Pedro Arrupe SJ: Založení a zakorenení v láske (1. časť)

PEDRO ARRUPE S.J: V LÁSKE ZAKORENENÍ A ZALOŽENÍ

/Túto rozpravu predniesol O. Arrupe ako generálny prestavený Spoločnosti na záver ignácovského kurzu, usporiadaného Ústredím ignácovskej spirituality v Ríme dňa 6. februára 1981./

1. Už po tretíkrát prijímam pozvanie Ústredia ignácovskej spirituality, aby som predniesol záverečný príhovor pri ročnom ignácovskom kurze. V roku 1979 som hovoril o „našom svojráze“ a vlani /1980/ o „trojičnej inšpirácii ignácovskej charizmy“ /SCV XIII, str. 55-110/. V obidvoch prípadoch som sa snažil, aby som prispel k štúdiu prameňov inšpirácie našej charizmy: túto cestu naznačuje Druhý vatikánsky koncil rehoľným inštitútom, keď ich pobáda, aby pracovali na svojej „prispôsobenej obnove“ /1/. Prvá rozprava „O našom svojráze“ sa začínala ignácovskou charizmou a razila si cestu rozličnými smermi a bola jej aplikáciou na zmenené podmienky našej doby /2/, kým druhá „O trojičnej inšpirácii“, aj keď tiež vychádzala z Ignácovej charizmy, smerovala hore až k vrcholnému bodu: k trojičnej dôvernosti. Dnes by som chcel preniknúť až k jadru tejto vznešenej ignácovskej skúsenosti: ku skutočnosti, že Boh je Láska/3/. Lebo to je podľa mojej mienky konečný súhrn a syntéza všetkého, čomu sa Ignác naučil v tej privilegovanej trojičnej dôvernosti, ku ktorej bol milosťou vedený: božská jednota medzi Otcom a Synom ako spoločenstvo lásky, vrcholí vzťahom, ktorý majú obaja k jednému Duchu/4/. Toto je najhlbší koreň, prapôvodný základ ignácovskej charizmy, duša Spoločnosti.

2. Nakoľko možno o týchto veciach hovoriť ľudskými výrazmi, mohlo by sa povedať, že láska v najčistejšej podobe – láska sama v sebe – je na jednej strane formálne konštitutívnym prvkom božskej bytosti, na strane druhej vysvetlením a príčinou toho, čo Božia Trojica pôsobí  „ad extra“: stvorenie človeka, pána vesmíru, a návrat všetkých vecí k Bohu v dejinách vykúpenia a posvätenia. Tento dvojitý formálny aspekt lásky nachádza u Ignáca ozvenu v dvojitej odpovedi: v odpovedi vznešenej teocentrickej lásky, ktorá je zlučiteľná so zjavnou prítomnosťou Krista ako človeka, a v odpovedi: v odpovedi neobmedzenej lásky k ľuďom, v ktorej, ako to vidí Ignác, je Božia láska zjavne prítomná, a ktorá musí byť privedená naspäť k Bohu. Keď si teda prajeme, aby sa u nás táto „prispôsobená obnova“ uskutočňovala v hĺbke ignácovských exercícií, ktoré vchádzajú z najhlbšieho dna ľudského srdca, musíme sa nechať zaplaviť touto láskou, ktorá je vyvrcholením ignácovskej charizmy. A pretože sme stvorení na obraz a podobu Boha, ktorý je Láska, takto sme mu viac podobní. Táto láska bude „dynamis“ – podnetom pri utváraní nášho apoštolského charakteru. Táto láska je tým, čo nás uschopní, aby sme spolupracovali na riešení veľkých problémov, tak príznačných pre náš súčasný svet, ktorý „v pôrodných bolestiach“ prináša radikálne zmeny pre novú dobu.

