Volanie Kráľa (DC 91-98)
Pre sv. Ignáca toto cvičenie nie je ani meditáciou, ani kontempláciou. Predsa však charakter tohto cvičenia na začiatku môžeme vnímať takto: Keďže používa porovnávanie (keďže je vec viac hodná na uvažovanie (DC 953) ako metóda modlitby, môže byť považovaná za meditáciu. Spočíva v tom, že exercitant sa nachádza pred Kristom a najvyšším ideálnom, ďalej v počúvaní a porovnávaní jeho volania s odpoveďou, ktorú mu dáva v momente svojho života. Porovnávanie je vlastná dynamika cvičenia troma schopnosťami (pamäť, rozum, vôľa). Túto dynamiku porovnávania môžeme nájsť v DC 503, 521, 53, 581-5, 59, 741-2. To isté sa odohráva aj v meditácií o Dvoch zástavách, v ktorej môžeme tak isto objaviť dynamiku porovnávania (por. DC 1361)
Avšak sv. Ignác nazýva toto cvičenie jednoducho „volanie“. V tomto pomenovaní môžeme objaviť zmysel a cieľ celého cvičenia. Totiž celý život Ježiša Krista je „volanie“. Preto exercitant a každý človek musí rozlíšiť ako počúva Krista v prítomnosti a ako odpovedá ne toto jeho „volanie“.
Exercitant, ktorý skončil „prvý týždeň“ alebo prvú etapu DC s hlbokým pocitom vďačnosti, čo je výsledkom ľútosti nad svojimi hriechmi, teraz je pozvaný k aktivite, pozvaný položiť si otázku: Čo musím urobiť pre Krista? Preto Ignác ponúka toto cvičenie. Ježiš Kristus osobne volá každého človeka k identifikácii s jeho osobou, k nasledovaniu a k účasti na jeho živote. Ignác predstavuje Krista v tejto chvíli ako Pána – „vidieť Krista nášho Pána“ (DC 95), Pána, ktorému je daná všetka moc na nebi i na zemi. (por. Mt 28, 18) Volanie Krista sa tak mení na neodvolateľnú prosbu, či žiadosť, ktorú Kristus dáva človekovi. Ale taktiež volanie Krista sa v rovnakom čase mení na hlbokú láskavú a pokojnú prosbu. Ježiš je štedrý a ľudský Kráľ, ktorý ide úplne rovnako so svojimi poddanými v prácach a v podelení sa o víťazstvo. A hlavnou úlohou, ku ktorej tento Kráľ volá je „ísť s ním“. (por. DC 933, 955). Volá do plného spoločenstva s jeho životom, do plnej slobody, atď. Nejde len o čisté napodobňovanie, ale o úplnú identifikáciu s jeho osobou, čo sa týka plnenia spásnej vôle, ktorú Otec navrhol pre ľudstvo: história spásy.
Toto cvičenie zastáva dôležitú úlohu alebo je dôležitým kľúčom kristologického čítania alebo Princípom a fundamentom všetkých kontemplácií života Krista nášho Pána. Celý život Krista totiž, od Vtelenia až po Nanebovstúpenie, musí byť považovaný ako „volanie“. Jasne sa tu vyjadruje téma služby Bohu a celkové povolanie človeka, ktoré sa už objavilo v Princípe a Fundamente. (por. DC 23) A preto, v istom slova zmysle, je toto cvičenie rovnocennou časťou k Princípu a Fundamentu, etáp, ktoré smerujú k „Voľbe“.
