Pedro Arrupe S.J: Trojičná inšpirácia Ignácovskej charizmy (1. časť)
Rozprava pátra Pedra Arrupeho z 8. februára 1980. Hovorí v nej o osobnom zážitku sv. Ignáca, hlboko pohrúženého do tajomstva Trojice. Vychádzajúc z tohto zážitku podáva podstatné črty ignácovskej charizmy. Všíma si sv. Ignáca v Manrese, v La Strote a počas jeho posledných rokov v Ríme: sú to tri rozdielne etapy v rozvíjaní Ignácovej trojičnej inšpirácie. Páter Pedro Arrupe dedukuje z toho všetky dôsledky pre mystiku Spoločnosti, mystiku, zakorenenú v láske: život spoločníkov „zjednotených ad intra úprimnou láskou a ad extra spoločnou apoštolskou službou, ktorú prijímajú ako poslanie“.
Na nasledujúcich stránkach nebude všetko nové. Životopisci a odborníci často pojednávali viac alebo menej obšírne o tejto téme, vzťahujúcej sa na svätého Ignáca a na jeho spiritualitu. Neviem však, či je trojičná genéza ignácovskej charizmy u dnešných jezuitov prítomná s dostatočnou jasnosťou a silou; a tak ma to pobáda, ba pociťujem vnútornú potrebu o tom hovoriť. Verím, že ani „náš spôsob konania“, ani základnú charizmu Spoločnosti nemožno pochopiť v ich plnosti, ak sa nedostaneme na vrchol všetkého: k Trojici. Pri návrate k prameňom, ktorý od nás vyžaduje Druhý vatikánsky koncil, Spoločnosť sa nemôže zastaviť na polceste: charizmu Spoločnosti možno pochopiť len vo svetle dôverného vzťahu Ignáca k trojičnému tajomstvu.
A tak jezuita nedostáva a nežije túto charizmu preto, že by tu bolo historické puto, ktoré by malo korene v intuícii, inšpirácii, reflexii a v zákonodarných vlastnostiach jedného človeka, akokoľvek geniálneho, ale preto, že vieme, že táto charizma je podľa zámeru Opatery, ktorú musíme spĺňať pokorne a verne, povolaním, ktoré má svoj pôvod v kontemplácii práve tých najhlbších tajomstiev.
I. Začiatok všetkého. Cardoner: povolanie /1522/
Natíska sa nám prvá úvaha: celé mystické a trojičné dobrodružstvo bolo Ignácovi prakticky uložené. Ide o božskú iniciatívu: „mystickú inváziu, zmocňujúcu sa duše, ktorá sa priam stáva Bohom, a viac ju neopúšťajúcu“ /1/. Nijaký fakt nám neumožňuje uhádnuť mystické cesty, po ktorých sa má uberať jeho duchovný život odvtedy, čo asi po ôsmich mesiacoch od svojho zranenia opúšťa Loyolu. Prečítal si Zlatú legendu a Život Kristov. Uctieval si svätého Petra a oslovovala ho osobnosť sv. Dominika a sv. Františka. Je to novoobrátenec, ktorý ešte reaguje podľa kategórií rytierstva: navštevuje svätyňu Panny Márie, sníva o súperení so svätcami vo vykonávaní veľkých vecí, umŕtvovanie je mierou jeho kajúcnosti a pomýšľa ísť do Jeruzalema „bosky (naboso), jedávať len zeleninu a konať všetky ostatné prísnosti, ktoré robievali svätí /2/. A toto všetko určite z úcty ku Kristovi, ale aj, a predovšetkým z čistého smädu po kajúcnosti. Možno hovoriť aj o uctievaní Panny Márie, ktorej svätyne vytyčujú etapy jeho približovania sa k novému stavu života. Pred oltárom Panny Márie montserratskej zanecháva „svoj meč a dýku“, čo je najvyššie možné zrieknutie sa vojaka a svetáckeho šľachtica, a oblieka sa do nových duchovných zbraní/3/.