3. Akákoľvek obnova, ktorá tento bod aspoň čiastočne nedosiahne, akákoľvek obnova, ktorá zanechá ľudské srdce nedotknuté a neočistené, je obnova, ktorá je neúplná a je odsúdená na neúspech. Keď sa však naše najvnútornejšie schopnosti očistia a pretvoria, dostaneme celkom novú orientáciu: táto obnova nespôsobí traumy, ale povznesie nás na vyššiu úroveň, kde zmiznú rozličné rozpory a napätia, napr. rozpor medzi vierou a spravodlivosťou, nakoľko obe budú živené láskou a my sa vo svojom konaní necháme viesť milosrdenstvom, v ktorom nadobudne spravodlivosť svoju pravú podobu. Ak bude Spoločnosť zakorenená a založená v láske, stane sa údernou čatou v konfrontácii medzi zlom a dobrom, medzi „anomia“ a „agapé“, aby sme použili výrazy, ktorými svätý Matúš vyjadruje apokalyptickú reč nášho Pána, výrazy, ktoré sú tak veľmi priliehavé pre našu dobu/5/.

I. Láska v Spoločnosti Ježišovej

4. Láska je hybnou pákou duše /6/. Toto napísal Ignác svojmu bývalému druhovi a spolužiakovi z čias štúdií v Paríži, pričom hádam ani nevedel, že cituje svätého Augustína. A tým nám dozaista, aj keď to nemal v úmysle, zanechal najjasnejšiu možnú formuláciu svojho duchovného putovania a charizmu Spoločnosti.

Exercície

V závere Ignácových Duchovných cvičení sa ono „chváliť Boha, vzdávať mu úctu a mu slúžiť“ /7/ z Vedúcej zásady a Základnej pravdy stáva „nazeraním, aby sme si nadobudli lásku“. Lásku, ktorá by sa mala prejaviť skôr v skutkoch ako v slovách /8/, dávaním sa a delením sa /9/. Tieto dve vlastnosti lásky exercitanta, ktorý si urobil poriadok vo svojom živote, sa zhodujú s identickými vlastnosťami, ktoré Ignác pozoroval v láske Božej: Boh nielen tak miloval svet, že dal svojho jediného Syna /10/, ale – a nad tým sa musíme zamýšľať s veľkou láskou – zároveň túži, aby sa podľa možnosti dával mne, podľa svojej božskej Opatery/11/. Táto láska má exercitanta doviesť k tomu, aby bol naplnený vďačnosťou, to znamená, aby sa odplácal za lásku láskou a mohol vo všetkých veciach milovať božskú Velebnosť a jej slúžiť /12/. Slúžiť znamená dávať sa.

5. Tento záver nie je prekvapujúci. Úlohou exercitátora je, aby viedol exercitanta k objaveniu tejto lásky. „Ten, kto dáva cvičenia, nemá toho, čo ich prijíma, pobádať skôr na chudobu… alebo na opačnú vec… lebo je oveľa lepšie, aby pri hľadaní Božej vôle sám Stvoriteľ a Pán sa vyjavil nábožnej duši, túliac ju k sebe, aby ho milovala a chválila, a upravujúc ju tou cestou, ktorou mu trvale bude môcť lepšie slúžiť“ /13/. Ešte raz sa tu ukazuje vzťah medzi láskou a službou, lebo u Ignáca je služba, a či darovanie seba, nevyhnutným prejavom lásky. Inými slovami: človek nemôže milovať bez toho, aby neslúžil. služba je láska ako odplata za lásku; je to spôsob ako darovať seba samého. Exercitant vedený rozumom a spravodlivosťou má uvažovať, čo musí veľmi odôvodnene a spravodlivo zo svojej strany ponúknuť božskej Velebnosti, totiž všetky svoje veci a seba samého s nimi /14/. Dosiahnuť túto lásku je najväčšou milosťou, ktorú hľadáme: „Vezmi a prijmi… Ty si mi to dal, Tebe to vraciam… Daj mi len lásku k Tebe a tvoju milosť, lebo tá mi postačuje“.

