Sv. Ignác: Prvý čas pre vykonanie voľby (DC 175)

Sv. Ignác: Prvý čas pre vykonanie voľby (DC 175)

„Tri časy, aby sa urobila zdravá a dobrá voľba v každom jednom z nich. Prvý čas je, keď Boh náš Pán tak pohýna a priťahuje vôľu, že bez toho, aby pochybovala alebo mohla pochybovať, táto duša dobre pripravená, nasleduje to, čo jej Boh navrhuje; tak ako to urobili sv. Pavol a sv. Matúš, tým, že nasledovali Krista nášho Pána.“

Zaujímavé v tejto dobe, v tomto prvom čase pre vykonanie si voľby je pasívne až mystické prostredie, pasívna až mystická atmosféra. Na druhej strane môžeme vnímať sv. Ignáca, že je človekom duchovných cvičení, ktoré sú predovšetkým plné aktivity, osobnej práce a námahy exercitanta a tiež istým miestom duchovných zápasov a bojov. Túto aktivitu približujú niektoré významné slovíčka, ktoré sa v DC často opakujú: počúvať; vyskúšať si to alebo zažiť Božiu aktivitu, ktorá hýbe a priťahuje ľudskú vôľu; vidieť dušu, ktorá bez váhania nasleduje to, čo jej Boh navrhuje. Z tohto všetkého exercitant zakusuje silný dojem, ktorý vrcholí v láske. Avšak okrem aktivity, DC sú miestom aj mnohých mystických častí, ktoré sú tiež rozptýlené po celých DC.

Páter Casanovas pri pohľade na prvý čas voľby v DC sv. Ignáca hovorí, že tento čas je úzko spätý s druhým pravidlom rozlišovania duchov v druhom týždni, ktoré opisuje, že iba Boh môže dať útechu bez predchádzajúcej príčiny: „Iba Boh, náš Pán, môže dať duši útechu bez predchádzajúcej príčiny, lebo vlastnosťou Stvoriteľa je vojsť do duše, vyjsť z nej a pôsobiť v nej hnutia a celú ju pozdvihnúť k láske svojej božskej Velebnosti. Hovorím: bez príčiny, t.j. bez predchádzajúceho spozorovania alebo poznania akéhosi predmetu, čo by mohlo vzbudiť takú útechu v duši prostredníctvom jej úkonov rozumu a vôle.“  (DC 330)

Matéria voľby a matéria útechy, ktoré sv. Ignác má vo svojich DC majú vzájomný vzťah, vzájomnú spojitosť. Môžeme to vidieť na príkladoch, o ktorých sv. Ignác hovorí. Ide o príklad povolania sv. Matúša a sv. Pavla.

Sv. Matúš sa stretá s Ježišom pri stole, pri vyberaní daní. Stretá sa s Ježišom práve vo chvíli, keď Ježiš tadiaľ prechádza. Ježiš hovorí Matúšovi, aby všetko zanechal, všetky pozemské obchody, všetko a volá ho, aby ho nasledoval, aby hlásal evanjelium. Sv. Matúš bez pochybností prijíma toto Ježišovo pozvanie a nasleduje to, čo mu Ježiš naznačil: „Keď odtiaľ Ježiš odišiel, videl na mýtnici sedieť človeka menom Matúša a povedal mu: „Poď za mnou!“ On vstal a išiel za ním.“ (Mt 9, 9)

