Sv. Ignác – humanistické a filozofické štúdiá v Paríži (1528-1535)
Sv. Ignác po odchode zo Salamanky sa opäť ocitol na križovatke svojho živote. Ani rozhodnutie odísť študovať do Paríža nevyriešilo problém jeho budúceho živote. V tomto období jeho putovania sa mu ponúkali dve riešenia: 1) vstúpiť už do nejakej existujúcej rehole; 2) kráčať po svete a takto pomáhať dušiam. Ignác takto píše o svojom uvažovaní: „Preto som sa rozhodol, že pôjdem študovať do Paríža. Keď som sa ešte v Barcelone radil, či mám študovať a ako dlho, hlavná vec pozostávala v tom, či po štúdiách vstúpim do rehole, alebo či sa budem túlať svetom. Pri myšlienke vstúpiť do rehole sa vzbudzovala vo mne súčasne aj túžba vstúpiť do nejakej rehole, ktorá je na úpadku a málo reformovaná; preto som chcel vstúpiť do takej rehole, aby som tam mohol viac trpieť.“ (Autobiografia 71)
P. Laínez píše o pochybnostiach, ktoré trápili Ignáca pri výbere rehole, v ktorej chcel pracovať: „Keďže potom jasne videl, že je povolaný pomáhať druhým, hovorieval, že čím prv by sa chcel stať konventuálom alebo observantom, aby mohol pomáhať druhým“ (Fontes narr. II, 137–138).
Pri výbere Paríža Ignác mal dva motívy: 1) výslovne venovať sa len štúdiu, pretože nevedel francúzsky jazyk a tak nemal možnosť veľkej komunikácie s ľuďmi. Mal tak menej príležitostí na to, aby hovoril o duchovných veciach; 2) veril , že bude mať väčší vplyv na iných, aby ich presvedčil o svojej ceste. Jedna vec je istá: Ignác chcel zabrániť počiatočnej chybe, či omylu, ktorého sa dopustil počas prvých rokov štúdií, keď spojil štúdiá spolu s apoštolátom. Neskôr mu táto skúsenosť pomohla pre písaní Konštitúcií, v ktorých Ignác bude vyžadovať, aby sa študenti Spoločnosti Ježišovej najskôr naplno venovali štúdiám, pretože tieto vyžadujú celého človeka.
Ďalším zaujímavým bodom je radikálna zmena jeho správania. V Manrese, Barcelone a Alcale, jeho apoštolské aktivity boli nasmerované predovšetkým smerom k ženským poslucháčom, ktoré boli viac dosiahnuteľné a ovplyvniteľné. V Paríži jeho poslucháčmi boli predovšetkým univerzitní študenti.
Prv než Ignác prišiel do Paríža, cestou zo Salamanky sa zastavil v Barcelone, kde sa nachádzali mnohí jeho dobrodinci, od ktorých očakával ekonomickú pomoc potrebnú na to, aby mohol zrealizovať svoje plány: „Keďže ma v Salamanke počas väzby neopúšťali tieto túžby, ktoré som mal predtým, t. j. pomáhať dušiam a pre ten cieľ najprv študovať a združiť okolo seba niekoľko spoločníkov s tým istým úmyslom a udržať si tých, ktorých som už mal, preto som sa rozhodol odísť do Paríža. S týmito poslednými som sa dohovoril, aby ma tam (v Salamanke) čakali a ja sám sa pôjdem najprv presvedčiť, či by sa mi podarilo nájsť prostriedky, aby tam mohli študovať aj oni.“ (Autobiografia 71)
V Barcelone našiel mnohých priateľov, ktorí mu boli ochotní pomôcť, ktorí však mali aj isté znepokojenie pre vojnu, ktorá sa odohrávala medzi Francúzskom a Španielskom: „Mnohé vynikajúce osobnosti veľmi na mňa naliehali, aby som neodchádzal. Nikdy ma však nemohli o tom presvedčiť. Pätnásť alebo dvadsať dní po prepustení zo žalára som si vzal so sebou niekoľko kníh a odišiel sám na somárovi. Keď som prišiel do Barcelony, všetci tí, čo ma poznali, odhovárali ma od cesty do Francúzska pre veľké vojny, ktoré vtedy zúrili. Spomínali mi aj jednotlivé osobitné prípady a tvrdili, že Španielov napichujú na ražne. Ale ja som nikdy nemal ani len trošku strach.“ (Autobiografia 72)
