Spoznať veci, o ktorých sa musí robiť voľba

Spoznať veci, o ktorých sa musí robiť „voľba“

Sv. Ignác vo svojich DC má vždy na pamäti konkrétne osoby, ktoré si idú urobiť „voľbu“ a okolnosti, ktoré sú čo najviac v zhode so službou Bohu a na väčší úžitok duše. To znamená, že nie všetky veci sú vhodnou matériou, aby sa urobila „voľba“ v DC sv. Ignáca.

Ignác ponúka štyri body a jednu poznámku vo svojich DC, aby exercitant lepšie spoznal veci, o ktorých si chce potom urobiť „voľbu“ – DC 170-174.

Prvý bod (DC 170)

„Je potrebné, aby všetky veci, o ktorých chceme robiť voľbu, boli indiferentné a dobré v sebe, a aby slúžili v medziach svätej hierarchickej Matky Cirkvi, a aby neboli zlé, ani nevzbudzovali odpor voči nej.“

Prvým zákonom, či pravidlom každej duchovnej voľby je, aby to čo sa navrhuje pre „voľbu“ bolo morálne dobré. Preto niečo, čo je nemorálne, nikdy nemôže byť cieľom Božej vôle. Morálnosť vecí môže byť vnútorná, ktorá je základná a tiež vonkajšia. Sú veci, ktoré sú zlé samé v sebe a iné, ktoré sú príčinou vonkajšieho nariadenia. Obidve vypadajú alebo sú vonku z oblasti, či sféry duchovnej voľby. Keď teda vylúčime tieto, zostanú iba dobré a indiferentné samé v sebe a všetky tie, ktoré slúžia v medziach svätej Matky Cirkvi.

Oficiálne Direktórium potvrdzuje, že všetko to, čo spadá pod voľbu, by malo byť dobré, nech by sa to týkalo osobitného prípadu, veci, či otázky alebo životného stavu, ktorý sa vyberá. (por. Direktórium 43:178)

O veciach, ktoré sú vnútorne a navonok dobré, nemôže byť ani najmenšia pochybnosť, pretože všetko dobré sa páči Pánovi. Tak isto veci, ktoré sú samy o sebe indiferentné a nie sú zakázané žiadnym zákonom, môžu byť vhodnou matériou pre voľbu, pretože cieľ, ktorý sa musí navrhnúť exercitantovi ich zmení z indiferentných na dobré. Svojím spôsobom o tom hovorí Princíp a Fundament (DC 23), že veci treba užívať natoľko nakoľko nám pomáhajú dosiahnuť cieľ a natoľko sa ich strániť, nakoľko nám zabraňujú dosiahnuť cieľ. Z tohto dôvodu sa človek musí stať indiferentným od všetkých stvorených vecí a potom si vyberať iba tie, ktoré ho najviac vedú ku cieľu, pre ktorý je stvorený.

Pokiaľ ide o poriadok vecí, o ktorých sa robí voľba, je evidentné, že toto DC neopisujú, ale ho môžeme objaviť vo všeobecnom poriadku, ktorý Ignác zanechal vo svojom Direktóriu: „Látka navrhnutá na uvažovanie je táto: po prvé, či rady alebo prikázania; po druhé, ak rady, potom či v rehoľnom ráde alebo mimo neho; po tretie, ak v rehoľnom ráde, v ktorom; po štvrté, napokon kedy a ako. Ak sú to prikázania, potom v akom stave alebo štýle života, atď.“ (Direktórium 1:22) V ďalších poznámkach, ktoré Ignác nadiktoval svojmu sekretárovi pátrovi Polancovi, nájdeme rovnako jeho náuku formulovanú podobným spôsobom: „Jeho názor na voľbu je tento: prvý bod, ktorý sa má predložiť je ten, či má nasledovať rady alebo prikázania s vysvetlením rád: „Predaj všetko čo máš, rozdaj chudobným a nasleduj ma“ (Mt 19, 21); po druhé, keď sa rozhodne pre rady, či to bude v rehoľnom ráde alebo nie (lebo by mohol nasledovať rady v nemocniciach, atď.); po tretie, ak je to v rehoľnom ráde, v ktorom; po štvrté, keď sa pre to rozhodne, čas, kedy s tým začne a iné podrobnosti.“ (Direktórium 2:4) Neskôr tento blízky spolupracovník sv. Ignáca, ktorý sa učil priamo od svätca ako dávať DC, napísal: „Ak sa pomocou tejto druhej doby nedosiahne voľba a exercitant nezažil žiadne pozoruhodné vnútorné pohyby alebo pohyby v oboch smeroch, potom musíme použiť tretiu dobu. Tu exercitant pokojne kladie pred seba posledný cieľ a pýta sa, aký prostriedok by si mal vybrať podľa Božej vôle, aby dosiahol tento cieľ. Podobne ako v druhej dobe by sa mal najprv pýtať, či by si mal vybrať cestu rád alebo cestu prikázaní; po druhé, či v rehoľnom živote alebo mimo neho a po tretie, ak v rehoľnom živote, či v kontemplatívnom alebo zmiešanom ráde a v ktorom konkrétnom ráde. Mali by sme mu vysvetliť prvý a druhý spôsob tejto tretej doby, aby každej otázke, keď príde k záveru pomocou prvého spôsobu, venoval ďalšiu hodinu, keď si to opäť prejde pomocou druhého spôsobu. Rovnaké výsledky z oboch spôsobov sú dostatočným znakom dobrej voľby. Keď v tejto tretej dobe sa človek zaoberá procesom uvažovania, ktorý je potrebný pre vykonanie voľby, bude dostatočné, aby vykonal jednu meditáciu spomedzi meditácií Druhého týždňa s jedným opakovaním. Vo zvyšnom čase bude uvažovať o svojej voľbe. Mali by sme mu tiež povedať, aby si zapisoval motívy, ktoré ho pobádajú jedným alebo druhým smerom, aby si ich mohol prejsť s exercitátorom a lepšie by ho viedol.“ (Direktórium 20:83)

