Pedro Arrupe S.J: Trojičná inšpirácia Ignácovskej charizmy (3. časť)
III. La Storta: prijatie a potvrdenie /1537/
Je vysvätený za kňaza, ale svätú omšu ešte neslúžil: taký je teda Ignác, keď odchádza koncom októbra 1537 z Benátok do Ríma. Vedie so sebou niektorých členov skupiny, ktorú nazýva v liste, napísanom v tomto období: „Moji deviati priatelia v Pánovi“/63/. Všetci si osvojili ideál a „formu života“ – Možno, že ešte nemožno hovoriť o charizme, ktorú im odovzdal Ignác. je to iste ich verzia faktov. Všetci v sebe reprodukovali zážitok, ktorý viedol Ignáca k tomu, že je taký aký je. Práve preto sa mu teraz tak podobajú a práve preto skupinu spája taká tesná jednota. Nástrojom premeny boli exercície. Idú do Ríma, a ani veľmi nevedia prečo, veď z čakacej lehoty jedného roka, na ktorú sa zaviazali, uplynulo iba šesť mesiacov a Benátky boli ideálnym miestom, kde mohli využiť prípadnú príležitosť odcestovať do Svätej zeme. Ale okrem pápežskej klauzuly sľubu vo vzrastajúcej miere ich tajomne fascinoval Rím – Cirkev a pápež. V etape, ktorá sa vtedy začala, bude sa silne rozvíjať práve prvok Ignácovej vízie. Tento prvok privedie Ignáca k tomu, aby bez veľkého čakania zredigoval pravidlá, ako zmýšľať s Cirkvou, a tieto pravidlá budú začlenené do Exercícií. Ignác kráča bez toho, aby si to uvedomoval, v ústrety svojmu osudu. Intuícia z Manresy ide dosiahnuť svoju plnosť a svoje uskutočnenie.
Vo Favrovej a Laínezovej spoločnosti sa uberá do Ríma po Cassiovej ceste, pričom sa mu, ako sám hovorí, „dostalo zvláštneho navštívenia od Boha“/64/. S horlivosťou, vyplývajúcou z nedávno prijatého kňazstva a z intenzívnej prípravy na prvé celebrovanie omše, bolo to pre neho – ktorému sa mala stať omša časom a miestom najväčších svetiel – obdobím „mnohých duchovných videní a takmer pravidelne veľa útech, práve opačne ako keď bol v Paríži“/65/. Je to rozdelenie na tri obdobia, ktoré sa javí vo všetkých prameňoch. Keď si odmyslíme ústrednú vložku – „čas rozptýlenia“ – Manresa začína v ňom ožívať s novou silou: „kým sa pripravoval slúžiť prvú omšu, mal na všetkých tých cestách veľké nadprirodzené navštívenie, podobné tým, ktoré mával, keď bol v Manrese“. Toto je svedectvo samého Ignáca /66/ a ono nemôže byť jasnejšie.
Rozhodol sa, že venuje rok na to, aby sa „pripravoval a prosil Pannu Máriu, aby ho ráčila pridružiť k svojmu Synovi“/67/. A hovorí to tak, ako keby „pridružiť k Synovi“ a „byť pripravený“ boli synonymá. A vskutku, u Ignáca to bolo tak. Žiadosť o prijatie a potvrdenie sa stáva naliehavou teraz, keď je v strede skupiny, ktorá hľadá definitívnu trasu svojej duchovnej cesty a keď sa on nachádza tesne pred naplnením svojho kňazstva pristúpením k oltáru. Keď bol vtedy Ignác natoľko naplnený osobitnými milosťami, naliehavo prosí o to, aby bol „pridružený k Synovi“, čo sa stane pre neho definitívnym prvkom usudzovania a rozoznávanie, uznaním, že od špecifickej výzvy pri Cardoneri kráčal po správnej ceste. A to zostane zároveň svetlom pre etapy, ktoré bude treba ešte prejsť. Ak Cardoner znamená i cieľ i východisko, to isté možno povedať, a to ešte oprávnenejšie, o príhode v La Storte.
