Sv. Ignác: Druhý čas pre vykonanie voľby (DC 176)
„Druhý čas: keď sa nadobudne dostatočné svetlo a poznanie cez skúsenosť útech a neútech a cez skúsenosť rozlišovania rôznych duchov.“
Toto bol preferovaný spôsob sv. Ignáca, ktorý veľmi často používal vo svojom živote. Podstatnými elementmi sú predovšetkým skúsenosti z prežívania útechy a neútechy, následného vnútorného zápasu a samozrejme spletitosť alebo existencia rôznych duchov. Ďalším podstatným elementom, ktorý spomína sv. Ignác je jasnosť, čiže svetlo, ktoré poskytuje tejto skúsenosti, čo sa týka rozlišovania, rôznu duchovnú skúsenosť a následné odvodenie konkrétnej Božej vôle.
Typickým príkladom pre tento čas voľby je voľba, ktorú sv. Ignác urobil v rozlišovaní o chudobe, aby skúmal či sakristie profesných domov majú mať dôchodok, príjem alebo nie. V prospech obmedzenia chudoby, tak aby sakristie profesných domov mohli používať príjmy, či dôchodky, Ignác uviedol nasledujúce dôvody: lepšie zachovanie tela Spoločnosti; nemať príležitosť pre obťažovanie blížnych, usporiadať lepšie prácu a modlitby, disponovať viacej času pre službu blížnym, mať kostoly viac čisté a lepšie zariadené, možnosť venovať sa viacej štúdiu. Potom uviedol dôvody v prospech absolútnej chudoby v takýchto domoch: väčšia duchovná sila Spoločnosti, väčšia úcta a podobnosť Kristovi, odpútanie sa od sveta, väčšia jednota s Cirkvou, väčšia nádej v Boha, väčšia pokora s Kristom pokorným, väčšia nádej a usilovnosť, viac slobody ducha a väčšia účinnosť v službách, väčší stimul pre prácu, lepšia dispozícia pre putovanie, väčšia dokonalosť v praktizovaní skutočnej chudoby, väčšie akceptovanie náuky evanjelia, atď. V tomto rozlišovaní sa spájajú všetky tri časy pre voľbu, ktoré sv. Ignác uvádza v DC. Môžeme v ňom objaviť svetlo, ktoré bolo dané Ignácovi, jeho pocity, dojmy, jeho videnia a jeho hlbokú a jednoduchú skúsenosť s Bohom. Podobnú skúsenosť opisuje aj vo svojom Denníku, kde viac opisuje cestu svojich pocitov a Božích útech, ktoré sú potvrdené mystickými zážitkami a potvrdeniami, vlastnými pre tento druhý čas, cez ktoré sa mu dostáva poznanie Božej vôle
Môžeme teda povedať, že druhý čas pre voľbu sa zaoberá rozlišovaním duchov, skrze skúsenosť mnohých útech a neútech, ktoré Ignác porovnáva medzi sebou a potvrdzuje ich pravdami a argumentmi ducha a takto skúma aká by bola Božia vôľa. Tento stupeň je podriadený prvému času, a preto z tohto pohľadu je obdarený menšou milosťou. Avšak má svoju výhodu: že s rozmanitosťou a zápasom duchov, pod vplyvom Božej milosti, pri premáhaní a víťazstve nad mnohými pokušeniami sa dosahuje trvalý pokoj ducha. Treba však byť veľmi na pozore, pretože sa v tomto stupni ľahko môžu zamiešať aj ilúzie zlého ducha, ktorý sa môže pretransformovať na anjela svetla, ako o tom píše Ignác vo svojich pravidlách o rozlišovaní duchov. Druhý čas voľby dáva väčšiu možnosť vyskúšať sa vo vytrvalosti a stálosti, pozorujúc vnútornú útechu Ďalšou výhodou v tomto čase voľby je, že zápasy útechy a neútechy vzbudzujú v duši exercitanta istú ostražitosť a povzbudzujú ju k opatrnosti a obozretnosti.
