Útechy, Božie osvietenia a Ignácova jaskyňa v Manrese
Ukazuje sa, že keď sv. Ignác prekonal napätie zo škrupúľ, začal si všímať, že duša sa mu zaplavovala jemnými vlnami Božích útech. Autobiografia nikdy nie je tak výslovná alebo intenzívna ako tu. Preto hneď na začiatku je dôležité uviesť je text v plnom znení: „V tej dobe Boh zaobchádzal so mnou, ako učiteľ zaobchádza s dieťaťom v škole, keď ho vyučuje: bolo to pre moju ťarbavosť a tuposť alebo preto, že som nemal nikoho, kto by ma bol poučoval, alebo pre pevnú vôľu slúžiť Bohu, ktorú mi dal sám Boh. Preto som jasne videl, že Boh takto so mnou zaobchádzal a tento úsudok som si vždy zachoval. Keby som bol o tom zapochyboval, bol by som istý, že urážam jeho božskú velebnosť. V nasledujúcich piatich bodoch to jasne vidieť:
Po prvé: Mal som veľkú nábožnosť k Najsvätejšej Trojici, a preto som sa každodenne jasne modlieval ku každej z troch Osôb. A keďže som sa modlieval ešte aj zvlášť k Najsvätejšej Trojici, prišla mi na um myšlienka, prečo si konám štyri modlitby k Trojici? Táto myšlienka ma len málo alebo skoro vôbec nesužovala, ako vec nepatrnej dôležitosti. Keď som sa jedného dňa modlil hodinky Panny Márie na schodoch istého kláštora, začala sa mi povznášať myseľ, ako keby som bol videl Najsvätejšiu Trojicu v podobe troch klávesov na hudobnom nástroji, a to v záplave toľkých sĺz a vzdychov, že som sa nemohol ovládať. A keď som toho istého rána kráčal v sprievode s procesiou, ktorá odtiaľ vychádzala, po celý ten čas až do obeda som sa nemohol zdržať sĺz; ani po obede som nemohol o ničom inom rozprávať, len o Najsvätejšej Trojici. Robil som to s mnohými a s tými najrozličnejšími prirovnaniami, s veľkou radosťou a útechou, takže po celý život mi ostala táto skúsenosť, že kedykoľvek sa modlím k Najsvätejšej Trojici, pociťujem veľkú nábožnosť.
Po druhé: Raz sa mi s pocitom veľkej duševnej radosti predstavil v mysli spôsob, ako Boh stvoril svet. Zdalo sa mi, že som videl akúsi bielu hmotu, z ktorej vychádzali lúče a Boh robil z nej svetlo. Tieto veci som si však nevedel bližšie vysvetliť a ani som sa nemohol dobre rozpamätať na tie duchovné osvietenia, ktoré mi v tom čase Boh vtláčal do duše.
Po tretie: Práve v Manrese, kde som prežil skoro celý rok a kde som začal dostávať od Boha útechy a vidieť ovocie, ktoré som dosahoval v dušiach, s ktorými som sa stýkal, zanechal som tie krajnosti v pokání, ktorým som sa predtým oddával: už som si strihal nechty a vlasy. Keď som bol jedného dňa v kostole spomenutého kláštora v tej dedinke na omši, pri pozdvihovaní Božieho tela som videl duševným zrakom, ako keby zhora vychádzali biele lúče; a hoci si to po takej dlhej dobe teraz neviem dobre vysvetliť, predsa viem, že čo som celkom jasne videl svojím rozumom, bol spôsob, ako je náš Pán, Ježiš Kristus, prítomný v Najsvätejšej sviatosti.
Po štvrté: Keď som sa často a dlho modlieval, vídaval som vnútornými očami Kristovo človečenstvo; postava, ktorá sa mi zjavovala, bola akoby nejaké biele telo, ani veľmi veľké, ani veľmi malé, ale pritom som nevidel rozčlenenie údov. V Manrese som to videl veľa ráz: keby som povedal dvadsať alebo štyridsaťkrát, neodvážil by som sa tvrdiť, že je to lož. Inokedy som videl to isté, keď som bol v Jeruzaleme a potom ešte raz na ceste neďaleko Padovy. Podobným spôsobom, bez rozlišovania údov, som videl aj Pannu Máriu. Tieto veci, čo som videl, ma utvrdili a navždy vo mne zanechali takú pevnú vieru, že často som si myslel sám v sebe: Keby nebolo Svätého písma, ktoré nás poučuje o pravdách viery, ja by som sa odvážil za ne umrieť len pre to, čo som videl.