O tom ako majú byť usporiadané veci hovorí aj druhé direktórium od pátra Diega Miróa, ktoré ponúka uvažovanie o prítomnej (aktuálnej) chudobe tým, že vyjadruje, že ak exercitant chce nasledovať aktuálnu chudobu, ktorá spočíva najmä v odpútaní sa od vecí, musí sledovať chudobu aj mimo rádu: „Človek, ktorý sa chce rozhodnúť pre svoj životný stav, má pred sebou obyčajne dve odlišné otázky: či chce nasledovať skutočnú chudobu, ktorá spočíva v tom, že sa zbaví majetku a po druhé, keď predpokladáme, že sa rozhodne nasledovať túto chudobu, v ktorom rehoľnom ráde chce ísť po tejto ceste – keďže sotva môže ísť po tejto ceste mimo rehoľného života. Toto zhrnutie a bežne používanú formuláciu možno dávať vo vypracovanejšej forme podľa dispozície človeka: po prvé, či by mal nasledovať rady alebo prikázania; po druhé, ak rady, či v rehoľnom živote alebo mimo neho; po tretie, ak v rehoľnom živote, v ktorom ráde a po štvrté, čas a spôsob vstupu do tohto života. Na druhej strane ak sa rozhodne pre prikázania, potom v akom stave alebo spôsobe života ich chce zachovávať. Ak si exercitátor myslí, že je dobré predložiť mu všetky tieto otázky, exercitant by mal postupne prejsť každú otázku pomocou spôsobov na vykonanie voľby, v každom prípade si vyberie jednu alternatívu.“ (Direktórium 23:81)

Najdôležitejšie učenie zo všetkých direktórií je zhrnuté v tzv. Oficiálnom Direktóriu, ktoré hovorí aj o veciach, o ktorých sa musí robiť voľba: „Voľba životného stavu. Voľba životného stavu sa týka dvoch vecí: či žiť len podľa Božích prikázaní, alebo zachovávať aj rady.“ (Direktórium 43:179)

Ak sa osoba rozhodne nasledovať stav evanjeliových rád, vysvetľuje dokument, nasledujúcim krokom musí byť výber, či chce žiť vo vnútri rehoľného spoločenstva alebo mimo neho: „Čo robiť, ak sa majú zachovávať rady. – Kto chce zachovávať rady, potom či v ráde alebo mimo rádu. Hoci sotva možno mimo rádu rady zachovávať, predsa niekto môže mať takú povahu, že nie je veľmi vhodný pre spoločný život a pre poslušnosť, a predsa by mohol zachovávať chudobu a čistotu.“ (Direktórium 43:180)