6. Je zaujímavé pozorovať, že pedagogika lásky v Exercíciách akoby presne sledovala líniu pedagogiky lásky v zjavení Starého zákona. Nie je to teória lásky, ktorú by sme niekomu iba predkladali, ale experimentálna pedagogika, ktorú sme sami praktizovali. Láska sa tu ukazuje ako stály činiteľ všetkého, čo vedie ku spáse: od stvorenia – ostatné veci sú stvorené pre človeka – až k barikáde, postavenej medzi človekom a peklom, až k plánu vykúpenia, k volaniu ku vzájomnej láske, spolupráci, službe. Môžeme povedať, že Ignác kladie exercitanta pod akýsi tlak dôkazov Božej lásky, lásky, ktorá sa prejavuje viac skutkami ako slovami, opakovanými úkonmi sebadávania, ktoré dosahujú vrchol v tom, že Boh vydáva a darúva svojho jediného Syna. Týmto spôsobom chce Ignác v exercitantovi vyvolať proces úplného pretvárania: očistu jeho srdca a usporiadanie jeho citových schopností. Jedným slovom: cieľom exercicí je prinútiť exercitanta, aby osobne prežíval pravdu Božej lásky, k nemu a svojej lásky k Bohu tým, že sa mu dáva do služby.

7. Už od „prvého týždňa“ je láska definitívnym kritériom všetkého. Rozdiel medzi útechou a neútechou, ktoré sú, ako vieme, presnými nástrojmi v celom procese zmeny, je daný práve prítomnosťou alebo neprítomnosťou tejto lásky /prav. 3,4,9/ /15/. V „druhom týždni“ je láska osou veľkých rozhodnutí. V prvom rozjímaní „O pozemskom kráľovi“ /bude ešte zmienka o tom, ako dávať väčší dôraz lásky vo všetkom, čo sa týka služby, a bojovať tak proti telesnej svetskej láske /16/, pretože celá príťažlivosť Božej lásky nebola ešte ukázaná v celej svojej veľkosti. Naozaj, predbežná fáza očisty bola sotva ukončená s prvým týždňom. Kontemplácie o Kristových tajomstvách, ktoré sa potom začínajú skoro neočakávane, sú už stratégiou lásky. Mám sa pýtať, čo si prajem. Božiu lásku v čine. Odpoveďou človeka, ktorý je teraz schopný dvihnúť svoj pohľad lásky, je žiadať si „prenikavé poznanie Pána“, ktorý sa stal pre mňa človekom, aby som ho viac miloval a lepšie nasledoval /17/. V týchto cvičeniach, nazvaných veľmi výstižne kontempláciami „tajomstiev“, rýchle postupuje prechod od sebalásky k láske Kristovej: je to dar Božej lásky. Je to vzostup dokonalej lásky k dokonalej láske, ktorý sa stále vznáša hore rozhovorom v meditácii „O dvoch zástavách“ a „O troch dvojiciach ľudí“, kde sa stále stretávame s oddanosťou alebo odporom /18/ k tomu, čo od nás vyžaduje láska k Bohu. Tento rozmach dokonalej lásky je kapituláciou sebalásky, vlastnej vôle a sebectva /19/.

8. Hlboký psychologický a teologický význam majú najmä dva dôležité okamihy na ceste exercitanta, keď ho Ignác nabáda, aby uvažoval o svojej sebaláske. Porovnanie oboch meditácií ukazuje, aká jasná bola táto myšlienka v Ignácovej mysli, lebo ju vyjadruje v oboch meditáciách skoro rovnakými slovami. Z týchto dvoch meditácií pojednáva jedna o „voľbe, urobenej podľa druhého spôsobu „tretej“ doby; ide o spôsob, ktorý je viac citový a menej rozumový ako prvý – a druhý, ktorý pojednáva o normách pri rozdeľovaní cirkevných majetkov /benefícií/.

Úsilím o introspekciu a takmer chladným objektívnym pozorovaním seba, čo je tak rýdzo ignácovské, musí exercitant zistiť, že „láska, ktorá ma pohýňa voliť si práve tú vec, musí pochádzať zhora z lásky Božej“ /20/. To je záručný list, ktorý musí exercitant sám od seba požadovať, a ku ktorému musí privoliť: totožnosť lásky s Bohom. Tá istá prezieravosť je veľmi potrebná, skôr ako začneme rozdeľovať cirkevné benefíciá. Zo štyroch vecí, na ktoré by mal exercitant dbať, prvá je aby tá láska, ktorá ma pohýňa dať almužnu, zostupovala zhora z lásky k Bohu, nášmu Pánovi… aby bola pre Boha, a aby sa v príčine, prečo týchto ľudí viac milujem, či sú to príbuzní alebo priatelia, skvel Boh /21/. Tu sa ostro črtá nevyhnutnosť toho, aby sme chápali úsku spojitosť a vzájomnosť medzi láskou k Bohu a láskou k ľuďom.