Tzv. Oficiálne Direktórium hovorí o druhom čase takto: „Druhá doba je bežnejšia. Je obvyklejšia, pretože duša je hýbaná rôznymi vnútornými vnuknutiami a návrhmi, a oni sú tak účinné, že bez žiadneho alebo takmer žiadneho intelektuálneho premýšľania, vôľa je privádzaná k službu Bohu a k dokonalosti.“ (Direktórium 43:188) Podobne hovorí aj ďalšie direktórium: „Druhá doba je viac bežná, je to kvôli vnútorným vnuknutiam a návrhom, s ktorými sa zjednotil náš Pán s ľuďmi tohto sveta…najskôr sa však musí primerane vyjadriť, ktorá vec by bola útechou a ktorá neútechou…“ (Direktórium 31:120)
Ako tento čas alebo túto dobu uviesť do praxe v DC sv. Ignáca? a) zatiaľ čo sa robia meditácie o živote Ježiša Krista, zhromažďujú sa všetky elementy duchovnej skúsenosti a to troma spôsobmi: 1) bez toho, aby sa úmyselne navrhol pred Bohom nejaký extrém duchovnej voľby; 2) tým, že sa navrhne pred Bohom jeden alebo druhý z týchto extrémov; 3) tým, že sa prezentuje Bohu buď jedna alebo druhá časť voľby; b) potom sa aplikujú všeobecné pravidlá pre rozlišovanie (DC 142, 146, 333, 335, 365); c) a potom sa hľadá Božie potvrdenie (DC 183, 188)
V Autobiografii sv. Ignáca a v jeho Denníku, vidíme často Ignáca v stave voľby, pomocou tohto druhého času alebo doby, bez toho aby zanedbal Božie potvrdenie: „Kvôli týmto svätým túžbam čoskoro som zabudol na myšlienky o minulom živote. V tom ma utvrdilo videnie, ktoré sa odohralo nasledovne. Keď som sa raz v noci zobudil, videl som celkom jasne obraz Panny Márie s Ježiškom. Keď som sa dlhý čas naň díval, dostal som nesmierne veľkú útechu a prenikla ma taká veľká ošklivosť nad celým mojím minulým životom a zvlášť nad telesne zmyselnými vecami, že sa mi zdalo, ako keby sa mi zotreli z duše všetky predstavy, ktoré som mal prv do nej vtlačené. Od tej hodiny až do augusta 1553, kedy sa práve toto píše, nikdy som ani najmenším súhlasom neprivolil k telesným veciam. Podľa tohto úsudku možno usudzovať, že to bola Božia vec, hoci ja sám by som sa neodvážil o tom čosi viac povedať, iba potvrdiť, čo bolo vyššie spomenuté. Môj brat a všetci ostatní domáci podľa zovňajška spozorovali premenu, ktorá sa odohrala v mojej duši.“ (Autobiografia 10) Sv. Ignác spomína prvé z videní, ktorých dostal veľa v neskoršom živote. Pri ich posudzovaní ukazuje múdru obozretnosť, veľmi potrebnú v týchto veciach. Tak ako iní mystici aj on posudzuje pravdivosť videnia podľa duchovného účinku, a nie podľa spôsobu zjavenia. Podobnú obozretnosť ukazuje aj na iných miestach (č. 27, 44, 98, 100): „To sa mi prihodilo v istú nedeľu po sv. prijímaní. Cez celý týždeň som vydržal bez toho, že by som bol vzal niečo do úst; pritom som si vykonával aj zvyčajné cvičenia, ba chodieval som aj na Božie služby a modlieval som sa na kolenách, dokonca aj po polnoci. Prišla nasledujúca nedeľa, čo bol pre mňa čas ísť zvyčajne na spoveď. Keďže som mal v obyčaji veľmi dopodrobna vyrozprávať spovedníkovi všetko, čo som robieval, povedal som mu aj to, že v tom týždni som nič nejedol. Spovedník mi rozkázal, aby som prerušil ten pôst. Hoci som bol ešte pri silách, poslúchol som spovedníka. V tento i v nasledujúci deň som bol oslobodený od škrupúľ. Ale na tretí deň, t. j. v utorok, keď som sa modlil, odznova som sa začal rozpamätúvať na svoje hriechy. A tak som prechádzal v myšlienkach od jedného minulého hriechu k druhému, ako keby som ich navliekal na niť; a zdalo sa mi, že som povinný znova sa z nich vyspovedať. Na konci týchto myšlienok som sa cítil celkom znechutený životom, ktorý som viedol a bol som pobádaný, aby som ho zanechal. Takto Pán chcel, aby som sa akoby prebudil zo spánku. Keďže som už mal určitú skúsenosť s rozličnými duchmi z ponaučení, ktoré mi dával Boh, začal som uvažovať, akými cestami prišiel ku mne ten duch. Konečne som sa rozhodol, a to s veľkou jasnosťou mysle, že sa už nikdy viac nebudem spovedať z minulých hriechov. Od toho dňa až doteraz som bol oslobodený od tých škrupúľ a bol som si celkom istý, že ma náš Pán pre svoje milosrdenstvo naozaj chcel od nich oslobodiť.