Obdobie duchovného pokoja
V Autobiografii sv. Ignác pomerne veľa času venuje svojmu pobytu v Manrese. Jasne tu naznačuje tri etapy alebo tri obdobia, svojej duchovnej cesty:
1) obdobie pokoja, mieru a radosti.
2) obdobie škrupúľ, pokušení a vnútorný smútok.
3) obdobie veľkých osvietení a nádherných Božích videní.
Prvé obdobie – obdobie pokoja, mieru a radosti. Toto obdobie trvalo štyri mesiace. Na začiatku, na prvom mieste sv. Ignác usporiadal svoj vonkajší život. Zdá sa, že dovtedy mal s tým trochu problém, že prežíval nejaké ťažkosti a pochybnosti. Odrazilo sa to na začiatku jeho príchodu do Manresy. Najprv sa zastavil v nemocnici sv. Lucie, ako si to určil: „Tam som zamýšľal ostať v nemocnici na niekoľko dní a zaznamenať si tiež niektoré veci do svojej knihy, ktorú som si starostlivo opatroval a z ktorej som čerpal veľa útechy.“ (Autobiografia 18) Keďže nenašiel pokoj, po ktorom tak veľmi túžil, aby si zaznamenal podrobne niektoré veci do svojej knihy, ktoré zažil, prvého apríla opustil nemocnicu sv. Lucie a presťahoval sa do dominikánskeho kláštora. Tam mu dovolili bývať až pokým si nenájde iné vhodné ubytovanie, ktoré napokon našiel 12. apríla, ale aj na tomto mieste sa zdržal iba krátko – niekoľko dní a opäť sa presťahoval do nemocnice sv. Lucie. Vo všetkom mu pomáha istá žena menom Inés Pascual, ktorej neskôr adresoval niekoľko listov.
Pomerne presne môžeme definovať jeho spôsob života v tomto období:
1) spôsob obliekania – Ignác nosil odev pútnika. Odtiaľto pochádza ja pomenovanie, ktoré mu ľudia dali: „pútnik“; „muž vrecoviny“; „svätý muž“. Okrem toho nosil okolo pása zavesený povrázok, na ktorom si robil uzlíky, ktoré vychádzali z jeho osobitného spytovania svedomia. (por. DC 24-31)
2) spôsob modlitby a duchovného života – nielen jeho Autobiografia, ale aj iné svedectvá hovoria o tom, že Ignác sa sedem hodín vytrvalo každý deň venoval modlitbe, vstával o polnoci, denne sa zúčastňoval na spievanej svätej omši, hodinkách a vešperách, veľa sa spovedával a prijímal Eucharistiu, navštevoval okolité kaplnky a mieste zbožnosti, pomáhal chorým a učil deti a chudobných. Okrem iného píše sv. Ignác: „V Manrese som každý deň prosil o almužnu. Nejedol som mäso a nepil víno, i keď mi dávali. V nedeľu som sa však nepostil a keď mi ponúkli trocha vína, tak som ho vypil. Keďže som si predtým veľmi starostlivo pestoval vlasy, ako to bolo zvykom v tej dobe a mal som ich pekne urastené, rozhodol som sa, že si ich nechám len tak prirodzene rásť bez česania a strihania a že si ich nebudem ničím pokrývať ani v noci, ani cez deň. Pre ten istý dôvod som si nechal rásť aj nechty na rukách a na nohách, lebo predtým som o ne veľmi dbal.“ (Autobiografia 19)
