Sv. Ignác z Loyoly – chudobný pútnik
„A prikázal im, aby si okrem palice nebrali na cestu nič.“ (por. Mk 6, 8 )
„Chudobný pútnik“, to je podpis na konci jedného z najstarších listov sv. Ignác, ktorý sa zachoval. Tento list písal Ignác Inés Pascual 6. decembra 1525. Keďže Ignác mal kontakt s chudobnými na svojej ceste, rovnako on sám sa stal chudobným. Nielenže im pomáhal, ale situácia chudobných formovala tiež jeho život, život chudobného pútnika. Ignác veľmi rýchlo od svojho obrátenia hľadal solidárnu identifikáciu s tými najnúdznejšími, a to najmä tým, že sa s nimi delil o svoj život.
Bezpochyby prvým vyjadrením tejto vnútornej premeny bolo darovanie svojich šiat chudobnému a oblečenie si šiat žobráka. Ignác o tom píše vo svojej Autobiografii takto: „V predvečer sviatku Zvestovania Panny Márie v marci roku 1522 v noci, a to v najväčšej skrytosti, ako len bolo možné, zašiel som k istému žobrákovi, vyzliekol som sa zo svojich šiat, daroval som ich chudákovi a obliekol som sa do obleku, po ktorom som tak veľmi túžil. Potom som si išiel kľaknúť pred oltár Panny Márie. Celú noc som prebdel raz v tejto polohe, potom zas postojačky, so svojou pútnickou palicou v rukách. Odišiel som odtiaľ ešte za svitania, aby ma nikto nepoznal a znova som sa vydal na cestu.“ (Autobiografia 18) Po tejto udalosti, po nočnej vigílii, Ignác odišiel do Manresy, kde sa ubytoval v nemocnici sv. Lucie, kde bývali najmä chudobní. Bol to útulok zároveň aj pre starých a chudobných v predmestí za hradbami Manresy. (por. Autobiografia 18)
Ignác ďalej v Autobiografii opisuje svoju životnú situáciu chudobného pútnika: „V Manrese som každý deň prosil o almužnu.“ (Autobiografia 19) Tento štýl života žobráka – v obliekaní sa, v prosení o almužnu, život v spoločenstve s chudobnými, znášajúc mnohé drsnosti, ktoré mu prinášala skutočná chudoba (hlad, opovrhovanie), ho bude sprevádzať vo väčšej časti jeho putovania. Ignác to približuje na mnohých miestach vo svojej Autobiografii. Napríklad: „Keď som si chcel zaobstarať nejaké sucháre, zmocnili sa ma veľké škrupule: „Vari toto je tá tvoja nádej a viera, ktorú si mal v Boha, že ťa neopustí? atď. … Konečne som mal dostatočnú zásobu suchárov a nasadol som na loď. Keď som bol ešte na pobreží, spozoroval som, že mi ostalo päť alebo šesť „blancas“, bielych grošov z toho, čo mi dali, keď som žobral z domu do domu (lebo tak som sa živil); nechal som ich na lavičke, ktorú som našiel blízko pobrežia.“ (Autobiografia 36). Podobne na ceste do Ríma tiež prežil drsnú situáciu: „Keď sme prišli do blízkeho mesta, našli sme ho zatvorené. Keďže sme sa nemohli dostať dnu, všetci traja sme tú noc prebdeli v blízkom kostole, ktorý bol nepríjemne nasiaknutý vlhkosťou od dažďa. Ráno nám nechceli otvoriť mesto. Keď sme tak ostali vonku, nezohnali sme si nijakú almužnu, hoci sme zašli do kaštieľa, ktorý bol nablízku. Tu ma zachvátila veľká slabosť, jednak z útrap na mori, a potom aj na suchu. Keďže som už viac nemohol pokračovať v ceste, zostal som tam, kým matka s dcérou pokračovali v ceste do Ríma. V ten deň veľa ľudí vyšlo z mesta. Keď som sa dozvedel, že medzi nimi vyšla aj pani toho kraja, predstavil som sa jej a povedal som jej, že som chorý len zo slabosti; poprosil som ju, aby mi dovolila vstúpiť do mesta a vyhľadať si tam nejaký liek. Ona ochotne splnila moju prosbu. Potom som sa vybral po meste žobrať a dostal som hodne drobných „quatrinov“. Za dva dni sa mi vrátili sily, takže som mohol pokračovať v ceste. Do Ríma som prišiel na Kvetnú nedeľu.“ (Autobiografia 39).