“ (Autobiografia 25); „Po druhé: Raz sa mi s pocitom veľkej duševnej radosti predstavil v mysli spôsob, ako Boh stvoril svet. Zdalo sa mi, že som videl akúsi bielu hmotu, z ktorej vychádzali lúče a Boh robil z nej svetlo. Tieto veci som si však nevedel bližšie vysvetliť a ani som sa nemohol dobre rozpamätať na tie duchovné osvietenia, ktoré mi v tom čase Boh vtláčal do duše. Po tretie: Práve v Manrese, kde som prežil skoro celý rok a kde som začal dostávať od Boha útechy a vidieť ovocie, ktoré som dosahoval v dušiach, s ktorými som sa stýkal, zanechal som tie krajnosti v pokání, ktorým som sa predtým oddával: už som si strihal nechty a vlasy. Keď som bol jedného dňa v kostole spomenutého kláštora v tej dedinke na omši, pri pozdvihovaní Božieho tela som videl duševným zrakom, ako keby zhora vychádzali biele lúče; a hoci si to po takej dlhej dobe teraz neviem dobre vysvetliť, predsa viem, že čo som celkom jasne videl svojím rozumom, bol spôsob, ako je náš Pán, Ježiš Kristus, prítomný v Najsvätejšej sviatosti. Po štvrté: Keď som sa často a dlho modlieval, vídaval som vnútornými očami Kristovo človečenstvo; postava, ktorá sa mi zjavovala, bola akoby nejaké biele telo, ani veľmi veľké, ani veľmi malé, ale pritom som nevidel rozčlenenie údov. V Manrese som to videl veľa ráz: keby som povedal dvadsať alebo štyridsaťkrát, neodvážil by som sa tvrdiť, že je to lož. Inokedy som videl to isté, keď som bol v Jeruzaleme a potom ešte raz na ceste neďaleko Padovy. Podobným spôsobom, bez rozlišovania údov, som videl aj Pannu Máriu. Tieto veci, čo som videl, ma utvrdili a navždy vo mne zanechali takú pevnú vieru, že často som si myslel sám v sebe: Keby nebolo Svätého písma, ktoré nás poučuje o pravdách viery, ja by som sa odvážil za ne umrieť len pre to, čo som videl.“ (Autobiografia 29); „Na tejto ceste až po Benátky vždy som spával vonku pod arkádami, aby som unikol pozornosti stráží, ktoré dozerali, aby sa nerozširoval mor. Raz sa mi prihodilo, že len čo som ráno vstal, stretol som sa s istým mužom, ktorý, keď ma zočil, dal sa s veľkým strachom na útek; musel som sa mu pravdepodobne zdať veľmi poblednutý. Pokračoval som v ceste a prišiel som do Chioggie. Tam som sa s niektorými spoločníkmi, ktorí sa pridali ku mne, dozvedel, že nám nedovolia vstúpiť do Benátok. Moji spoločníci sa teda rozhodli, že pôjdu do Padovy a zaobstarajú si tam zdravotné osvedčenie. Aj ja som sa vybral s nimi na cestu. Oni však veľmi rezko vykračovali, takže som nevládal za nimi. Keď sa stmievalo, nechali ma na veľkom otvorenom poli. Na tom poli sa mi zjavil Kristus spôsobom, akým sa mi zvyčajne zjavoval; to mi spôsobilo veľkú útechu. S touto útechou som na druhý deň ráno prišiel k padovskej bráne bez zdravotného osvedčenia, ktoré si myslím zaobstarali moji spoločníci. Vošiel som do mesta bez toho, aby stráže niečo odo mňa žiadali. To isté sa mi prihodilo i pri odchode. Moji spoločníci, ktorí si prišli vyzdvihnúť osvedčenie, aby mohli ísť do Benátok, sa tomu veľmi divili; ja som sa však vôbec nestaral o to osvedčenie.