Tretia etapa pobytu sv. Ignáca v Manrese – Tvorba Duchovných cvičení
Tretej etape pobytu sv. Ignáca v Manrese zodpovedajú Duchovné cvičenia, ktoré sú najväčším dielom Božej dobroty v duši sv. Ignáca a zároveň dávajú pevný charakter a vlastnú tvár jeho svätosti a všetkým dielam v jeho živote. Duchovné cvičenia v Manrese boli pre Ignáca duchovným tréningom, ktorý smeroval k jednému dôležitému konkrétnemu cieľu, aby zvíťazil nad sebou samým, usporiadal svoj život (por. DC 21) a nakoniec, aby mal silu vo všetkom milovať a slúžiť Božej velebnosti (por. DC 233). Ignác vedel ako bývalý vojak, že pre dosiahnutie tohto cieľa je dôležitá námaha, vlastná práca a táto sa odráža v celom procese jeho Duchovných cvičení.
O Duchovných cvičeniach v Manrese sa veľa v Autobiografii nehovorí. Prakticky sv. Ignác mlčí. Až na konci jeho Autobiografie nachádzame niekoľko zaujímavých slov, ktoré sv. Ignác adresoval pátrovi Gonçalvesovi de Cámara: „Po rozhovoroch o tých veciach 20. októbra som sa opýtal Otca Ignáca na Duchovné cvičenia a na Konštitúcie; chcel som sa totiž dozvedieť, ako ich zostavoval. Povedal mi, že Cvičenia nezostavil všetky naraz, ale len niektoré veci, ktoré pozoroval vo svojej duši a pokladal ich za užitočné. Zdalo sa mu, že by mohli byť aj iným užitočné; tak si ich teda zapisoval, napr. o spytovaní svedomia tým spôsobom s čiarkami atď. Povedal mi, že najmä poznatky o voľbe čerpal z rozmanitostí ducha a myšlienok, ktoré mal, keď bol v Loyole a keď ho ešte bolela noha.“ (Autobiografia 99) Taktiež nehovoria veľa o Duchovných cvičeniach procesy a vypočúvania s Ignácom. Celý jeho život v Manrese sa zhrňuje do týchto dvoch článkov: „Pridajte, že všetky mesiace a obdobia, v ktorých menovaný Ignác prebýval v menovanom meste Manresa, žil vo veľkej svätosti, cvičil sa v pokání a veľmi často užíval sviatostí a modlitby, žil vo veľkej chudobe, jedol z toho, čo dostal ako milodar, a že svojím spôsobom bol veľkým príkladom pre obyvateľov a susedov v tomto menovanom meste.“; „Zapíšte, že menovaný Ignác, si robil podľa svojho zvyku obdobné cvičenia modlitby na niektorých miestach menovaného mesta, bol v nich podporovaný Bohom s jedinečnými dobrodeniami uchvátení, vízií a zjavení.“ Tieto slová z procesov sú prvým vhodným miestom, aby sme mohli hovoriť o inšpirácii Duchovných cvičení a ich praktikách v živote sv. Ignáca. Samozrejme aj pri iných vypočúvaniach sa mnohí pýtali na spôsob jeho duchovného života. Vidíme to v ďalšom svedectve: „Bývajúc v Manrese, sv. Ignác, ešte kajúcnik a laik, v ustavičných modlitbách a meditáciách, mal veľa osvietení, s ktorými osvietený a so skúsenosťou a tréningom v čnostiach, zostavil knižočku, ktorá sa volá Duchovné cvičenia.“ V týchto slovách je opäť jasne ukázané, že Cvičenia vznikli v Manrese a vznikli z osobnej skúsenosti Ignáca.
Páter Paoli v niekoľkých svojich informáciách sa dotýka Duchovných cvičení, pripomína, že boli navrhnuté počas Ignácovho pobytu v Manrese. Náhodne ich spomína ako službu Ignáca v Paríži, kde si získal prostredníctvom nich nových spoločníkov – „s mnohými súkromnými povzbudeniami a predovšetkým návodmi z Duchovných cvičení“ a potom v Ríme, kde jeho príchodom – „začal pomáhať blížnym skrze Duchovné cvičenia a inými prostriedkami“. Páter Paoli ich ďalej vymenováva, že patria medzi skúšky v noviciáte a pomáhajú k tomu, aby exercitanti viac cítili v Cirkvou.