Podobne to môžeme vidieť aj pri povolaní sv. Pavla, ktorý bol poverený židovskými predstaviteľmi, aby potlačil prvú skupinu nasledovníkov Ježiša Krista. Ježiš ho na tejto ceste zastaví. Zavolá ho po mene a on bez pochybností nasleduje výzvu Krista, nasleduje všetko to, čo mu Ježiš naznačil a celkom sa odovzdá do jeho rúk: Pane, čo chceš, aby som urobil?: „Šavol ešte stále dychtil po hrozbách a zabíjaní Pánových učeníkov. Išiel teda k veľkňazovi a vyžiadal si od neho listy pre synagógy v Damasku, aby mohol stúpencov tejto Cesty, mužov i ženy, ak tam dajakých nájde, v putách priviesť do Jeruzalema. Ako šiel a blížil sa k Damasku, zrazu ho zalialo svetlo z neba. Padol na zem a počul hlas, ktorý mu hovoril: „Šavol, Šavol, prečo ma prenasleduješ?” On povedal: „Kto si, Pane?” A ten: „Ja som Ježiš, ktorého ty prenasleduješ. Ale vstaň, choď do mesta a povedia ti, čo máš robiť.“ (Sk 9, 1-6)

Ani sv. Matúš, ani sv. Pavol neurobili v tomto prípade žiadny druh voľby. Ježiš ich oslovil, dal sa im poznať a oni prijali a nasledovali jeho pozvanie.. Kto robí v tomto prípade voľbu je sám Ježiš, ktorý má autoritu na to, aby to takto mohol urobiť. sv. Ignác poznamenáva, že je to on, ktorý hýbe a priťahuje vôľu.  Ježiš je ten, ktorý vystupuje, vychádza, dáva návrhy, aby priviedol človeka k väčšej láske. On koná a postupuje vlastným spôsobom, pretože toto je vlastné jemu ako Stvoriteľovi. Túto skutočnosť pripomína Pán Ježiš svojim apoštolom: „Nie vy ste si vyvolili mňa, ale ja som si vyvolil vás.“ (Jn 15, 16) Je to teda Ježiš, ktorý si nás vybral. Z toho je celkom jasné, že Boh môže volať takýmto jednoduchým spôsobom. Práve dva spomenuté príklady sú toho dôkazom. Samozrejme môže to robiť aj bez toho, aby použil nejaký vonkajší prostriedok, svojím svetlom a duchovnou silou, ktorú vysiela vnútorne do duše človeka, dajúc mu veľkú istotu, že je to Božia vôľa. Duša je preniknutá týmto svetlom alebo vnútornou silou, akoby ju videla očami, počula ušami alebo sa jej dotýkala vlastnými rukami.

Samozrejme, že túto istotu dáva sám Boh, ktorý to môže robiť prostredníctvom svojho dobrého anjela. On sa takto zjavuje a spája s dušou. Len On to takto dokáže sám robiť. Práve z tohto dôvodu sv. Ignác chce, aby v DC sa nikto a nič nedostalo medzi Boha a exercitanta. Preto pripomína toto: „Kto dáva cvičenia, nemá toho, kto ich robí, pobádať skôr k chudobe alebo k nejakému sľubu, než k opačným veciam, ani skôr k jednému stavu alebo spôsobu života, než k druhému. Lebo hoci mimo cvičení môžeme právom a záslužne povzbudzovať všetkých, ktorí sú pravdepodobne súci vyvoliť si zdržanlivosť, panenstvo, rehoľný stav a akýkoľvek spôsob evanjeliovej dokonalosti, predsa však počas týchto duchovných cvičení je výhodnejšie a oveľa lepšie, aby pri hľadaní Božej vôle sám Stvoriteľ a Pán sa dával spoznať nábožnej duši a pritúlil ju k sebe, aby ho milovala a chválila, usmerňujúc ju na cestu, na ktorej mu v budúcnosti bude môcť lepšie slúžiť. Preto ten, kto dáva cvičenia, nemá sa chýliť alebo kloniť ani na jednu alebo druhú stranu; ale stojac v strede ako jazýček na váhe, nech nechá Stvoriteľa priamo komunikovať so stvorením a stvorenie s jeho Stvoriteľom.“ (DC 15)

Tento prvý čas je teda najlepším časom na urobenie dobrej a zdravej voľby počas duchovných cvičení. Je to však cesta, ktorá nebýva veľmi bežnou, skôr výnimočnou. Je to dar od Pána, pomocou ktorého je exercitant pozvaný ho akceptovať. Boh sa spája takto s nábožnou dušou exercitanta. Sama duša pociťuje v sebe veľkú túžbu hľadať Božiu vôľu a prosí o úprimnú pokoru, dôveru a  absolútne odovzdanie sa do Božej vôle. Táto životná voľba sa môže odohrať v každej životnej situácii, pretože je to osobitná aktivita Ducha, darovaná nadprirodzená milosť.

