovalo 48 výrokov tzv. „osvietených“ — alumbrados. Kópia sa uchováva v Archíve Historico Nacional de Madrid. Ignác mohol napísať portugalskému kráľovi Jánovi III. r. 1545, že „nikdy nebol odsúdený ani pre jednu vetu alebo nejakú hlásku“ (FN I, 53). Podobné správy Ignáca o inkvizičných procesoch sú dôkazom, že španielska inkvizícia nebola v skutočnosti taká ukrutná, ako ju zavše predstavujú fantastické legendy nepriateľov katolicizmu.
Z troch alcalských procesov proti Ignácovi sa zachovali všetky spisy. Inkvizítormi boli: Michal Carasco a Alfonso Mejía, pisárom Francesco Ximénez. Vyšetrovanie trvalo jeden deň a pozostávalo len z vypočúvania svedkov. 21. novembra dal si Ignáca a spoločníkov predvolať generálny vikár toledského arcibiskupa Juan Rodriguez de Figueroa a vyniesol nad nimi rozsudok, aby „pod svätou poslušnosťou a pod trestom exkomunikácie, do ktorej ipso facto upadnú, ak urobia opak, každý z nich v najbližších ôsmich dňoch zanechal spomenutý oblek a spôsob obliekania prispôsobil šatu, aký nosia klerici alebo laici v týchto kastílskych kráľovstvách“ (MI IV I, 608).
O ďalšom procese Ignác píše: „Po ďalších štyroch mesiacoch, keď som už býval v jednom domčeku mimo nemocnice, jedného dňa prišiel k mojim dverám akýsi strážca, zavolal ma a povedal: „Poďte na chvíľku so mnou!“ Zatvoril ma do žalára a povedal mi: „Nevychádzajte odtiaľto, kým sa vám niečo iné nenariadi!“ Bolo to v letnej dobe a keďže ma nedržali v prísnej väzbe, prichádzali ma mnohí navštíviť, zvlášť jeden, a to bol môj spovedník. Robieval som to isté, ako prv na slobode, totiž vysvetľoval som katechizmus a dával som duchovné cvičenia. Nikdy som si nechcel vziať obhajcu alebo právnika, hoci sa mi mnohí ponúkali. Osobitne si spomínam na pani Terezu de Cárdenas (Po krátkom pokoji Ignáca cez Veľký týždeň 18. alebo 19. apríla uväznili. Navštívili ho viacerí priatelia. Zvlášť si spomína na pani Teresu Enriquez de Cárdenas, ktorá chcela použiť svoj vplyv, aby Ignáca prepustili z väzenia. Ignác bol proti tomu. Až po siedmich dňoch väzenia prišiel k nemu Figueroa s pisárom. Dopytoval sa ho o sobote, lebo sa chcel dozvedieť, či nie je pokrstený Žid, ktorý ostáva hádam aj naďalej Židom. Polanco o tom píše, že Ignác takto odpovedal: v sobotu si osobitne uctieva Pannu Máriu a v jeho kraji vôbec niet Židov.), ktorá posielala iných navštíviť ma a veľa ráz mi ponúkla pomoc vyslobodiť ma z väzenia. Nič som však neprijal, iba som hovorieval: „Ak ten, z lásky ku ktorému som sa sem dostal, bude chcieť, isto ma vyslobodí.“ Sedemnásť dní som bol vo väzení bez toho, aby ma vypočúvali alebo aby som sa dozvedel príčiny svojej väzby. Konečne prišiel do väzenia Figueroa a vypytoval sa ma na mnohé veci, dokonca aj na to, či svätím sobotu; a či poznám isté dve ženy, matku a dcéru. (Spomenuté ženy boli María del Vado a jej dcéra Luisa Velazguezová so slúžkou Catalinou. Vykonali si púť do Jaén, malého mestečka, vzdialeného 60 km severne od Granady; tam sa uctievala Veronikina šatka. Vrátili sa 21. mája, kedy ich vypočul Figueroa.) Odpovedal som mu, že hej, poznám. A že či som vedel o ich odchode prv, ako odišli. Odpovedal som, že nie, a to pod prísahou, ktorú som zložil. Nato mi vikár položil ruku na plece na znak uspokojenia a povedal s radosťou: „To bola príčina, pre ktorú ste sa sem dostali.