Keď sa Ignác, „aby ho nikto nepoznal“, uťahuje do odľahlého mestečka Manresa, nesie so sebou ako všetku duchovnú batožinu iba pevné odhodlanie radikálne zmeniť svoj život, vôľu po odčinení – to je zmysel prísností, ktoré si ukladá, bdení a úmorných hodín modlitby – a vrelú túžbu po svetle, ktoré by udalo smer jeho novému životu. Ide si aj „poznačovať niektoré veci do knihy, ktorú veľmi starostlivo opatroval a nosil pri sebe a ktorá mu bola na veľkú útechu“/4/.
Taký je Ignác, podľa prirodzenosti uvážlivý a metodický. Jeho prirodzené vlastnosti sa kryštalizujú a prejavujú novým spôsobom: naprosté skĺbenie myšlienky a života, železná vôľa, pozoruhodná schopnosť introspekcie a analýzy.
Prvé štyri mesiace z jedenástich, ktoré strávil v Manrese sa podobajú púšti, cez ktorú sa preženie závan ohňa, ktorý očistí na svojom prechode všetko. Kajúcnosti, bdenia, zanedbaný a odporný vonkajší výzor, a najmä oddanie sa modlitbe. Toto umŕtvovanie prežíva duchovne „s veľkou rovnomernou radosťou, ale nemal nijaké poznatky o vnútornom duchovnom živote“ /5/. Je to zničenie telesného a svetského ja, o ktorom bude hovoriť v Exercíciách/6/. Nasleduje druhé obdobie vnútorného zmätku, v ktorom je preverená jeho odolnosť tak fyzická ako aj duchovná. Je taký život znesiteľný? Akú hodnotu má pre niekoho, čo je prenasledovaný posadnutosťou zo svojich minulých a prítomných hriechov? Je to obdobie škrupúľ a pokúšaní, dokonca pokušenia spáchať samovraždu. ale je to aj začiatok „veľkých zmien v jeho duši… striedanie, ktoré nikdy predtým neskusoval“ /7/. Zachráni ho jeho schopnosť introspekcie a rozoznávania. Lebo „už mal určitú skúsenosť s rozličnými duchmi z ponaučenia, ktoré mu dával Boh“ /8/. Útecha a bezútešnosť sa striedajú.
To bol začiatok tretej etapy jeho pobytu v Manrese. Boh mu začína byť prítomný cez symbolické, elementárne predstavy. Boh zaobchádzal s ním takým spôsobom „ako učiteľ zaobchádza v škole s dieťaťom, keď ho vyučuje“ /9/. Osvietenia sa vzťahujú na témy, ktoré ostanú dominantnými cez celý jeho život: stvorenie sveta, eucharistia, Kristova ľudská prirodzenosť a vo veľmi konkrétnych predstavách Trojica.
Svätí sa už viac nespomínajú. Miesto toho sa Ignác rozširuje v dlhom odseku o „svojej veľkej nábožnosti k najsvätejšej Trojici“, ktorá sa stane prevládajúcou témou jeho duchovného života, a to natoľko, že „nemohol o ničom inom rozprávať len o Najsvätejšej Trojici. Robil to s mnohými a veľmi rozmanitými prirovnaniami s veľkou radosťou a útechou“/10/.
Ignác prekonal skúšku pokánia a dezolácie (neútechy); vstúpil do tretej etapy svojho pobytu v Manrese, charakterizovanej väčšou zrelosťou a jasnosťou, ako aj apoštolským otvorením sa. „Odkedy začal dostávať od Boha útechy a videl ovocie, ktoré spôsoboval v styku s dušami, zanechal tie krajnosti v pokání, ktorým sa predtým oddával. Už si strihal nechty a vlasy“ /11/. Hľa, tu je to, čo vlastnil až doteraz: disponovanosť bez výhrad, nemilosrdná očista, duchovné rozoznávanie v prijímaní Božích osvietení, otvorenie sa pre apoštolské vzťahy a činnosti. Bol, hovoriac ľudsky, v stave, ktorý mu umožňoval prijať definitívny pozyv: tento sa nedal očakávať.