Tejto milosti predchádzajú niektoré ľudské dispozície, napr. čistota srdca a bližší vzťah k Bohu. Obe sú výsledkom nasledovania Božích zákonov, ktoré vedú k svätosti. O niektorých ľudských dispozíciách hovorí aj sv. Ignác: vynikajúcimi dispozíciami sú tie, ktoré spomína v prvej poznámke DC: „pripraviť si a naladiť si dušu, aby sa pozbavila všetkých nezriadených náklonností a aby po zbavení sa ich hľadala a našla Božiu vôľu“ (DC 1); ďalšími dispozíciami sú tie, ktoré Ignác opisuje v poznámke 5: „tomu, kto si robí duchovné cvičenia, veľmi osoží vstúpiť do nich s veľkou odvahou a šľachetnosťou voči svojmu Stvoriteľovi a Pánovi, obetujúc mu všetko svoje chcenie a slobodu“ (DC 5); nasleduje text Princípu a Fundamentu, kde sv. Ignác opäť pripomína ľudské dispozície pre urobenie dobrej a zdravej voľby: „preto je potrebné, aby sme sa urobili indiferentnými voči všetkým stvoreným veciam vo všetkom tom, čo je ponechané slobode našej ľubovôle a nie je to zakázané, takže z našej strany nechceme radšej zdravie ako chorobu, radšej bohatstvo ako chudobu, radšej česť ako potupu, radšej dlhší ako kratší život a tak dôsledne vo všetkom ostatnom, túžiac jedine po tom a voliac si to, čo nás najlepšie vedie k cieľu, pre ktorý sme stvorený“ (DC 23); inú dispozíciu pre urobenie voľby Ignác opisuje v bode 98: „chcem a túžim a že je mojím uváženým rozhodnutím, ak to len bude na tvoju väčšiu česť a chválu, nasledovať ťa v znášaní všetkých krívd a vo všetkej potupe a vo všetkej chudobe, tak skutočnej ako aj duchovnej“ (DC 98); ďalšou dispozíciou je želanie v druhom týždni DC a to v bode 104: „prosiť o to, čo chcem, prosiť o prenikavé poznanie Pána, aby som ho viac miloval a nasledoval“ (DC 104);  okrem týchto dispozícií Ignác hovorí, že je treba prosiť o lásku, o milosť: „aby ma prijal pod svoju zástavu v krajnej duchovnej chudobe, v znášaní krívd a potupy, aby som ho v nich nasledoval…“ (DC 147); veľmi vzácnou dispozíciou, keď nie sme ešte pripravený na voľbu,  je tá, ktorú opisuje Ignác v bode 157: „keď cítime hnutie alebo odpor proti skutočnej chudobe, keď nie sme indiferentní voči chudobe alebo bohatstvu, veľmi pomáha k odstráneniu takého nezriadeného hnutia prosiť, aby nás Pán vyvolil na skutočnú chudobu a uistiť ho, že to naozaj chceme, o to vrúcne prosíme, len nech je to na službu a chválu jeho božskej Velebnosti“ (DC 157).

Zo všetkých týchto vynikajúcich dispozícií sa rodí tzv. tretí spôsob pokory, ktorý opisuje sv. Ignác v bode 167: „chcem a volím si, aby som nasledoval Krista, nášho Pána a bol mu viac podobný, radšej chudobu s Kristom chudobným než bohatstvo, radšej potupu s Kristom potupovaným než úctu a radšej túžim po tom, aby ma pokladali skôr za blázna a za hlúpeho pre Krista, ktorého prv pokladali za blázna, než za múdreho a rozumného na tomto svete.“ (DC 167)

Preto sú Duchovné cvičenia sv. Ignáca vhodnou matériou, aby sa človek celý vložil zo svojej strany do prvej etapy urobenia dobrej a zdravej voľby. Ignác sa totiž domnieval, že ak exercitant dosiahol alebo mohol dosiahnuť tretí stupeň pokory, môže sa mu navrhnúť prvá doba pre voľbu.