“ Medzi mnohými osobami, ktoré chodievali ku mne, bola aj istá matka a dcéra, obidve vdovy; dcéra bola veľmi mladá a veľmi pekná. Obidve, najmä dcéra, robili veľký pokrok v duchovnom živote natoľko, že hoci boli šľachtičné, predsa sa pešo vybrali na púť k Veronike de Jaén celkom samotné; neviem, či sa na ceste neživili žobraním. To vyvolalo v Alcale veľký rozruch. Doktor Ciruelo (Dr. Pedro Ciruelo bol slávnym profesorom teológie na alcalskej univerzite. V rozsudku z 1. júla 1527 sa znova zakazovalo Ignácovi nosiť zvláštne rúcho. To urobilo na neho hlboký dojem. P. Goncalves vo svojom „Denníku“ má o tom nasledovnú poznámku: „Pýtal som sa Otca, aký dôvod mal k tomu, aby v Spoločnosti nenosili osobitné rúcho. Odpovedal: ‚Na začiatku som sa venoval kajúcnostiam a nosil som odlišné rúcho. Sudcovia mi však nariadili, aby som sa šatil podľa zvyčajného všeobecného spôsobu. Odtiaľ som si osvojil túto náklonnosť: reku, keď mi to nariaďujú, urobím to tak, veď predsa na rúchu málo záleží‘“), ktorý mal nad nimi určitú ochranu, myslel, že ja som ich na to naviedol, preto ma dal znova zatknúť. Len čo som sa dozvedel, čo o tom hovoril vikár, povedal som mu: „Chcete, aby som vám trošku podrobnejšie vysvetlil tú vec?“ Odpovedal: „Hej.“ — „Musíte vedieť,“ — povedal som — „že tie dve ženy mnoho ráz mi oduševnene rozprávali, že by chceli ísť celým svetom a posluhovať chudobným v tej alebo onej nemocnici; ale ja som ich vždy odhováral od toho úmyslu, pretože dcéra je taká mladá a taká pekná atď. A povedal som im aj to, že ak chcú navštevovať chudobných, môžu to robiť aj tu v Alcale a môžu aj sprevádzať Najsvätejšiu sviatosť.“ Po skončení tohto rozhovoru Figueroa odišiel spolu so svojím notárom, ktorý všetko písomne zaznamenal. V tom čase Kalist bol v Segovii; keď sa dozvedel o mojom väzení, hneď prišiel za mnou, hoci sa len nedávno zotavil z ťažkej choroby; žil spolu so mnou vo väzení. Ja som mu však povedal, že bude lepšie, keď sa ohlási u vikára. Ten zaobchádzal s ním veľmi vľúdne a povedal mu, že mu rozkazuje ísť do väzenia, lebo je treba, aby tam bol, kým sa nevrátia tie ženy, aby sa videlo, či potvrdia moju výpoveď. Kalist teda pobudol niekoľko dní vo väzení, ale keď som spozoroval, že mu to poškodzuje zdravie, pretože sa ešte celkom nezotavil z choroby, dal som ho odtiaľ vyslobodiť pomocou istého doktora, môjho veľkého priateľa. Od toho dňa, keď som sa dostal do väzenia, až po deň, keď ma z neho prepustili, uplynulo štyridsaťdva dní. Po ich uplynutí, keďže sa tie dve nábožné ženy vrátili, dostavil sa do väzenia notár a prečítal mi rozsudok: že som slobodný, ale sa mám obliekať ako ostatní študenti a že nesmiem hovoriť o veciach viery za štyri roky, počas ktorých mám ja a moji spoločníci ešte študovať, lebo nie sme dostatočne vzdelaní. Pravdupovediac ja som bol z nich ešte najučenejší, hoci moje vedomosti mali slabé základy. Toto však bola práve vec, ktorú som obyčajne pripomínal, kedykoľvek ma vypočúvali. Po tomto rozsudku som bol trochu v pochybnostiach, čo mám robiť, lebo sa mi zdalo, že mi zatvárali bránu k tomu, aby som pomáhal dušiam a neudávali mi nijaké dôvody, iba to, že nemám dostatočné štúdiá. Nakoniec som sa rozhodol, že pôjdem k toledskému arcibiskupovi Fonsecovi (Alfonso de Fonseca y Acebedo bol toledským arcibiskupom od r. 1523 do svojej smrti 1534. Bol veľkým priateľom a podporovateľom humanistov. Usiloval sa získať pre univerzitu v Alcale Erazma Rotterdamského. V tom čase bol