“ (Autobiografia 41); „Keď sme prišli do Benátok, objavili sa na bárke stráže a prehliadali všetkých jedného po druhom; jedine mňa vynechali. V Benátkach som sa živil žobraním a spával som na námestí svätého Marka. Nikdy som nechcel ísť do domu cisárskeho vyslanca,4 ani som sa nijako zvlášť neusiloval zadovážiť si potrebné veci na cestu. Mal som totiž vo svojej duši veľkú istotu, že Pán Boh mi dá nejaký prostriedok, aby som mohol odcestovať do Jeruzalema. Táto istota ma tak veľmi posilňovala, že nijaké dôvody a obavy, ktoré mi iní predkladali, nemohli vo mne vzbudiť nijakú pochybnosť. Jedného dňa ma stretol istý bohatý Španiel5 a spýtal sa ma, čo tu robím a kam chcem cestovať. Keď sa dozvedel o mojom pláne, pozval ma na obed do svojho domu a potom ma zadržal pri sebe niekoľko dní, kým sa neskončili prípravy na odchod. Už z čias pobytu v Manrese mal som v obyčaji, že keď som jedol spolu s inými, nikdy som pri stole nerozprával, iba keď bolo treba krátko odpovedať na otázky. Zato som však pozoroval to, o čom sa rozprávalo a zbieral som si z toho čo-to, aby som to mohol príležitostne použiť na rozhovor o Bohu; a po jedle som to aj robieval.“ (Autobiografia 42); „Po rozhovoroch o tých veciach 20. októbra som sa opýtal Otca Ignáca na Duchovné cvičenia a na Konštitúcie; chcel som sa totiž dozvedieť, ako ich zostavoval. Povedal mi, že Cvičenia nezostavil všetky naraz, ale len niektoré veci, ktoré pozoroval vo svojej duši a pokladal ich za užitočné. Zdalo sa mu, že by mohli byť aj iným užitočné; tak si ich teda zapisoval, napr. o spytovaní svedomia tým spôsobom s čiarkami atď. Povedal mi, že najmä poznatky o voľbe čerpal z rozmanitostí ducha a myšlienok, ktoré mal, keď bol v Loyole a keď ho ešte bolela noha. A povedal mi, že o Konštitúciách mi porozpráva večer. V ten istý deň podvečer si ma dal zavolať. Mal výraz človeka, ktorý je sústredenejší než zvyčajne. Dal mi akési slávnostné vyhlásenie, ktorého jadrom bolo ukázať mi, že mal úprimný úmysel ohľadom všetkých vecí, o ktorých mi jednoducho rozprával. Pripojil, že si bol celkom istý v tom, že neporozprával nič viac, než čo sa skutočne stalo a že sa dopustil mnohých urážok Pána Boha od toho času, ako mu začal slúžiť. Nikdy však neprivolil k smrteľnému hriechu; naopak, stále rástol v nábožnosti, t. j. v ľahkosti nájsť Boha a že ho nájde. Aj teraz máva mnoho ráz videnia, najmä také, o ktorých bola reč prv, totiž, že vídava Krista ako slnko. To sa mu často prihodilo vtedy, keď mal hovoriť o dôležitých veciach a tie videnia mu prišli ako potvrdenie.“ (Autobiografia 99); „Keď slúžil omšu, mával mnoho videní; a keď zostavoval Konštitúcie, mával ich tiež veľmi často. Teraz to môže veľmi ľahko potvrdiť, pretože si každý deň zapisoval, čo sa mu dialo v duši a to všetko našiel zapísané. Potom mi ukázal dosť veľký zväzok zápiskov, z ktorých mi prečítal dobrú časť. Boli to väčšinou videnia, ktoré dostával na potvrdenie niečoho z Konštitúcií. Niekedy videl Boha Otca, inokedy zas všetky tri Osoby Najsvätejšej Trojice, potom zas Pannu Máriu, ako sa za neho prihovára, inokedy zas, ako ho utvrdzovala. Zvlášť mi hovoril o niektorých bodoch pri „poradách“, za ktoré slúžil štyridsať dní každodenne svätú omšu, a to každý deň s mnohými slzami. Išlo o to, či kostol má mať nejaký dôchodok a či by ho Spoločnosť mohla užívať.“ (Autobiografia 100); „Pri zostavovaní Konštitúcií postupoval nasledujúcou metódou: každý deň slúžil sv. omšu a obetoval Bohu bod, o ktorom uvažoval a modlil sa nad ním; a vždy sa so slzami modlieval a slúžieval omšu. Túžil som vidieť všetky tie zápisky o Konštitúciách. Prosil som ho, aby mi ich nechal na chvíľku, ale on nechcel.“ (Autobiografia 101) Z Denníka sú to najmä časti 1-6, 46-48.