Genéza textu (DC 91-98)
Tento text tohto cvičenia je hlboko poznačený osobnou skúsenosťou sv. Ignáca. Počas svojej rekonvalescencie v Loyole pocítil, že Boh ho volal k radikálnemu nasledovaniu svojho Syna a výberu nových hodnôt, než mal predtým v osobnom živote. Tieto nové hodnoty začal objavovať počas čítania duchovnej literatúry. Predovšetkým ich nachádzal v životopisoch svätých, ktorí nielen že nasledovali Krista, ale sa usilovali úplne s ním identifikovať. Ignác videl v týchto príkladoch aj zmenu ich života, ktorou títo svätí prešli: „Keď som si viac ráz prečítal tie knihy, začalo sa mi akosi páčiť to, čo som v nich našiel napísané. Keď som odložil čítanie, niekedy som sa zastavoval a zamyslel nad vecami, o ktorých som čítal, ale inokedy som sa navracal k svetáckym veciam, na ktoré som predtým zvyčajne myslieval. Medzi toľkými márnosťami, ktoré mi prichádzali na pamäť, jedna mi tak zaujala srdce, že som sa jej hneď celkom oddal, a to zavše až dve, tri alebo aj štyri hodiny, bez toho, že by som si to bol uvedomil. Predstavoval som si, čo všetko urobím v službe istej dámy: aké prostriedky použijem, aby som mohol ísť do krajiny, v ktorej žila, aké básne zostavím a aké slová jej poviem a aké rytierske činy so zbraňou v ruke vykonám v jej službách. Tak veľmi som bol zamilovaný do týchto plánov, že nikdy som nehľadel na nemožnosť ich uskutočniť, pretože tá dáma nepochádzala z obyčajnej šľachty: nebola ani grófka, ani vojvodkyňa, ale z oveľa vyššieho stavu, ako bol ktorýkoľvek z týchto stavov.
Náš Pán mi predsa bol na pomoci a spôsoboval, že po týchto myšlienkach nasledovali iné, ktoré sa zrodili z toho, čo som čítal. Pri čítaní života nášho Pána a svätých zvyčajne som zastal a zamyslel som sa, uvažujúc sám so sebou: „Čo by sa stalo, keby som aj ja urobil to, čo urobil svätý František, alebo čo urobil svätý Dominik?“ Takto som uvažoval o mnohých veciach, ktoré sa mi zdali dobré. Vždy som si predkladal veľké a ťažké veci; a keď som si ich takto predkladal, zdalo sa mi, že ich ľahko budem môcť vykonať. Vo svojich úvahách som si opakoval: „Svätý Dominik urobil toto, aj ja to musím urobiť. Svätý František zas toto, aj ja to musím urobiť!“ Tieto moje myšlienky trvali dlho, ale keď sa do toho zamiešali iné veci, znova sa mi vrátili už spomenuté svetácke myšlienky, v ktorých som sa takisto dlho zdržoval. Toto striedanie rozličných myšlienok trvalo dosť dlho, lebo som sa rád zdržal pri myšlienke, ktorá sa mi vracala — či to už bola myšlienka na spomenuté svetácke hrdinstvá, ktoré som túžil vykonať, alebo na tie druhé činy v Božej službe, až ma to nakoniec unavilo; preto som sa ich striasol a venoval som pozornosť iným veciam.
Bol v tom však istý rozdiel: keď som myslieval na svetácke veci, pociťoval som síce veľkú útechu, ale keď som ich pre únavu zanechal, cítil som sa suchý a nespokojný. No keď som myslel na to, ako pôjdem bosý do Jeruzalema a budem jedávať iba zeleninu a konať všetky prísnosti, ktoré robievali svätí, vtedy nielen že som pociťoval útechu, keď som bol pohrúžený do tých myšlienok, ale aj potom, keď som ich zanechal, ostával som spokojný a veselý. Vtedy som si to však nevšímal, ani som sa nezastavoval, aby som uvažoval o tomto rozdiele, kým sa mi raz neotvorili trošku oči a nezačal som sa diviť tomuto rozdielu a premýšľať o ňom. Z vlastnej skúsenosti som totiž vedel, že z prvých myšlienok som bol smutný, z druhých zasa veselý. Takto postupne som začal rozpoznávať rôznych duchov, ktorí mnou hýbali: ducha diablovho a ducha Božieho.