vo Valladolide, kde 5. júna pokrstil princa Filipa. Roku 1521 založil v Salamanke kolégium sv. Jakuba pre chudobných študentov.) a zverím vec do jeho rúk. Odcestoval som teda z Alcaly a navštívil som arcibiskupa vo Valladolide. Úprimne som mu porozprával všetko, čo sa dialo, a povedal som mu, že hoci už nie som pod jeho právomocou a nie som už viazaný držať sa jeho úsudku, predsa urobím v tej veci, čo mi on nariadi. (Pritom som mu vykal ako zvyčajne všetkým.) Arcibiskup ma veľmi milo prijal. Keď sa dozvedel, že chcem ísť do Salamanky, povedal, že aj v Salamanke má veľa priateľov a jedno kolégium a dal mi všetko k dispozícii. Keď som odchádzal, dal mi štyri skudy. (Autobiografia 60-63)
Salamanka
Na začiatku júla prišiel sv. Ignác do Salamanky. Jeho štyria spoločníci z Alcaly ho už predišli. Ignác spomína vo svojej Autobiografii, že istá žena mu ponúkla svoj byt: „Keď som prišiel do Salamanky a modlil som sa v istom kostole, akási nábožná žena ma spoznala, že aj ja patrím do spoločnosti, lebo moji štyria spoločníci tam už boli niekoľko dní. Opýtala sa ma na meno a potom ma zaviedla do bytu mojich spoločníkov.“ (Autobiografia 64)
Ak v Alcale sa Ignác venoval menej štúdiu, ešte menej to mohol robiť v Salamanke. Niekoľko dní totiž po svojom príchode do Salamanky bol opäť vypočúvaný. Príležitosť k tomu si dal v podstate sám Ignác, ktorý si vybral v Salamanke za svojho spovedníka istého dominikána, ktorý mu pri istej príležitosť povedal, že by chceli s ním hovoriť jeho spolubratia. Ignác akceptoval toto pozvanie na diskusiu a takto o nej píše: „V Salamanke som sa spovedával v kostole svätého Štefana u jedného rehoľníka svätého Dominika. Po desiatich alebo dvanástich dňoch od príchodu mi spovedník jedného dňa povedal: „Otcovia v dome by sa chceli s vami porozprávať.“ Odpovedal som: „V mene Božom.“ — „Bude dobre,“ — povedal spovedník — „keď prídete sem v nedeľu na obed. Ale na jedno vás upozorňujem: budú sa chcieť dozvedieť od vás mnoho vecí.“ Prišiel som teda v nedeľu s Kalistom; po obede nás zaviedol podprior — keďže prior nebol doma — do kaplnky spolu so spovedníkom a myslím ešte s jedným rehoľníkom. Tu podprior s veľkou vľúdnosťou začal rozprávať, aké dobré správy majú o našom živote a mravoch, že kážeme podľa apoštolského spôsobu, a že by sa o týchto veciach chceli troška podrobnejšie dozvedieť. Začali sa nás teda vypytovať, čo sme študovali. Odpovedal som: „Ja som študoval najviac zo všetkých.“ A vydal som zreteľne počet z toho mála, čo som naštudoval a s akým slabým základom. „A o čomže tak kážete?“ — „My,“ — odpovedal som — „nekážeme, ale sa iba dôverne rozprávame o Božích veciach s niektorými ľuďmi: napr. po jedle s niektorými ľuďmi, ktorí nás pozvú.“ — „Ale,“ — pýtal sa rehoľník — „o akých Božích veciach sa rozprávate? Lebo práve to by sme chceli vedieť.“ — „Rozprávame sa“ — odpovedal som — „raz o tej, inokedy o onej čnosti, a to s pochvalou; inokedy zas o tej a potom zas o inej neresti, ktorú vždy odsudzujeme.“ — „Vy nie ste študovaní,“ — povedal rehoľník — „a predsa hovoríte o čnostiach a nerestiach, o tom však nik nemôže hovoriť, iba ak jedným z týchto dvoch spôsobov: alebo zo štúdií, alebo z Ducha Svätého. Nie však zo štúdií, ergo — teda z Ducha Svätého.