Jeho chudobné putovanie sa nezmenilo ani po odchode z Ríma do Benátok, či neskôr do Svätej zeme a naspäť (por. Autobiografia 44, 49): „Na tejto ceste až po Benátky vždy som spával vonku pod arkádami, aby som unikol pozornosti stráží, ktoré dozerali, aby sa nerozširoval mor.“ (Autobiografia 41) Podobný štýl života viedol Ignác aj počas štúdií: „Po dvoch rokoch štúdia, počas ktorých — ako mi povedali — som veľmi pokročil, môj učiteľ mi oznámil, že sa môžem dať zapísať na kurz slobodných umení, aby som teda šiel do Alcaly. Ja som sa však predsa ešte dal vyskúšať istému doktorovi teológie. Ten mi dal takú istú radu. Vydal som sa teda sám na cestu do Alcaly, i keď som už vtedy, ako sa mi zdá, mal aj niekoľko spoločníkov. Keď som prišiel do Alcaly, začal som žobrať a žiť z almužien. Neskoršie, po desiatich alebo dvanástich dňoch takéhoto spôsobu života, ma uvidel istý klerik a iní, čo boli s ním, prosiť o almužnu. Začali sa mi posmievať a užívali potupné výrazy, ako sa zvyčajne robieva s tými, ktorí žobrú, hoci sú zdraví. Práve vtedy prechádzal tadiaľ správca novej Antezanovej nemocnice; ten dal najavo, že sa mu to nepáči. Zavolal ma a pojal ma so sebou do nemocnice. Tam mi pridelil jednu izbičku a dal mi všetko, čo som potreboval. (por. Autobiografia 56)
Okrem týchto spomienok, ktoré uvádza sv. Ignác vo svojej Autobiografii, môžeme vidieť, že situácia chudoby, ktorú prežíval počas svojho putovania ho transformovala nielen v osobnom živote ako pútnika, ale tiež ho viedla k praktickému apoštolátu. Chudoba a stav biedy mnohých, ktorých stretával na ceste bude inšpirovať celý spôsob apoštolského života Ignáca. Chudoba nebola pre neho prekážkou a problémom, aby slúžil chudobným, aby pomáhal dušiam. Pri návšteve Svätej zeme zaznamenal aj takúto udalosť, ktorá spája jeho chudobný štýl života s túžbou pomáhať dušiam: „Keďže sa to všetkým videlo dobré, každý sa začal duševne sústreďovať. Krátko predtým, ako sme prišli na miesto, odkiaľ bolo vidieť mesto, zostúpili sme z oslíc, lebo sme videli mníchov s krížom, ktorí nás očakávali. Keď som uvidel mesto, pocítil som veľkú útechu; podľa slov druhých všetci prežívali tú istú radosť, ktorá sa nezdala byť prirodzená. Pri návštevách svätých miest vždy som cítil tú istú vnútornú nábožnosť. Mal som pevné predsavzatie ostať v Jeruzaleme a vždy navštevovať tie sväté miesta. Okrem tohto nábožného úmyslu mal som aj predsavzatie pomáhať dušiam; preto som si priniesol so sebou odporúčajúce listiny pre guardiána. Odovzdal som mu ich a povedal som mu, že mojím úmyslom je zostať tu z nábožnosti. Nič som mu však nepovedal o druhej časti predsavzatia, že chcem pomáhať dušiam, kým o prvom úmysle som veľa ráz verejne hovorieval. Guardián mi povedal, že nevidí, ako by sa mohla splniť moja žiadosť, pretože dom bol v takej núdzi, že sa nemohli vyživiť ani sami mnísi. Preto sa rozhodol poslať niektorých spolu s pútnikmi domov. Povedal som mu, že ja od ich domu nič iné nežiadam, len aby ma vyspovedali, keď prídem zavše na spoveď. Na to mi guardián odpovedal, že v takom prípade by sa to mohlo uskutočniť. Ale aby som ešte počkal, keď príde provinciál (myslím, že to bol predstavený rehole v tom kraji); vtedy bol v Betleheme.“ (Autobiografia 45)