Vo voľbe pomocou druhého a tretieho času alebo doby sa iba málokedy postupuje s istotou alebo samozrejmosťou. Vždy tu môžeme vidieť iba väčšiu, či menšiu istotu. Dôležité je, aby duša bola odovzdaná do Božej vôle. Významným výsledkom dobrého rozlišovania a voľby je, že sa prichádza k tomu, aby exercitant si vybudoval postoj srdca, ktorý hľadá Boha, vždy s čistejšou láskou. Boh sa nezaväzuje k tomu, aby nám dal vždy úplnú jasnosť, či svetlo vo voľbe, ale k tomu, že nám často dáva príležitosť k rozvažovaniu, dokonca niekedy aj k nesprávnemu úsudku. Božia vôľa však vždy prevyšuje človeka a žiada od neho pokornú túžbu a presvedčenie tešiť sa z neho vo všetkom. Tak sa môže stať, že dve osoby by mohli urobiť dobré duchovné rozlišovanie o rovnakej veci, avšak s výsledkami objektívne rozdielnymi.
V druhom čase alebo druhej dobe môžu byť prípady, či veci preskúmané dvoma spôsobmi:
1) tým, že sa vidí, k čomu duša viac inklinuje, potom čo prijala útechu. Hovoria o tom viaceré Direktóriá: „Medzi tromi spôsobmi (dobami) procesu voľby, ak ho Boh nepohne v prvom, mal by premýšľať o druhom, čiže o rozpoznávaní svojho povolania na základe skúseností útechy a bezútechy. Potom keď pokračuje vo svojich meditáciách o Kristovi, našom Pánovi, mal by skúmať, keď sa bude nachádzať v úteche, akým smerom ho Boh vedie; podobne v bezúteche. Malo by sa úplne vysvetliť, čo je útecha, čiže duchovná radosť, láska, nádej pre veci zhora, slzy a každý vnútorný pohyb, ktorý ponecháva dušu v úteche v našom Pánovi. Opak toho je bezútecha: smútok, nedostatok dôvery, nedostatok lásky, sucho a tak ďalej.“ (Direktórium 1:18, od sv. Ignáca); „Ak sa vykonáva voľba ohľadom exercitantovho stavu v živote, prvý krok (keďže to, čo je lepšie, keď o tom uvažujeme abstraktne, nie je lepšie pre každého jednotlivca) spočíva v tom, že si položíme otázku, či by sme mali priať cestu rád, o ktorej Kristus povedal: „Ak chceš byť dokonalý, choď, predaj všetko, čo máš a rozdaj chudobným a potom príď a nasleduj ma“ alebo obyčajnú cestu prikázaní, o ktorých Kristus povedal: „Ak chceš vstúpiť do večného života, zachovávaj prikázania.“ Exercitanta by sme mali poučiť takto: počas meditácií a rozhovorov bez akéhokoľvek rozumovania by mal vstúpiť do Božej prítomnosti a tam si pred zrak predložiť cestu rád. Potom by mal sledovať, či cíti vo svojej duši akýkoľvek pohyb útechy alebo neútechy ohľadom tejto cesty. Mal by vykonať to isté aj vtedy, keď si predloží pred seba cestu prikázaní. Nevyžaduje sa na to žiadne zvláštne cvičenie. Počas svojich zvyčajných meditácií a modlitieb, ako sme práve povedali, by mal predložiť túto látku Bohu, úplne sa zriecť svojej vôle a túžiť vnútorne zakúsiť, aká je Božia vôľa. Okrem obdobia zvyčajných cvičení by mal naďalej premýšľať o tejto látke a sledovať rovnako vyššie uvedené pohyby. Nemal by venovať pozornosť svojim osobným úvahám, ale mal by sa čo najlepšie pripraviť na prijatie vnuknutí Ducha Svätého. Keď príde exercitátor, mal by sa spýtať na tieto pohyby. Ak zistí znamenia dobrého alebo zlého ducha, mal by použiť Pravidlá na rozlišovanie duchov, ale zvlášť tie z Druhého týždňa. Mal by exercitantovi vysvetliť toľko, koľko považuje za potrebné, aby ho viedol alebo aby ho povzbudil. Ak exercitant dobre postupuje po ceste, exercitátor by mu mal dať ďalšiu meditáciu a poučiť ho, aby opakoval ten