Ignác prišiel do Paríža 2. februára 1528. Ignác mohol mať vtedy 36 rokov. Napriek svojmu veku sa rozhodol, že svoje štúdiá zoberie veľmi vážne. Totiž rozpoznal v sebe, že štúdiá, ktoré robil v Barcelone, Alcale a Salamanke, nerobil dostatočne, preto sa ich rozhodol zopakovať: „Ubytoval som sa v jednom dome s niekoľkými Španielmi a chodieval som na prednášky humanistických štúdií do kolégia Montaigu. Preto tam, lebo som cítil veľké nedostatky v základoch, pretože som postupoval v štúdiách veľmi rýchlo. Študoval som teda s deťmi, podrobiac sa parížskemu spôsobu a poriadku.“ (Autobiografia 73)
Humanitné štúdiá v kolégiu Montaigu
Pre prvú etapu svojich štúdií si Ignác zvolil kolégium Montaignu. Založil ho Rouenský arcibiskup Gilles Aycelin de Montaigu v 14. storočí. Na konci 15. storočia jeho rektorom bol Flám Jan Standock, jeden z popredných predstaviteľov hnutia „devotio moderna“. Medzi žiakmi tohto kolégia bol aj slávny humanista Erazmus Rotterdamský. Ignác sa v tomto kolégiu zapísal ako externý študent. Aby mohol žiť, musel si hľadal nejaký penzión, či ubytovňu. Keďže mal nejaké peniaze z Barcelony, pomerne rýchlo si našiel prvé ubytovanie, ktoré mu dal istý priateľ. V tomto penzióne sa ubytovali aj iní španielskí študenti. Jednému z nich zveril Ignác svoje peniaze, avšak tento študent ich premárnil svojím životom. Preto si Ignác opäť musel hľadať ubytovanie: „Len čo som prišiel do Paríža, jeden obchodník mi dal za poukážku z Barcelony 25 skudov. Dal som si ich uschovať istému Španielovi na tom byte, ale ten ich za krátky čas minul a nemal mi z čoho splatiť. Po skončení pôstnej doby už som nemal nič z tých peňazí čiastočne preto, že sám som mal nejaké výdavky a čiastočne z vyššie spomenutej príčiny. Bol som teda prinútený žobrať, ba dokonca sa aj vysťahovať z toho domu, v ktorom som býval.“ (Autobiografia 73)
Ignác sa tak ocitol na ulici, musel žobrať na živobytie. Nakoniec ho prijali do nemocnice sv. Jakuba. Ignác o tom píše: „Prijali ma v nemocnici sv. Jakuba za kostolom Neviniatok. Bolo to však veľmi nevýhodné pre moje štúdiá, lebo nemocnica bola dosť ďaleko od kolégia Montaigu. A potom aj preto, že kto chcel nájsť otvorenú bránu, musel sa vrátiť do nemocnice na zvonenie Anjel Pána a vychádzať až za dňa; preto som sa nemohol dobre venovať školským prednáškam. Okrem toho v ceste mi stála ešte aj iná prekážka: musel som prosiť o almužnu, aby som sa mohol nejako vyživiť.“ (Autobiografia 74) Nájsť riešenie v tejto ťažkej situácii nebolo ľahké: „Pustil som sa teda do hľadania nejakého zamestnávateľa. Hovoril som jednak s bakalárom Castrom, jednak s istým kartuziánskym mníchom, ktorý poznal mnohých magistrov a poznal sa aj s inými osobami, ale nikomu sa nepodarilo nájsť pre mňa nejakého zamestnávateľa.“ (Autobiografia 76)
Flámsko – zabezpečenie obživy
Keďže Ignác nenašiel žiadne dobré riešenie, rozhodol sa nasledovať radu jedného španielskeho rehoľníka, ktorý mu odporučil, aby šiel na nejaký čas do Flámska, kde by mohol nájsť nejakých obchodníkov, ktorým by mohol pomáhať: „Keď sa mi nepodarilo nájsť nijaké riešenie, istý španielsky rehoľník mi jedného dňa povedal, že by bolo lepšie, keby som každý rok zašiel do Flámska a venoval tam dva mesiace alebo aj menej na to, aby som si zaobstaral niečo, z čoho by som potom mohol študovať celý rok. Odporúčal som Bohu v modlitbách tento plán a videlo sa mi, že je dobrý. Nasledoval som túto radu a priniesol som si z Flámska každý rok toľko, že som sa nejako pretĺkol životom. Raz som zašiel až do Anglicka a odtiaľ som si priniesol viac almužny, ako za všetky iné roky.“ (Autobiografia 76) Ignác navštívil Flámsko v r. 1529, 1530 a 1531. Vo flámskych mestách Antverpy a Brugge, ako aj v anglickom Londýne, žilo hodne bohatých španielskych obchodníkov, ktorí podporovali chudobných študentov.