Ak je osoba rozhodnutá vstúpiť do rehoľného spoločenstva, je potrebné sa rozhodnúť do akého typu rehoľného spoločenstva, pretože niektorých Pán volá do života, kde je väčšie ústranie a ticho, a iných do spoločenstva, kde je väčší apoštolát: „Rozhodnutia v prípade vstupu do rehoľného života. – Ak v ráde, ostáva si ešte zvoliť, v ktorom. Pán totiž volá niektorých do väčšej samoty, iných zase, aby pomáhali blížnym. Už samotné prirodzené vlastnosti telesné alebo i duševné robia každého vhodnejším pre ten či onen inštitút.“ (Direktórium 43:181) Nakoniec sa musí rozhodnúť pre čas a formu, kedy uskutoční svoju voľbu: „Voľba času. – Keď si zvolil určitý inštitút, nech sa ešte rozhodne, kedy a ako to uskutoční.“ (Direktórium 43:182) Samozrejme pri voľbe je dôležité aj to, v akom stave, v akej situácii si exercitant zvolí rehoľný inštitút. Najvhodnejšie je ,aby si zvolil taký, ktorý je viac dokonalý, bez úpadku: „Varovania pri voľbe rádu. – Pri voľbe inštitútu nech si dá pozor, aby si nezvolil inštitút v úpadku alebo bez poriadku. I medzi tými, kde je poriadok, má sa dať prednosť inštitútu dokonalejšiemu. Na posúdenie je najlepšia náuka sv. Tomáša (II., IIae, q. 118, art. 6) a musí sa brať najväčší ohľad na osobu, na jej sily a náklonnosti a tiež na schopnosti a dary, ktoré má pre väčšiu Božiu službu.“ (Direktórium 43:183)

Toto tzv. Oficiálne Direktórium si je vedomé aj ťažkostí, ktoré môže nájsť exercitant pri tom, keď chce zrealizovať alebo uskutočniť Božie povolanie. Preto dokument povzbudzuje k tomu, aby sa exercitant postavil proti týmto ťažkostiam a aby neochladol jeho duch: „Ťažkosti pri plnení svojho povolania. – Ohľadom času, kedy sa má uskutočniť Božie povolanie, vynorí sa niekedy zvláštny problém: s tým totiž, čo sa zmyslom protiví, ľudská slabosť odkladá ako len môže a uvádza dôvody pre odklad a pritom klame samu seba. Preto je najlepšie tento problém rozriešiť už v exercíciách a nezabúdať na slová sv. Ambróza: „Milosť Ducha Svätého nepozná odklad“ (nescit tarda molimina Spiritus Sancti gratia). Človek musí tiež nasledovať ochotu apoštolov, ktorí hneď opustili otca a siete. Tu tiež platí dôvod: Keď niekedy, prečo nie hneď? A keď nie hneď, potom asi nikdy. Teraz ťa Boh pohol a ponúka ti pomoc. Neskôr sa môže stať, a stáva sa to denne, že takto horlivosť ochabne, a potom oveľa ťažšie budeš klásť odpor telu a diablovi. Toľko o voľbe rád.“ (Direktórium 43:184)

Ďalej dokument pojednáva o osobách, ktoré sa rozhodujú nasledovať život podľa prikázaní. O tomto je tiež dôležité poradiť sa – v akom životom stave  a akým spôsobom ho možno zachovať: „Ak sa vyberú prikázania. – Ak si však niekto zvolí zachovávať prikázania, ostáva ešte uvažovať v akom stave alebo v akom spôsobe života ich bude zachovávať. Tu je potrebné uvážiť každé prikázanie zvlášť, aby sa tým lepšie a s väčším svetlom zariadil život.“ (Direktórium 43:185)

Druhý bod (DC 171)

„Sú veci, ktoré spadajú pod nemeniteľnú voľbu, tak ako sú kňazstvo, manželstvo, atď.; sú veci, ktoré spadajú pod meniteľnú voľbu, tak ako sú prijať benefíciá alebo ich zanechať, prijať časné dobrá alebo ich venovať.“

Veci, ktoré spadajú pod nemeniteľnú voľbu vytvárajú životný stav v zmysle absolútnom. V živote však máme aj veci, ktoré sú premenlivé, nestále, či neisté, ktoré tvoria tiež v sebe samom životný stav, ale sú chápané v zmysle relatívnom, napríklad dočasné jednoduché sľuby v nejakom rehoľnom inštitúte. Na druhej strane sú aj veci, ktoré sú meniteľné, premenlivé pre Cirkev a napriek tomu sú v permanentnom stave pred Bohom. Exercitant musí preto veľmi dobre uvažovať o všetkom tom, čo ho spája a zaväzuje pred Bohom a pred svojím svedomím vo veciach nemeniteľných, hoci by pre cirkevné zákony tieto veci boli niečím meniteľným.