Určité „osvietenie také veľké“ … Bolo to v auguste alebo v septembri 1522, asi pätnásť mesiacov po zranení v Pampelone. V Manrese bol už siedmy mesiac. Za taký krátky čas prešiel obrovskú duchovnú cestu. Citujem teraz jeho Autobiografiu:
„Raz šiel z pobožnosti do istého kostola, ktorý bol vzdialený od Manresy niečo vyše míle… Keď tak kráčal, pohrúžený do svojich nábožných myšlienok, sadol si trošku a tvárou k rieke, ktorá tiekla dolu. A keď tam tak sedel, začali sa mu otvárať oči mysle; nie že by azda bol mal nejaké videnie, ale pochopil a poznal mnoho, tak z vecí duchovného života, ako aj z vecí viery a vzdelania, a to s takým veľkým osvietením, že všetky veci sa mu zdali novými. Nemôže však vysvetliť všetky jednotlivosti, ktoré vtedy pochopil, lebo ich bolo veľa; môže povedať len toľko, že dostal v mysli veľkú jasnosť. Keby tak zhrnul všetku pomoc, ktorú dostal od Boha cez celý svoj život až do vyše dvaašesťdesiat rokov i všetko to, čo sa sám naučil a hoci by to všetko aj spojil dovedna, zdá sa mu, že by nedosiahol toľko, koľko vtedy na jeden raz. To trvalo hodnú chvíľu; potom si šiel kľaknúť pod kríž, ktorý bol tam nablízku, aby vzdal Bohu vďaky“./12/
Spôsob, akým Ignác hodnotí toto „tak veľké osvietenie“ je vskutku významné. Ono bolo pre neho akoby Turícami: uzavrelo jeho minulosť a zalialo ho svetlom pre celkom inú budúcnosť. Keď roku 1555, rok pred smrťou, – a keď sa mu dostalo mystického zážitku, o ktorého vznešenosti nám hovorí Denník -, diktuje svoj vlastný životopis, toto svetlo žiari naplno aj ďalej v jeho spomienke.
Podľa môjho názoru sú tri zorné uhly, pod ktorými sa treba dívať na toto osvietenie:
Povaha prijatej milosti. Treba si stále uvedomovať, že slová, ktoré Ignác užíva, nie sú náhodné. Bol na konci života, maximálne sa v ňom vyvinulo úsilie o presnosť a jeho mystický život no vyzbrojil skúsenosťou, ktorá nemá obdoby/13/. A tak po začiatočnom zhodnotení „tohto tak veľkého svietenia“ Ignác si dáva veľmi záležať na tom, aby rozoznával: „bez nejakého videnia – pochopil a poznal“. Tým chce povedať, že je základný rozdiel v kvalite čo do predchádzajúcich osvietení, ktoré patrili iba do poriadku predstavivosti, vlastnému elementárnym zjaveniam.
Tu ide o „svetlá rozumové, vliate priamo Bohom do jeho rozumu… Počnúc Manresou Ignác je uvádzaný na cestu najvyššej vliatej kontemplácie“/14/. Ignác podčiarkuje aj kvantitatívny aspekt, keď hovorí, že pri tejto príležitosti dostal viac, ako cez celý ostatný život. Toto hodnotenie je hádam zveličovaním, hoci Ignác nemal vo zvyku zveličovať. Ale keby aj zveličovaním naozaj bolo, fakt, že ho nachádzame práve tu, nie je bez významu.