Po piate: Raz som sa vybral z nábožnosti do istého kostola, ktorý bol vzdialený od Manresy niečo vyše míle; myslím, že sa volá podľa svätého Pavla. Cesta ide vedľa rieky. Ako som tak kráčal pohrúžený do myšlienok, sadol som si tvárou obrátený k rieke, ktorá tiekla dolu. Keď som tak sedel, začali sa mi otvárať oči mysle. Nie že by som bol mal azda nejaké videnie, ale pochopil som a spoznal mnoho tak z duchovného života, ako aj z viery a zo vzdelanosti, a to s takým jasným osvietením, že sa mi všetko zdalo nové. Nemožno opísať všetky podrobnosti, ktoré som vtedy pochopil, lebo ich bolo veľa. Môžem len toľko povedať, že v mysli som mal veľkú jasnosť. Keby som zhrnul všetku pomoc, ktorú som dostal od Boha cez celý svoj život až do šesťdesiatich dvoch rokov, i všetko, čo som sa sám naučil, a keby som to všetko dal dovedna, zdá sa mi, že by som nedosiahol toľko, koľko som dostal vtedy na jeden jediný raz. (A stalo sa to tak, že som mal myseľ natoľko osvietenú, až sa mi zdalo, ako by som sa stal iným človekom a ako by som bol mal iný rozum ako prv.)
Trvalo to dosť hodnú chvíľu. Potom som si išiel kľaknúť pod kríž, ktorý bol nablízku, aby som sa poďakoval Bohu. A tam sa mi znovu zjavilo to videnie, ktoré som mal viac ráz a ktoré som nikdy nepochopil, tá vec s mnohými očami, čo som prv spomínal a čo sa mi zdala veľmi krásna a akoby s mnohými očami. Keď som bol však pod tým krížom, jasne som videl, že tá vec nemala také krásne farby ako zvyčajne; vtedy som celkom jasne pochopil, že to bol zlý duch a aj rozhodná vôľa mi to potvrdila. Aj neskoršie sa mi ešte často a dlho zjavoval, ale ja som ho s pohŕdaním odháňal pútnickou palicou, ktorú som zvyčajne nosieval v ruke.“ (Autobiografia 27-31)
V tomto texte môžeme objaviť viaceré zaujímavé skutočnosti. Sv. Ignác vstúpil do obdobia svetla. Páter Laínez o týchto veciach, ktoré počul od sv. Ignáca, a ktoré sa udiali v tomto období napísal vzácny list pátrovi Polancovi: „Mal toľko svetla od Pána, že v takmer všetkých tajomstvách viery, bol špeciálne naplnený osvietením a útechou od Pána, a najmä, čo sa týka tajomstva Najsvätejšej Trojice, z ktorej sa tak tešil jeho duch, že s jednoduchosťou človeka a bez poznania, ale len s čítaním a písaním ľúbostným románikov, sa pustil do napísania knihy o Nej.“ (Samotná kniha sa nezachovala, ale táto veľká úcta k Najsvätejšej Trojici sa osobitným spôsobom ukázala na stránkach jeho Duchovného Denníka.)Tieto slová si dobre poznamenal páter Polanco, ktorý neskôr pridáva: „A nie iba v rozume (v chápaní) bol osvietený týmto tajomstvom, ale dokonca aj v hnutiach mysle, bol veľmi jemne dotknutý Božou vľúdnosťou a láskavosťou.“ Sv. Ignác sa cítil novým človekom, s novým poznaním, a všetky veci sa mu zdali nové. Takto prichádzame k jednému z najvyšších mystických vrcholov života sv. Ignáca. Ide o osvietenie pri rieke Cardoner (por. Autobiografia 30). Ignác o tomto videní prvý raz rozprával až v roku 1555. Nebolo to videnie, ale osvietenie, ktoré vrchovato naplnilo svetlom jeho intelektuálne schopnosti. Celý stvorený svet sa mu tak transformoval na jedno nové stvorenie. Toto veľké osvietenie, ktoré sv. Ignác mal pri rieke Cardoner môžeme meditovať a rozvažovať v tichu. Zároveň toto osvietenie malo veľký vplyv aj na založenie a na život celej Spoločnosti Ježišovej.