Páter Laínez zanechal takéto svedectvo o živote sv. Ignáca v Manrese: „S týmto pútnickým rúchom, bez čiapky a topánok a živiac sa len chlebom a vodou, bičujúc sa, ukrývajúc svoje urodzené meno a iné znaky, cez ktoré by ho mohli spoznať a venujúc veľa času ústnej modlitbe – vytrval niekoľko mesiacov s toľkou prísnosťou pokánia, nenechajúc nič pre pôžitok svojmu telu. Ale počas týchto štyroch mesiacov, ešte nerozumel takmer nič z Božích vecí. Boh mu však pomáhal, špeciálne v tom, aby rástol v čnosti sily a vytrvalosti.“
Okrem toho sa zachovalo aj viacero iných historických dokumentov, ktoré svedčia o tejto prvej fáze alebo o tomto prvom období, ktoré sv. Ignác prežíval v Manrese. Jeden z dokumentov je od pátra González de Cámara, ktorý vydáva toto svedectvo: „V Manrese sa Ignác prvý raz stretol s knižkou Nasledovanie Krista od Tomáša Kempenského a už nikdy nechcel čítať inú knihu o zbožnosti; túto odporúčal všetkým, s ktorými sa stretal; čítal každý deň jednu kapitolu podľa poradia, vždy po jedle a iné hodiny ju otváral bez poradia a vždy narazil na niečo, čo si dlho nosil v srdci a našiel to, čo potreboval. Náš Otec bol priateľom tejto knihy. Zdalo sa mi, že v Ríme, keď som ho spoznal, videl som mnohé napísané veci, a boli to veci, ktoré čítal v tejto knihe. Tie používal aj pri konverzácii s druhými. Jeho slová, vnútorné hnutia a mnohé diela, boli vlastne pokračovaním cvičení, ktoré vychádzali z tejto knihy. O tom všetko môžem vydať dobré svedectvo.“
Veľmi podobne hovorí aj ďalšie svedectvo od pátra Oliverio Mannaerts, ktorý odpovedal na niekoľko otázok o Zakladateľovi: „Chcel aby sme všetci čítali často duchovné knihy, s afektom a so zbožnosťou..a učil nás vlastným príkladom. Vo svojej izbe nemal obyčajne na stole veľa kníh, ale to, čo mal bol Nový Zákon a Nasledovanie Krista od Tomáša Kempenského, knihu, ktorú zvykol nazývať „jarabicou duchovných kníh“. Samozrejme, že nesmieme zabudnúť aj na Flos sanctorum a Život Krista.
Ľudia žijúci v Manrese si všimli alebo lepšie spozorovali dve vonkajšie úcty alebo zbožnosti, ktoré mal sv. Ignác:
1) úcta ku Svätému krížu – Manresa ako všetky mestá a letné sídla Katalánska, boli obklopené mnohými krížmi. Všetky tieto zachovávajú nejakú spomienku na mnohé uskutočnené návštevy, ktoré vykonal svätý kajúcnik – sv. Ignác. Niektoré z nich boli aj svedkami jeho mimoriadnych milostí, ktoré prijal od Boha. To prvé, čo urobil vo svätej jaskyni v blízkosti Manresy bolo, že vytesal na skalu živý znak Kríža. Taktiež na stene jedného domu zanechal zobrazené tri kríže. V dominikánskom kláštore si zase často vykonával procesie s veľkým krížom.