Obsah osvietenia. Slová, ktoré Ignác užíva, sú veľmi presné, ale sú aj veľmi všeobecné. Polanco hovorieval, že „Otec Ignác nerozprával detailne nikomu o tajomstve tohto videnia, pretože je ťažké hovoriť o týchto veciach. Ale o udalosti sa zmieňoval“/15/. Menej urobiť nemohol. Osvietenie na brehu rieky Cardoner je v Ignácovom živote až po La Stortu najvplyvnejším duchovným prvkom. On mu pripisuje prvoradú dôležitosť i v období, kedy sa pred založením rehole regrutujú parížski druhovia, a v období, kedy sa až do roku 1538 vyjasňujú pojmy, ktoré dajú zrod Spoločnosti. Keď Ignác postupne získava tých, „čo ostali rozhodnutí nasledovať Otca Ignáca a jeho spôsob konania“/16/, počas týchto dlhých rokov priateľstva a dôverných zdieľaniach niet pochybnosti, že – bez toho, že by sa púšťal do podrobností, ako udáva Polanco – oboznamoval ich s tým, čo sa prihodilo na brehu Cardonera, a s globálnym významom udalosti.
Vo Fontes Narrativi /MHSI/ možno ľahko nájsť tucet opisov alebo odkazov /zahalených alebo výslovných/, vzťahujúcich sa na osvietenie pri Cardoneri, s najoduševnejšími prívlastkami: „neslýchané“/17/, „mimoriadne“/18/, „vynikajúce“/19/. Dôležitosť udalosti tým viac zapôsobila na prvých druhov, že zakaždým, keď sa pýtali Ignáca, prečo to alebo ono nariadil v Stanovách, odpovedal neomylne: „zodpovedá to záležitosti, ktorá sa ma týkala v Manrese“/20/.
S touto odpoveďou sa vždy uspokojili, prijímala sa sila argumentu a rešpektovalo sa jeho mlčanie. Ale všetci tiež videli, či písomne alebo ústne, vo „vynikajúcom osvietení“ /dalo sa mu zavčasu toto meno/ náročný kameň ignácovskej charizmy a stiahli dedukcie, zhodné s Ignácovými dôvernými zdeleniami a pripomienkami. Tak Laínez vo svojom biografickom liste o svätom Ignácovi, zaslanom Polancovi, čerstvo vymenovanému tajomníkovi, a sedem rokov predtým, ako Ignác sám diktoval svoj vlastný životopis/21/. Tak Nadal vo svojich rozpravách/22/ alebo rozhovoroch/23/; tak Polanco v životopise zakladateľa /24/: slovom všetci bez prekrúcania alebo komentovania týchto prvých prameňov a bez poznámok prijímajú trojičný obsah videnia pri Cardoneri, radikálnu povahu zmeny, ktorú vyvolalo u Ignáca, a že to bola aj chvíľa, kedy sa počala Spoločnosť.
Uveďme jedno svedectvo z týchto biografických náčrtov:
Laínez je triezvy v opise obsahu a jasný ohľadom účinkov: „Dostal osobitnú pomoc, poučenie a osvietenie… Začal sa na všetko dívať inými očami, rozoznávať a zakusovať dobrých a zlých duchov, vychutnávať veci Pánove a komunikovať ich blížnym“/25/. Tri základné veci sa tu naznačujú: zmena, ktorú Ignác skusuje vo svojej spiritualite, rozoznávanie ako metóda a apoštolská otvorenosť. Laínez v tak ranom dokumente /1547/ nemohol Polancovi o tom povedať nič viac. Lež keď tento mal k dispozícii kopu informácií, napísal roku 1574, keď už nebol viazaný rezervovanosťou a mohol sa vyjadrovať výslovnejšie: Ignác prijal „obdivuhodné osvietenie ohľadom najsvätejšej Trojice, stvorenie sveta a iných tajomstiev viery“/26/.
Tieto osvietenia boli také veľké, že „hoci bol jednoduchým človekom a vedel iba čítať a písať po španielsky, dal sa do písania knihy o nich“/27/.