La Storta je miesto, vzdialené 17 kilometrov od Ríma, kde sa na križovatke konzulárnej cesty, po ktorej prichádzali, a vedľajšej cesty nachádza malá kaplnka. Ignác v sprievode Laíneza a Favra vstupuje do kaplnky a keď sa „modlil, pocítil takú veľkú premenu vo svojej duši a videl tak jasne ako ho Boh Otec pridružuje ku Kristovi, svojmu Synovi, že sa neodvážil o tom vôbec pochybovať; bol istý, že ho Boh Otec skutočne pridružil k svojmu Synovi“/68/ To je vcelku správa, ktorú Ignác podá o udalosti o osemnásť rokov neskôr.
Avšak Laínez, ktorý sa tam nachádzal a určite bol bezprostredne a podrobne informovaný, opisuje detailnejšie obsah, ktorý už nemôže byť rozhodujúcejší. A Ignác pripúšťa, že „všetko, čo spomenul Laínez, je pravda“/69/. Hľa, čo povedal Laínez osobitne naplnený duchovnými zážitkami, najmä keď prijímal eucharistiu z rúk Favra alebo Laíneza samého. Mal pocit, že Otec mu vtláča do srdca tieto slová: V Ríme vám budem milostivý. Od chvíle videnia, o ktorom hovoríme, sa mu zdalo, že vidí Krista s krížom na pleciach a vedľa neho Otca, ktorý mu hovorí: Chcem, aby si ho prijal za svojho sluhu. A Ježiš ho prijal so slovami: Chcem, aby si nám slúžil. Z tohto dôvodu, keď si osvojil veľkú nábožnosť k tomuto presvätému menu, rozhodol sa, že sa združenie bude volať Spoločnosť Ježišova /70/.
Hlboký význam tohto videnia je celkom jasný: božské Osoby ho prijímajú do svojej služby. Je to božské potvrdenie, ktoré si Ignác žiadal v tejto rozhodujúcej chvíli svojho života. Generická výzva pri Cardoneri sa mu teraz spresňuje a formálne potvrdzuje. Aj tu sa opäť zvyčajná rezervovanosť ignácovskej prózy sfarbuje neočakávanými prívlastkami: „pocítil takú veľkú zmenu vo svojej duši a videl tak jasne“. Tak jasne – a my to môžeme rozviesť-, že o sedem rokov neskôr, keď vo svojom Denníku /23. februára 1544/ opisoval najdôležitejšiu chvíľu trojičného prijatia a potvrdenia svojej voľby, týkajúcej sa naprostej chudoby domov Spoločnosti, nemohol si nepripomenúť podobnosť s potvrdením svojho prijatia v La Storte: „… v týchto myšlienkach, ktoré narastali a zdali sa byť potvrdením. Videli sa mi určitým spôsobom, že to bolo dielom Najsvätejšej Trojice, že sa Ježiš ukazoval alebo dal pociťovať, pripomínajúc mi deň, kedy ma Otec pridružil k Synovi“/71/. Poznamenajme, že je to odsek, ktorý dal do rámčeka, ako aj všetky najdôležitejšie odseky Denníka.
Osoba, ktorá zaujíma dominantné postavenie, je Otec, nie Syn. Práve Otec ho prijíma a dáva Synovi, podobne ako mu Otec sľubuje, že mu bude milostivý. Ignác, zakladateľ apoštolskej skupiny, nositeľ potenciálnej charizmy Spoločnosti – Spoločnosti, ktorej existencia je v tejto chvíli zaručená – je prijatý ako Ježišov služobník a v Ježišovi ako Otcov sluha. Dostal milosť, ktorá sa vyprosuje v rozhovore rozjímania o Zástavách: „byť prijatý pod jeho zástavu“ v krajnej chudobe a poníženosti – a toto vysvetľuje, že Syn sa mu nezjavuje ani ako dieťa ani v jeho verejnom pôsobení ani ako vzkriesený, ale nesúci kríž. To je aj ignácovská postupnosť orodovníkov – skrze Máriu k Synovi, skrze Syna k Otcovi. Kristológia, ktorá podopiera tieto videnia sa situuje do najčistejšej pavlovskej a jánovskej línie: návrat všetkého k Otcovi /72/.
Týmto videniami božských Osôb je Ignác vedený priam za ruku k tomu, čo bude Spoločnosť. Túto etapu pred založením nikto lepšie nezhrnul ako Nadal: Ignác – ducha nasledoval, nepredchádzal ho. A tak bol lahodne vedený, ani nevedel kam, veď vtedy ešte nepomýšľal na založenie rehole; a predsa krok za krokom k nej aj cestu kliesnil a aj kráčal po nej, a akoby múdro nechápajúci, majúc v jednoduchosti svoje srdce oddané Kristovi“ /73/. Tieto riadky sú svedectvom o spôsobe, ako sa Spoločnosť pripravovala.