Páter González de Cámara sa viackrát pýtal sv. Ignáca na dôvod istých zvláštností alebo svojrázu (osobitosti) ustanovené ním samým v Spoločnosti, napríklad prečo niet osobitného habitu pre jej členov, alebo chórovej modlitby ako to mali všetky starodávne rády alebo prečo nariadil putovanie (pre novicov), ktoré ostatné rády nemali. Sv. Ignác na to zvyčajne odpovedal: „Na všetky tieto veci sa bude môcť odpovedať s vecou, ktorá sa mi odohrala v Manrese.“ Páter González de Cámara pridal: „Bola to záležitosť – jedno veľké osvietenie rozumu, v ktorom Náš Pán v Manrese, vyjavil Nášmu Otcovi tieto a iné mnohé veci, ktoré nariadil v Spoločnosti.“
Ďalšie svedectvo nachádzame u pátra Hieronyma Nadala, ktorý vyjadril svoj názor na to, prečo Spoločnosť Ježišova nemá jasne určené pokánia pomocou pravidiel, ale usporiadané tak, že sú prispôsobené každému jednému podľa múdrosti spovedníka alebo superiora. Páter Nadal píše: „Príčinu tohto princípu, ako aj celého Inštitútu Spoločnosti, našiel Ignác v tomto obdivuhodnom osvietení svojej mysle, ktorá bola jedinečným prínosom od Boha a odmenou Božej milosti, ktorú prijal krátko po obrátení v Manrese.“ Na inom mieste páter Nadal znova potvrdzuje: „V tej chvíli, blízko rieky, smerom ku kaplnke sv. Pavla, bolo, kde sa mu zjavili základy všetkých vecí. V tomto unesení zdá sa, prijal aj poznanie o celej Spoločnosti. A preto, keď som sa ho pýtal prečo trval na tom alebo onom, mal vo zvyku odpovedať: „nadväzujem na to z Manresy“.“
Tieto dve svedectvá sa dopĺňajú s jedným dialógom, ktorým páter Ribadeneira podáva istú správu, potom čo mal Ignác dialóg s pátrom Laínezom, keď písal Konštitúcie Spoločnosti Ježišovej: „Pýtal si niektoré veci, zatiaľ čo písal Konštitúcie, hovorí páter učiteľ Laínez, že keď už prečítal všetky životopisy svätých, ktorí založili Rády a princípy a pokroky z nich, aby som mu povedal, či som sa domnieval, že Boh Náš Pán zjavil každému jednému zakladateľovi všetky veci o Inštitúte svojho Rádu alebo či ponechal niektoré veci na ich múdrosti a ich prirodzenej rozprave, či výklade. Páter Laínez odpovedal na túto otázku, že to, čo on sa domnieval bolo, že Boh Náš Pán, ako autor a prameň všetkých Rádov, inšpiroval a odkryl základné princípy, a najvlastnejšie a najpodstatnejšie veci akýchkoľvek náboženských Inštitútov, a týmto sa on rovnako považoval za hlavu a za hlavný nástroj, aby ich založil. A keďže Rád nebol objavom človeka, než Boha, ktorý chcel byť príspevkom každému jednému v jeho spôsobe, bolo nevyhnutné, aby rovnako Boh odkryl a oznámil ľuďom to, čo oni nemohli dosiahnuť cez seba samých. Ale iné veci, ktoré sa môžu spestriť a zmeniť s časmi a miestami a iné okolnosti, tie prenechal na rozvažovanie, múdrosť a prezieravosť zakladateľov Rádov; ako vidíme že to tiež urobil so Služobníkmi a Pastiermi Cirkvi, pokiaľ ide o ich vládnutie. Náš Otec teda povedal: To isté sa zdá mne.“ Týmito slovami páter Ribadeneira potvrdzuje mimoriadne osvietenie, ktoré dostal sv. Ignác v Manrese. Sv. Ignác mal teda okrem iného v nadprirodzených osvieteniach v Manrese prvú informáciu a poznanie Spoločnosti Ježišovej, a to cez obdivuhodne silnú útechu, ktorú prijal od Boha. Nie je teda ničím zvláštne, že Ignác začal Konštitúcie Spoločnosti Ježišovej s týmto slávnostným predhovorom, v ktorom potvrdzuje, že „najvyššia múdrosť a dobrota Boha nášho Stvoriteľa a Pána je tá, ktorá musí túto najmenšiu Spoločnosť Ježišovu zachovávať, riadiť a zveľaďovať vo svojej svätej službe, ako ju dôstojne začala; a z našej strany, nám musí pomáhať viac, než nejaká vonkajšia konštitúcia, vnútorný zákon milosrdenstva a lásky, ktorý Duch Svätý vpisuje a vtláča do sŕdc.“ (por. Konštitúcie 134 – Úvod ku Stanovám)
Z prvých žiakov sv. Ignáca, ktorý najviac opakoval a zdôrazňoval osvietenie pri rieke Cardoner bol páter Hieronym Nadal. Páter Nadal zanechal niekoľko písomných svedectiev o tejto výnimočnej udalosti. Jedno z nich je aj toto: „Ignác kráčajúc zo zbožnosti von z mesta smerom ku kostolíku sv. Pavla, náhle zacítil nečakané vytrženie, alebo lepšie povedané uchvátenie a otvorili sa mu vnútorné oči mysle s takým nesmiernym a bohatým svetlom, že v ňom mohol kontemplovať a porozumieť všetky tajomstvá viery a duchovné veci, dokonca aj to, čo patrilo vedám, takým spôsobom sa mu zdalo, že sa mu vyrozprávala večná pravda o všetkých veciach a to s najjasnejším pochopením. Ignác vždy dával veľkú vážnosť tomuto daru, ktorý mu umožnil pochopiť hlbokú pokoru a skromnosť, a odvtedy začal žiariť vo svojej tvári, neviem akým svetlom a duchovnou radosťou. Na túto milosť a svetlo zvykol často odkazovať tých, ktorí sa ho vypytovali na isté vážne problémy a na pôvod Inštitútu Spoločnosti Ježišovej, ako keby dôvody a príčiny všetkého videl v tomto osvietení.“ Taktiež jeden krát povedal pátrovi Laínezovi, že „určitý deň mal v Manrese Božie pozdvihnutie, v ktorom porozumel Boha počas jednej hodiny, viac než to, čo by ho mohli naučiť doktori celého sveta.“ Zrejme týmto robil páter Nadal narážky na osvietenie pri rieke Cardoner, narážky na veľkú útechu, ktorú tam Ignác zakúsil.