Z tejto lekcie som si nadobudol nemálo svetla a potom som začal vážnejšie rozmýšľať o svojom minulom živote a o potrebe konať zaň pokánie. V tejto dobe sa mi vzbudzovali v srdci túžby nasledovať svätých, pričom som nehľadel na okolnosti, ale som si len sľuboval, že s Božou milosťou urobím aj ja to, čo urobili oni. Najviac som však túžil po tom, aby som hneď po uzdravení mohol ísť do Jeruzalema, ako som už spomenul a aby som mohol zachovávať pôsty a robiť pokánie, aké zvyčajne vnuká šľachetné srdce, roznietené láskou k Bohu.“ (Autobiografia 6-9)
Práve z tejto prvotnej skúsenosti, zárodočného jadra, ktorú mu poskytovali tieto knihy, predovšetkým životopisy svätých, sa zrodili dve cvičenia: „Volanie Kráľa“ a „Dve zástavy“, ktoré po istom čase zostali oddelené kontempláciou o detstve Ježiša. Taktiež svedectvá prvých spoločníkov sv. Ignáca uvádzajú, že body a poznámky z Manresy už obsahovali tieto dve cvičenia ako základné stĺpy.
Je tiež evidentné, že vo vnútri celku „druhého týždňa“, blok zložený z cvičení „Volanie kráľa“, „Dve zástavy“, „Tri dvojice“ a „Spôsoby pokory“ vytvárajú jednotu najmenej oddeliteľnú od zvyšku DC. Tieto štyri meditácie, ktoré vytvárajú štruktúru „druhého týždňa“ sú najoriginálnejšími, ktoré sa v ňom nachádzajú. Majú prosbu odlišnú od kontemplácií. Vyjadruje sa v nich kristologická vízia, veľmi vlastná, o ktorej sa potom neskôr hovorí v „Dvoch zástavách“ a v „Spôsoboch pokory“.
Sv. Ignác vypracoval cvičenie o „Volaní Kráľa“ na spôsob prológu Kristovho života, ktorý sa nachádza vo Flos Sanctorum. Tento prológ má kolorit a akcent, ktorý spočíva vo Volaní Kráľa. Hlavnou myšlienkou je voviesť do života svätých, prostredníctvom pravdivej histórie všetkých obdivuhodných činov a skutkov Prvého kniežaťa a osobitne do jeho svätého utrpenia. Pán Ježiš je Kráľ všetkých kráľov a počiatok všetkých čností. Svätí sú rytieri Boha a rytieri nebeského dvora.
Kristológia textu a dva tituly Ježiša Krista (DC 91-98)
Sv. Ignác v cvičení „Volanie Kráľa“ dáva Ježišovi rôzne tituly. Medzi iným tam môžeme objaviť obraz, ktorým klasifikuje Krista ako Krista osláveného, ktorý ohlasuje veľký projekt spásy a povzbudzuje k účasti na prácach a potom k získaniu konečného víťazstva: „nebyť hluchý na jeho volanie“ (DC 914) a neskoršie môžeme objaviť „byť prijatý pod jeho zástavu“ (por. DC 1471) Práve v tomto ohlásení veľkého projektu sa objavuje misia – poslanie Krista, ktoré formuje podstatnú časť jeho identity ako poslaného. Toto cvičenie vytvára tak priestor pre exercitanta, aby bol inkorporovaný, včlenený do tajomstva Kráľovstva a mal skúsenosť zo spásy. To je podľa mienky sv. Ignác vlastne vnútorná štruktúra nasledovania Krista. Ignác totiž už na začiatku tohto procesu predstavuje Krista, ktorý je vyvýšený do neba a sedí po pravici Boha. (por. Mt 28, 18), Krista, ktorý ohlasuje svoje víťazstvo od Kríža a otvára oči mysle (por. Lk 24, 26), aby porozumeli, že utrpenie je potrebný prostriedok pre príchod Kráľovstva a s ním aj spásy.
Sv. Ignác prideľuje v tomto cvičení dva tituly Ježišovi. V šiestych príležitostiach ho nazýva Pánom a tri krát Kráľom – večným, aj pozemským a nakoniec jeden krát ho nazýva nekonečnou dobrotou a najsvätejšou velebou: Večný Kráľ (DC 911); Kristus náš Pán (DC 913); náš Pán (DC 914); Kristus náš Pán (DC 951); Kristus nás pán, večný krá; (DC 952); večný kráľ a univerzálny Pán (DC 971); večný Pán všetkých vecí…nekonečná dobrota (DC 981); najsvätejšia veleba (DC 984). Celkovo: večný alebo pozemský Kráľ (3); Kristus nás Pán (4); univerzálny Pán (1); večný Pán všetkých vecí (1); nekonečná dobrota (1); najsvätejšie veleba (1).