V La Storte bola budúcnosť Spoločnosti zaručená. A bola by bývala zaručená aj v prípade, keby boli odišli do Jeruzalema, čo by bolo otvorilo celú paletu možností, o ktorých sa nedá nič tvrdiť. Medzitým paralelne s potvrdením v La Storte sa rozvíja nasledujúci postreh: Rím sa stáva privilegovaným odkazom; „pápežská klauzula“ sľubu na Montmatri, ktorá bola iba hypotetickou alternatívou, ide sa zafixovať do stredu jej osudu. Chýba len šesť mesiacov, aby vypršala čakacia lehota jedného roka, a aby sľub ísť do Jeruzalema ustúpil povinnosti „predstaviť sa zástupcovi Kristovmu na zemi, aby ich použil, kde myslí, že to bude viac na slávu Božiu a na úžitok pre duše“/74/. Celý tento slovník /použiť, Kristov zástupca, väčšia sláva Božia, pomoc dušiam/ je už naplno jezuitský. Osobitný vzťah ku Kristovmu zástupcovi sa vyjasňuje. Ak sa už pri Cardoneri „vnímanie božích tajomstiev“ rozprestieralo aj na tajomstvá Kristove/75/, na Montmatri a teraz pri La Storte, pri bránach Ríma vidno, že služba Cirkvi prechádza cez disponovanosť voči Kristovmu zástupcovi.
Zo súčasných správ, ktoré hovoria o tom, čo sa prihodilo v La Storte, treba vybrať ešte dve veci:
Prvá je komunitná dimenzia prijatia Ignáca Synom. Keď ešte Ignác žil /1544/, Nadal vo svojej rozprave v Salamanke podal toto vysvetlenie: „Keď sa mu zjavil Kristus s krížom… a keď mu Otec povedal: v Ríme vám budem milostivý …, dal jasne najavo, že Boh si vyvolil nás samých za Spoločníkov Ježišových“/76/. Nadal v rukopise, ktorý máme k dispozícii, pripojil vlastnoručne tieto slová, ktoré unikli pozornosti opisovača: „Boh“, „nás samých“. to je neomylný dôkaz, že jadro súčasníkov, ktorých si zakladateľ najviac cenil, vedelo, že Spoločnosť sa zrodila v La Storte /77/.
Druhá je meno Ježiš. Spoločníci sa dohodli na tomto mene vo Vicenzi skôr, než s rozličnými smermi odobrali do Ríma. Návrh vyšiel od Ignáca“ z jeho vlastnej iniciatívy, a on žiadal od Spoločníkov s veľkým naliehaním, že predovšetkým skôr ako budú Stanovy, naša družina sa bude volať Spoločnosť Ježišova. A to sa páčilo všetkým“/78/. Táto Ignácova iniciatíva našla aj v La Storte plné potvrdenie. Keď Nadal uviedol, že Ignác bol prijatý Synom, pokračuje: „Z tohto počiatku, z Ježiša Krista, vyplýva fakt, že naša Spoločnosť sa volá Spoločnosť Ježišova“/79/. Toto meno bolo pre Ignáca také dôležité, že podľa neho „iba Boh ho môže zmeniť“ /80/. Polanco – a ten nemohol urobiť niečo menej – pripomína neochvejnú Ignácovu vôľu ohľadom tejto veci: „Čo sa týka mena, dostal toľko navštívení…, že som počul hovoriť jeho samého, že by šiel proti Bohu a urazil by ho, keby pochyboval o oprávnenosti tohto mena… a keby všetci zo Spoločnosti usudzovali…, že by ho mal zmeniť, že on sám by to nikdy neurobil. A hoci je v Stanovách, že nemá byť v ničom nijaká nezhoda, on by nikdy počas svojho života nezmenil toto meno. A Otec magister Ignác sa pridržiaval tejto tak neochvejnej istoty aj ohľadom vecí, ktoré dostával vyššou cestou než je cesta ľudská, a ohľadom takých vecí si nedal vôbec nič povedať“/81/.