“ Tu som sa trošku zamyslel, lebo sa mi nepáčil takýto spôsob dokazovania; po krátkom mlčaní som povedal, že netreba viac rozprávať o týchto veciach. Rehoľník však naliehal: „Práve teraz, keď sa rozširuje toľko bludov Erazma a iných ľudí, ktorí zavádzajú svet, nechcete teda vysvetliť, o čom sa rozprávate?“ (Autobiografia 64-66) Záverečná poznámka pátra dominikána poukazuje na teologické dišputy tých dní. V dňoch 27. júna — 13. augusta 1527 sa konala vo Valladolide teologická konferencia za účasti slávnejších teológov z celého Španielska a veľkého inkvizítora Alfonsa Manriqua, sevillského arcibiskupa. Debatovali o 21 výrokoch vybraných z diel Erazma Rotterdamského. Dominikánski a františkánski teológovia boli veľkými protivníkmi svetoznámeho humanistu. Iní teológovia ho zasa bránili, takže diskusie sa skončili bez zaujatia jednotného stanoviska.
Po mnohých otázkach, ktoré dominikáni adresovali Ignácovi, sa nakoniec rozhodol, že nebude viac o niektorých veciach diskutovať. Ignác takto opisuje túto situáciu: „Odpovedal som: „Otče, nepoviem viac, než čo som povedal, iba ak pred svojimi predstavenými, ktorí ma môžu zaviazať to urobiť.“ Predtým sa pýtali, prečo sa Kalist tak oblieka: nosil krátku kazajku, na hlave veľký klobúk, v ruke pútnickú palicu a čižmy skoro až do polovice lýtka; keďže bol veľmi vysoký, vyzeral ešte spotvorenejší. Vysvetlil som mu, ako sme boli uväznení v Alcale a ako nám nariadili obliekať sa po študentsky; že ten môj spoločník pre veľké horúčavy daroval svoj študentský kabát nejakému chudobnému bohoslovcovi. Tu rehoľník akoby cez zuby a posunkami povedal, že sa mu to nepáči: „Láska začína od seba!“ Vráťme sa však k nášmu rozhovoru. Keď podprior nemohol zo mňa viac vytiahnuť ani slovo, povedal: „Zostaňte tu, nájde sa spôsob, aby ste všetko povedali.“ Nato sa všetci rehoľníci rýchlo vzdialili. Keď som sa však ešte predtým opýtal, či chcú, aby sme zostali v kaplnke alebo niekde inde, podprior odpovedal, aby sme len ostali v kaplnke. Rehoľníci dali pozatvárať všetky dvere a ako sa zdá, radili sa so sudcami. Obidvaja sme ostali v kláštore tri dni bez toho, aby nám čosi vybavili na súde. Za ten čas sme jedávali spoločne s rehoľníkmi v ich jedálni. Naša izba bola skoro stále plná rehoľníkov, ktorí prichádzali pozrieť sa na nás. Vždy som rozprával o zvyčajných veciach, takže medzi nimi nastala akoby roztržka; lebo mnoho bolo takých, ktorí prejavovali ku mne náklonnosť.“ (Autobiografia 66) Napokon prišiel notár, ktorý Ignáca a jeho spoločníka poslal do väzenia. Spútali ich spolu tou istou reťazou. Na druhý deň sa roznieslo po meste, že Ignác a jeho spoločníci boli zadržaní a uväznení a mnoho ľudí im začalo posielať to, čo potrebovali. Okrem toho mnohí Ignáca začali navštevovať, Ignác tak mohol opäť pokračovať v dávaní Cvičení, v hovorení o Bohu: „Po troch dňoch prišiel notár a odviedol nás do žalára. Nedali nás však dolu, spolu so zločincami, ale hore do jednej izby, v ktorej však bolo veľa špiny, lebo to bola stará a neobývaná miestnosť. Obidvoch nás zviazali jednou reťazou, každého za jednu nohu; reťaz bola priviazaná o stĺp, ktorý bol uprostred miestnosti; bola dlhá desať alebo dvanásť piadí, takže zakaždým, ak chcel jeden niečo urobiť, musel ho aj druhý sprevádzať. Cez celú tú noc sme bedlili. Nasledujúci deň, keď sa po meste rozniesol chýr o našom uväznení, poslali nám do žalára veci na spanie a hojnosť všetkého, čo sme len potrebovali. Veľa ľudí nás stále chodilo navštevovať. A ja som pokračoval vo svojich cvičeniach, najmä v rozhovoroch o Bohu atď.“ (Autobiografia 67)