Nadal, dôverník Ignácovej zrelosti, človek, ktorý zlomil odpor zakladateľa, odmietajúceho diktovať svoj životopis, ten čo podľa Polancovho výroku „pochopil jeho ducha a ktorému rehoľné zriadenie Spoločnosti bolo podľa môjho názoru viac ako komukoľvek inému dôverne známe“/28/, ten, čo po celej Európe vysvetľoval vznik Spoločnosti na príklade Ignácovho duchovného života – zanechal vo svojich rozpravách a spisoch rozhodujúce rozvinutia, čo sa týka obsahu „vynikajúceho osvietenia“: „oči jeho chápania sa mu otvorili s takou hojnosťou a intenzitou svetla, že pochopil a kontemploval tajomstvá viery… Dostalo sa mu novej pravdy o všetkých veciach, zvrchované chápanie/29/, bol mu odhalený počiatok všetkých vecí“/30/. V Dialógoch je Nadal ešte jasnejší: „Boh ho vtedy začal učiť, ako to robí učiteľ v škole s dieťaťom. A osvietenia jeho rozumu sa zväčšovali, ľahkosť, akou prechádzal do modlitby a kontemplácie vzrastala, bolo mu vliate vrcholné chápanie duchovných a nebeských vecí. A obdŕžal žiarivé poznanie /praeclarem cognitionem/ osôb Trojice a Božej podstaty. Ba viac: nedostal iba žiarivé poznanie, ale aj vnútorné videnie spôsobu, ako Boh stvoril svet, spôsob, ako sa Slovo stalo človekom…“/31/. Nadal je seriózny verný svedok, ktorý mal prístup po viac rokov k Ignácovým tajomstvám. Jeho svedectvo tvorí neodškriepiteľne stopu veľkej hodnoty.
Keď napokon berieme osvietenie pri Cardoneri ako apogeum cyklu osvietení, ktoré sa začali a vzrastali počas predchádzajúcich týždňov, obsah sa môže viac menej definovať takto: vliate rozumové osvietenie ohľadom Božej podstaty a trojitosti Osôb všeobecným spôsobom, no konkrétnejšie ohľadom činnosti navonok: stvorenie a vtelenie. Ignác je vovedený do dôverného vzťahu k Trojici a on sám seba vidí ako pozorovateľa stvorenia a vtelenia v osvietení, ktoré má za rámec Trojicu. „Zostupovanie stvorení od Boha a ich nevyhnutné vystupovanie a reintegrácia do ich posledného cieľa, do Boha samého, tvoria jeden z najživších zážitkov veľkého osvietenia“/32/. Ignác bez toho, že by to vedel, zaraďuje sa do eminentne pavlovskej teologickej línie. Tento trojičný kontext sa bude jasne pociťovať v Exercíciách. Nielen v predstavení, ako ho Ignác podáva ohľadom tajomstva vtelenia, ale aj v samej „vedúcej zásade a základnej pravde“, ktorú napíše omnoho neskôr, čo možno usudzovať z filozofických prvkov, ktoré obsahuje a ktoré presahuje úroveň akú mal manrésky pútnik.
Význam a dôsledky osvietenia. Manresa bola pre Ignáca to, čo Damask pre Pavla, alebo horiaci ker pre Mojžiša. Tajomná teofánia, ktorá otvára a zhrňuje jeho poslanie. Výzva vydať sa na neznámu cestu, ktorá sa mu bude otvárať podľa toho, ako bude po nej postupovať/33/. Ignác vychádza z tej chvíle premenený. Laínez na okraj Camarovej Autobiografie píše: „A zostal v osvietenom chápaní takým spôsobom, že sa mu zdalo, že je iným človekom a že má odchodný úsudok než mal predtým“/34/.
Premena u Ignáca je zjavná. Nie je natoľko dôležité to, že pôsobí príjemnejším dojmom a že sa stáva spoločenskejším, že zmierňuje svoje prísnosti a osvojuje si pravidelnejší a ľudskejší životný rytmus. Hlavná zmena sa týka vnútornej dispozície: jeho špiritualita až dovtedy individualistická a poznačená introverziou, nadobúda opačný smer a stáva sa postupne komunitnou a apoštolskou. Jeho putovanie do Jeruzalema stráca kajúcnu motiváciu a nadobúda formu stretnutia s Kristom na miestach, kde žil a umrel. Ignác sa chcel na ne odobrať, aby pokračoval v jeho diele.
