11. poznámka DC: Žiť prítomnosť milosti.

11. poznámka DC: Žiť prítomnosť milosti.

„Tomu, kto si robí cvičenia v prvom týždni, poslúži, aby nevedel nijakú vec o tom, čo musí robiť v druhom týždni, ale nech takým spôsobom pracuje na prvom, aby dosiahol ovocie, ktoré hľadá, ako keby v druhom týždni neočakával nájsť žiadnu dobrú vec.“ (DC 11)

Táto poznámka sv. Ignáca vedie exercitátora k tomu, aby vysvetlil exercitantovi, aby sa venoval prítomnému okamihu v DC, aby nepátral po tom, čo nasleduje ďalej, ale aby pokračoval v cvičeniach, ktoré si práve robí. Poznámka má súvis aj s ďalšími bodmi v DC. Ignác v bode 127 DC píše, aby si exercitant čítal len tajomstvo, ktoré práve ide meditovať, ktorým sa bude práve zaoberať, aby uvažovanie o jednom tajomstve nerušilo uvažovanie o druhom (por. DC 127). Ide mu o to, aby si exercitant nerozptyľoval duchovné energie cez zvedavosť a márnivé úniky.

Žiť prítomnú milosť, prítomný okamih pomáha dosiahnuť ovocie, ktoré hľadá. Ignác o ňom píše v prvej poznámke DC: pripravenosť duše, aby sa pozbavila všetkých nezriadených náklonností a aby po ich zbavení sa ich hľadal a našla Božiu vôľu v usporiadaní vlastného života (por. DC 1). Jedenásta poznámka má v istom zmysle súvis aj s bodmi 4, 89 a 133 DC – ide o to, aby exercitant vždy našiel to, čo hľadá.

V podobnom duchu píše aj páter Polanco, sekretár a blízky spolupracovník sv. Ignáca, ktorý sa od sv. Ignáca priamo učil dávať duchovné cvičenia: „Tomu, kto sa cvičí nie je vhodné povedať počas určeného týždňa alebo dňa alebo ešte cvičenia to, čo bude na druhý týždeň alebo deň alebo cvičenie, aby sa tým duša neobracala na budúcnosť, pretože by vytiahla menej ovocia z prítomnosti.“; „Mali by sme mu pripomenúť, že po dotiahnutí meditácií do konca, môže počas tohto alebo nasledujúcich týždňov, niečo čítať, aby podporil viac zbožnosť než by si cvičil rozum… Ale, keď kniha obsahuje rozpravu o tajomstvách Krista, nie je vhodné čítať vysvetlenie o tom, čo ide meditovať potom, ale naopak, čítať o tom, čo už meditoval…“ (por. Direktórium 20:39,64)

V podobnom duchu píše aj tzv. Oficiálne Direktórium: „Čítanie počas Druhého týždňa – v druhom týždni a v ďalších môže exercitant vo zvyšnom čase po meditáciách čítať nejakú knihu, ale takú, ktorá skôr živí zbožnosť než aby naplňovala rozum novými vecami, také sú niektoré diela sv. Bernarda alebo Nasledovanie Krista od Tomáša Kempenského. Keby sa v knihe písalo o tajomstvách Kristovho života, o ktorých ešte nerozjímal, mal by ich čítať po ich rozjímaní alebo čítať o tých,, ktoré bude v ten deň meditovať.“ (por. Direktórium 43:160) Môžeme teda vidieť, že táto poznámka venuje pozornosť tomu, aby exercitant sústredil pozornosť na prítomný okamih.

Sväté Písmo nám pripomína, že žijeme v čase milosti, keď je treba venovať pozornosť Božiemu slovu: „Kiež by ste počúvali jeho hlas a nezatvrdzovali si srdcia…“ (por. Ž 95, 8); „Preto, ako hovorí Duch Svätý: „Dnes, keď počujete jeho hlas, nezatvrdzujte jeho srdcia…“ (por. Hebr 3, 7); „Toto hovorí Pán: V čase milostivom ťa vyslyším a v deň spásy ti pomôžem…“ (por. Iz 49, 8); „V milostivom čase som ťa vyslyšal a v deň spásy som ti pomohol. Hľa, teraz je milostivý čas, teraz je deň spásy!“ (por. 2kor 6, 1-2); „Dávajte si teda veľký pozor, ako máte žiť: nie ako nemúdri, ale ako múdri. Využívajte čas, lebo dni sú zlé.“ (por. Ef 5, 15-16); „Voči tým, čo sú mimo, správajte sa múdro a využívajte čas.“ (por. Kol 4, 5)

Zodpovednosť za to, čo sa práve robí, bez rozptyľovania sa s mnohými inými povinnosťami, bola bežným postojom sv. Ignáca vo všetkých dôležitých prípadoch. Takto si na Ignáca spomína jeden zo spolupracovníkov sv. Ignáca páter Luis Goncalves da Cámara: „Nikdy nemal vo zvyku pojednávať dve dôležité veci naraz, aby sa mohol totálne odovzdať každej jednej z nich.“ Zaujímavé svedectvo o Ignácovi vydáva aj páter Ribadeneira: „Bol naplnený úžasnou láskavosťou a bdelosťou, ktorú mal, aby dal cieľ dielam, do ktorých sa pustil, ktoré uskutočňoval. Lebo nielenže hľadal s múdrosťou prostriedky, ktoré by mu mohli pomôcť k realizácii; viac, potom, čo ich našiel, používal ich s veľkou účinnosťou. Nikdy nepustil z ruky to, čo už raz začal, až kým to nepridal k svojej dokonalosti. A nedovolil si spať a nedávať pozor na veci, ktoré zveril tým, ktorých si vzal za pomocníkov a nástroje, v záležitostiach, ktoré uskutočňoval; skôr dosiahol, aby vždy prichádzali prebudení a pohotoví ako on.“

Postoj exercitátora je preto veľmi dôležitý počas dávania duchovných cvičení. Hoci exercitátor musí vždy poznať do hĺbky Cvičenia a ich zvyčajný priebeh, musí zostať vždy otvorený na nepredvídateľné pôsobenie Boha a nepriateľa v exercitantovi, a vždy pohotový prispôsobiť sa jeho plánom alebo novým vynárajúcim sa potrebám.

(spracované podľa Darío López Tejada SJ, Los Ejercicios Espirituales de san Ignacio. Comentario y textos afines, s. 88-90)