Boli vypočúvaní bakalárom Fríasom. Zaujímavosťou je, že Ignác tu po prvý raz spomína Cvičenia, ktoré mal aj zapísané, aj tie poskytol na preštudovanie: „Bakalár Frías nás prišiel vypočúvať, a to každého osobitne. Odovzdal som mu všetky svoje papiere — boli to duchovné cvičenia —, aby ich preskúmal.“ (Autobiografia 67) Toto je prakticky prvá zmienka, keď Ignác hovorí o napísaných Cvičeniach vo svojej Autobiografii. Duchovné cvičenia boli v Salamanke predmetom veľkej diskusie: „O niekoľko dní ma predvolali pred štyroch sudcov, z ktorých traja boli doktori: San Isidro, Paravinhas a Frías a štvrtý bol bakalár Frías. Všetci títo už videli Duchovné cvičenia. Pýtali sa na mnohé veci, nielen čo sa týkalo cvičení, ale aj z teológie, napr. o Najsvätejšej Trojici a o Prevelebnej sviatosti, ako totiž rozumiem tieto články viery. Zopakoval som svoje zvyčajné vyhlásenie. Ale potom na rozkaz sudcov predsa som len prehovoril, a to tak, že mi nemali čo vyčítať….“ (Autobiografia 68 ) Ignác tak po každej stránke ukázal ako naplno žije svoje Cvičenia. To vzbudilo veľkú pozornosť aj u cirkevných predstaviteľov: „Medzi mnohými, ktorí prichádzali do väzenia porozprávať sa so mnou, prišiel raz aj Don Francisco de Mendoza, ktorý je teraz kardinálom v Burgose; prišiel s bakalárom Fríasom.“ (Autobiografia 69)
Po všetkých týchto peripetiách, ktoré Ignác zažil v Salamanke a potom ako výsluch skončil neodsúdením Cvičení sa rozhodol opustiť Salamanku a zamieriť na ďalšie štúdiá do Paríža: „Po dvadsiatich dvoch dňoch väzenia nás predvolali vypočuť rozsudok; ten znel, že sa nenašiel ani v našom živote, ani v našom učení nijaký blud (Ignác sa zmieňuje o svojich procesoch aj v liste portugalskému kráľovi Jánovi III.: „Vo všetkých týchto ôsmich procesoch z Božej milosti a z Božieho milosrdenstva nikdy som nebol odsúdený ani v jednej vete, ba ani v jednej slabike, ani mi nebolo uložené nejaké pokánie, ani som nebol vypovedaný. Ak by Vaša Výsosť chcela vedieť, prečo bolo toľko podozrievaní proti mne, nech ráči vedieť, že to nebolo nič v súvislosti s rozkolníkmi, luteránmi alebo osvietencami, lebo s tými som sa ja nikdy nestýkal a s nikým som sa nepoznal. Divili sa iba tomu, hlavne v Španielsku, že ja, hoci nemám vzdelanie, môžem tak veľa rozprávať o duchovných veciach a že mám pre ne toľko stykov. Boh, náš Pán, ktorý ma stvoril a ktorý ma bude súdiť, je mi svedkom, že by som za všetku moc a za všetky časné bohatstvá, koľko ich je len pod nebom, nechcel, aby sa všetky tieto veci neboli stali, ale túžim, aby to šlo ešte oveľa ďalej na väčšiu slávu jeho Božskej Velebnosti“ (MI I, 296).); môžeme teda aj naďalej robiť, čo sme dovtedy robili, totiž vyučovať katechizmus a rozprávať o Božích veciach, ale s tou výhradou, že nikdy nebudeme rozhodovať: toto je smrteľný hriech, alebo tamto je všedný hriech, až o štyri roky, počas ktorých si vykonáme dôkladnejšie štúdiá. Keď čítali rozsudok, sudcovia nám preukázali veľkú láskavosť, lebo chceli, aby sme ho prijali. Povedal, som že urobím všetko, čo rozsudok prikazuje, ale ho neprijmem, pretože bez toho, aby ma odsúdili v niečom, zatvárajú mi ústa, aby som nepomáhal blížnym, v čom im môžem pomáhať. Hoci doktor Frías, ktorý sa ukazoval veľmi láskavý, veľmi na to naliehal, povedal som iba toľko, že kým budem pod právomocou Salamanky, dovtedy budem robiť, čo sa mi nariadilo.