Prirodzenosť prvej doby pre urobenie dobre a zdravej voľby môžeme nájsť aj v Autobiografii sv. Ignáca: „Zdržiaval som sa aj naďalej mäsitého pokrmu a to s takou rozhodnosťou, že za nič na svete som nemienil urobiť v tom nijakú zmenu. Jedného dňa ráno, keď som vstával, predstavilo sa mi v mysli mäso na jedenie, ako keby som ho bol videl telesnými očami, hoci predtým som po tom vôbec netúžil. V tej istej chvíli som pocítil aj mocnú náklonnosť vôle, aby som jedával mäso. A hoci som sa jasne rozpamätal na svoje predošlé predsavzatie, neváhal som s istotou sa rozhodnúť, že mám jesť mäso. Keď som to potom porozprával svojmu spovedníkovi, ten mi povedal, aby som si dával pozor, či to hádam nebolo pokušenie; avšak ani po dobrom uvážení som nemohol o tom nikdy pochybovať. V tej dobe Boh zaobchádzal so mnou, ako učiteľ zaobchádza s dieťaťom v škole, keď ho vyučuje: bolo to pre moju ťarbavosť a tuposť alebo preto, že som nemal nikoho, kto by ma bol poučoval, alebo pre pevnú vôľu slúžiť Bohu, ktorú mi dal sám Boh. Preto som jasne videl, že Boh takto so mnou zaobchádzal a tento úsudok som si vždy zachoval. Keby som bol o tom zapochyboval, bol by som istý, že urážam jeho božskú velebnosť.“ (Autobiografia 27)

Príkladom aj list sv. Ignáca sestre Terese Rejadell (Benátky, 18. Jún 1536), v ktorom približuje mimoriadne Božie pôsobenie a prirodzenosť prvej doby voľby: „Stáva sa, že veľa krát náš Pán podnecuje a núti našu dušu k jednému alebo druhému úkonu, aby otvoril našu dušu, to je, že hovorí v jej vnútri bez hluku slov, dvíhajúc ju úplne k jeho Božskej láske,  takže nie sme schopní, hoci by sme chceli, odolať jeho zámeru. A jeho zámer, ktorý prijímame je, aby sme sa nevyhnutne zhodovali s prikázaniami, nariadeniami Cirkvi a poslušnosťou starším a boli naplnení všetkou pokorou, lebo ten istý Boží Duch je vo všetkom.“

O prvej etape alebo prvom čase píše aj Oficiálne Direktórium: „O prvej dobe stačí povedať len málo, lebo duša tak jasne spoznáva Božiu vôľu, že o nej nemôže ani pochybovať. Ako príklad sa uvádza povolanie sv. Matúša a sv. Pavla. Hoci sa teraz nedejú také podivuhodné povolania, predsa čítame a vidíme, že sa im niektoré, ako sa zdá, podobajú takou veľkou jasnosťou a zadosťučinením ducha a s takým istým osvietením, že je to Božia vôľa, takže sa zdá, že ani o nich nemožno pochybovať. Ale také povolanie je príliš mimoriadne a ani nespadá pod pravidlo, a preto sa nemá ani od Boha vyprosovať ani očakávať. A pretože sa vyskytuje zriedka, nie je potrebné prvej dobre venovať veľa času, ale len zbežne ju exercitantovi vysvetliť.“ (Direktórium 43:187)

(spracované podľa Ignacio Casanovas, Ejercicios espirituales de san Ignacio de Loyola, Tomo II, s. 88-95)