9. Je pochopiteľné, že tento cieľ dosiahneme jedine postupom, ktorý vyviera zo schopnosti milovať. Napriek neopodstatneným osočovaniam namiereným proti Ignácovi, ktoré jeho odporcovia opakujú takmer mechanicky, Ignác nijako nezamieta a ani netlmí prirodzenú lásku. Ignác ju uznáva a prijíma, ba dokonca vyžaduje: lebo len skrze ňu, ak je očistená a usporiadaná, možno opätovať Božiu lásku. Veľmi významná je vlastnoručne napísaná oprava v manuskripte Exercícií, ktorá je jedným z ďalších príkladov toho, že Ignác znova skúma a opravuje veci už napísané, čo je veľmi významné pre pochopenie jeho ducha. Manuskript mal pôvodne napísaný titul: „Usporiadať si svoj život bez akejkoľvek náklonnosti, ktorá by mohla byť nezriadená“. Ignác nadpis opravil takto: „Neurobiť nijaké rozhodnutie pod vplyvom akejkoľvek nezriadenej náklonnosti.“ Inými slovami, Ignác vie veľmi dobre, že náklonnosti, i neusporiadané náklonnosti /príťažlivosť osôb alebo vecí, ku ktorým nás priťahuje láska, ktorú k nim cítime/, budú aj naďalej existovať. Záleží však na tom, aby človek ovládal situáciu tým, že dá tejto láske správny smer. Ignác to vyjadruje podivuhodne dvoma výrazmi, ktoré sa stali príslovečnými: sebazapieranie a „usporiadanie svojho života“.

10. Zaprieť seba samého, ako to sám Ignác vysvetľuje, znamená prinútiť našu zmyselnú prirodzenosť, aby poslúchala rozum /22/, znamená ovládať oblasť týchto náklonností a odporov, ktoré sú vlastné našej padlej prirodzenosti a zatemňujú cieľ pravej lásky. Ako hovorí v inej časti: Musíme premáhať nezriadenú náklonnosť /23/. To je jedným z hlavných cieľov očisty, ktorá vrcholí v rozjímaní „O pekle“. Je to logický postup, charakterizovaný tromi slovesami: vnútorne skusovať neporiadok svojich činov, aby som bol naplnený hrôzou nad nimi a mohol svoj život napraviť a dať do poriadku /24/. Náprava života znamená urobiť poriadok v neporiadku svojich činov a tak pripraviť cestu láske.

11. Usporiadať svoj život znamená nechať sa viesť usporiadanou láskou pri veľkých voľbách svojho života, usilovať sa o to, aby Boh nachádzal správnu odpoveď v živote človeka, odrezať všetky cesty úniku alebo odchýlky. To nám dokazuje jasne iná oprava Ignácova v rukopise. Text bol pôvodne tento: „Tri dvojice ľudí. Každá z nich si nadobudla desať tisíc dukátov.“ Všetci sa chcú zbaviť ťarchy a prekážky. Tou prekážkou im je náklonnosť k nadobudnutej veci. Iba tretia sa chce zbaviť náklonnosti tak, že u nej niet dobrovoľnej náklonnosti podržať si alebo nepodržať nadobudnutú vec, ale je pevne odhodlaná nadobudnutú vec chcieť alebo nechcieť jedine podľa toho, čo jej Boh, náš Pán, dá chcieť a ako sa jej bude zdať lepším na službu a chválu jeho božskej Velebnosti /25/. Láska k Bohu nebola vylúčená, ale nebola výlučná.