Titul Pán vyjadruje, že Ježiš bol vyzdvihnutý na pravicu Boha, ktorý aktuálne sa prihovára za nás u svojho Otca. Okrem toho tento titul naznačuje, že jeho aktivita v prítomnosti (teraz) je živou realitou, ktorá pretrváva v jeho dielach, pretože má silu, aby transformovala tento svet a implantovala (zaviedla) Božie kráľovstvo. A napokon naznačuje, že pri jeho návrate, príde súdiť všetkých ľudí v momente zavŕšenia vekov, keď celý svet vstúpi do slávy jeho Otca: „Mojou vôľou je získať celý svet a všetkých nepriateľov a tak vojsť do slávy môjho Otca.“ (DC 954) Tu môžeme vidieť, že cieľom meditácia je aktuálne, prítomné pôsobenie Krista, ktorý pokračuje v získavaní duší pre svojho Otca. Z tohto všetkého vyplýva, že titul Pán, ktorý udáva sv. Ignác v týchto bodoch, aplikovaný na Ježiša, je podstatne zviazaný s poslušnosťou až na smrť na kríži. Pán je Ukrižovaný, vyvýšený až po pravicu Boha Otca. Tento titul je zároveň podstatne zjednotený s pokorou, poslušnosťou až na smrť, až na smrť na Kríži.
Titul Kráľ, na druhej strane, doplňuje túto víziu, zdôrazňujúc jeho vládu nad svetom a nad udalosťami v histórii. Kristus Kráľ, vyvolený samým Bohom (por. DC 92), ktorý vystúpil na trón Kríža, a ktorému vzdávajú úctu a poslúchajú ho všetky kniežatá a všetci kresťania. (Je to vyjadrenie vtedajšej doby). On je Kráľ, ktorý musel trpieť a zomrieť za hriechy ľudu a zjaviť pravdu svetu. Sv. Pavol o tom píše v Prvom liste Korinťanom: „Odovzdal som vám predovšetkým to, čo som aj ja prijal: že Kristus zomrel za naše hriechy podľa Písem, že bol pochovaný a že bol tretieho dňa vzkriesený podľa Písem…“ (1Kor 15, 3-4) O zjavení pravdy Kristom zase píše sv. Ján: „Ježiš mu odpovedal: „Ja som cesta, pravda a život. Nik nepríde k Otcovi, iba cezo mňa.“ (Jn 14, 6) Týmto spôsobom, obraz Kráľa, ktorý podáva sv. Ignác, vedie až k vízii Syna človeka – „Videl som v nočnom videní a hľa, v oblakoch neba prichádzal ktosi ako Syn človeka; prišiel až k Starcovi dní, priviedli ho pred neho. A jemu bola odovzdaná vláda a kráľovstva, takže jemu slúžili všetky národy, kmene a nárečia; jeho vláda je vláda večná, ktorá nezaniká, a jeho kráľovstvo, ktoré nezahynie.“ (Dan 7, 13-14) – ktorý prináša život.
Skúsenosť zo zmŕtvychvstania Ježiša, vyjadrená v zvolaní toho, že Ježiš je Pán, ako o tom píše sv. Pavol – „Lebo ak svojimi ústami vyznávaš: „Ježiš je Pán!“ a vo svojom srdci uveríš, že Boh ho vzkriesil z mŕtvych, budeš spasený.“ (Rim 10, 9) – vyvoláva oživenie, ktoré aktualizuje tajomstvá života Krista a historické udalosti Ježiša sa stávajú prítomnými v misii alebo v poslaní Cirkvi. Preto meditácia o pozemskom Kráľovi zodpovedá veľkonočnej skúsenosti, ktorú prežívala prvotná Cirkev – Kristus – vyzdvihnutý – Kráľ. Práve táto veľkonočná skúsenosť sa stala základom pre iné kontemplácie o jeho živote. O tejto prítomnosti hovorí sv. Ignác aj v nasledujúcich bodoch, napr. DC 1142: „…ako keby som sa tam nachádzal…“
(spracované podľa: Santiago Arzubialde SJ, Ejercicios espirituales de san Ignacion. Historia y análisis, s. 279-285; Ignacio Iparraguirre SJ, San Ignacio de Loyola. Obras, s. 245-247)