Ďalším svedectvom o Duchovných cvičeniach sú okrem vypočúvaní a procesov aj odpovede mnohých svedkov, ktorí poznali sv. Ignáca. Ide najmä o svedkov z Barcelony a Manresy. Svedkovia zhodne tvrdia, že knihu Duchovných cvičení usporiadal v jaskyni v Manrese: „Rovnaký svedok sa dostavil na menované miesto Manresy a videl veľkú zbožnosť, ktorú mal menovaný Ignác, predovšetkým veľkú spoluprácu s ľuďmi pri jaskyni, kde si vykonával pokánie a zostavoval knižku nazývanú Exercície.“ Barcelonský kňaz Jaime Ramón Vila dodáva, že v jaskyni v Manrese zostavil knižku o Cvičeniach, a nie že ju celú napísal.
Inými svedkami zostavenia Duchovných cvičení v Manrese sú exercitanti z nemocnice sv. Lucie. Skupina svedkov a tiež kňazov, nás ubezpečuje o tom, že Ignác dával Cvičenia mnohým paniam a ženám a to predovšetkým v nemocnici sv. Lucie a v jej kaplnke: „Tiež pani Canyelles, ktorá spolu s pani Amiganta, ďalej pani Roviralta, pani Clavera a iné vážené ženy príkladného života na tomto mieste, zvykli sa dostaviť do kaplnky sv. Lucie, ktorá bola situovaná hneď vedľa nemocnice sv. Lucie pre chudobných chorých a tam počúvali od menovaného Ignáca Duchovné cvičenia, v ktorých vysvetľoval počúvajúcim hlavne o tom ako utiecť od zlozvykov a nerestí a ako objať čnosti, a ako milovať vytrvalosť v modlitbe a často chodiť ku sviatostiam pokánia a eucharistie, a dával im niektoré dokumenty z Cvičení, ktoré navrhol v Manrese.“ Iní hovoria, že tiež niektoré dokumenty z nich dával aj chudobným chorým, ale aj verejne všetkým, ktorí ho počúvali. Niet teda pochýb, že duchovné dokumenty, ktoré sv. Ignác rozdával tým, ktorí k nemu prichádzali, boli Cvičenia. Istý svedok hovorí, že „duchovné dokumenty (Cvičenia) rozdával medzi chudobných v nemocnici v Manrese, okrem toho sa snažil pre týchto chudobných, ktorí tam boli utiahnutí, žobrať almužnu z dverí do dverí a vysvetľoval im mnohé duchovné veci“.
Ženy – exercitantky (Brianda de Paguera, Angela Amigant, Ana Canyelles, Eufrosina Roviralta, Inés Clavera, Inés Vinyes, Inés Pascual a iné) zo sv. Lucie pokračovali v duchovných praktikách, v ktorých ich formoval sv. Ignác a vytvorili združenie zbožných žien, ktoré začali nazývať „ignaciánky“.
Ďalšími svedkami o tom, že sv. Ignác vytvoril Duchovné cvičenia v Manrese sú spolubratia sv. Ignáca. Páter Polanco potvrdzuje, že „v posledných mesiacoch svojho pobytu v Manrese dával Ignác premyslene svoje Duchovné cvičenia tým, ktorí vyhľadávali jeho vedenie, učil ich ako si majú očistiť dušu prostredníctvom vyznania hriechov a ľútosti a prostredníctvom meditácií o tajomstvách Krista; učil ich ako si urobiť dobrú životnú voľbu a učil ich rôzne spôsoby modlitby, aby ich zapálil v lásku k Bohu.“
Druhým spolubratom, ktorý vydáva svedectvo o Duchovných cvičeniach vytvorených v Manrese je páter Nadal. Páter Nadal rozlíšil dve redakcie alebo dve napísania Duchovných cvičení. Prvá bola v Manrese a druhá po skončení štúdií, keď znovu prepracoval svoj prvotný text z Manresy a ho rozšíril o mnohé iné texty. Prvá redakcia alebo prvé napísanie obsahovalo, podľa pátra Nadala, základnú časť o „Examenoch“ a niektoré meditácie. Páter Nadal hovorí, že ako prvé, keď sa Ignác v Manrese pripravoval, bolo očistenie sa od hriechov prostredníctvom ľútosti a vyznania – vtedy napísal meditácie, ktoré ho viac viedli k ľútosti, potom meditoval život Krista: „V tomto čase začal zaznamenávať body a cvičenia prvého týždňa, ktoré sú meditácie o hriechoch, pekle a súde, v ktorých cítil bolesť a ľútosť a mal slzy zo svojich hriechov…potom po prvom týždni, Pán ho viedol ďalej a začal meditovať Život Krista nášho Pána (pravdepodobne druhý a tretí týždeň). Vtedy mal silnú zbožnosť a želanie napodobňovať ho a potom z týchto bodov mal silnú túžbu pomáhať blížnym a tak to robil v rozhovoroch a konverzáciách s tými, ktorí mali záujem.“ Ďalej je zaujímavé, že výnimočné osvietenie pri rieke Cardoner ho priviedlo k tomu, že spoznal svoje osobné povolanie a založenie Spoločnosti Ježišovej. Preto môžeme hovoriť aj o vzniku meditácií o Dvoch Zástavách a Volaní Kráľa. Páter Nadal hovorí, že z tejto lekcie, ktorú mu Boh udelil pri rieke Cardoner a osobitne v týchto dvoch meditáciách (Dve zástavy a Volanie Kráľa), ho otvoril pre kontemplácie o živote Krista.