Prijatie Ignácovej obety a modelácie Spoločnosti sú iba dva aspekty tej istej veci. Jednu bez druhej nemožno pochopiť. Božské Osoby sú prítomné v oboch a v oboch sú v popredí. Keď to zhrnieme, môžeme povedať, že z La Storty vyplývajú pevne stanovené nasledujúce body:
– duchovné a psychologické Ignácovo uistenie: bol prijatý a jeho intuícia pri Cardoneri dospela k zrelosti. Chýba len realizácia;
– inštitucionalizácia skupiny, s ktorou sa predstavuje, ako súčasť plánu;
– meno „Spoločnosť Ježišova“;
– služba v poníženosti a s krížom;
– vzťah k Cirkvi v osobe „Kristovho zástupcu“, ktorý zveruje poslanie.
Závratný rytmus, s akým sa udalosti od La Storty vyvíjajú, ukazuje, v akom pokročilom stupni prípravy bol spoločný projekt, ako aj hnaciu silu, ktorú vtedy dostali. Po roku, v novembri 1538, napĺňajú sľub na Montmartri, ktorý nie je sľubom poslušnosti, ale disponovateľnosti – a ponúkajú sa pápežovi. Blízkosť nevyhnutného rozptýlenia vyvoláva rozhodujúcu otázku: dať do súladu osobné puto, ktoré viaže každého jedného s Rímskym veľkňazom, a puto cítenia a ideálov, ktoré ich viaže navzájom. /82/. Jednohlasná odpoveď je, aby sa „zmenili na organizmus, telo“, aby sa ich Spoločnosť Ježišova stala inštitúciou. Nasledujú Porady a Rozhodnutia. Nie je teda čudné, keď prvé z nich znie: „Kto bude chcieť vstúpiť do Spoločnosti, musí zložiť výslovný sľub poslušnosti Najvyššiemu Veľkňazovi“/83/. Poslušnosť pápežovi je bránou, ktorou sa vstupuje do Spoločnosti.
Zdržal som sa pri tejto analýze a keď som sa tak často odvolával na pramene, to preto, že som považoval za potrebné doplniť veľmi diskrétnu informáciu, ktorú nám dáva Ignác – a ktorá sa všeobecne ohraničuje na to, že podáva fakt a nevniká do obsahu – informáciami nepopierateľnej autority, ktoré nám dávajú bezprostrední spolupracovníci. Spoločnosť Ježišovu Boh zahrnul nedosažiteľnou dokumentáciou o jej začiatkoch, dokumentáciou, ktorá je dnes úplne publikovaná. Zo štúdia týchto prameňov prýšti hlboké presvedčenie, že výzva, ktorú Ignác prijal pri Cardoneri a potvrdenie v La Storte sa uskutočnili v lone význačných komunikácií božských Osôb nášmu zakladateľovi.
Je to tak, ako keby sa Ignác nemohol uspokojiť niečím menším. To je jeho tendencia ísť na koreň vecí. Bývalý dvorný šľachtic a vojenský kapitán vždy odmietal polovičatosť alebo kompromis; uchádzal sa o dámu najvyššieho rangu, chcel súperiť so svätými, a neskôr v súdnych procesoch sa neuspokojil s polovičatými opatreniami. „Náš Otec Ignác mal šľachetnú povahu a veľkú dušu a s pomocou milosti nášho Pána sa usiloval vždy o to, aby sa podujímal na veľké veci“/84/. Bude človekom onoho „magis“, väčšieho Božieho oslávenia. Keď bude postavený tvárou v tvár Trojici, tajomstvu a prameňu Božej podstaty, Ignác, zdvihne svoje ambície a prijme aj vo svojom „ohraničení“, v tajomstve malosti a individuálnej nehodnosti, pozvanie na spoluprácu s Božou činnosťou. To je pocit obdobia Cardonera: „Porovnávam Božie vlastnosti s ich protikladom vo mne: jeho múdrosť s mojou nevedomosťou, jeho všemohúcnosť s mojou slabosťou, jeho spravodlivosť s mojou nespravodlivosťou, jeho dobrotu s mojou zlobou“/85/. Keď je teraz prijatý do dôverného vzťahu k Trojici a keď jeho povolanie do služby bolo potvrdené, nanovo meria a očisťuje hranice svojej spolupráce „pozorujúc, ako … zostupuje… moja obmedzená schopnosť od zvrchovanej a nekonečnej tam hore“/86/, alebo ako to hovorí v Denníku, „merajúc moje ohraničenie s Božou múdrosťou a veľkosťou“/87/.