Páter Nadal hovorí, že v osvietení pri rieke Cardoner, Boh ukázal sv. Ignácovi podstatný spôsob postupovania – apoštolský charakter jeho budúceho života: „Tu mu Náš Pán oznámil Duchovné cvičenia, vedúc ho tým istým spôsobom, aby toto všetko vložil do služby a zdravia duší. Toto mu ukázal špeciálne v dvoch cvičeniach: o Kráľovi a Zástavách. Tu pochopil svoj cieľ a všetko to, čo musel použiť a mať pre svoje diela. A naplánoval si, že pre dosiahnite tohto cieľa je vhodné ísť študovať, to urobil neskôr v Španielsku a potom v Paríži.“
A aký je hlavný cieľ Spoločnosti Ježišovej podľa pátra Nadala a sv. Ignáca? – Nie iný ako spása a dokonalosť duší a väčšia sláva Boha. Preto Ignác pri rieke Cardoner jasne pochopil volanie k apoštolátu. Porozumel, že jeho život by nemal byť pustovnícky, ani kartuziánsky, ale apoštolsky aktívny. Hoci by sa mohlo povedať, že vtedy ešte nevidel jasnosť svojho apoštolátu pre dobro duši, či ho má robiť individuálne alebo v spoločnosti niekoľkých priateľov alebo v kolektívnej forme, či Inštitúcii. Je však zreteľné, že od chvíle v Manrese začal komunikovať s inými o tejto záležitosti. Meditácie o Časom Kráľovi a o Dvoch Zástavách však naznačujú veľmi veľa pre budúcu Spoločnosť Ježišovu.
Ignácova jaskyňa v Manrese
Sv. Ignác nikdy nehovoril o jaskyni v Manrese. Neuvádza ju ani vo svojej Autobiografii. Mohli by sme sa absolútne zaobísť bez nej, ak by nám prvotná tradícia nepovedala o nej. Lenže ignaciánska tradícia hovorí o nej, ako o mieste veľmi preferovanom sv. Ignácom. Keď obyvatelia Manresy neskôr spoznali knižočku Duchovných cvičení, nevedeli inak situovať jej pôvod, než bola jaskyňa. Svedkovia na mnohých procesoch často opakovali, že „muž vrecoviny“ (Ignác) navštevoval veľmi často, okrem nemocnice sv. Lucie, dve miesta, kde nachádzal ticho a pokoj: kostolík Viladordis a jaskyňu na brehoch Cardoneru. Ku kostolíku ho privádzala zbožnosť k ctihodnému obrazu Panny Márie, ktorý sa tam uctieval. A do jaskyne ho privádzala samota, opustené miesto a odlúčenie sa od sveta. Táto jaskyňa však nebola ďaleko od mesta, ale bola zarastená a takmer neprístupná. Pre Ignáca to bolo ideálne miesto, aby mohol bez prekážok meditovať, umŕtvovať sa a nerušene si zapisovať veci do svojej knižočky. Jaskyňa sa tak stala pre Ignáca miestom modlitby a duchovných cvičení. Tradícia hovorí, že vo „svätej jaskyni“ sv. Ignác napísal základy svojich Duchovných cvičení, ide najmä o niektoré základné meditácie, ktoré však ešte neboli upravené do definitívnej formy, ako ich poznáme dnes. Ďalej v jaskyni majú pôvod aj určité poznámky, rady, pravidlá a normy, ktoré exercitátor dnes využíva pri duchovnom sprevádzaní počas duchovných cvičení.
(spracované podľa Ricardo Garcia – Villoslada SJ, San Ignacio de Loyola. Nueva Biografía, s. 216-226; Ignacio Casanova, San Ignacio de Loyola. Fundador de la Compañía de Jesús, s. 106-114; Josep Rambla Blanch, El Peregrino. Autobiografía de San Ignacio de Loyola, s. 45-47)