Putovanie do Svätej zeme (február 1523 – marec 1524) (3. časť)
Sv. Ignác: Jeruzalem a sväté miesta
Po toľkých peripetiách, ktoré sprevádzali Ignáca od Barcelony, vidíme Ignáca ako napokon sa doplavil do Svätej zeme. Ignácovi sa tak naplnil sen, ktorý mal ešte z Loyoly a Manresy, aby mohol navštíviť historické miesta Ježiša Krista. Od prvého momentu po vylodení zostali všetci pútnici pod jurisdikciou františkánov, ktorí boli poverení strážením Svätej zeme od 1342. Na cestu smerom k Jeruzalemu sa vydali na malých osliciach. Takto sa všetci pútnici približovali k vytúženému miestu. Dve míle pred vstupom do svätého mesta, povedal Diego Manes, s veľkou zbožnosťou, pútnikom, aby si pripravili svedomie a strážili ticho, to preto lebo o chvíľu mali uvidieť sväté mesto. (por. Autobiografia 44) Pre kresťanského pútnika bol tento moment vždy ohromujúci. Pri takýchto okolnostiach sa vždy emócia a dojatie nahromadí a potom sa ľahko prejaví tým, že exploduje, v podobe sĺz útechy.
Keď boli veľmi blízko mesta, všetci zostúpili z osliatok, lebo v diaľke uvideli bratov františkánov, ktorí s krížom vychádzali z mesta na stretnutie s nimi. Bolo to v piatok 4. septembra 1523. Nášmu pútnikovi pohľad na Jeruzalem spôsobil veľmi osobitnú emóciu, či dojatie: dožil sa vrúcnych želaní, ktoré mu Pán vyvolal v jeho duši od začiatku jeho obrátenia. (por. Autobiografia 45) Nachádzal sa na miestach, kde žil jeho Pán, dýchal atmosféru týchto miest, kontemploval nebo, ku ktorému toľko krát pozdvihoval oči Spasiteľ a videl pred sebou vrch Sion, o ktorom už predtým veľa krát kontemploval a teraz ho mohol vidieť v realite vlastnými očami. Ďalej to bol samotný Jeruzalem, symbol duše, pred ktorého spustošenými múrmi plakal Ježiš.
V sobotu ráno, s celou skupinou, po tom čo slávili svätú omšu s františkánmi, v konvente Monte Sion, presunuli sa v procesii, so zapálenými sviečkami v rukách, k Večeradlu, kde Kristus umýval nohy svojim učeníkom a ustanovil Sviatosť Oltárnu. Je to dom, kde sa verí, že Duch Svätý zostúpil v podobe ohnivých plameňov v deň Turíc. Potom išli pozrieť stĺpy, kde bol bičovaný Ježiš a miesto, ktoré sa uctieva na pamiatku usnutia Panny Našej Panej. Popoludní sa vydali smerom k Svätému hrobu, kde aj prenocovali. Na druhý deň hneď ráno sa vyspovedali a prijali Sviatosť Oltárnu. Neskôr oddychovali v nemocnici sv. Jána a popoludní nábožne prechádzali Krížovú cestu, od Pretória až po Kalváriu. Nasledujúce dni navštívili Betániu a Olivovú horu, potom Betlehem, kde zotrvali dva dni. V Ignácovej mysli zostali pevne ukotvené tieto miesta, najmä miesto jasličiek, v ktorých sa narodil Pán Ježiš. Potom to boli najmä miesta: Jozafatovo údolie, potok Cedron… V jedenásty deň putovania sa opäť vrátili do blízkosti Svätého hrobu, kde prenocovali. V dvanásty a trinásty deň oddychovali.
Ignác mohol v tieto dni samostatne navštevovať Kalváriu, miesto kde Kristus zomrel na kríži pre jeho hriechy, pýtajúc sa viac ako kedykoľvek: Čo som urobil pre Krista? Čo robím pre Krista? Čo musím urobiť pre Krista? (por. Duchovné cvičenia 53) Pútnici museli byť vždy sprevádzaní františkánskymi mníchmi a kráčali aj v sprievode tureckých vojakov.