istý postup ohľadom voľby, aby vyskúšal, či tie isté pohyby vytrvajú alebo ich nahradia opačné pohyby. Keď sa exercitátor vrátil a zistil, že tie isté pohyby pretrvávajú a zjavne pochádzajú od dobrého ducha, potom má dôvod potvrdiť voľbu. Ak prevládajú opačné pohyby, exercitátor by sa mal pomocou vyššie spomínaných pravidiel rozlíšiť, aká je Božia vôľa v tejto látke, a síce, či má nasledovať cestu rád alebo cestu prikázaní. Ak sa pomocou týchto prostriedkov dosiahne voľba o prvej otázke, potom by sme mali predložiť druhú otázku, a síce, či exercitant by mal nasledovať Kristove rady v rehoľnom živote alebo mimo neho. Lebo pomocou chudoby a čistoty bez poslušnosťi človek môže zachovávať istú časť rád, keď bude slúžiť v nemocniciach alebo bude vykonávať iné sväté skutky. Keby si vybral rehoľný život, mal by si potom vybrať medzi kontemplatívnym a zmiešaným životom a konkrétny rehoľný rád.“ (Direktórium 20:82, od pátra Polanca); „Keď človek vykonáva voľbu v druhej dobe pre vykonanie dobrej voľby, by mal či už v meditácii alebo v Božej prítomnosti mimo meditácie predložiť látku, o ktorej sa chce rozhodnúť, úplne odovzdať svoju vôľu a s túžbou po zakúsení, aká je pre neho Božia vôľa. Nemal by dávať pozor na svoje uvažovanie, ale pripraviť sa čo najlepšie na prijatie pohybu Ducha Svätého skrze skúsenosti útechy a neútechy, ako je uvedené na tom istom mieste.“ (Direktórium 23:86, od pátra Miróa); „Smernice pre voľbu v týchto dobách. – Z toho vyplýva: aby človek poznal, ktorá z dvoch vecí pripadajúcich v úvahu sa Bohu viac páči, musí pri úteche sám v sebe pozorovať a všímať si, na ktorú stranu ho nakláňa útecha a pokoj duše. Alebo zase pri neúteche, na ktorú stranu ho viac nakláňa neútecha. A keď v týchto chvíľach útechy a neútechy vidí, že je pobádaný k opačným skutkom, musí byť presvedčený, že pochádzajú z opačných princípov. Zlý duch sa v neúteche vtiera do duše a napĺňa ju malomyseľnosťou, zármutkom a malátnosťou. Dobrý duch naopak prináša duši radosť, vo chvíľach radosti s ňou hovorí a na ňu pôsobí. Každý dáva z toho, čo má a čím oplýva, ako je známe z pravidiel pre rozlišovanie duchov, zvlášť tých, ktoré sú vhodné pre druhý týždeň. Tie sú pre tieto chvíle veľmi priliehavé. Bez nich budeme postupovať ako vo tme.“ (Direktórium 43:194, Oficiálne Direktórium)
2) tým, že sa exercitantovi ponúkne určitá konkrétna a jasná časť a pozoruje sa duchovná reakcia, ktorú zakusuje. Tiež o tom hovoria viaceré Direktóriá: „Človek môže pokračovať tým, že predstaví Bohu jednu stránku v jeden deň a druhú na ďalší deň, čiže rady v jeden deň a prikázania na ďalší a poznamená si, akým smerom Boh, náš Pán, dáva väčšie naznačenie svojej Božej vôle – podobne ako niekto, kto predstavuje princovi rôzny tovar a poznamenáva si, ktorý tovar sa mu páči.“ (Direktórium 1:21, od sv. Ignáca); „Ten, kto robí voľbu, by mal predložiť rady pred Boha jedného dňa a prikázania na druhý deň, mal by hľadieť len na to, čomu Boh dáva prednosť, napríklad ako niekto, kto ponúka princovi jedlo. (Direktórium 15:16, 23:89); „Obraz, ktorý používa otec Ignác. – V tejto veci je ešte iný spôsob, ktorý uvádza náš blažený otec Ignác v podobenstve o človeku, ktorý svojmu pánovi podáva nejaké jedlo, aby zistil ako sa mu páčia. Tak nech duša s hlbokou pokorou, vrúcnou láskou a s túžbou zapáčiť sa Bohu ponúka v rôznych dobách raz to, inokedy niečo iné a pozoruje pritom, čo je mu milšie a vždy nech hovorí: Pane, čo chceš, aby som urobil? A má to hovoriť nielen ústami alebo so slabým pohnutím mysle, ale celým srdcom a z mnohých sŕdc, keby ich mal.