Avšak hlavná premena vychádza z toho, že si Ignác osvojil metódu pre každý budúci pokrok, že dostal hlavné poučenie, ktorým Pán, ktorý ho stále viedol, ako sa vedie dieťa, završuje manrésku etapu svojho vyučovania. Použime slová Nadala: „Nadobudol vtedy rozoznávanie duchov“/35/. Polanco, ktorý sa drží Laínezovského svedectva, hovorí to isté: „toto svetlo /prijaté pri Cardoneri/ sa konkrétne vzťahovalo /in perticulari/ na rozoznávanie medzi dobrými a zlými duchmi“/36/. Táto veda je – a v budúcnosti bude pre neho a pre Spoločnosť – tým potrebnejšia, že svoje apoštolské povolanie chápe ešte veľmi nedokonale a bude stále potrebné mať naporúdzi metódu na vyjasňovanie. Nadal povie po rokoch, že milosť rehoľného zriadenia Spoločnosti je angažovanosť v apoštoláte, sed indefinite /bez presného určenia/ /37/.
Nadobudnuté majstrovstvo v rozoznávaní duchov dáva Ignácovi blahodarný pocit bezpečnosti. Vedel sa zriecť duchovných útech, keď mu prichádzajú počas tých málo hodín, ktoré si rezervuje na spánok /38/ a oslobodzuje sa od nezdravého vyhľadávania spovedníkov a duchovných vodcov, spôsobeného vnútornými zmätkami a škrupuľami. Jeho schopnosť uvažovať, aby hľadal a odhalil, čo by ho mohlo lepšie viesť k spolupráci a Božím plánom – návrat každého stvorenia k jeho Stvoriteľovi – to je veľký výdobytok Cardonera; tam vykryštalizovali skúsenosti z Manresy a tam je aj po prvýkrát Spoločnosť potenciálne povolaná k životu.
Kopernikovská revolúcia, ako je pre Ignáca – a vo veľmi širokom zmysle aj pre zrodenie a charizmu Spoločnosti – pohyb v Manrese a osvietenia mysle pri Cardoneri, je viditeľná najmä v obrate, ktorý od tohto osvietenia zaznamenávajú Exercície. Odborníci, opierajúc sa o nepochybných svedkov, stanovujú, že osvietenie pri Cardoneri treba situovať medzi koniec prvého a začiatok druhého týždňa a že malo na druhý týždeň rozhodujúci vplyv, a to tak na súbor tém, ktoré s v ňom preberajú, ako aj na jeho perspektívy. ide o to, čo možno v Exercíciách považovať za základnú artikuláciu, za reflex osobného zážitku: Výzva časného kráľa – Úvod k úvahe o životných stavoch – Tri druhy poníženosti. Ak Spoločnosť nie je nič iné, iba prevedenie Exercícií do inštitucionálnej formy – a síce celkom osobitne tejto časti Exercícií – treba vyjsť z trojičného svetla Manresy, aby sme poznali prvý odraz, ktorý dopredu ohlasuje jej existenciu. Nadal vo svojej najtriezvejšej rozprave, ktorú mal roku 1554 v Salamanke /39/ nám kladie pred oči úzky vzťah, ktorý je medzi Cardonerom – Exercíciami – Spoločnosťou: „Tam mu náš Pán komunikoval Exercície, vedúc ho takým spôsobom, žeby ho celého používal pre svoju vlastnú službu a pre spásu duší – a toto mu bolo ukázané a nábožnosťou osobitne v dvoch videniach, to je v rozjímaní o Kráľovi a o Dvoch zástavách. V nich pochopil, aký bol jeho cieľ, ako aj to, čomu sa mal celý venovať a čo mal považovať za cieľ všetkých svojich skutkov, cieľ, ktorý je cieľom Spoločnosti“/40/. O niekoľko rokov neskôr, roku 1561, keď Ignác bol už mŕtvy, Nadal opakuje tú istú myšlienku v Alcale, síce s väčším pátosom, no nie s menšou dôslednosťou ohľadom základného bodu: „Keď ho cvičil nejaký čas, ktoré nazývame bodmi prvého týždňa, Pán ho viedol ďalej a začal meditovať o živote Krista, nášho Pána, nachádzajúc v nich nábožnosť a vôľu nasledovať ho; a čoskoro ohľadom tejto veci mal túžbu pomáhať blízkemu“/41/.