Vďaka štedrosti týchto ľudí, nielenže Ignác mohol pokračovať v štúdiách, ale mohol pomáhať aj iným študentom v ich potrebách. Dostatok peňazí na štúdium umožnili Ignácovi viacej sa venovať aj duchovným veciam. Medzi májom a júnom 1529 dal Cvičenia trom španielskym študentom: Juan de Castro, Pedro de Peralta y Amador de Elduayen. Duchovné cvičenia spôsobili v ich živote úplnú zmenu. Ignác o nej píše takto: „Keď som sa po prvý raz vrátil z Flámska, začal som sa horlivejšie než zvyčajne venovať duchovným rozhovorom a dávať takmer v tom istom čase duchovné cvičenia trom, t. j. Peraltovi, bakalárovi Castrovi, ktorý býval na Sorbonne a jednému Baskovi z provincie Vizcaya, ktorý sa volal Amador a býval v kolégiu svätej Barbory. Títo sa odhodlali na veľké životné zmeny: rozdali chudobným, čo mali, dokonca ešte aj knihy, a začali žobrať almužnu po Paríži; ubytovali sa v nemocnici svätého Jakuba, kde som prv aj ja býval a odkiaľ som neskoršie odišiel pre spomenuté príčiny. Urobilo to veľký rozruch na univerzite, pretože prví dvaja boli vynikajúce a veľmi vzácne osobnosti. Španieli hneď vyhlásili vojnu proti týmto dvom magistrom; keď ich však nemohli ani mnohými dôvodmi, ani prehováraniami donútiť k tomu, aby sa vrátili na univerzitu, jedného dňa prišlo ich veľa so zbraňou v rukách a odvliekli ich z nemocnice. Priviedli ich na univerzitu a dohodli sa na nasledovnom: až keď skončia štúdiá, budú môcť uskutočniť svoje predsavzatia. Bakalár Castro prišiel neskoršie do Španielska, nejaký čas kázal v Burgose a stal sa karmelitánom vo Valencii.
Peralta sa vydal na cestu do Jeruzalema pešo ako pútnik. V Taliansku ho však zadržal istý vojenský veliteľ, jeho príbuzný, ktorý našiel možnosť predviesť ho pred pápeža; tam dosiahol, že pápež mu rozkázal, aby sa vrátil do Španielska. Tieto veci sa však neprihodili hneď, ale o niekoľko rokov neskoršie.“ (Autobiografia 77-78)
Filozofické štúdiá sv. Ignáca v Paríži
Po humanistických štúdiách sa Ignác pustil do štúdia filozofie: „Krátko potom prišiel sviatok svätého Remígia, ktorý sa slávi na začiatku októbra. Začal som teda navštevovať filozofický kurz prednášaný filozofom, ktorý sa volal magister Ján Pegna. Začal som ho s predsavzatím udržať si tých, ktorí už urobili rozhodnutie, že budú slúžiť Pánovi, ale že ďalej nepôjdem a nebudem vyhľadávať ešte iných, aby som mohol pohodlnejšie študovať.
Keď som začal chodiť na prednášky, začali mi prichádzať tie isté pokušenia ako vtedy, keď som v Barcelone študoval gramatiku: vždy, keď som počúval prednášku, nemohol som dávať pozor pre množstvo duchovných myšlienok, ktoré mi prichádzali na myseľ. Vidiac, že takto málo pokračujem v štúdiách, zašiel som k svojmu profesorovi a sľúbil som mu, že nikdy nevynechám ani jednu prednášku z celého kurzu, ak sa mi podarí zaobstarať si chlieb a vodu, aby som sa mohol nejako vyživiť. Keď som urobil tento sľub, opustili ma všetky tie nábožné myšlienky, ktoré mi prichádzali v nepravý čas a potom som spokojne pokračoval v štúdiách.“ (Autobiografia 82) Ignác sa na tento čas ubytoval v kolégiu sv. Barbory. Toto kolégium sa veľmi neodlišovali do kolégia Montaigu. Študenti umenia a filozofie si boli povinní zvoliť tri kurzy. Základnom kurzov boli tzv. dišputy, ktoré sa neraz predĺžili na celý deň.
(spracované podľa Cándido de Dalmases, El Padre maestro Ignacio, s. 90-99; Ricardo Garcia Villoslada, San Ignacio de Loyola. Nueva biografia ,s. 303-342; sv. Ignác o Sebe)