Hneď nato nás prepustili zo žalára. Všetko som poručil Pánu Bohu a rozmýšľal som, čo mám robiť. Skusoval som veľké ťažkosti ohľadom svojho pobytu v Salamanke. Zdalo sa mi, že tým zákazom upresňovať, čo je smrteľný a čo je všedný hriech, mal som zatvorenú bránu ako pomáhať dušiam. Preto som sa rozhodol, že pôjdem študovať do Paríža. Keď som sa ešte v Barcelone radil, či mám študovať a ako dlho, hlavná vec pozostávala v tom, či po štúdiách vstúpim do rehole (P. Laínez píše o pochybnostiach, ktoré trápili Ignáca pri výbere rehole, v ktorej chcel pracovať: „Keďže potom jasne videl, že je povolaný pomáhať druhým, hovorieval, že čím prv by sa chcel stať konventuálom alebo observantom, aby mohol pomáhať druhým“ (Fontes narr. II, 137–138).), alebo či sa budem túlať svetom. Pri myšlienke vstúpiť do rehole sa vzbudzovala vo mne súčasne aj túžba vstúpiť do nejakej rehole, ktorá je na úpadku a málo reformovaná; preto som chcel vstúpiť do takej rehole, aby som tam mohol viac trpieť. Myslel som si, že Boh bude preto azda rehoľníkom na pomoci. Boh mi dal veľkú dôveru, že úspešne pretrpím všetky tie urážky a krivdy, ktoré mi tam spôsobia. Keďže ma v Salamanke počas väzby neopúšťali tieto túžby, ktoré som mal predtým, t. j. pomáhať dušiam a pre ten cieľ najprv študovať a združiť okolo seba niekoľko spoločníkov s tým istým úmyslom a udržať si tých, ktorých som už mal, preto som sa rozhodol odísť do Paríža. S týmito poslednými som sa dohovoril, aby ma tam (v Salamanke) čakali a ja sám sa pôjdem najprv presvedčiť, či by sa mi podarilo nájsť prostriedky, aby tam mohli študovať aj oni. Mnohé vynikajúce osobnosti veľmi na mňa naliehali, aby som neodchádzal. Nikdy ma však nemohli o tom presvedčiť. Pätnásť alebo dvadsať dní po prepustení zo žalára som si vzal so sebou niekoľko kníh a odišiel sám na somárovi. (Ignácov pobyt v Salamanke trval asi dva mesiace: od polovice júla do polovice septembra 1527. V Barcelone ostal asi tri mesiace a potom sa vydal na cestu do Paríža aj napriek odhováraniu svojich priateľov. Práve v tom čase francúzske vojská pod vedením generála Lautreca vtrhli do severného Talianska.) Keď som prišiel do Barcelony, všetci tí, čo ma poznali, odhovárali ma od cesty do Francúzska pre veľké vojny, ktoré vtedy zúrili. Spomínali mi aj jednotlivé osobitné prípady a tvrdili, že Španielov napichujú na ražne. Ale ja som nikdy nemal ani len trošku strach.“ (Autobiografia 70-72)
(spracované podľa Cándido de Dalmases, El Padre maestro Ignacio, s. 79-89; Ricardo Garcia Villoslada, San Ignacio de Loyola. Nueva biografia ,s. 272-302; sv. Ignác o Sebe)