“ (Direktórium 43:195); „Podrobnosti vykonania voľby. – Keby sa niekto ešte zvlášť pýtal, ako sa to má robiť, nech sa mu povie: keď je v druhej dobe voľby, má bez uvažovania a rozoberania pri meditácii alebo pri rozhovoroch alebo jednoducho pred Bohom predstaviť si cestu evanjeliových rád a pozorovať, či vo svojej duši cíti nejaké pohyby útechy alebo neútechy. Potom si predstaví cestu prikázaní a pritom koná rovnaké pozorovanie.“ (Direktórium 43:220); „Nie sú nevyhnutné žiadne zvláštne meditácie. – Nevyžaduje sa teda k tomu zvláštna meditácia, ale stačí to vykonať pri obvyklých meditáciách a modlitbách. A to isté nech vykoná mimo dobu meditácie uvedeným spôsobom a nech pozoruje pohyby útechy a neútechy. Nech sám nekoná žiadne závery, ale nech len počúva Pánov hlas a nech sa disponuje na jeho počúvanie a na prijatie toho pohybu, ako bude môcť. Hlavne však, nech sa odovzdá často do Božej vôle a nech v sebe vzbudzuje túžbu poznať Božie zaľúbenie a stále nech dbá, aby sa vzdal svojej vôle a náklonností.“ (Direktórium 43:221); „Otázky na množstvo pohybov. – Nech sa ho exercitátor spýta, aké mal pohyby. Keď spozoruje znamenia dobrého alebo zlého ducha, nech použije pravidlá pre rozlišovanie duchov, zvlášť tie, ktoré sa hodia pre druhý týždeň a nech mu vysvetlí, koľko uzná za dobré pre jeho vedenie alebo povzbudenie. Keď uvidí, že exercitant dobre postupuje na tejto ceste, nech ho inou meditáciou povzbudí, aby tento spôsob zachoval pri voľbe, aby zistil, či tie isté pohyby sú trvalé alebo či po nich nasledujú iné opačné. Keď sa dostavia opačné pohyby, nech sa snaží podľa uvedených pravidiel rozpoznať, ktoré sú dobré a ktoré zlé.“ (Direktórium 43:222)
Napokon exercitátor musí preskúmať všetky vnútorné pohyby, ktoré zakusuje exercitant, aby si mohol utvoriť presný úsudok o duchovnej situácii exercitanta: „Exercitátorova bdelosť. – Nech sa horlivo snaží odhaľovať satanov podvod a klam, pretože z falošných zásad, ktoré bude našepkávať, môže sa dôjsť len k nesprávnemu záveru.“ (Direktórium 43:176); „Keď exercitant podá správu o svojej reflexii a exercitátor zistí, že exercitant postupuje správne a solídne, mal by mu dať schválenie. Ak v druhej alebo tretej dobe vidí, že reflexia pochádza alebo vôľa prijíma impulzy z určitého falošného princípu alebo z primiešania určitého citu alebo ducha, ktorý nie je dobrý, mal by ho varovať a poučiť, aby nevyvodzoval zlý alebo falošný záver zo zlých alebo falošných princípov a tak ani nevykonal zlú voľbu. Ale exercitátor by mal dbať, aby jeho vlastné sklony ho neviedli k tomu, že bude nútiť človeka vykonať voľbu skôr jedným než druhým smerom. Mal by si uvedomiť, že jeho povinnosťou je pripraviť stvorenie, aby ho vyučoval Stvoriteľ – či už inšpiráciou a pohybom jeho citov alebo mentálnou reflexiou. Exercitátor by mal nechať Bohu celú záležitosť povolania toho, kto vykonáva voľbu, do tohto alebo iného životného stavu – v ktorom len Boh je schopný dať mu vytrvalosť a dokonalosť.