Tretí bod (DC 172)

Tento tretí bod pojednáva o tých, ktorí už nemôžu urobiť voľbu: „V nemeniteľnej voľbe, ktorá sa už jeden krát urobila, nie je viac čo vyberať, pretože sa nemôže rozviazať, tak ako je manželstvo, kňazstvo, atď. Jedine je treba hľadieť na to, že ak jeden neurobil voľbu adekvátne a poriadne bez nezriadených náklonností, nech to oľutuje a nech sa pokúša nadobudnúť dobrý život vo vybranej voľbe; spomenutá voľba sa nezdá, že by bola Božím volaním, pretože voľba bola neusporiadaná a neúprimná, ako sa mnohí v tomto mýlia, tým že robia z neúprimnej a zlej voľby Božie volanie. Pretože každé Božie volanie je vždy čisté a jasné, bez akýchkoľvek telesných túžob, bez akejkoľvek inej neusporiadanej náklonnosti.“

Čo robiť s týmito osobami? Je dôležité povedať im pravdu: že nemôžu zmeniť životný stav ani myslieť na to, aby ho podrobili novej voľbe. Ak ju totiž urobili dobre, je dôležité, aby sa v nej viac zdokonaľovali. Ak ju urobili zle, musia to oľutovať a žiť sväto, s milosťou Božou, v stave, ktorý si už predtým vybrali. Dobrá voľba by bola urobená vtedy, ak by sa riadila podľa pokynov sv. Ignáca, ktorý ju formuloval vo svojich DC. Problémom vždy zostáva, ak sa voľba urobila neusporiadaným spôsobom, pod vplyvom mnohých náklonností. Avšak vtedy osoby, ktoré urobili takúto neadekvátnu a neusporiadanú voľbu, nech sa usilujú viesť dôstojný život v životnom stave, ktorý si vybrali. Nejde tu teda o márnu ľudskú útechu, ale o pravú a Božiu útechu. Boh pozná všetky predchádzajúce okolnosti každej voľby alebo každého prípadu, ale tiež aj následné okolnosti každej voľby. A preto aj keby bola voľba urobená neusporiadane a teda nie dobre, Boh si želá, aby takéto osoby sa posväcovali. Vždy je dôležité pamätať na to, že naším hlavným cieľom je slúžiť Bohu, a že prostriedok pre toto je vytrvať, pokračovať v nemeniteľnom životnom stave, do ktorého sa osoby celé vložili. Voľba o životnom stave sa tak nemá dávať tým, ktorí si už vybrali alebo zvolili svoj životný stav. (por. Direktóriá 7:12, 31; 11:14; 12:21; 18:51; 23:70; 26:70; 43:73, 96, 169)

Štvrtý bod (DC 173)

„Ak by urobil voľbu adekvátne a usporiadane o veciach, ktoré sú pod voľbou meniteľnou, a nepostupoval by podľa telesných túžob ani podľa sveta, nie je dôvod, aby znova urobil voľbu, ale aby sa v nej zdokonaľoval, nakoľko by mohol.“

Pre sv. Ignác voľba, ktorá bola urobená adekvátne, teda náležite a usporiadane je prakticky tiež nemeniteľná. Ignác sa vždy pevne drží tejto základnej normy, ktorá je zdrojom Božieho požehnania. Keď totiž bola Božia útecha jasným prejavom Božieho potešenia, Ignác nariaďuje, aby sa v čase neútechy nerobila žiadna zmena, ale aby človek ostal stály a vytrvalý v návrhoch a rozhodnutiach, v ktorých predtým cítil útechu. Ale Pán vždy môže žiadať človeka, aby zmenil svoju predchádzajúcu voľbu na viacej dokonalejšiu, pretože sa jedná o voľbu meniteľnú.

Poznámka (DC 174)

„Je treba upozorniť, že ak taká meniteľná voľba sa neurobila úprimne a poriadnym usporiadaním, vtedy pomôže urobiť voľbu adekvátne, kto by mal túžbu, aby od nej vzišlo pozoruhodné ovocie a veľmi pokojné Bohu, nášmu Pánovi.“

Poznámka nám navrhuje prípad, či záležitosť takých, ktorí si vybrali právne a morálne niečo meniteľné. Ak sa v tomto prípade voľba urobila spôsobom neusporiadaným, musí sa napraviť, či pozmeniť voľba tá prvá, pretože bola zlá. Po predstavení týchto bodov, Ignác pokračuje v prezentácii troch časov, v ktorých sa môže robiť zdravá a dobrá voľba.

(spracované podľa Alfredo Sampaio SJ, Los tiempos de elección en los Directorios de ejercicios, s. 72-78)