9. poznámka – Pravidlá rozvažovania Prvého a Druhého týždňa
„Deviata. Je všímať si toho, ktorý sa trénuje, zaoberá sa cvičeniami prvého týždňa; ak je osobou, ktorá by nebola v duchovných veciach šikovná, a ak je hrubo a otvorene pokúšaná, napríklad, ak sa jej ukazujú prekážky, aby kráčala dopredu v službe Bohu, nášmu Pánovi, ako sú ťažkosti, zahanbenie a strach, čo sa týka svetskej cti, atď.; ten, kto dáva cvičenia nech jej nevysvetľuje pravidlá o rôznych duchoch druhého týždňa; pretože nakoľko jej budú užitočné tie z prvého týždňa, poškodia (porania) ju tie z druhého týždňa, z dôvodu toho, že matéria je jemnejšia a vyššia, než bude môcť pochopiť.“ (DC 9)
Táto poznámka DC je veľmi dôležitá, pretože exercitant by mal mať jasnú ideu o tom, čo znamená útecha a neútecha a zároveň je vhodná v čase uskutočnenia voľby. Sv. Ignác pozýva exercitátora, aby vysvetlil exercitantovi, čo znamená útecha a prešiel s ním všetky jej aspekty – vnútorný pokoj, duchovná radosť, viera, nádej, láska, slzy, pozdvihnutie mysle a vysvetlil exercitantovi, že toto sú všetko dary Božieho Ducha. Podobne aby mu mal vysvetliť, čo znamená neútecha – smútok, nepokoj mysle, nádej v pozemské veci a osoby, viera v nich, láska k nízkym a nehodným veciam, skúsenosť sucha a sklon k pozemským veciam – to všetko sa protiví vyššie uvedeným veciam, keďže pochádzajú od zlého ducha. (por. Direktórium 1:11; 20:81; 43:191-193; DC 314-315)
Aj táto poznámka vychádza z jeho osobnej skúsenosti, ktorú zažil v Manrese: „Hneď však po spomenutom pokušení začal som pociťovať vo svojej duši veľké premeny: niekedy som sa cítil taký suchý, že som nenachádzal nijakú útechu v modlitbe, ani v účasti na sv. omši, ani v nijakej inej pobožnosti, ktorú som si konal. Inokedy som zasa prežíval pravý opak, a to tak prudko a náhle, že sa mi zdalo, ako by bol sňatý zo mňa všetok smútok a všetka neútecha, a ako keď si človek sníme z pleca plášť. Začal som sa obávať týchto rozličných duševných stavov, ktoré som predtým nikdy neprežíval. I povedal som si: „Aký nový je to život, ktorý teraz začíname!“ V tejto dobe aj naďalej som sa rozprával s duchovnými osobami, ktoré si ma vážili a chceli sa so mnou rozprávať; lebo hoci som nemal veľa poznania o duchovnom živote, predsa vo svojich rozhovoroch prejavoval som veľkú horlivosť a veľa dobrej vôle pokračovať v Božej službe. V tom čase žila v Manrese istá veľmi stará žena, ktorá sa dlhý čas venovala Božej službe; ako taká bola známa v mnohých krajoch Španielska, takže aj Katolícky kráľ si ju dal raz zavolať, aby sa s ňou porozprával o niektorých veciach. Keď sa táto žena rozprávala jedného dňa so mnou, novým Kristovým vojakom, povedala mi: „Ó, kiežby sa zaľúbilo môjmu Pánovi, Ježišovi Kristovi, zjaviť sa Vám jedného dňa!“ (Autobiografia 21) Ignác dovtedy nemal nijaké poznanie vnútorného života. (por. Autobiografia 20) Stále sa však v spomienkach vracal do Manresy, kde stretol spomínanú ženu, ktorá hlbšie vnikla do jeho duchovného života: „Ale ani v Manrese, ani v Barcelone za celý čas, čo som tam býval, nepodarilo sa mi nájsť osoby, ktoré by mi boli na pomoci, ako som si to želal. Iba v Manrese tá spomenutá žena, ktorá mi povedala, že prosí Boha, aby sa mi zjavil Ježiš Kristus, jedine ona sa mi zdala, že hlbšie vnikla do duchovného života.“ (Autobiografia 37)
V kontexte tejto konverzácie, ktorú si Ignác tak veľmi cenil, môžeme vidieť koreň, či počiatok tejto deviatej poznámky.
(spracované podľa Darío López Tejada SJ, Los Ejercicios Espirituales de san Ignacio de Loyola. Comentario y textos afines, s. 84-85)