Ignác teda svojím chudobným príkladom vzbudzoval aj rešpekt u mnohých. Prispela k tomu nielen chudoba, ale jeho celková snaha o dokonalosť: „Keď som prišiel do Salamanky a modlil som sa v istom kostole, akási nábožná žena ma spoznala, že aj ja patrím do spoločnosti, lebo moji štyria spoločníci tam už boli niekoľko dní. Opýtala sa ma na meno a potom ma zaviedla do bytu mojich spoločníkov. Keď v Alcale vyniesli rozsudok, že sa mám obliekať ako iní študenti, odpovedal som: „Keď ste nám nariadili, aby sme si prefarbili šaty, urobili sme to, ale teraz toto nemôžeme urobiť, lebo si nemáme začo kúpiť nové šaty.“ Vikár nám však zaobstaral obleky s čiapkami a so všetkým ostatným, čo majú študenti. Takto vyobliekaní sme odišli z Alcaly. V Salamanke som sa spovedával v kostole svätého Štefana u jedného rehoľníka svätého Dominika. Po desiatich alebo dvanástich dňoch od príchodu mi spovedník jedného dňa povedal: „Otcovia v dome by sa chceli s vami porozprávať.“ Odpovedal som: „V mene Božom.“ — „Bude dobre,“ — povedal spovedník — „keď prídete sem v nedeľu na obed. Ale na jedno vás upozorňujem: budú sa chcieť dozvedieť od vás mnoho vecí.“ Prišiel som teda v nedeľu s Kalistom; po obede nás zaviedol podprior — keďže prior nebol doma — do kaplnky spolu so spovedníkom a myslím ešte s jedným rehoľníkom. Tu podprior s veľkou vľúdnosťou začal rozprávať, aké dobré správy majú o našom živote a mravoch, že kážeme podľa apoštolského spôsobu, a že by sa o týchto veciach chceli troška podrobnejšie dozvedieť.“ (por. Autobiografia 64)
Toto bol jeho spôsob napredovania v apoštoláte, aj keď mnoho krát musel čeliť mnohým silným výhradám, či nesúhlasu, zo strany mnohých ľudí. Ignác postoj k prežívaniu chudoby vidíme aj pri návrate zo štúdií, z Paríža do Loyoly, keď musel vzdorovať neúnavným naliehaniam svojho brata, aby sa ubytoval v jeho dome: „Keď som to všetko urobil, vysadol som na koníka, ktorého mi kúpili spoločníci a sám som sa vybral na cestu do rodného kraja; a už hneď na ceste som sa lepšie cítil. Keď som prišiel do rodnej provincie, zanechal som verejnú cestu a zabočil som na horskú cestičku, ktorá bola osamelejšia. Keď som zašiel po nej na kúsok, stretol som dvoch ozbrojených mužov, ktorí mi šli oproti (tá cesta má zlú povesť pre vraždy). Títo zašli kus cesty za mnou, potom sa naraz obrátili a náhlivo ma nasledovali, takže som mal troška strach. Predsa som sa im však prihovoril a dozvedel som sa, že to boli sluhovia môjho brata, ktorý ich poslal vyhľadať ma. Ako sa zdá, dostal správu o mojom príchode z Bayonne vo Francúzsku, kde ma poznali. A tak oni šli popredku a ja za nimi po tej istej ceste. Kúsok pred osadou, stretol som sa s kňazmi, ktorí mi šli v ústrety. Veľmi na mňa naliehali, že ma zavedú do domu môjho brata, ale nemohli ma k tomu donútiť. Odišiel som do nemocnice a neskoršie vo vhodnej hodine som sa vybral do okolia prosiť almužnu.“ (Autobiografia 87; + jeho pomoc dušiam – por. 88-91) Toto je línia, ktorú bude sv. Ignác nasledovať aj so svojimi spoločníkmi: „Spoločníci sa vrátili z Ríma s poukážkou na 200 alebo 300 skudov, ktorú dostali ako almužnu na cestu do Jeruzalema; nechceli ich však ináč prijať než v poukážkach. Neskoršie, keďže nemohli vycestovať do Jeruzalema, vrátili ich tým, od ktorých ich dostali. Spoločníci sa vrátili do Benátok takým istým spôsobom, ako tam odišli, totiž pešo a žobrajúc, rozdelení na tri skupiny, a to tak, že členovia skupiny vždy boli z rozličných národností. V Benátkach boli vysvätení za kňazov tí, ktorí ešte neboli kňazmi; povolenie im dal vtedajší nuncius v Benátkach Verallo, ktorý sa neskoršie stal kardinálom. Dali sa vysvätiť „ad titulum paupertatis“; všetci zložili sľub čistoty a chudoby.“ (Autobiografia 93)