Na štrnásty deň odišli z Jeruzalema do Jericha, trpiac mnohé súženia zo strany Turkov, ktorí s nimi zle zaobchádzali. Bolo teda ľahké si pripomenúť udalosť, keď istý človek padol do rúk zbojníkov. Nebolo im dovolené, aby vystúpili na vrch, kde bol Pán Ježiš pokúšaný. Nevie sa presne, čo robili medzi pätnástym a dvadsiatym tretím dňom. Taktiež nemohli navštíviť Galileu. Táto spomenutá cesta, ktorú sme mohli opísať pochádza z Denníka Füssliho.
Sv. Ignác v tomto čase podnikol kroky na to, aby mohol zotrvať na týchto svätých miestach. Priniesol si niekoľko odporúčaní, ktorí chcel prezentovať gvardiánovi františkánov. Oznámil mu svoj úmysel zotrvať zo zbožnosti na týchto svätých miestach, ale nepovedal mu o svojom úmysle venovať sa apoštolátu, napodobňovaniu Krista a apoštolov. Odpoveď na seba nenechala dlho čakať: „Mal som pevné predsavzatie ostať v Jeruzaleme a vždy navštevovať tie sväté miesta. Okrem tohto nábožného úmyslu mal som aj predsavzatie pomáhať dušiam; preto som si priniesol so sebou odporúčajúce listiny pre guardiána. Odovzdal som mu ich a povedal som mu, že mojím úmyslom je zostať tu z nábožnosti. Nič som mu však nepovedal o druhej časti predsavzatia, že chcem pomáhať dušiam, kým o prvom úmysle som veľa ráz verejne hovorieval. Guardián mi povedal, že nevidí, ako by sa mohla splniť moja žiadosť, pretože dom bol v takej núdzi, že sa nemohli vyživiť ani sami mnísi.“ (Autobiografia 45) Ignác bol však na prekážky pripravený, nezastavili ho ani prekážky. Jedine čo žiadal od františkánov bolo, aby sa mal možnosť vyspovedať a iné veci nechcel. Avšak provinciál františkánov nesúhlasil s jeho žiadosťou a pohrozil mu autoritou, ktorú mal od Svätej Stolice, aby mohol vylúčiť z Cirkvi každého, kto by neuposlúchol jeho nariadenia. Sv. Ignácovi stačila táto autorita na to, aby upustil od svojho úmyslu, pretože si bol vedomý, že v autorite tohto františkánskeho provinciála sa prejavila Božia vôľa: „Provinciál mi peknými slovami povedal, že sa dozvedel o mojom dobrom úmysle zostať na týchto svätých miestach; že on si dobre uvážil celú tú vec a že zo skúsenosti, ktorú si nadobudol s inými, nepokladá to za vhodné. Mnohí totiž mali podobné nábožné túžby, ale jedni padli do zajatia, druhí zas boli zabití a rehoľa bola potom zaviazaná vykupovať zajatých. Nech sa preto len pekne pripravím a odcestujem s pútnikmi na druhý deň. Odpovedal som, že to predsavzatie je u mňa veľmi pevné a že za nijakú cenu nehodlám upustiť od jeho uskutočnenia. Pritom som dal skromne najavo, že ak len nepôjde o niečo, čo by ma zaväzovalo pod hriechom, nezrieknem sa svojho predsavzatia nijakým zastrašovaním, aj keby sa to nepozdávalo provinciálovi. Provinciál mi na to odpovedal, že oni majú od Apoštolskej stolice právomoc vypovedať odtiaľto alebo nechať tu kohokoľvek, ak to oni uznajú za dobré. Ba dokonca môžu aj vyobcovať z Cirkvi takého, kto by ich nechcel poslúchnuť. V tomto prípade oni usudzujú, že tu nesmiem zostať a podobne. Keď mi potom chceli ukázať buly, podľa ktorých môžu vyobcovať z Cirkvi, povedal som, že netreba, aby som ich videl; verím vašim dôstojnostiam a keď ste tak usúdili o právomoci, ktorú máte, poslúchnem vás. Vec sa teda skončila a ja som sa vrátil na miesto, na ktorom som bol predtým.“ (Autobiografia 46-47)