A to Ignáca neuspokojuje, a tak opravuje text: „nie čisto a ako sa patrí z lásky k Bohu.“ Všetci sa chcú zbaviť nezriadenej náklonnosti, ale len tretia dvojica koná tak, aby celú náklonnosť k tej sume, ktorú získala, naozaj odstránila, namáha sa, aby si nepriala ani to, ani čokoľvek iné, ak jej neponúka služba Bohu niečo iné. Ignác im o niekoľko riadkov nižšie ukazuje, čo majú robiť, aby premohli takú nezriadenú náklonnosť alebo odpor, a dosiahli skutočnú chudobu: „agere contra“, naliehavo žobrať, aj keď sa pokazená prirodzenosť proti tomu búri /aj keď cítime odpor alebo hnutie proti chudobe/ /26/. Tento bod bol kľúčovým východiskom už v meditácii „O dvoch zástavách“. Je to láska k človekovi, ktorá sa vrhá dopredu, aby sa stretla s láskou k Bohu. Miestom stretnutia je osoba Krista, od ktorého si exercitant naliehavo prosí prenikavé poznanie Pána. „Aby som ho viac miloval a nasledoval“ /27/. Skupina cvičení, ktoré tvoria jadro exercícií, „O pozemskom kráľovi“, „O dvoch zástavách“, „O troch dvojiciach ľudí“, „O troch stupňoch pokory“ očisťujú lásku človeka až k úplnému prehodnoteniu hodnôt a meradiel. Exercitant sa začína modliť za niečo, čo sa nielenže nezrodilo z „nezriadenej náklonnosti“, ale dokonca presahuje holý správny úsudok a rozum: „tí, čo budú chcieť prejaviť väčšiu oddanosť a viac sa vyznamenať… aj proti svojej vlastnej zmyselnosti a proti svojej láske k telu a svetu… hovoria:…. chcem a túžim a je to moja uvážené rozhodnutie, ak to len bude na tvoju väčšiu službu a na tvoju chválu…“ /28/.

Väčšia služba a chvála, čo je podľa vyššie uvedenej analýzy väčšia láska, môže zrodiť toto odhodlané rozhodnutie, vytrysknutie z hĺbky človeka, ktorý objavil lásku Kristovu. Zdalo by sa, že väčšia láska ako je táto nie je možná. Ale svätý Ignác ju nachádza a vyzýva k nej svojho exercitanta v „treťom stupni pokory“, ktorý je najdokonalejším druhom lásky. Ide o úplný zvrat „nezriadenosti“ a „telesnej a svetskej lásky“, o niečo, čo celkom presahuje ľudskú logiku a má v sebe čosi z pohŕdania ľudskou rozumnosťou, ako je to v srdci každej vášnivej lásky. Už nie je potrebná väčšia služba a chvála; stačí, ak je to rovnaká chvála a sláva božskej Velebnosti, aby som skutočne napodobnil Krista, nášho Pána a skutočne sa mu podobal, chcem a volím si pre ten cieľ…/29/. Môže nás prekvapiť, že  taká význačná osobnosť ako dr. Ortiz, ktorému Ignác dával exercície v Montecassine v pôste roku 1548, vo svojich poznámkach si napísal: „Tri druhy a stupne lásky“ namiesto „tri druhy pokory“? /30/

12. Exercície sú podľa vyššie uvedenej analýzy metódou v pedagogike lásky – pedagogike, ktorá je najčistejšou láskou k Bohu a k blížnemu. Je to náročná láska, vyvolávajúca v človekovi odpoveď lásky a služby, služby, ktorá samo o sebe je láska. Toto je posolstvo posledného paragrafu Duchovných cvičení: „Treba si nadovšetko ceniť horlivú službu Boha, nášmu Pánovi, z čistej lásky“. /31/ V Exercíciách nachádzame výrazy a pojmy, ktoré možno navzájom logicky skĺbiť, napr. výraz „Božia sláva“ môže byť nahradená výrazom „Božia služba“. To isté možno povedať o „chvále“ a „úcte“. Len jeden výraz je konečný a nijakým iným nenahraditeľný: l á s k a.