“ (Direktórium 20:84n) Okrem toho musí pomáhať exercitantovi, aby si preskúmal tieto vnútorné pohyby sám v sebe: „Ak sa vykonáva voľba ohľadom exercitantovho stavu v živote, prvý krok (keďže to, čo je lepšie, keď o tom uvažujeme abstraktne, nie je lepšie pre každého jednotlivca) spočíva v tom, že si položíme otázku, či by sme mali prijať cestu rád, o ktorej Kristus povedal: „Ak chceš byť dokonalý, choď, predaj všetko, čo máš a rozdaj chudobným a potom príď a nasleduj ma“ alebo obyčajnú cestu prikázaní, o ktorých Kristus povedal: „Ak chceš vstúpiť do večného života, zachovávaj prikázania.“ Exercitanta by sme mali poučiť takto: počas meditácií a rozhovorov bez akéhokoľvek rozumovania by mal vstúpiť do Božej prítomnosti a tam si pred zrak predložiť cestu rád. Potom by mal sledovať, či cíti vo svojej duši akýkoľvek pohyb útechy alebo neútechy ohľadom tejto cesty. Mal by vykonať to isté aj vtedy, keď si predloží pred seba cestu prikázaní. Nevyžaduje sa na to žiadne zvláštne cvičenie. Počas svojich zvyčajných meditácií a modlitieb, ako sme práve povedali, by mal predložiť túto látku Bohu, úplne sa zriecť svojej vôle a túžiť vnútorne zakúsiť, aká je Božia vôľa. Okrem obdobia zvyčajných cvičení by mal naďalej premýšľať o tejto látke a sledovať rovnako vyššie uvedené pohyby. Nemal by venovať pozornosť svojim osobným úvahám, ale mal by sa čo najlepšie pripraviť na prijatie vnuknutí Ducha Svätého.
Keď príde exercitátor, mal by sa spýtať na tieto pohyby. Ak zistí znamenia dobrého alebo zlého ducha, mal by použiť Pravidlá na rozlišovanie duchov, ale zvlášť tie z Druhého týždňa. Mal by exercitantovi vysvetliť toľko, koľko považuje za potrebné, aby ho viedol alebo aby ho povzbudil. Ak exercitant dobre postupuje po ceste, exercitátor by mu mal dať ďalšiu meditáciu a poučiť ho, aby opakoval ten istý postup ohľadom voľby, aby vyskúšal, či tie isté pohyby vytrvajú alebo ich nahradia opačné pohyby. Keď sa exercitátor vrátil a zistil, že tie isté pohyby pretrvávajú a zjavne pochádzajú od dobrého ducha, potom má dôvod potvrdiť voľbu. Ak prevládajú opačné pohyby, exercitátor by sa mal pomocou vyššie spomínaných pravidiel rozlíšiť, aká je Božia vôľa v tejto látke, a síce, či má nasledovať cestu rád alebo cestu prikázaní. Ak sa pomocou týchto prostriedkov dosiahne voľba o prvej otázke, potom by sme mali predložiť druhú otázku, a síce, či exercitant by mal nasledovať Kristove rady v rehoľnom živote alebo mimo neho. Lebo pomocou chudoby a čistoty bez poslušnosti človek môže zachovávať istú časť rád, keď bude slúžiť v nemocniciach alebo bude vykonávať iné sväté skutky. Keby si vybral rehoľný život, mal by si potom vybrať medzi kontemplatívnym a zmiešaným životom a konkrétny rehoľný rád.“ (Direktórium 20:82); „Otázky na množstvo pohybov. – Nech sa ho exercitátor spýta, aké mal pohyby. Keď spozoruje znamenia dobrého alebo zlého ducha, nech použije pravidlá pre rozlišovanie duchov, zvlášť tie, ktoré sa hodia pre druhý týždeň a nech mu vysvetlí, koľko uzná za dobré pre jeho vedenie alebo povzbudenie. Keď uvidí, že exercitant dobre postupuje na tejto ceste, nech ho inou meditáciou povzbudí, aby tento spôsob zachoval pri voľbe, aby zistil, či tie isté pohyby sú trvalé alebo či po nich nasledujú iné opačné. Keď sa dostavia opačné pohyby, nech sa snaží podľa uvedených pravidiel rozpoznať, ktoré sú dobré a ktoré zlé.“ (Direktórium 43:222)
(spracované podľa: Darío López Tejada SJ, Los Ejercicios espirituales de san Ignacio de Loyola, s. 577-581)