Sv. Ignáca sa aj pár dní pred odchodom zmocnila silná túžba ešte raz vystúpiť na Olivovú horu, aby sa na tomto mieste mohol pomodliť. Urobil preto všetko, aby sa tam dostal. Píše vo svojej Autobiografii: „Zmocnila sa ma však veľká túžba pred odchodom ešte raz ísť na Olivovú horu, keď nie je Pánova vôľa, aby som zostal na týchto posvätných miestach. Na Olivovej hore je kameň, z ktorého náš Pán vystúpil na nebesia, a ešte teraz vidieť na ňom odtlačené šľapaje; kvôli nim som sa tam chcel vrátiť, aby som ich ešte raz mohol uvidieť. A tak bez toho, aby som niečo povedal alebo si vzal nejakého sprievodcu (lebo tí, čo tam idú bez tureckého sprievodcu, vydávajú sa veľkému nebezpečenstvu), nepozorovane som sa oddelil od ostatných a sám som sa vybral na Olivovú horu. Stráže mi však nechceli dovoliť vstúpiť. Daroval som im nožík, ktorý som mal pri sebe. Keď som sa tam s veľkou útechou pomodlil, zmocnila sa ma túžba zájsť do Betfage. Keď som sa tam zdržoval, prišlo mi na um, že na Olivovej hore som sa dobre neprizrel, na ktorej strane bola pravá a na ktorej ľavá stopa nohy. Ešte raz som sa tam vrátil, a myslím, že som dal strážnikom nožničky, aby mi dovolili vstúpiť. Len čo sa v kláštore dozvedeli, že som odišiel len tak bez sprievodcu, mnísi sa ma usilovali nájsť. Pri návrate z Olivovej hory postretol som akéhosi kresťana s opaskom, ktorý slúžil v kláštore. Tento s hnevom a veľkou palicou a posunkami mi hrozil, že ma nabije. Keď som sa priblížil k nemu, chytil ma mocne za rameno. Keď som tak kráčal tou cestou v pevných rukách tohto kresťana s opaskom, dostalo sa mi od Pána veľkej útechy; zdalo sa mi, že som videl stále pred sebou Krista. A to trvalo bez prestania s hojnou útechou, kým som neprišiel do kláštora.“ (Autobiografia 47-48)
Ignácov pobyt vo Svätej zemi je charakterizovaný chudobou a veľkou dôverou v Boha. Okrem toho môžeme vidieť ako Ignác rešpektuje cirkevnú autoritu, napriek svojmu rozhodnutiu zotrvať vo Svätej zemi a vnútornú slobodu, ktorú vlastnil ako dar. Ignác mal viac než 20 dní na to, aby si mohol uctiť sväté miesta života, utrpenia a smrti nášho Pána Ježiša Krista, miesta života Najsvätejšej Panny a miesta, kde prví apoštoli ohlasovali evanjelium. Tieto sväté miesta boli pre Ignáca príležitosťou, aby si mohol ešte dôslednejšie predstaviť evanjeliové scény. Je pravdepodobné, že mnohé slová v Duchovných cvičeniach Ignác pripojil ako duchovné ovocie jeho vlastných skúseností z týchto dní.
(spracované podľa Manuel P. Maza, La autobiografia de san Ignacio: Apuntes para una lectura con el texto de la Autobiografia, s. 32-35; Manuel Ruiz Jurado, El peregrino de la voluntad de Dios, s. 55-60)