Toto si Ignác po celý život často pripomína ako „záležitosť, ktorá sa ho dotýkala v Manrese“; keď ide ohľadom Spoločnosti o upresnenie prostriedku, ako pomáhať blížnemu, je potvrdením silnému puta, ktoré existuje medzi prijatými osvieteniami – trojičnej povahy, ako sme videli, obrátením k apoštolskému životu cez ústredné témy Exercícií a prechodom od počiatočného individuálneho apoštolátu k jeho inštitucionalizácii v Spoločnosti.
Naozaj v týchto meditáciách alebo cvičeniach večný Kráľ volá všetkých ľudí, aby „šli s ním“ a rozšírili jeho kráľovstvo „na celý svet“ a „tak vstúpili do slávy môjho Otca“. Či tu nejde o začlenenie seba samého do rytmu zostupovania tvorov a ich reintegráciu do posledného cieľa skrze Krista, ako to Ignác pochopil v tomto „tak veľkom osvietení?“ Je celkom logické, že Ignác prechádza od Slova, osoby Trojice, k historickému Kristovi, ktorého rodisko chce navštíviť, a ku Kristovi, večnému, ktorý pôsobí vo svete až do konca času. Trojičný rámec „kontemplácie“ o vtelení sa zakladá na tejto perspektíve. A fakt, že aj také radostné tajomstvo, akým je Narodenie – druhá „kontemplácia“ – sa zakončuje tretím bodom, v ktorom vystupuje kríž, riadi sa tým istým uvažovaním. Niet lepšieho komentára ako táto Nadalova veta: „Nativitas Christi, egressus gratiae ad operationem; unde oratio Societatis, ex qua extensio ad ministeria“ – „Kristovo narodenie: východ milosti k činnosti; z toho modlitba Spoločnosti: z nej vypätie k službám“/42/. Pre Ignáca je Kristus predovšetkým poslaný od Otca, ktorého vôľu vyhľadáva a túži spĺňať v indiferencii, ktorá zahrňuje kríž. Ignác chápe výzvu, ktorá je zahrnutá v osvietení a odpovedá na ňu „cennejším a významnejším obetovaním… ak to len bude na tvoju väčšiu službu a na tvoju chválu“/43/; a urobiac ďalší krok „podľa najdokonalejšej poníženosti“, len nech je zaručená rovnaká „chvála a sláva“, volí si chudobu, uponíženie, kríž. Je to účasť na kenóze, ktorou Kristus vychádza z Otca, aby mu priviedol späť celé stvorenstvo.
Stará tradícia o „predpoznaní rehoľného zriadenia“ /praenotio Instituti“/ nachádza ospravodlivenie v tomto výklade, o ktorom sa niektorí domnievajú, že ide priďaleko/44/. Aby sa našiel v osvietení pri Cardoneri prvý zárodok Spoločnosti, stačí zhodnotiť rozdiel medzi Ignácom pred Manresou a Ignácom po Manrese, ako aj súdržnosť medzi tým, čím vtedy začal byť a – podľa celkom priamočiarej línie – čím bol po celý život, a síce vo funkcii tajomstiev, ktoré vtedy kontemploval, a praxe rozoznávania, ktorú vtedy nadobudol. Či fakt, že si prosí od Panny Márie – ako nám to radí v rozhovore Dvoch zástav – aby „mu vyprosila milosť od svojho Syna a Pána, že by ho prijal pod svoju zástavu“, neanticipuje celkom jasne modlitbu, ktorou sa približuje k La Storte: „aby ho pridružila k jej Synovi“/45/?