Rovnako záujem, čo sa týka pomoci blížnym a pomoci chudobným, prináša Ignácovi istú relativizáciu materiálnej chudoby. Sv. Ignác sa disponuje k tomu, aby seba samého pripravil na prežívanie chudoby, ale tiež aby disponoval prostriedky, ktoré by mu pomohli pomáhať blížnym a chudobným. Napríklad, aby napredoval so svojimi štúdiami, hľadal stabilnú a dostatočnú ekonomickú podporu, a to z toho dôvodu, aby s ľahkosťou pokračoval v štúdiách: „Vydal som sa teda na cestu do Paríža, sám a peši. Prišiel som tam viac-menej vo februári. (Poznámka P. Gonçalvesa: „Podľa toho, čo mi rozprával, bolo to roku 1528 alebo 1527. Keď bol totiž vo väzení v Alcale, narodil sa španielsky korunný princ; podľa toho sa môže všetko vyrátať, aj minulé veci.“) Ubytoval som sa v jednom dome s niekoľkými Španielmi a chodieval som na prednášky humanistických štúdií do kolégia Montaigu. Preto tam, lebo som cítil veľké nedostatky v základoch, pretože som postupoval v štúdiách veľmi rýchlo. Študoval som teda s deťmi, podrobiac sa parížskemu spôsobu a poriadku. Len čo som prišiel do Paríža, jeden obchodník mi dal za poukážku z Barcelony 25 skudov. Dal som si ich uschovať istému Španielovi na tom byte, ale ten ich za krátky čas minul a nemal mi z čoho splatiť. Po skončení pôstnej doby už som nemal nič z tých peňazí čiastočne preto, že sám som mal nejaké výdavky a čiastočne z vyššie spomenutej príčiny. Bol som teda prinútený žobrať, ba dokonca sa aj vysťahovať z toho domu, v ktorom som býval.“ (Autobiografia 73); „Keď sa mi nepodarilo nájsť nijaké riešenie, istý španielsky rehoľník mi jedného dňa povedal, že by bolo lepšie, keby som každý rok zašiel do Flámska a venoval tam dva mesiace alebo aj menej na to, aby som si zaobstaral niečo, z čoho by som potom mohol študovať celý rok. Odporúčal som Bohu v modlitbách tento plán a videlo sa mi, že je dobrý. Nasledoval som túto radu a priniesol som si z Flámska každý rok toľko, že som sa nejako pretĺkol životom. Raz som zašiel až do Anglicka a odtiaľ som si priniesol viac almužny, ako za všetky iné roky.“ (Autobiografia 76)
Na druhej strane vidíme, že Ignác sa stále stretá s chudobnými, ktorí napríklad nemôžu dokončiť svoje štúdiá, alebo s inými druhmi chudoby. Preto Ignác rozvažuje o tom, ako disponovať prostriedky pre tento cieľ. Hľadá osoby, ktoré by mohli pomáhať a tiež využíva svoj vplyv, aby podporil viacerých „chudobných“: „V Ríme sme so spoločníkmi založili niektoré nábožné diela ako sú útulok pre katechumenov, útulok sv. Marty, dom pre siroty atď. O ostatných veciach bude môcť porozprávať magister Nadal.“ (por. Autobiografia 98)
Toto všetko robil sv. Ignác pre Krista chudobného a cez toto hľadal väčšiu Božiu slávu. Hľadanie chudoby obdivuhodne Ignác zanechal vo svojom Denníku.
(spracované podľa J. M. Rambla a kolektív, Tradicion ignaciana y solidaridad con los pobres, s. 26-29)