Sv. Ignác prijal od Boha v Manrese aj metódu Duchovných cvičení i mnohé témy meditácií (por. DC 21-260) Pán mu udeľoval počas modlitby mnohé dobrodenia pre jeho dušu a on si tieto dobrodenia zapisoval a tak postupne vytváral svoje Exercície.
Druhú redakciu začal robiť sv. Ignác v Paríži (1535) po skončení štúdií, hoci z histórie vieme, že Ignác si ešte dopĺňal osobné štúdiá v Benátkach (1536) a dokončil ju v podstate v Taliansku. Páter Nadal hovorí: „tu mohol napísať Princíp a Fundament; meditáciu o Troch dvojiciach a meditáciu o Troch spôsoboch pokory, Kontempláciu na dosiahnutie lásky; ďalej Pravidlá o cítení s Cirkvou – najmä prvých trinásť (zvyšné pravdepodobne doplnil v Benátkach alebo Ríme).
Miesta, kde sa rozvíjali Duchovné cvičenia
Ide najmä o príbytky sv. Ignáca v Manrese. Prvým príbytkom bola nemocnica sv. Lucie. Zaujímavé je toto svedectvo Juana Capdepós: „Získal úplne obyčajnú izbu v nemocnici sv. Lucie tohto mesta medzi chudobnými.“ Druhé svedectvo je od Inés Mollona: „Žil svätý život s veľkou prísnosťou, bývajúc neustále v nemocnici sv. Lucie a jedávajúc s chudobnými.“ Pedro Corrons tiež vydal svedectvo, že „keď Ignác odchádzal z jaskyne a z kostola, kde sa uťahoval do ticha, aby lepšie uskutočňoval cvičenia modlitby, pôsty a prísnosť života, vracal sa do nemocnice sv. Lucie a žil tam s chudobnými, ktorým neustále slúžil“. Ďalším miestom, kde Ignác býval a kde pravdepodobne rozvíjal svoje Duchovné cvičenia bol aj dom pani Angely Amigant. Tu Ignác niekoľko dní preležal chorý na posteli a „predsa sa aj z tohto domu sa menovaný vracal do nemocnice, aby slúžil chudobným“. (por. Autobiografia 34) Potom to bol kláštor dominikánov, najmä v čase škrupúľ, a iné miesta v Manrese.
Samozrejme najdôležitejším miestom rozvinutia Duchovných cvičení v Manrese je jaskyňa, v ktorej ich praktizoval a zapisoval. V nej uskutočňoval sedem hodín modlitby, veľké pokánia a mal mnohé videnia Ježiša Krista a Panny Márie. Bolo to miesto späté s prírodou, miestom v ktorom Ignác nachádzal pohodu a pokoj. Mnohí svedkovia výslovne hovoria, že jaskyňa bola hlavný miestom rozvoja a napísania Duchovných cvičení.
(spracované podľa José Calveras SJ, San Ignacio en Montserrat y Manresa, s.224-242, Ricardo Garcia – Villoslada SJ, San Ignacio de Loyola. Nueva Biografía, s. 226-233; Ignacio Casanova, San Ignacio de Loyola. Fundador de la Compañía de Jesús, s. 114-139)