2) úcta k obrazom Najsvätejšej Panny – Traja svedkovia z Manresy potvrdzujú, že jeho pohľady a srdce časte „lietali“ do Montserratu: „Pokračoval som v ceste do Montserratu a ako som to vždy robieval, rozmýšľal som o hrdinských podujatiach, ktoré vykonám z lásky k Bohu. Pretože som mal hlavu preplnenú rozprávkami Amadisa z Gauly a z podobných kníh, prichádzali mi na myseľ podobné veci. Preto som sa rozhodol, že budem bdieť so zbraňou celú noc bez toho, že by som si sadol alebo si odpočinul, ale že budem bdieť chvíľami postojačky a chvíľami na kolenách pred oltárom Panny Márie Montserratskej. Tam som sa rozhodol zanechať svoje rúcho a obliecť sa do Kristovej výzbroje. Odchádzajúc z tohto kraja, pohrúžil som sa — ako zvyčajne — do myšlienok o svojich predsavzatiach. Keď som prišiel do Montserratu, najprv som sa pomodlil a dohovoril so spovedníkom a potom som si písomne vykonal všeobecnú spoveď z celého života; táto spoveď trvala tri dni. Potom som sa dohovoril so spovedníkom, aby som mohol nechať u nich mulicu. Meč a dýku som zavesil na oltár Panny Márie v kostole. Toto bola prvá osoba, ktorej som vyjavil svoje rozhodnutie, lebo dovtedy som to neprezradil nijakému spovedníkovi. V predvečer sviatku Zvestovania Panny Márie v marci roku 1522 v noci, a to v najväčšej skrytosti, ako len bolo možné, zašiel som k istému žobrákovi, vyzliekol som sa zo svojich šiat, daroval som ich chudákovi a obliekol som sa do obleku, po ktorom som tak veľmi túžil. Potom som si išiel kľaknúť pred oltár Panny Márie. Celú noc som prebdel raz v tejto polohe, potom zas postojačky, so svojou pútnickou palicou v rukách.“ (Autobiografia 17-18) Okrem týchto miest sv. Ignác navštevoval aj iné mariánske kaplnky a miesta.
V tomto období konal si vykonával aj veľké pokánie. Jedno svedectvo hovorí: „Jeden krát, keď bol Ignác chorý a zdalo sa, že je krátko pred smrťou, pani domu Mária de los Ángelos, otvorila truhlicu, ktorá obsahovala jeho šaty a videla v nej aj rôzne inštrumenty pre umŕtvovanie a pokánie: cilícium, ktorým chodil opásaný; niekoľko železných reťazí; tunika, v ktorej boli zašité ostré železné predmety a mnoho iných vecí.“
Pokoj, ktorý všeobecne charakterizuje toto prvé obdobie v Manrese, neznamená, že Ignácovi chýbali absolútne pokušenia od nepriateľa. Páter Laínez podáva jednu správu, v ktorej hovorí, že sv. Ignác zakúsil v deň príchodu z Montserratu pokušenia od zlého. Sám sv. Ignác o nich hovorí vo svojej Autobiografii: „Okrem zvyčajných siedmich hodín, venovaných modlitbe, zamestnával som sa tým, že som pomáhal v duchovnom živote niektorým osobám, ktoré prichádzali ku mne na návštevu. Ostatok dňa, ktorý mi ešte ostával, venoval som rozmýšľaniu o božských veciach a o tom, o čom som práve toho dňa rozjímal, alebo čo som čítal. Keď som sa však odoberal na odpočinok, často mi prichádzali veľké osvietenia a veľké duchovné útechy, takže mi zaberali hodne času, ktorý som mal určený na spánok, a veru nebolo ho veľa. Keď som sa nad tým niekoľkoráz zamyslel, povedal som si, že toľko času som si určil pre stretnutie s Bohom a potom aj ostatok dňa; preto som začal pochybovať, či tie osvietenia pochádzajú od dobrého ducha. Nakoniec som prišiel k záveru, že bude lepšie zanechať ich a spať cez celý čas, vymeraný na spánok; a tak som aj urobil.“ (Autobiografia 26) Tieto však nemali takú intenzitu.
Tak prešiel pútnik Ignác pokojne a bez väčších búrok prvou dráhou alebo prvým obdobím jeho duchovnej plavby. Až po tento čas zakusoval duchovné útechy, bez toho, aby mal nejaké poznanie o vnútorných duchovných veciach. Po týchto štyroch mesiacoch, Ignác ako Kristov vojak vstúpil do duchovného zápasu.
(spracované podľa Ricardo Garcia – Villoslada SJ, San Ignacio de Loyola. Nueva Biografía, s. 212-213; Ignacio Casanova, San Ignacio de Loyola. Fundador de la Compañía de Jesús, s. 92-98)